„Po chemoteraupetickej infúzii vraciam a vraciam, ako prezident zákony,“ povedal si v rozhovore, ktorý vyšiel v Pravde iba pred troma týždňami. Vzápätí si však opravil mylný dojem, že aj svoju chorobu berieš s humorom: „Skôr s optimizmom. Lebo čo iné mi ostáva?“
Čitatelia si zvykli nachádzať Tvoje fejtónčeky – stĺpčeky – na dvojstrane Názorov trikrát týždenne. A zrazu tri dlhé mesiace nič. Ani riadok. Začali vyzváňať do redakcie, posielať e-maily: Čo je s Hricom? Najmä preto vznikol spomínaný rozhovor. Kedy opäť začneš písať, tak znela základná otázka. „To sa pýta aj môj lekár, známy chirurg na onkológii profesor Juraj Pechan,“ odpovedal si. „Poznal ma najprv z novín a tvrdí, že by to bola dobrá súčasť rehabilitácie. Dúfam, že bude,“ dodal si.
Potrebnú istotu si však nemal. „Netrúfam si vrátiť sa k pravidelnému písaniu do novín, kým nie je jasné, na čom som, a kým sa môj stav nestabilizuje. Bolo by to nezodpovedné voči redakcii aj čitateľom.“
Pred tromi týždňami sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Z nemocnice Ťa pustili domov, rozhovor sme pripravovali v Tvojom bratislavskom byte.
Nedarmo však spisovateľ Arnošt Lustig tvrdil (z vlastnej skúsenosti), že „rak je nevyspytateľná beštia“. Na druhý deň sa Tvoj zdravotný stav náhle zhoršil a musel si späť do špitála. A neprestávalo sa to zhoršovať napriek nesmiernemu úsiliu lekárov Národného onkologického ústavu…
Žiaľ, žiadny fejtón už do Pravdy ani nikde inde nenapíšeš. Škoda o to viac, že dvadsať rokov si nemohol a nesmel písať. Bývalý režim Ťa ako politicky nepohodlného poslal do výroby. Napriek tomu si nezatrpkol, ba vrátil si sa do novín s plným nasadením a humorom.
Dnes už na nás hľadíš z nejakej nebeskej kaviarne a po toľkom utrpení si možno hovoríš: Konečne (ako sa volali aj tvoje stĺpčeky). Nám a svojím čitateľom však budeš veľmi chýbať.
Priatelia, odišiel Art Buchwald slovenskej žurnalistiky, najlepší fejtonista v jej dejinách.
Zbohom, Martin!
Česť Tvojej pamiatke!
Vladimír Jancura a redakcia