Matuška je prvý Slovák, ktorý ovládol šestnásťzáprah hrdých lipicanov. Na svete už spriahli aj väčšie záprahy. Dovedna dali aj desať párov koní, ale takých, ktoré roky zotročovali ťahaním vozov. Nikdy to neboli lipicany a nikdy sebavedomé žrebce, z ktorých každý má vrodenú ambíciu byť vodcom stáda. V Topoľčiankach to dokázali ako prví na svete. Krásny darček k deväťdesiatke Národného žrebčína, výzva zvyšku sveta.
Viac fotografií z Topoľčianok v článku: Žrebčín. Poklad ukrytý v génoch
Topoľčianky sú jedným z mála európskych žrebčínov, ktorý je priamym pokračovateľom tradície chovu aristokratických lipicanských koní. Slovenskí chovatelia nestoja v tieni slávnej Lipice ani rakúskeho Piberu, sú tretím vrcholom trojuholníka. Rodokmene tunajších lipicanov siahajú až k zakladateľovi chovu cisárovi Karolovi druhému, ktorý v roku 1580 založil v slovinskej Lipici chov vzácneho plemena.
Tucet kobyliek ako preddavok
Matuška je málovravný muž, kone ovláda pohľadom, hlasom a mocnými rukami. Má vypracované, silné zápästia, ale sťahuje si ich páskami, pretože udržať opraty od šestnásťzáprahu vysiľuje aj chlapa, ktorý je zvyknutý denne tvrdo trénovať kone. Bežne jazdí, jedno-, dvoj- či štvorzáprah. Teraz ho riaditeľ topoľčianskeho žrebčína Michal Horný postavil pred úlohu skrotiť šestnásť koní. Veľká vec sa podarila. Šestnástka jazdí a ešte ako!
Topoľčianky mali vždy dobrý cveng medzi chovateľmi lipicanov. Genetická hodnota tunajších koní sa vždy vysoko cenila. A hoci žrebčín v komunistických časoch nemal možnosti na veľkolepú prezentáciu lipicanov ako reprezentačných cisárskych koní, bol to predsa prežitok, tunajší ľudia našli spôsob, ako dať svetu o sebe vedieť.
„V šesťdesiatych rokoch dvaja skvelí pohoniči Ján Mihók a Ján Uhrecký spriahli dovedna dvanásť lipicanských kobyliek. Zábery dvanásťzáprahu obleteli svet a milovníkom koní vyrazili dych, bolo to niečo ojedinelé,“ spomína Michal Horný. V tom čase pracoval v Topoľčiankach aj majster krasojazdeckej drezúry Emil Šulgan. Už-už sa zdalo, že odmäk prinášajúce šesťdesiate roky otvoria Topoľčiankam bránu do sveta.
Naplnilo sa však príslovie, že doma nikto nie je prorokom a Šulgan odišiel do pracovať do slovinskej Lipice, aby tam založil Vysokú španielsku jazdeckú školu. V Topoľčiankach zostalo na dlhší čas ticho. Keď žrebčín oslavoval 75. výročie, museli mu s programom vypomôcť Slovinci, Rakúšania, Maďari. Topoľčancov to zahanbovalo, tobôž, keď doma mali skvelé kone. Chýbal však poriadny program, ktorý by predal majestát a eleganciu koní a zrozumiteľne ľuďom ukázal podiel Slovenska na zachovaní ojedinelého plemena.
Opraty vyrobili z nylonu
Pred desiatimi rokmi Topoľčianky náhle prekvapili všetkých milovníkov koní. Do kočiara zapriahli trinásť žrebcov, o päť rokov na to štrnásť. Za nápadom stál Michal Horný. Odborníci aj laici užasli, prví oceňovali odvahu a majstrovstvo kočišov, ktorí dokázali udržať na liacach pohromade štrnásť hrdých pováh, a obyčajní ľudia videli krásu a ladnosť zvierat. Nielen malé mestečko na úpätí Pohronského Inovca, ale celé Slovensko zasvietilo na konskej mape Európy a sveta.
Foto: Ivan Majerský
Horný dal žrebčínu celkom nepochybne novú fazónu. Tento chlapík rozumie ako málokto koňom, preto je prirodzenou autoritou medzi koniarmi, rešpektuje ho vrchnosť i zahraničie. Je prvým Slovákom, ktorý sa stal prezidentom Medzinárodnej federácie lipicanov. Tá funkcia je uznaním kvalít slovenských lipicanov. Sebavedomie topoľčianskych pohoničov narastá. Miroslav Matuška po jednej z úspešných predpremiérových jázd so šestnástkou lipicanských žrebcov si trúfne pri storočnici postaviť do koča dvadsať koní.
„A čo si sa zbláznil? Vari ich chceš riadiť mobilom?“ zahriakne ho riaditeľ. Vozataj sklopí očí, dobre vie, že už teraz musí vynaložiť nadľudské úsilie, aby opanoval divokú energiu koní. Opraty museli vyrobiť z nylonu, aby ich odľahčili a uľahčili vozatajovi prácu. Ale povely mobilom. Ktovie, možno by to šlo, lenže Topoľčianky si zakladajú na konzervatívnej škole chovu koní.
Počítač prírodu neprekoná
Horný sa pridŕža šľachtiteľských a plemenárskych postupov tak, ako ich vyvinuli generácie chovateľov pred ním. Upozorní, že klasický výpal pri značkovaní koní je dodnes neprekonaný, nemá naň ani technika mikročipov. Pri krížení koní je najdôležitejšia plemenárska kniha. V nej sú záznamy o všetkých líniách a rodinách koní.
A čo taký počítač? Nepomohol by pri krížení?
Pomáha, prikývne Horný. Napríklad sa pomocou počítačových programov dá vyrátať veľmi presne koeficient príbuznosti, aby sa pri párení koní zabránilo tzv. hybridnej depresii. Za výber koní je však zodpovedný vedúci plemennej knihy – v Topoľčiankach ním je Emil Kovalčík. Jeho návrh schvaľuje tzv. plemenná rada.
Napriek obrovskej skúsenosti a využitiu výpočtovej techniky si však príroda stále dokáže zahrať s chovateľmi. Superžriebä nie je otázkou len dokonalého výberu rodičov, ale stále aj otázkou náhody. Horný posledné slovo prírody rešpektuje.
„Chvalabohu, je tu nejaký strop, hranica možností, ktorá pripomína ľuďom, ako dôležité je byť v chove koní trpezlivým a zaslúžiť si odmenu,“ vysloví svoj názor Horný a dodá: „Bolo by príliš jednoduché rozmnožovať superkone. Prišli by sme o vzrušenie, ktoré prináša šľachtenie lipicanov a ostatných plemien koní.“
Šestnásťzáprah, ktorý má dnes v Topoľčiankach premiéru, vzdáva hold deväťdesiatročnej práci všetkých chovateľov koní v Topoľčiankach, ale aj v Lipici. „Žneme plody práce najmenej dvoch-troch generácií našich predchodcov. O tom, ako sme pracovali my, povedia naši synovia a vnuci,“ skromne podotýka Michal Horný.