Pozor, rastliny aj cítia. A poznajú bolesť

27.08.2011 06:00
František Baluška, rozhovor
František Baluška Autor:

Rastliny majú pamäť a inteligenciu. Pri spoločnom vývoji so živočíchmi nie sú pasívnymi obeťami, ale skôr aktívnymi partnermi, niekedy dokonca dominantnými. Tvrdí to rastlinný neurobiológ František Baluška, profesor na Bonnskej univerzite i na bratislavskej Univerzite Komenského zároveň, jeden z hlavných protagonistov novej vednej disciplíny.

Majú rastliny nejaký typ nervového systému, podobný tomu, ktorý riadi správanie živočíchov?

Skôr než vám odpoviem, musíme si vyjasniť a spresniť niektoré základné pojmy. V prípade rastlín nehovoríme o nervovom, ale o neuronálnom systéme. Slovo „neurón“ pochádza, ako iste viete, zo starej gréčtiny a znamená „rastlinné vlákno“. Väčšina rastlinných buniek má vláknitý tvar. Rastliny prenášajú elektrické, chemické a mechanické vzruchy pozdĺž svojich buniek a orgánov (keďže polarita ich buniek podmieňuje polaritu rastlinných orgánov). V centre týchto orgánov sa nachádza takzvaný cievny zväzok, ktorý rastlinná fyziológia študuje ako špecializované pletivo pre prenos výživných látok a rastlinných hormónov.

Je to naozaj čosi ako zväzok ciev?

Pojem cievny je odvodený od toho, že bunky sa spojili do trubíc, ktoré sú veľmi aktívne v prenose rôznych látok a živín. Podstatné však je, že sú veľmi aktívne aj v prenose elektrických akčných potenciálov a hydraulických signálov. Tieto elektrické a mechanické vzruchy sú veľmi rýchle a umožňujú funkčné zjednotenie stoniek a koreňov aj v prípade najväčších rastlín, ako sú napríklad sekvoje.

Tie sú vraj až 100-metrové…

Aj keď encyklopédie a iné príručky uvádzajú ich maximálnu veľkosť okolo 115 metrov, treba si uvedomiť, že koreňový systém je proporcionálny so stonkovým približne v pomere 1 : 1. Preto by sa pre sekvoje malo podľa správnosti uvádzať 230 metrov. Mimochodom, tento príklad ignorácie koreňového systému rastlín je dosť príznačný.

Dobre teda, riadi spomínaný neuronálny (a nie nervový) systém správanie rastlín? A ako?

Vyššie rastliny majú veľmi efektívny neuronálny systém, ktorý im umožňuje integráciu buniek a orgánov do jednotného fyziologického celku. Ten veľmi účinne vníma všetky faktory prostredia, ukladá si tieto senzorické informácie, integruje navzájom a používa ich zmysluplne s cieľom prispôsobiť sa neustálym zmenám prostredia, a teda s cieľom prežitia rastlín.

To znamená prispôsobovanie sa aj živočíchom, ľudí nevynímajúc, ktoré tvoria prostredie rastlín?

Neuronálny systém umožňuje rastlinám ich koevolúciu, čiže podmienený vývoj navzájom na seba viazaných organizmov, nielen so živočíchmi, ale aj s ľuďmi, ako to je v prípade tuzemských plodín. Tieto rastliny musia mať osvojený veľmi dobrý model živočíšneho, respektíve aj ľudského správania, ináč by neboli také úspešné v procesoch koevolúcie.

Pred piatimi rokmi ste v jednom populárno-náučnom článku pripúšťali možnosť, že rastliny majú čosi na spôsob mozgu. Potvrdzujú výskumy túto hypotézu?

Výskumy uskutočnené v ostatných piatich rokoch jednoznačne ukazujú, že rastliny majú niečo porovnateľné s mozgom nižších živočíchov. Tento rastlinný „mozog“ (alebo aj riadiaca centrála) je umiestnený v koreňových špičkách, ako to predpokladal už Charles Darwin so svojím synom Francisom v roku 1880.

Prečo práve v koreňových špičkách?

Lebo tie majú bunky, ktoré sú veľmi aktívne senzoricky aj elektricky. Okrem toho sú korene oveľa aktívnejšie ako stonky, čo sa týka pohybu. Koreňová špička má totiž dve ohybové zóny, ktoré spolu koordinujú svoje aktivity. Táto koordinácia umožňuje koreňom aktívny pohyb, pripomínajúci pohyb červov alebo hadov. Vďaka tomu korene vyhľadávajú v pôde miesta bohaté na vodu a minerálne živiny. A, naopak, vyhýbajú sa suchým a toxickým miestam. Navyše koreňové špičky sú hlboko v pôde dobre chránené pred nepriazňou počasia.

Koreňový systém rastliny, to je predsa množstvo koreňov a každý z nich má svoju špičku. V ktorej z nich je „mozog“?

Je vo všetkých, pri rastlinách však existuje takzvaná apikálna dominancia, čo znamená, že jedna koreňová špička dominuje nad ostatnými. Možno teda predpokladať, že „mozog“ tejto dominantnej koreňovej špičky je najdôležitejší. Každý koreň však generuje korene nižšieho radu, ktoré vznikajú v určitej vzdialenosti od koreňovej špičky. Tento proces sa podnecuje po poranení alebo keď odumrie koreňová špička. Vďaka uvedeným mechanizmom sa koreňový systém perfektne prispôsobuje konkrétnej situácii.

Skúsme zájsť v našich otázkach ešte ďalej: cítia rastliny – ako predpokladal už Aristoteles – a cítia aj bolesť?

Rastliny prijímajú veľké množstvo vnemov z okolitého prostredia a dá sa povedať, že sú veľmi citlivé. To je pre ne veľmi dôležité, keďže nemôžu meniť svoje stanovište. Počas evolúcie sa u nich vytvorili veľmi účinné mechanizmy, ktoré im zabezpečujú prežitie, hoci nie sú schopné pohybu. Vnímavosť rastlín je však často podceňovaná. V minulosti sa preto uvádzalo, že nepatria medzi životnú doménu, napríklad filozof Immanuel Kant zastával tento názor. Samozrejme, zatiaľ nevieme, či cítia aj bolesť – ale tiež nemožno tvrdiť, že bolesť nepoznajú.

Prečo si to myslíte?

Poranené rastliny produkujú látky, ktoré pôsobia proti bolesti a zápalom u živočíchov a ľudí. Tiež zvyšujú produkciu etylénu, ktorý má znecitlivujúce účinky na zvieratá a ľudí okamžite po vystavení sa stresu alebo po poranení. Tieto zistenia naznačujú, že rastliny by mohli mať niečo ako vnem bolesti – v každom prípade vnímajú negatívne faktory a snažia sa im aktívne vyhýbať. Je napríklad zaujímavé, že plody rastlín, ktoré konzumujú zvieratá alebo aj ľudia, obsahujú veľké množstvo etylénu, ktorý je dôležitý aj pre dozrievanie týchto plodov. Nezrelé plody, ktoré ešte nemajú dosť etylénu, nielenže nám nechutia, ale môžu byť aj toxické.

Chcete tým vari povedať…

Ale áno, s istým zveličením by sa dalo povedať, že rastliny si dávajú pozor, aby zvieratá a ľudia nejedli tieto plody, kým ich nepripravia na „bezbolestnú“ konzumáciu.

Rastliny vraj navzájom komunikujú. Čo je to za reč?

Najnovšie výskumy v podstate potvrdili, že rastliny majú svoju chemickú reč, ktorá sa možno ani až tak zásadne nelíši od našej ľudskej vokálnej reči.

Čiže raz by sme jej mohli porozumieť?

V podstate by sme mali byť schopní túto rastlinnú reč rozlúštiť, veď máme všetky potrebné nástroje na chemickú analýzu signálnych molekúl a na identifikáciu príslušných receptorov či molekulárnych procesov aktivovaných týmito receptormi. Už sa vie, že si rastliny svojou chemickou rečou vymieňajú relevantné informácie, čo sa týka škodcov či patogénov, teda pôvodcov rôznych ochorení. A dokonca si vedia veľmi rýchlo zvýšiť imunitu, hoci patogén sa nachádza ešte ďaleko.

To už znie ako z oblasti fantázie. Môžete uviesť príklad?

Nedávno sa zistilo, že agátové stromy v južnej Afrike začali zabíjať antilopy, ktoré ich neúnosne požierali v dôsledku sucha. Ukázalo sa, že postihnuté agáty vylučovali etylén a iné prchavé chemické signálne látky, ktoré pri susedných agátoch spustili poplach. Tie zvýšili svoju hladinu toxických tanínov – čo je dôležitá súčasť trieslovín – až na takú úroveň, že antilopy, ktoré ich začali požierať, sa jednoducho otrávili.

Čiže rastliny sa vedia navzájom ochrániť, dokážu však byť voči sebe aj agresívne?

Niektoré rastliny sú schopné svojich konkurentov dokonca cielene zabíjať. Buď vylučujú toxické látky koreňmi, alebo svojimi nadzemnými prchavými látkami zabránia zatváraniu listových prieduchov (otvorov v listoch, ktorými si rastliny vymieňajú plyny s prostredím) susedných rastlín. Zdá sa, že takáto rastlinná agresivita by mohla vysvetľovať, prečo niektoré invazívne rastliny sú natoľko úspešné. Ale aby sme boli spravodliví – na druhej strane sa niektoré rastliny veľmi dobre znášajú. Ukazuje sa, že rastliny sú sociálne organizmy s veľmi komplexnou sociálnou štruktúrou ich komunít. Ináč je naozaj zaujímavé, že tieto listové prieduchy sa ukazujú potenciálnymi orgánmi rastlinného čuchu, ako aj chuti.

Vari rastliny dokážu rozlišovať vône a rôzne chute?

V listových prieduchoch rastlín sa zistili nielen receptory na rôzne prchavé latky dôležité pre chemickú komunikáciu, ale aj napríklad na vnímanie hydroxidu uhličitého. A ten je u ľudí a živočíchov rozpoznateľný senzorickými neurónmi jazyka. Tie ho vnímajú prostredníctvom enzýmovej aktivity, ktorá rozkladá hydroxid uhličitý. Pri rastlinách sa rovnaký mechanizmus potvrdil v bunkách listových prieduchov.

A čo zvuky, dokážu rastliny vnímať napríklad hudbu?

Rastliny sú veľmi citlivé na mechanické vnemy. Vibrácie vzduchu spôsobené našou chôdzou alebo aj rečou vnímajú, ak sú dostatočne blízko. Ale je otázne, či by mohli byť schopné dekódovať aj našu vokálnu reč. V každom prípade tá možnosť tu je a až budúcnosť ukáže, ako to vlastne je. A čo sa týka hudby, nedávno boli zverejnené výsledky experimentu, kde sa génová expresia rastlín menila aj na základe toho, pri akej hudbe boli exponované. Uskutočnili sa tiež experimenty s hudbou vo viniciach Toskánska.

To môže zaujímať aj našich vinohradníkov. Čo priniesli tieto experimenty?

Vinič sa ukazuje menej náchylný na patogény a rodí sladšie hrozno, keď sa vystavuje klasickej hudbe. Ale rastliny vnímajú aj iné fyzikálne parametre – napríklad magnetické pole. Táto schopnosť rastlín je tiež nepochopiteľná a ešte prekvapujúcejšie je, že rastliny vnímajú magnetické pole tým istým senzorom – kryptochrómom – ako sťahovavé vtáky. Rastliny tiež veľmi citlivo reagujú na vystavenie sa elektrickému poľu. Najmä korene sú citlivé a reagujú magneto- alebo elektrotropizmom (rastový ohyb orgánov v magnetickom alebo elektrickom poli), pričom sa snažia zmeniť svoju pozíciu v týchto fyzikálnych poliach. Zaujímavosťou je, že rastúce špičky koreňov generujú aj svoje vlastné elektrické či magnetické polia. Je celkom možné, že sa navzájom rozpoznávajú, keď sa ich elektrické alebo magnetické polia začnú v dôsledku veľkej blízkosti prelínať.

Najdôležitejšiu úlohu v živote rastlín však zohráva svetlo a gravitácia. Čo nové prináša v tomto ohľade výskum?

Hoci rastlinné receptory na svetlo sú dobre známe a dôkladne preskúmané, o receptoroch pre gravitáciu sa to vôbec nedá povedať. A tak podobne ako vo fyzike aj v biológii je gravitácia zatiaľ veľká neznáma. V podstate na to, aby korene boli pod zemou a stonky nad zemou, by rastlinám mala stačiť ich veľká citlivosť na svetlo. A ich extrémna citlivosť na gravitáciu, ktorá je veľmi slabou fyzikálnou silou, sa potom javí záhadnou. Ale ako to už býva, realita je vždy zložitejšia než sa nám zdá na prvý, logický, pohľad.

Tvrdíte, že rastliny majú pamäť. Znamená to, že sa dokážu učiť a že sú schopné aj rozhodovať sa?

To, že rastliny majú pamäť, je známe už dlhšie. Všetky, ale najmä stresové vnemy, ukladajú a integrujú s cieľom lepšie reagovať na stresy v budúcnosti. Je veľmi dobre známe, že vystavenie rastlín malým stresom ich robí odolnejšími na podobné silnejšie stresy. Rastliny sa v podstate neustále učia a neustále musia robiť rozhodnutia, od ktorých závisí ich prežitie. Takéto aktívne správanie je typické najmä pre korene, ktoré, ako som už spomínal, orientujú aj svoj rast – pohyb na základe senzorických informácií.

Aké problémy dokážu rastliny riešiť? Napríklad vedia si plánovať budúcnosť?

Rastliny riešia hlavne problémy, ktoré súvisia s ich „prisadnutým“ životným štýlom, ako aj s ich fotosyntézou. Ukazuje sa, že sú schopné predvídať určité stresy a udalosti a pripraviť sa v predstihu tak, že potom ich aj úspešne zvládnu. Tým, že nie sú pohyblivé, sa počas evolúcie u nich vyvinuli iné stratégie. Zrejme najviac zaujímavé sú vyššie rastliny schopné manipulovať hmyzom či inými živočíchmi, zrejme ani ľudí nevynímajúc, s cieľom získať prospech v svojom rozmnožovaní a rozširovaní sa. Klasické opeľovanie rastlinných kvetov hmyzom sa pôvodne javilo ako náhodná atraktivita kvetov pre hmyz, na ktorý sa potom náhodne prichytil peľ a ten sa potom zásluhou hmyzu dostal na ďalší kvet. Ale ukazuje sa, že v tejto koevolúcii kvitnúcich rastlín s hmyzom hrá rastlina dominantnú úlohu.

Opäť by sa zišiel aspoň jeden dôkaz a príklad takpovediac zo života.

Prosím. Sú známe prípady, keď si rastlina doslova zo dňa na deň vymení opeľovače tým, že zmení zloženie nektáru či vône a farby kvetov. Mnohé rastliny lákajú aktívne potenciálne opeľovače nielen vôňami, farbami a opojným nektárom, ale aj tvarmi svojich kvetov – čo je už vysoko abstraktná forma manipulácie. V prípade niektorých orchideí je táto schopnosť vyvinutá do dokonalosti, keď samčeky určitých čmeliakov sú presvedčené, že vidia samičku pripravenú na kopuláciu a opeľujú kvety týchto orchideí bez akejkoľvek odmeny. Rastliny pripravujú takpovediac mimoriadne zložitý kokteil z rôznych látok, z ktorých sú mnohé aj neuroaktívne, čiže schopné meniť správanie hmyzu či iných živočíchov, konzumujúcich tieto rastliny. Iný prípad sú niektoré stromy či ďalšie rastliny, takzvané myrmekofyty, ktoré si pestujú určitý typ mravcov, aby ich ochraňovali pred parazitmi a predátormi.

Orchidey rodu Ophrys dokážu zmanipulovať...
Orchidey rodu Ophrys dokážu zmanipulovať správanie samčekov hmyzu príbuzného našim čmeliakom. Autor: wikia.com

Vráťme sa ešte k orchideám. Ony vlastne opeľovače klamú, zavádzajú?

Orchidey rodu Ophrys sú schopné úplne zmanipulovať správanie samčekov hmyzu príbuzného našim čmeliakom. Používajú pritom nielen špeciálne tvary, povrchy a farby, ale aj vône, ktoré sú v podstate totožné s feromónmi samičiek (to sú prchavé látky, ktorými informujú o možnostiach párenia sa). Ony vlastne tým samčekom ponúknu perfektný model samičky pripravenej na kopuláciu. Ako k nemu prišli, kde a ako si ho vytvárajú, to zatiaľ nikto ani netuší – ale zdá sa, že to asi nebude len takzvaná „slepá evolučná náhoda“. Skôr tu ide o aktívnu poznávaciu schopnosť z oboch strán. Ale rastlina má v tomto súvzťahu zjavne dominantné postavenie.

Je teda pravda, že rastliny majú schopnosť „zdomácniť“ niektoré druhy baktérií alebo húb, aby im takpovediac slúžili?

Celá evolúcia suchozemských rastlín prebehla v úzkej koevolúcii s mykoriznými hubami, ktoré im pomáhali, a stále pomáhajú, získavať dostatok kritických živín, najmä fosforu, ale aj vody. Alebo v súžití s baktériami, ako sú napríklad Rhizobium a Frankia, ktoré sú dôležité na získavanie dusíka zo vzduchu. Bez týchto aliancií by rastliny neboli schopné opustiť vodné prostredie a premeniť nehostinnú súš na životom prekypujúci suchozemský ekosystém, aký tu máme v súčasnosti. Zaujímavé je, že ani huby, ani baktérie nemajú prístup do cievneho zväzku koreňov. Vo všetkých týchto symbiózach rastlina aktívne vyhľadáva a láka baktérie do ich vstupu do koreňov, pripravuje im optimálne prostredie a potom ich využíva.

Tvrdíte, že rastliny pociťujú stres a vedia ho dokonca predvídať. Môžu zo stresu aj „ochorieť“?

Rastliny žijú v permanentnom strese a celá ich aktivita sa zameriava na stále lepšie prispôsobovanie sa týmto stresom. Rastliny majú vrodenú imunitu, ktorá sa molekulárne veľmi podobá živočíšnej či našej ľudskej vrodenej imunite. Samozrejme, že nemajú takzvanú adaptabilnú imunitu, ktorá spočíva v pohyblivých bunkách. Tie rastliny nemajú.

Objavili ste aspoň náznaky toho, žeby rastliny prenášali ontogenetickú informáciu (o ich vývoji od vzniku po zánik) medzi generáciami?

Takýto prenos pri rastlinách je už popísaný. Zdá sa, že u rastlín je to výraznejšie než u živočíchov. Stále sa však vedú ostré spory medzi takzvanými neodarvinistami, ktorí sú striktne proti, a niektorými autormi, ktorí tieto výsledky získali. Na našom pracovisku uvedené aspekty priamo neskúmame.

Tvrdíte, že rastliny majú inteligenciu. Je nejako odstupňovaná?

Veľa o tom nevieme, keďže podobné otázky sa zatiaľ priamo neskúmajú. Ale keď sa evolúcia rastlín na súši analyzuje z hľadiska orgánov a pletív, ktoré sú dôležité pre rastlinnú neurobiológiu, tak je úplne jasné, že sa vytvárali postupne a stále zvyšovali svoju komplexnosť. Napríklad úplne prvé rastliny na súši ešte korene nemali, vyvinuli sa až neskôr a potom sa postupne zdokonaľovali. Najvyššia komplexnosť koreňového systému je pri jednoklíčnolis­tových rastlinách. Nie je bez zaujímavosti, že sem patria okrem viackrát spomenutých orchideí všetky naše najdôležitejšie poľnohospodárske obilniny ako kukurica, ryža, ovos, pšenica, raž …Všeobecne sa predpokladá, že človek si tieto rastliny zdomácnil pre svoju potrebu. Ide o predpoklad, ktorý vychádza z toho, že rastliny nemajú aktívnu poznávaciu schopnosť a nie sú schopné manipulácie.

Čím sa teda líši inteligencia vyšších rastlín od inteligencie živočíchov vôbec a od inteligencie človeka zvlášť? A čo má s ňou spoločné?

Ak sa na tento problém pozrieme z pohľadu rastlinnej neurobiológie, tak sa ukazuje, že tieto rastliny a živočíchy vrátane človeka sú partnermi v spoločnom vývoji. A vôbec nie je jasné, či tento vzťah je úplne vyrovnaný, alebo či má – alebo nemá – jeden z partnerov dominantné postavenie. Rovnako sa dá predpokladať, že spomínané rastliny majú náš „model“ a ponúkajú nám niečo atraktívne preto, aby sme ich pestovali, kultivovali a rozširovali po celej zemeguli.

To je veľmi odvážne tvrdenie. Príslušníci niektorých príbuzných vied však berú tieto i ďalšie závery a vedecké hypotézy neurobiológie s rezervou. Alebo vás obviňujú z antropomorfizmu, tvrdia, že to všetko je oveľa jednoduchšie, že tu pôsobia rôzne adaptačné mechanizmy a automatizmy. Navyše spochybňujú vaše merania. Ubúda týchto kritikov v poslednom čase alebo pribúda?

Čo je zaujímavé, negatívne reakcie prišli len od kolegov z rastlinných vied. Zo začiatku sa ojedinele vyskytovali aj agresívne reakcie, ale už ich ubúda. Naopak, pribúda záujemcov o tento nový pohľad na rastliny. Vieme tiež, že máme mnoho sympatizantov aj medzi kolegami, ktorí sa z určitých dôvodov otvorene nevyjadrujú. Je to očividné napríklad z úspechov našich sympózií a vedeckých časopisov, ktoré som založil a vediem.

Ako to je s financovaním vašich výskumov, z akých zdrojov najčastejšie čerpáte prostriedky?

Finančne náš výskum podporujú rôzne organizácie a nadácie. Najviac podpory sme dostali z ESA a DLR, čo sú európska a nemecká agentúra pre výskum vesmíru. Naše neurobiologické projekty podporila najmä banka Ente Cassa di Risparmio so sídlom vo Florencii. Biologické agentúry a nadácie nám zatiaľ podporu neposkytujú, musím však spomenúť Humboldtovu a DAAD nadácie z Nemecka, cez ktoré k nám prichádzajú doktorandi a rôzni výskumníci na vedecké pobyty.

To vás biologické agentúry ignorujú? Prečo?

Šanca získať cez biologickú agentúru finančnú podporu na projekt, ktorý by bol zameraný otvorene na rastlinnú neurobiológiu, zatiaľ prakticky neexistuje. O projektoch sa tam rozhoduje najmä z pohľadu súčasnej paradigmy, podľa ktorej rastlinná neurobiológia je zbytočná. Chvíľu ešte potrvá, kým sa tento stav zmení.

Čo je dnes ťažiskom neurobiologických výskumov rastlín a kde sa dá v dohľadnom čase očakávať najväčší prienik?

Momentálne sa najviac študuje rastlinná chemická komunikácia, lebo je podchytená už v rámci ekologických vied. Veľmi perspektívne je tiež štúdium integrácie svetelných a gravitačných vnemov v koreňových špičkách a úloha neurotransmiterov (nízkomolekulárne chemické látky) v raste, vývine a správaní sa koreňov. Tiež je veľmi dôležité zistiť biologické a molekulárne pozadie poznávacej schopnosti koreňov. Na našom pracovisku sme začali študovať správanie koreňov v tme. Znie to síce zvláštne, ale korene sa zatiaľ študovali, a aj stále sa študujú, najmä na svetle.

V tme je to iné?

Určite nie je prekvapujúcim zistením, že korene, ktoré rastú len v tme, sa správajú ináč ako osvetlené korene. Platí to aj o klíčencoch, sú celé zmenené. Už pár sekúnd osvetlenia koreňov indukuje stresové reakcie. Znamená to však, že všetky výsledky výskumov uskutočnených na osvetlených koreňoch treba opatrnejšie interpretovať. Na tomto príklade vidieť aj zmysel neurobiologického prístupu, ktorý je citlivejší na uvedené aspekty.

V Bonne ste kedysi začínali na projekte, ktorý bol súčasťou kozmických výskumov. Pokračujete v tom?

Áno naďalej skúmame, ako korene reagujú na beztiažovú situáciu. Veľká citlivosť rastlín, dá sa povedať, že až ich „závislosť“ od gravitácie, je veľkou záhadou a je úzko spojená s biológiou koreňov, ktoré majú špecializovaný senzorický orgán pre gravitáciu v koreňovej čiapočke. V niektorých jej bunkách sú veľké škrobové zrná, ktoré sedimentujú v smere gravitačného vektora. Korene kukurice sú neobyčajne robustné a celú ich čiapočku možno amputovať bez toho, aby sa rast koreňov zastavil. Takéto korene sa potom nevedia orientovať, nereagujú nielen na gravitačné, ale ani na svetelné podnety a rastú len rovno.

Zaujímavé.

To však nie je všetko. Asi po 20–30 hodinách dokážu čiapočku kompletne zregenerovať a začnú byť opäť aktívne vo svojom správaní. Momentálne však skúmame najmä korene Arabidopsis, rastliny z čeľade kapustovitých, lebo umožňuje aplikáciu najmodernejších genetických a molekulárno-biologických metód. Študujeme integráciu gravitačných a svetelných vnemov v koreňových špičkách. Ukazuje sa, že rastlinné bunky (neurálne vlákna) a ich synapsy tu zohrávajú kľúčovú úlohu tak pri prijímaní týchto vnemov, ako aj v ich integrácii, ktorá potom riadi adaptívne motorické reakcie koreňa. V týchto výskumoch sme niekedy paradoxne bližšie k neurobiológii živočíchov ako k rastlinnej biológii.

Kde sú dnes hlavné výskumné centrá neurobiológie rastlín v Európe?

Sú vlastne len dve. Jedno tvorí moja skupina v Bonne a druhé – pracovisko môjho kolegu a priateľa profesora Stefana Mancusa vo Florencii. V Bonne sa zameriavame na bunkovú biológiu a cytológiu, vo Florencii je v centre záujmu elektrofyziológia a akčné potenciály.

Dnes sa už viac zdržiavate v Nemecku. Čo vám tam najviac chýba zo Slovenska? A čo predovšetkým by potrebovali vedci na Slovensku z toho, čo máte v Nemecku, aby nemuseli odchádzať do zahraničia a doma dosahovali lepšie výsledky?

V podstate som to tak nikdy nevnímal – na Slovensko je z Nemecka veľmi blízko a mám stále aktívne vzťahy tak s Botanickým ústavom SAV, kde som vlastne kmeňovým zamestnancom, ako aj s Univerzitou Komenského. Na to, aby sa dosahovali dobré výsledky, treba v podstate dve veci – slobodu skúmania a finančnú podporu. Ale je to takmer vždy trochu zložitejšie. Veď dôležité je napríklad aj to, ako je veda organizovaná, aké dobré sú možnosti a perspektívy v nej pre študentov. A tak ďalej.

Na záver prezraďte niečo o sebe. Odkiaľ pochádzate a ako ste sa vlastne dostali k výskumu neurobiológie?

Pochádzam z Dunajskej Stredy, kde som chodil na základnú školu i na gymnázium. Biológom som sa stal neplánovane: krátko pred maturitou sme sa už naozaj museli rozhodnúť, kam ďalej, a ja som mal s tým dosť veľké problémy. Nakoniec som sa spontánne rozhodol pre biológiu a vôbec neľutujem.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Voľného času veľa nie je. Snažím sa relaxovať pri tenise a bicyklovaní.

Čo deti?

Mám dvoch dospelých synov, ktorí sú doma tak v Nemecku, ako aj na Slovensku.

Akými rastlinami sa obklopujete v byte?

O rastliny sa u nás stará predovšetkým manželka.

František Baluška (54)

  • Je vedúcim laboratória v Inštitúte bunkovej biológie rastlín na univerzite v Bonne. Zároveň je vedeckým pracovníkom Botanického ústavu SAV v Bratislave.
    • V súčasnosti patrí medzi popredné svetové osobnosti novej biologickej disciplíny – neurobiológie rastlín.
    • Je spoluzakladateľom Medzinárodnej spoločnosti pre neurobiológiu rastlín a šéfredaktorom časopisov Plant Signaling & Behavior, ktorý vznikol v roku 2006, a Communicative & Integrative Biology (ten vznikol o dva roky neskôr). Oba vychádzajú vo vydavateľstve Landes Bioscience v USA.
    • Vydavateľstvo Springer Verlag v Nemecku ponúklo pred časom Baluškovi, aby editoval knižnú sériu zameranú na rastliny z pohľadu ich komunikačných a signálnych aktivít a schopností.
    • Od roku 2009 vyšlo už deväť kníh a ďalších deväť vyjde v priebehu tohto a budúceho roka.
    • Baluška prednáša rastlinnú neurobiológiu na Bonnskej univerzite i na Univerzite Komenského v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Kytica Zimona 6

Kytica Zimona 6

49,99
Kytica Letana 9

Kytica Letana 9

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk