Hovorca dopravného podniku Bratislava Tomáš Zajac.
Primátor Bratislavy Milan Ftáčnik ohlásil zdražovanie v prostriedkoch hromadnej dopravy. Mnohým sa zdá 90 centov za hodinu cestovania veľa.
Ten, kto bol v zahraničí a používal tam mestskú dopravu, povie, že tá bratislavská je lacná. Ak ste boli v zámorí, budete zrejme DPB milovať. Naposledy sme zdražovali v roku 2004, inflácia odvtedy predstavuje asi 18 percent, ceny niektorých vstupov (nafta, CNG, atď…) išli hore azda až o 80 percent. Ja si myslím, že toto zdraženie už malo prísť.
Cestujúci však zväčša namietajú voči cene v pomere k službám, ktoré dopravný podnik poskytuje.
Predsa sme prezbrojili flotilu autobusov. Tá je dnes vo veľmi dobrej kondícii, v priemere má asi päť rokov. Takže sme robili aj investície, ktoré nás dnes dobiehajú. Ak by nedošlo k valorizácii, buď by sa dopravná obslužnosť znížila, alebo by sme predĺžili intervaly. A to asi žiadny rozumne uvažujúci Bratislavčan nechce.
Na straty by sa ale aj tak nemali skladať iba cestujúci.
Samozrejme, prísne opatrenia musíme urobiť aj vo vnútri dopravného podniku. Položky, ktoré nie sú potrebné, treba zoškrtať. Ľudia radi hovoria o nehoráznych platoch top manažmentu. Také však nie sú a ak by aj boli, pri počte 46 miliónov kilometrov ročne, to nie je ani kvapka v mori. Poviem na rovinu, že môj plat len zľahka prevyšuje slovenskú priemernú mzdu. A to som v hierarchii podniku relatívne vysoko. Prémie za celý uplynulý rok som mal na úrovni 350 eur. V mzdách manažmentu to jednuducho nie je.
Ak sa názory na cenu cestovného líšia, bezdomovci v autobusoch, električkách či trolejbusoch prekážajú každému.
(povzdych…) Ale čo s nimi robiť? To sú ľudia, ktorých nemáte ako postihnúť, väčšinou nemajú doklady, ani žiadny iný majetok. My ich môžeme z toho dopravného prostriedku dostať, ale o sedem minút pôjde ďalší a asi si doň opäť sadnú.
Ako sa vôbec môže cestujúci brániť?
Veľmi jednoducho. Prostredníctvom šoféra kontaktuje dispečing a ten posiela políciu alebo zásahovú jednotku. Tí sú na mieste väčšinou do dvoch minút. Tu však dochádza k veľmi nepríjemnej situácii. Aj ten asociál má niekedy lístok, kto rozhodne o tom, či je opitý, alebo či nevonia? Budú cestujúci hlasovať? Dobre, lístok väčšinou nemá a musí von. Žijeme však v právnom štáte a ako som už povedal, o sedem minút bude na zastávke ďalší dopravný prostriedok.
Môže sťažnosti ľudí riešiť priamo aj šofér?
Nie je to dobré. Ten sa má venovať tomu, aby zdravie a bezpečnosť cestujúcich neboli ohrozené. Mimochodom, za volantom nám sedí aj veľa dám a tu už naozaj nechcime, aby aj tie museli riešiť asociálov.
Už niekoľkokrát som sa stretol s ich pripravenou reakciou, „ja som cukrovkár, potrebujem sa odviezť iba tri zastávky“.
Tak o tomto som ešte nepočul. A teraz si predstavte, že šofér má riskovať kariéru pre vyhodenie „cukrovkára“. Je hrozné, že to takto zneužívajú.
Skúste si tipnúť, kto ďalší hnevá cestujúcich?
Revízori? (smiech…)
Presne. Pre mnohých sú tam iba pre pokuty. Nemali by aj oni dbať na to, aby v autobuse sedeli iba tí, čo si za jazdu zaplatili?
Pôjdem teraz sám proti sebe ale poviem to: Mám veľký problém s prácou malej časti z nich. Revízori premeškali svoju historickú šancu, aby ich verejnosť vnímala ako tých, ktorí zabezpečujú poriadok a sú tí spravodliví.
Myslíte si, že Bratislavčania sú vo svojich postojoch voči nim nespravodliví?
Nie, sú absolútne spravodliví. Veľká väčšina z nich. Ale rovnako aj drvivá väčšina revízorov robí svoju prácu skutočne dobre. Voči tomu zvyšku by som postupoval naozaj exemplárne.
Keď revízor na prvý pohľad vidí, že v dopravnom prostriedku je „čierny pasažier“ asociál, má ho obísť a pokračovať v kontrole alebo zasiahnuť?
Samozrejme, že by mal prípad riešiť. Veď platiaci cestujúci sú naši klienti, od nich máme peniaze. Revízor si nemôže zatvárať oči, mal by postupovať konzekventne voči každému. Ak je bezdomovec prvý na rade, treba ho ako prvého skontrolovať.
Ak cestujúci nemá lístok, môže mu revízor zabrániť, aby vystúpil?
Nie, nemôže. Cestujúci v každom prípade má mať lístok a ak nemá, začína sa problém. Je povinný sa preukázať.
Riešite veľa sťažností na prácu revízorov?
Áno, je ich pomerne veľa, ale diferencujme to. Je veľký rozdiel, ak sa sťažuje niekto, kto práve dostal pokutu, alebo sa nám ozve tretia osoba. Ak nemáte lístok, alebo električenku hoc aj štyri sekundy, je mi to ľúto, ale porušujete prepravný poriadok a máte byť potrestaný. Na ten druhý prípad som mimoriadne senzitívny. Priznávam, stávajú sa aj tie.
Sťažujú sa ľudia aj na šoférov?
Oveľa menej. Skôr na vynechané spoje. Ale to často preto, že na chladničke majú nalepený niekoľko rokov starý cestovný poriadok.
A na zatváranie dverí „pred nosom“?
Rozumiem ľuďom, ktorým zatvoria dvere pred nosom, ale aj tým, ktorí 35 minút sedia v električke a majú na každej zastávke zdržanie, lebo ľudia dobiehajú do zatvárajúcich sa dverí. Naozaj, otázka šoférov ma netraumatizuje.
V koľkých z autobusov v dopravnom podniku sa dá teplota regulovať pomocou klimatizácie?
Dnes je to plus-mínus asi polovica z nich.
Ale určite v každom druhom sa nepoužíva.
Ja mám tiež rád klímu, ale je veľmi veľa takých, napríklad seniori, alebo mamičky s deťmi, ktorí s ňou majú problém. Používame oba druhy autobusov.
Nie je za tým aj šetrenie?
Áno aj, všetko sa nakoniec odvíja od peňazí. Avšak neexistuje žiadny príkaz, ktorý by šoférom zakazoval používať klimatizáciu. Dnes nie je umenie kúpiť klimatizovaný autobus, nie je oveľa drahší. Ale jeho prevádzka je o 20 až 22 percent nákladnejšia ako u neklimatizovaných autobusov. Vždy sa treba rozhodovať na základe dennej teploty. A koľko stupňov by malo byť v autobuse, to je zdá sa asi večná téma.
Bude DPB kupovať už iba klimatizované dopravné prostriedky?
Myslím si, že všetko by sa malo kupovať už iba klimatizované. Veľkým snom dopravného podniku je mať nízkopodlažné a plne klimatizované električky. Sú však extrémne drahé.
Keďže všetko je otázka peňazí, je niečo, v čom by sa dopravný podnik v rámci svojich finančných možností mohol v dohľadnom čase zlepšiť?
Chýba tu sociálny marketing. Potrebujeme totiž rozbehnúť diskusiu a dostať odkazy k cestujúcim. Vrátim sa napríklad k revízorom. Nie sú predsa hrdinovia tí, ktorí jazdia načierno, to sú ľudia, čo vás okrádajú. Tiež by ma potešili telefónne aplikácie, ktoré vám povedia, tu stojíte, toľko budete čakať a ten a ten autobus vám o chvíľu pôjde. Nie je to drahé, ani náročné a dá sa to urobiť rýchlo. Ani web dopravného podniku nie je v optimálnej forme. Toto by mohli byť úlohy na najbližšie dva – tri roky.
A keby sme zabudli, že všetko je podmienené financiami?
Našim veľkým snom sú nízkopodlažné, plne klimatizované električky na bratislavských koľajniciach.