Po tridsiatich rokoch sa však znova dávajú dokopy. Vďaka Dunkelovi. A Facebooku.
Vráťme sa však najskôr ešte do roku 1968. Krčma Berger na petržalskom nábreží je plná mladých ľudí. Prichádza medzi nich televízny redaktor a pýta sa ich, či by o sebe povedali, že sú občanmi Bratislavy alebo Petržalky. „Petržalky. My sme čistí Petržalčania a sme na to hrdí a nehanbíme sa za to,“ odpovedajú chlapci.
A čo si myslia o tom, že o Petržalke sa hovorí ako o stotisícovom meste budúcnosti? „Ale keď to už bude, už my budeme mať tááákú veľkú bradu,“ ukazuje najvýrečnejší mládenec a smeje sa.
Chlapci to boli sebavedomí a drzí. Veď aj redaktor nezabudol podotknúť, že „verejnosť hovorí, že Petržalka je sídlom výtržníkov“. Smiech ich však prešiel možno skôr, ako čakali. O necelých päť rokov sa skutočne začalo s asanáciou najväčšej dediny v Československu a s výstavbou najväčšieho sídliska v strednej Európe. Partiám z mokrej štvrte hrali stavebné stroje umieračik.
Najväčšia dedina sa znovuzrodila na internete
Štefan Kováč mal vtedy 20 rokov. Nebol výtržník, ale pre štátnu moc niečo veľmi podobné – hudobník. S dlhými vlasmi, prirodzene. „Raz mi na strednej škole dal učiteľ v škole tri koruny, aby som šiel k holičovi. Aspoň som mal na dve pivá,“ smeje sa po rokoch. Vtedy to však bola vážna vec. Dokonca s kamarátmi spísali petíciu pre Dubčeka, aby im oficiálne povolil dlhé vlasy.
Kováč je jedným zo stoviek Staropetržalčanov, ktorí si po rokoch nanovo budujú zbúranú dedinu Engerau. Hoci len virtuálne v skupine Stará Petržalka na Facebooku. „Ten nápad som mal v hlave asi tri roky. Napokon som si našiel čas medzi poslednými Vianocami a Silvestrom. Omladina mi vytvorila skupinu, sám by som to nevedel a ja som už len začal pridávať staré fotografie,“ rozhovorí sa dnes 51-ročný Dunkel.
Z vlastného archívu pridal asi sto fotografií či odložených výstrižkov. Reakcia bola rýchlejšia, ako očakával. Rýchlo sa začali pridávať ďalší a ďalší pamätníci, starí petržalskí rodáci. Pribúdali nielen fotky ulíc, ale aj ľudí. Nachádzali sa dávno stratení kamaráti, dokopy sa dávali rozbité partie. A začali aj škriepky o to, kto si na čo lepšie pamätá.
Čítajte viac Keď ešte Petržalka nebola sídliskom. Pozrite si fotky pôvodnej obce, ktorú zbúrali kvôli panelákom
V tomto smere má pán Kováč pred ostatnými veľkú výhodu. V sedemdesiatych rokoch totiž pracoval v Petržalke ako vodič pošty. „Bolo tam 153 ulíc. A keďže mám dobrú pamäť, dodnes viem po mene každú jednu,“ hovorí v súčasnosti už 63-ročný pán. V dedinskej Petržalke býval 31 rokov, ich dom padol za obeť výstavbe v roku 1979.
V spomienkach sa však radšej vracia k detstvu ako k obdobiu, keď sa ovocné sady zmenili na jedno nekonečné stavenisko. „Ako desať- či dvanásťročné chlapčiská sme mali takú zábavku, že sme sa len tak v trenkách posadili pri Divadle Aréna na električku číslo 6, odviezli sa až na konečnú do Karlovej Vsi k Riviére, v Karloveskom ramene sme naskákali do vody a preplávali na druhý breh späť do Petržalky.“
V meste sa vtedy chlapci združovali do partií podľa miesta bydliska. Tí petržalskí boli naozaj vychýrení. „Nešlo o žiadne vážne veci, nikomu sa príliš neublížilo, ale veľké bitky boli napríklad s chalanmi z Vydrice, či z Trnávky,“ spomína Kováč. Dunkel dodáva, že niektoré petržalské partie nešetrili ani samotných Petržalčanov.
Foto: Stará Petržalka
„Najmä tá skupina okolo Sadu Janka Kráľa bola nebezpečná. Keď som okolo nich chodil na hudobnú, mal som sa radšej vždy na pozore. V Petržalke bolo totiž tých partií viac. A tiež si nič nedarovali,“ hovorí zakladateľ skupiny Stará Petržalka.
V už spomínanom televíznom príspevku Druhý breh sa však chlapci od Sadu Janka Kráľa vyhovárali na iných. „Väčšinou, čo sa tu stanú bitky alebo tie prepadačky, to nie sú chlapci odtiaľto. Je tu tak útulne, nie tak rušno jak v meste, je tu ten park, ten les, tak každý to ide radšej sem urobiť,“ zatĺkal jeden z mládencov.
Marhule sa jedli aj pili
Partie však neboli len o výtržnostiach, ale najmä o zábave. V starej Petržalke fungovali dve kiná – Iskra a Partizán, pôsobili tu viaceré bigbítové skupiny a, samozrejme, priehrštie pohostinstiev. Veď podľa knihy Spomienky Staropetržalčana ich tu bolo už pred vojnou dovedna 35. Zelené prostredie starej Petržalky navyše priam zvádzalo k posedeniam na terasách.
„A všade rozvoniavali marhule…“ zasníva sa na chvíľu Kováč. „A nielen v lete, počas celého roku. Aj keď na jeseň a v zime tá vôňa bola trochu iná. Viacerí si doma pálili a potom v chladných mesiacoch sa zahrievali marhuľovicou. Bolo to síce prísne zakázané, ale policajti nad tým vedeli prižmúriť oči,“ pokračuje Kováč a priznáva, že sám patril k takýmto porušovateľom zákona.
Povesť marhuľového raja siahala stovky kilometrov ďaleko. Ľudia prišli, zaplatili a často si aj sami nazbierali. „Chodili aj ľudia z Čiech či Moravy. Mama ma vždy vyháňala, aby som im išiel natrhať. Ale to oni si často radšej sami. Tak som im potom z ceny, ktorá bola tri či štyri koruny za kilogram, trochu zľavil,“ hovorí Kováč.
Hoci je od Kováča o viac ako dekádu mladší, na marhule si dobre spomína aj Dunkel. „Pamätám si, ako sme ich chodili kradnúť. Ja som býval v miestach, kde sa dnes nachádza Wolkrova ulica. A smerom k Chorvátskemu ramenu boli veľké sady. Tak sme robili aj takéto huncútstva,“ usmieva sa popod husté fúzy aj po rokoch.
S marhuľami si Petržalku spájajú aj Bratislavčania z iných mestských častí. Keď sa pred dvomi rokmi na besede o súčasnosti hlavného mesta ktosi zastával Petržalky, zdvihol zo stoličky hádam deväťdesiatročnú Staromešťanku. Tá len trpko prehodila: „Petržalka? Veď to je len periféria, kam sa chodilo na marhule.“
Staropetržalčania však na svoju „perifériu“ boli vždy hrdí a sú dodnes. Preto keď ich dedinu začali búrať, mnohých mladých ľudí netešila ani vidina nového bytu. „Jasne, že boli aj takí, čo sa nadchli. Iní mali novšie domy, tak tým sa určite sťahovať nechcelo. Ale boli aj takí, čo mali skutočne len starú barabizňu, ale nevymenili by ju za žiadny byt na svete,“ hovorí Kováč.
Podľa Dunkela sa odolávať síce dalo, ale išlo skôr len o naťahovanie času. Juraj Šebo v knihe Normálne 70. roky spomína, že najdlhšie vzdoroval istý pán Halmoš. „Svoj boj vyhral až v roku 1993, keď jeho dom už dávno nestál. Dlho sa z toho víťazstva netešil, krátko nato zomrel,“ píše. Žiaľ, najmä starí ľudia násilne zavretí do panelákov sa v nových podmienkach rýchlo utrápili na smrť.
Foto: Stará Petržalka
Rusovce im pripomínali staré Engerau
Staropetržalčanov trúsili na najrôznejšie sídliská. Prvých vysťahovaných posielali do Dúbravky či na Medzijarky do Podunajských Biskupíc. Neskôr ich už ubytovávali priamo v nových panelákoch v Petržalke. Mladí na seba postupne strácali kontakty, ale viacerí sa stretávali aj naďalej. „V rôznych krčmách, ale veľmi často aj v Rusovciach,“ hovorí Kováč.
Na Rusovce si spomenie aj Dunkel. „To boli také trampské akcie, rôzne,“ hovorí. Podľa Kováča sa v dedinskej mestskej časti Bratislavy cítili dobre aj preto, že im charakterom pripomínala zbúranú starú Petržalku. Mnoho ľudí zo starých mládežníckych partií Staropetržalčanov sem chodievalo prakticky počas celých osemdesiatych rokov. Už aj s deťmi a rodinami.
Časom však boli stretávky zriedkavejšie a zriedkavejšie. Až sa stalo, že sused suseda či spolužiak spolužiaka nevideli aj dve desaťročia. Znova ich spojil až Facebook. „Mne sa vďaka stránke ozvala po dlhých, dlhých rokoch napríklad sestra spolužiaka zo základnej. Že či si na ňu pamätám. Jasne, že pamätám,“ hovorí Dunkel.
A kto si nepamätá, tomu ostatní pomôžu. Na stránke začali totiž okrem fotiek ulíc pribúdať aj staré školské fotky. Na nich ľudia menami označujú všetkých spolužiakov, či sú, alebo nie sú na Facebooku. Stará Petržalka teda ožíva aspoň virtuálne.
A nefascinuje len pamätníkov. V skupine je prihlásených tiež nespočetné množstvo súčasných Petržalčanov – prisťahovalcov, ktorí neraz ani netušili, čo stálo na mieste ich paneláka ešte pred tromi desaťročiami.
Pán Dunkel sa na záver ešte dušuje, že určite spraví aj nejakú stretávku. Potom sa však už ospravedlní. Zhodou okolností býva totiž na maličkom kúsku Petržalky, kde ešte ostala zachovaná pôvodná výstavba. A v záhrade ho už čakajú voňavé marhule…
