Bratislavu mali zviditeľniť orientálne veľtrhy

Orientálny trh Bratislava – trh pre východnú Európu. Týmto sloganom sa pred 90 rokmi po prvý raz predstavil nový medzinárodný veľtrh. Podľa jeho zakladateľa a prezidenta Kornela Stodolu mal zohrať významnú úlohu na starej obchodnej ceste.

13.08.2011 12:00
veľtrh, plagáty Foto:
Dobový veľtržný plagát od vtedy ešte nie veľmi známeho maliara Martina Benku.
debata (1)

Predovšetkým však ohlasoval nástup mladého a dravého hráča na Dunaji, ktorý si v hospodárskej súťaži trúfol konkurovať Budapešti aj Viedni.

O bratislavskom Orientálnom trhu sa dnes zmieňujú už iba niektorí historici alebo architekti, spravidla v súvislosti so záchranou budov PKO. Tie však slúžili dunajským veľtrhom oveľa neskôr a na inom mieste. Pôvodne sa všetko začalo na východ od centra mesta, niekde tam, kde dnes stojí Eurovea, medzi Starým mostom (vtedy Štefánikovým) a Mostom Apollo, čiže v areáli prístaviska a jeho blízkom susedstve. A vlastne o bratislavský prístav, jeho meno a dosah tu išlo takpovediac v prvom rade.

Napokon, aj dobový veľtržný plagát od ešte nie veľmi známeho maliara Martina Benku zobrazuje prístavného robotníka v slovenskom ľudovom kroji na pozadí Bratislavského hradu. A oznamuje, že Orientálny trh sa uskutoční od 6. do 15. augusta 1921.

Ale už v máji 1920 založil Stodola v Bratislave Orientálnu spoločnosť, ktorá mala rok na prípravu veľkolepého podujatia. Pripomeňme si, že vznikla iba rok a pol po tom, čo sa mesto nazývané Prešporok – Pressburg – Pozsony, stalo Bratislavou, hlavným mestom Slovenska. A rok po vpáde Kúnových "červených gárd“, ktoré neskrývali zámer pripojiť aspoň časť Felvidéku späť k Uhorsku.

Na veľtrh pozývali plagáty, napríklad v roku... Foto: Archív autora
veľtrh, plagáty Na veľtrh pozývali plagáty, napríklad v roku 1931 na Medzinárodný dunajský veľtrh.

Do tretice, Orientálna spoločnosť vznikla mesiac pred podpisom Trianonskej zmluvy, ktorá potvrdila slovenské hranice s Maďarskom. Tým sa definitívne naplnila aj Masarykova žiadosť adresovaná víťazným mocnostiam: "My potrebujeme bezpodmienečne Dunaj!“

Zaznievali však vážne pochybnosti o tom, či v takýchto "nekonsolidovaných pomeroch“ má vôbec zmysel organizovať medzinárodný veľtrh. Časť obyvateľov mesta, najmä starí Prešporáci a početní Maďaróni, sa ešte nezmierila s rozpadom monarchie a zánikom Veľkého Uhorska.

Nová štátna moc možno aj preto nezaváhala a veľtrh podporila. O jeho význame svedčil fakt, že sa konal pod záštitou vlády Československej republiky. Na rekonštrukciu prístavu a na úpravy časti jeho areálu na výstavné účely išli vraj zo štátnej kasy milióny.

"Akčný rádius bratislavského prístavu musí siahať po samotnú Indiu,“ vykresľoval Stodola svojím súčasníkom budúcnosť. "Železná nevyhnutnosť nás prinúti vybudovať nielen Rýnsko-dunajský kanál, ale aj kanál Dunaj – Labe – Odra – Visla, ktorý po elektrizácii našich dráh umožní vývoz uhlia z ostravskej panvy, zachráni náš priemysel a otvorí nám lacnú vodnú cestu na odbytové trhy poľské a ruské.“

Slovenské okno do sveta

Kornel Stodola videl skutočne ďaleko. Bol predsa z rodu liptovských vizionárov a mysliteľov. Jeho starší brat Aurel, profesor techniky v Zürichu, si dopisoval s Albertom Einsteinom a vytvoril teóriu parných a plynových turbín. Mladší Emil, politik a právnik, vypracoval projekt samosprávy Slovenska. Kornel bol tiež politik – za agrárnu stranu vystupoval v pražskom parlamente počas celého medzivojnového obdobia – predovšetkým však patril medzi najvplyvnejších slovenských podnikateľov a finančníkov tých čias.

"Obchodná a priemyselná komora sa pod jeho vedením stala akýmsi kryštalizačným bodom, okolo ktorého sa sústreďovalo všetko úsilie o hospodársky rozvoj tak Bratislavy, ako aj celého Slovenska,“ tvrdí Miroslav Fabricius z Historického ústavu SAV. "Bratislava mala vďaka svojej polohe zachytávať dovoz z podunajských štátov a zároveň zabezpečiť vývoz po Dunaji.“

Tomu mal slúžiť tunajší prístav, ktorý časom naozaj strhol na seba veľkú časť prepravy smerujúcej do ČSR a z jej územia cez Budapešť a Viedeň. Zároveň zabezpečoval aj tranzit medzi Balkánom a Maďarskom i medzi Poľskom a Nemeckom.

Na základe Stodolových návrhov a častých poslaneckých interpelácií sa prístav postupne modernizoval, vzniklo v ňom slobodné colné pásmo, verejné skladište a zriadila sa burza. A čo každoročný veľtrh? "Stal sa miestom, ktoré poskytovalo možnosť urobiť si prehľad o priemyselnej výrobe na Slovensku,“ odpovedá Fabricius. Zúčastňovali sa na ňom však aj slovenskí živnostníci a početní zahraniční vystavovatelia.

Ale vráťme sa do roku 1921. Podľa dochovaných údajov sa na prvom ročníku zúčastnilo 1 521 vystavo­vateľov, z toho 287 zahraničných. Mali však k dispozícii ani nie 1 500 štvorcových metrov výstavnej plochy, z čoho možno usudzovať, že sa prihlásili väčšinou menšie firmy s miniexpozíciami. Ale záujem verejnosti bol obrovský. Za deväť dní prešlo výstaviskom takmer 145-tisíc návštevníkov, o polovicu viac, ako mala vtedy Bratislava obyvateľov.

Kornel Stodola s manželkou Oľgou. Foto: Archív literatúry a menia Matice Slovenskej
Kornel Stodola Kornel Stodola s manželkou Oľgou.

"Nehľadiac na skromné začiatky a ťažkosti Orientálny trh vyvolal záujem aj v zahraničí, vyzeral dosť dobre a nemal deficit,“ referoval po jeho skončení Stodola. Ďalší ročník sa konal už v júli nasledujúceho roka, rovnako aj tretí, ale ten už pod zmeneným názvom – Medzinárodný dunajský veľtrh.

Podľa historika Štefana Holčíka sa prívlastok "orientálny“ ukázal ako nie práve najvhodnejší. "Pôsobil dojmom, že Bratislava (svet si ešte dlho na nové a pre cudzincov ťažko vysloviteľné meno mesta nezvykol) je kdesi na ďalekom Balkáne,“ predpokladá Holčík.

Kto vlastne prišiel na nápad nazvať takto veľtrh v strednej Európe? Stodola určite nie. Pri jednom svojom vystúpení v parlamente začiatkom roku 1922 použil v tejto súvislosti dokonca výraz takzvaný Orientálny trh. Holčík predpokladá, že to najskôr napadlo niekomu v Prahe: "Z hľadiska Prahy sa vtedy Bratislava nachádzala na východnom konci civilizovaného sveta.“

Premenovala sa aj Orientálna spoločnosť – na Spolok Dunajský veľtrh.

Korida sa v Bratislave nekonala

Napriek úsiliu organizátorov sa počet zahraničných účastníkov veľtrhu nezvyšoval takým tempom, ako očakávali. Preto skúšali nové lákadlá.

Už v roku 1923 prekvapila skupina bratislavských podnikateľov zámerom usporiadať počas veľtrhu býčie zápasy. Mali sa konať na upravenom futbalovom ihrisku Š. K. Bratislava a na exhibičnej koride sa mali zúčastniť matadori, angažovaní na tento účel zo Španielska.

Prípadom sa muselo zaoberať dokonca predsedníctvo ministerskej rady v Prahe. Z podujatia však zišlo po opakovaných protestoch rôznych spolkov na ochranu zvierat. Teda predovšetkým zahraničných, keďže tuzemské ešte nefungovali.

Išlo to však bez aj býčích zápasov. Bratislavu ako "zvlášť vhodné miesto pre poriadanie veľtrhov“ začala už v druhej polovici 20. rokov odporúčať aj Medzinárodná obchodná komora. Riaditeľstvo Dunajského veľtrhu postupne znižovalo výstavné poplatky a pre najširšiu verejnosť zaviedlo veľtržné legitimácie, ktoré ich majiteľom zaručovali výrazné, až 33-percentné zľavy na cestovnom po železnici aj na výletné parníky po Dunaji.

Spisovateľ Elo Šándor uverejnil v roku 1930 humoresku o tom, ako vďaka spomínaným legitimáciám odcestovalo vlakom na Dunajský veľtrh takmer celé mužské osadenstvo obce Jedľové. Manželky zostali v ofsajde, čiže doma, a mali sa veru prečo strachovať…

Osobitne sa treba zmieniť o veľtrhu v roku 1931. Konal sa od 23. augusta do 2. septembra, a hoci vo svete už zúrila veľká hospodárska kríza (na Slovensku vrcholila až o dva roky neskôr), v bratislavskom prístave sa zišli mnohí vystavovatelia predovšetkým z podunajských krajín. Domáci československý priemysel pútal pozornosť návštevníkov viacerými novinkami. Obrázkový časopis Nový svet si v rozsiahlej fotoreportáži všímal najmä "elektrické a kuchynské prístroje, chemické články, rádiové aparáty a gramofóny“.

Pozornosť vzbudil tiež výstavný pavilón továrne na bauxitový cement Ladce, a to svojím jednoduchým a zároveň na tie časy odvážnym projekčným riešením. Nečudo, bolo to dielo architekta Bedricha Weinwurma, rodáka z Borského Mikuláša.

Rok 1931 bol pre Dunajský veľtrh významný aj preto, že mestské zastupiteľstvo sa vtedy uznieslo vybudovať nové výstavisko. Rozhodovalo sa vraj medzi Tehelným poľom a dunajským nábrežím pod Hradom. Výsledok všetci poznáme.

Prístav praskal vo švíkoch, rozrástla sa i Bratislava – za desať rokov o viac ako tretinu – na 140-tisíc obyvateľov. A slovanský (slovensko-český) živel v nej prvýkrát prevážil dovtedy dominantný živel nemecko-maďarský.

Potvrdila sa však i predpoveď francúzskeho geografa Jacqua Ancela, že prístup k Dunaju bude mať veľký efekt pre hornaté Slovensko i pre medzinárodný obchod.

Nechýbal ani Goebbels

Encyklopédia Slovenska z roku 1977 uvádza, že "rozbitie republiky a vypuknutie druhej svetovej vojny skončilo činnosť Dunajských veľtrhov“. Nie je to pravda, konali sa až do roku 1943.

Na slávnostnom otvorení 21. ročníka v roku 1941 sa zúčastnil dokonca ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels. Na letisku vo Vajnoroch ho vítal šéf slovenského Úradu propagandy Tido J. Gašpar. Medzi vystavovateľmi prevládali firmy z Nemecka a Protektorátu Čechy a Morava.

O rok neskôr, 13. septembra 1942, sa brány veľtrhu zavreli naposledy. "Vystavená technika bola takmer celá vypredaná,“ informovala dobová tlač. V apríli 1943 vláda oznámila, že Dunajský veľtrh nebude, lebo "všetky sily je potrebné zamerať na vojnové potreby“.

Koncom augusta 1944 prepuklo namiesto veľtrhu národné povstanie. A po vojne nastali iné starosti. Nové výstavisko sa síce dokončilo, aj sa tam občas konali rôzne výstavy výrobkov znárodneného priemyslu alebo úspechov socialistickej vedy, ale už to neboli Dunajské veľtrhy. Veľtržným mestom sa postupne stávalo Brno.

A na nábreží pod Bratislavským hradom vznikal podľa sovietskeho vzoru Park kultúry a oddychu (PKO). Okrem povestných "čajov o piatej“ a prvých bigbítových festivalov sa tam konali aj pompézne stranícke zjazdy.

Keď sa koncom 70. rokov ukázalo, že Bratislava predsa len potrebuje výstavisko, postavili pavilóny Incheby. Ale to je už iná história…

1 debata chyba