Mašínovci. Príbeh, ktorý nemá víťazov

23.08.2011 21:35
Josef Mašín
Josef Mašín po úteku v rovnošate americkej armády. Autor:

"Príslušníka sme sa spýtali, kde sú zbrane. Najprv sa mu nechcelo odpovedať a celý čas si nás oboch vo svetle uprene prehliadal. Po dôraznej prehliadke ukázal hlavou na zamknutú skriňu. Zvalili sme ju na zem, rozlámali slabé dosky v jej zadnej časti a našli sme tam plno pištolí, starých harabúrd, zrejme zabavených, ale tiež päť samopalov, dosť zásobníkov a niekoľko dobrých služobných pištolí.

Súdruh, hovorím, teraz ťa musíme uspať, aby si nám nespôsobil nejaké zmätky, kým zmizneme. Bol to nepríjemne vyzerajúci muž, asi skúsený, súdiac podľa toho, ako si počínal. Nedalo sa inak. Bolo jasné, že ak ho necháme nažive, iste podá náš podrobný popis. Uspal som ho chloroformom. Museli sme sa vyvarovať streľby. Vytiahol som skautský nôž a uplatnil poučku o zneškodňovaní hliadok."

Predovšetkým týmto rezom rozkrojili bratia Mašínovci českú spoločnosť na dva nezmieriteľné tábory. V tom prvom ich vnímajú ako vrahov, ktorí podrezali bezbranného a uspatého policajta a zabili aj ďalších „pešiakov“. Tí druhí oslavujú súrodencov a ich malú odbojovú skupinu ako hrdinov, ktorí mali na rozdiel od väčšiny národa odvahu postaviť sa zločinnému komunistickému režimu so zbraňou v ruke.

Najnovšie kolo studenej vojny dávno vypálených argumentov odštartovala minulú sobotu smrť autora citátu z úvodu článku, staršieho z bratov – Ctirada. Ten bol až do svojej smrti presvedčený, že sa 28. septembra 1951 na esenbáckej stanici v Čelákoviciach zachoval správne. Dodnes si je tým istý aj jeho mladší brat Josef. „Pre toho policajta to bolo celkom dobré, mohli sme ho zabiť horším spôsobom,“ povedal nedávno v relácii Jana Krausa.

Traja králi vzorom pre dvoch bratov

Josef Mašín, ktorého Kraus musel prísť vyspovedať do Mníchova, keďže obaja bratia sa aj po prevrate odmietali vrátiť do vlasti, v rozhovore spomenul, že ich vtedajšie skutky sa nedajú hodnotiť pohľadom súčasnosti. Že ich treba zasadzovať do kontextu druhej svetovej vojny. Súrodencov naozaj tvaroval najkrvavejší konflikt ľudskej histórie. A to aj napriek tomu, že na jej konci mal jeden iba pätnásť a druhý trinásť rokov.

Ich otec Josef bol dôstojníkom československej armády a po vzniku protektorátu sa pridal k protinacistickému odboju. Pôsobil v skupine zvanej Traja králi, ktorej členovia vysielačkou posúvali do Londýna cenné informácie a organizovali protinemecké sabotáže. V máji 1941 ho však chytilo gestapo, následne generála dlho mučili, až ho napokon v júni 1942 popravili.

Túžba pokračovať v otcových šľapajach bola obrovská. Všetko sa začalo už na sklonku vojny. Josef napríklad pomohol z nemeckého zajatia sovietskemu dôstojníkovi. Obaja bratia preto krátko po vojne dostali od prezidenta Edvarda Beneša vyznamenanie za osobnú statočnosť počas vojny. Stali sa tak zrejme najmladšími držiteľmi tohto ocenenia.

Obraz vojnového hrdinu Josefa Mašína však povojnová situácia rýchlo prečarbala na karikatúru statkára a triedneho nepriateľa. Rodina Mašínových sa dostala do nemilosti ešte pred začiatkom protikomunistického odboja súrodencov. „Práve v tom čase v nás dozrelo rozhodnutie nepoddať sa nikdy nikomu. Rozhodne odporovať zlu, bezpráviu, nezastaviť sa pred nikým a ničím,“ napísal Ctirad v autobiografii Jenom ne strach.

Mašínovci mu vzali otca aj príbytok

Ako sami bratia často pri rôznych príležitostiach opakovali, komunisti vyhlásili triedny boj a oni tú výzvu prijali doslovne. Otec bol hrdinom druhej svetovej vojny, oni chceli byť herojmi tej ďalšej. Plány na veľké sabotáže sa však na skutočnosť menili prinajmenšom rozpačito. Výstižne o ich praktikách vypovedá napríklad príhoda opísaná v knihe Ota Rambouska. Ctirad v nej opisuje, ako sa dostali k prvému guľometu.

„Našli sme ho zakopaný, zasvinený, takmer nepoužiteľný. Starostlivo sme ho však vyčistili a skúšali v pivnici. Na stenu sme pripevnili veľký kus pancieru z nemeckého tanku a vypálili niekoľko dávok. Vzduch bol úplne nedýchateľný, plný dymu a odrazené strely lietali priestorom ako podráždené osy. Bol to zázrak, že nikoho z nás nezasiahli.“

Napokon, aj ich vôbec prvý pokus o získanie zbraní sa skončil fiaskom. Začiatkom septembra 1951 v Chlumci nad Cidlinou ich prekvapil odpor esenbáka, v chvate ho zastrelili a z miesta panicky ušli bez koristi. Ani ich ďalšie sabotážne akcie nespôsobili komunistom ťažké straty. Zabili dvoch radových policajtov a účtovníka Josefa Rošického. Celkom zbytočné obete.

Práve na prípade Rošického sa dá ukázať, že viac škody narobili Mašínovci náhodným jednotlivcom ako režimu. „Mal som vtedy dva mesiace pred desiatimi narodeninami. V sobotu sme sa dozvedeli, že otca zavraždili. V pondelok nám prišiel kondolovať riaditeľ továrne a zároveň nám povedal, že musíme odísť z bytu, pretože je podnikový,“ spomínal syn Rošického Stanislav pre denník Právo v roku 2008.

Kde bol háčik pre veľryby?

Prečo nešli Mašínovci po veľkých rybách? Pohlavárov si za terč nevyberali, lebo podľa Ctiradových slov boli papaláši dobre strážení a ľahko nahraditeľní. Treba si tiež uvedomiť, že sa to bola doba, keď na zatknutie stačila akákoľvek zámienka. Po vojne ľudí unášali do gulagov úplne bezdôvodne priamo z ulíc, neskôr do uránových baní (kde istý čas mukloval aj Ctirad) posielali nevinných „politických“ ako na bežiacom páse.

Šťastie, ktoré mali Mašínovci pri nepremyslenej guľometnej paľbe v pivnici, sa ich držalo ako kliešť až do odchodu na Západ. Vari preto neskončili zavretí vo väzniciach a uránových baniach na dlhé roky ako ich súčasníci, možno preto sa dokázali prestrieľať do Západného Berlína, aj keď mali v pätách 20-tisíc východonemeckých a sovietskych vojakov a policajtov.

Práve cesta cez Nemecko v roku 1953 bola ich najvydarenejšou odbojovou akciou. Hoci z päťčlennej skupiny sa na Západ dostali len traja (okrem Mašínovcov aj Milan Paumer), celému východnému bloku spôsobili celosvetovú hanbu. Výsledkom však bolo opäť predovšetkým utrpenie jednotlivcov, či už dvoch zadržaných členov skupiny, ale aj rodiny a známych Mašínovcov, ktorí ostali v Československu.

„Senát vyniesol rozsudok, podľa ktorého sú Ctibor Novák, Václav Švéda a Zbyněk Janata odsúdení na trest smrti, Zbyněk Roušar na trest doživotia a ďalších trinásť obvinených na tresty vo výške 4 až 22 rokov,“ písalo Rudé Právo v roku 1955. V rozsudku opísali priebeh udalostí (na rozdiel od vykonštruovaných procesov) vcelku presne, akurát nezabudli otitulovať obvinených ako statkárov, fašistov a ľudí štítiacich sa práce.

Tretia svetová ako nádej

Oficiálna línia bola odvtedy 45 rokov jasná a nemenná. Mašínovci sú teroristi a vrahovia. Pohľad značnej časti obyvateľov nezmenila ani nežná revolúcia. Na súrodencov majú rôzne pohľady aj politici. Hoci ich viackrát navrhli na štátne vyznamenanie ani Václav Havel, ani Václav Klaus im ho neudelili. Mašínovci majú jediné oficiálne ponovembrové ocenenie od bývalého českého premiéra Mirka Topolánka.

Kontroverziu vo vlasti nevyvolávajú len sporným odbojom, no aj tým, že pre nich sa studená vojna akoby stále neskončila. A vyjadreniami, že ľutujú, že sa nemohli do vlasti vrátiť počas „horúcej“ vojny. Bratia totiž na Západ odišli s úmyslom bojovať proti východnému bloku v tretej svetovej vojne v uniforme americkej armády, ktorú si skutočne niekoľko rokov obliekali.

„Až niekedy v roku 1956, po udalostiach v Maďarsku, sme si uvedomili, že – a teraz určite nahnevám veľa ľudí v Čechách – nádej na tretiu svetovú vojnu nie je,“ hovoril Josef Mašín Janovi Krausovi s vážnym odhodlaním aj v roku 2011. Do Československa sa nikdy bratia nevrátili práve preto, že podľa nich výmena stráží v súdnictve, ale aj v mnohých iných oblastiach spoločnosti vlastne nikdy neprebehla.

Hoci ich skutky z päťdesiatych rokov boli už dávnejšie premlčané, časť spoločnosti ich obviňovala, že pravým dôvodom, prečo sa nechceli vrátiť do vlasti bol strach z toho, že by sa aspoň v morálnej rovine museli postaviť zoči-voči svojim násilným činom. Aj preto má u našich západných susedov lepšie renomé Milan Paumer, ktorý sa do Čiech vrátil a vlani tam aj umrel. Ctirad tú šancu už mať nebude, Josef návrat odmieta.

Diskusia bez nových argumentov

„Keď sa Československo stávalo kolóniou ZSSR, bolo to za spolupráce významnej skupiny obyvateľstva nášho štátu (ruské jednotky neboli až do roku 1968 potrebné). Zotročenie bolo sprevádzané mimoriadne ohavnými zločinmi. Preto ktokoľvek sa tomuto vlastizradnému režimu postavil so zbraňou v ruke, nemôže byť dnes za svoje činy trestne stíhaný,“ napísal v roku 1999 český politológ a disident Bohumil Doležal.

Zároveň však dodal, že ich správanie nemôže byť posudzované ako príklad a vzor, keďže bolo neprimerané a nezodpovedné. Alebo ako sa výstižne písalo po smrti Ctirada v českom Reflexe – že ich prípad je tak trochu tragikomický. Viac tragický ako komický.

Neustále opakujúca sa diskusia o Mašínovcoch je zase trochu viac komická ako tragická. Hoci takmer všetky fakty ich príbehu sú známe skoro šesťdesiat rokov (minimálne však posledné dve dekády) mnohí sa stále nezmierili s tým, že tá diskusia nikdy nebude mať víťaza.

Ľudia, ktorí Mašínovcov kritizujú zabúdajú na to, aké zločiny vtedy páchal komunistický režim. Tí, ktorí ich obhajujú, prehliadajú fakt, že ich „hrdinovia“ mali zbrklé reakcie a ich výsledky boli sporné. A že ich odboj voči zločinnému režimu vyvolal viac tragédií práve na strane bežných ľudí.

Diskusia o ich úlohe v dejinách tak vždy povie viac o tých, čo ponúkajú jednoznačné odpovede ako o bratoch Mašínovcoch samotných.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
54,99
Kytica Zimona 12

Kytica Zimona 12

46,99
Flower bag žlté ruže a biele santíny

Flower bag žlté ruže a biele santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk