Povstaleckých bankárov dorazila až červená totalita

Boli povstaleckí generáli, ale boli aj povstaleckí bankári, takpovediac financmajstri protifašistického odboja. Lebo ten si okrem oddanosti ideálom humanizmu a demokracie, okrem odvahy a konšpiračného umenia, vyžadoval i nemalé peniaze.

29.08.2011 07:00
SNP, bankári Foto:
Igor Makovický (prvý zľava) a Jozef Biskup (prvý sprava) v priestoroch ústredia Slovenskej banky. Tretia osoba na fotografii nie je identifikovaná.
debata (15)

Kým však o povstaleckých veliteľoch sa už všeobecne vie, a historici i politici ich pripomínajú aspoň pri slávnostných príležitostiach, povstaleckí peňažníci ostávajú zväčša zabudnutí, ba priam utajení. Hoci od Slovenského národného povstania uplynie v týchto dňoch už 67 rokov!

Buďme však spravodliví: aj širšia verejnosť už čo-to počula o Imrichovi Karvašovi, guvernérovi centrálnej banky Slovenského štátu, o jeho zásluhách na príprave Povstania a na záchrane zlatého pokladu štátu.

Karvaš skončil v pazúroch gestapa už v prvý deň Povstania, ale akoby zázrakom prežil vojnu, aby o niekoľko rokov neskôr podstúpil druhú časť kalvárie, pre zmenu vo väzniciach červenej totality.

Kto však kedy počul o Jozefovi Biskupovi alebo o ďalších finančníkoch z vedenia Slovenskej účastinnej banky a o ich podiele na prípravách Povstania? Nedávno uplynulo 60 rokov od zinscenovaného procesu proti „zločinnej skupine Biskup a spol.“. Možno si naň ešte niekto spomenie. Nuž to boli tí istí. Ich dramatický príbeh si teraz prerozprávame.

Hniezdo odporu v Makovického banke

V Bratislave žije Jela Horáčková, dcéra odsúdeného bankára. Keď sa schyľovalo k Povstaniu, mala 11 rokov, rodina bola na letnom byte v Čerňanoch.

„Len matne si spomínam, že otecka tam navštívili dvaja dôstojníci, až po vojne som sa od našich dozvedela, že jeden z nich bol generál Golian,“ rozpráva pani Jela. „O niekoľko mesiacov neskôr si po otecka prišli z úešbé.“

ÚŠB bola tajná polícia slovenského štátu. Riaditeľa Slovenskej banky podozrievali z finančného podporovania povstalcov, zaujímalo sa o neho gestapo.

„Našťastie, našiel sa jeden vplyvný viedenský priemyselník spojený so Slovenskou bankou,“ pokračuje dcéra, „ktorý otcovi pomohol s tým, že po vojne mu to bude dosvedčené. Ináč by otecko skončil v koncentráku.“

Povedzme si niečo o Slovenskej banke. Tento najstarší slovenský peňažný ústav patril rodine Makovických, známych to obchodníkov z Ružomberka. Plných 40 rokov viedol banku Vladimír Makovický, jeho brat Dušan bol osobným lekárom Leva Nikolajeviča Tolstého.

Makovický sa veľmi aktívne zapojil do občianskeho protifašistického odboja. Patril do skupiny, ktorú viedol Vavro Šrobár, významný slovenský politik predvojnového Československa.

Šrobára viazalo k Makovickému dôverné priateľstvo ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie a slovenského národného hnutia. Obaja boli mužmi Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi. Po vzniku ČSR Makovický radil Šrobárovi – ministrovi v hospodárskych otázkach.

Napojenie Šrobárovej skupiny na Slovenskú banku však vyplývalo aj z toho, že Šrobár bol členom jej správnej rady. Preto z Trenčianskych Teplíc, kde penzionovaný politik žil, mohol dosť pravidelne cestovať do Bratislavy.

„A tak v budove Slovenskej banky alebo v byte Dr. Makovického.(…) bývali posedenia, na ktorých kuli plány proti ľudáckemu režimu,“ poznamenáva historik Jozef Jablonický.

Aká úloha pripadla v tejto nebezpečnej hre Jozefovi Biskupovi? Najprv vari treba spomenúť niekoľko údajov z jeho životopisu.

Mal síce český pôvod, ale už ako začínajúci bankový úradník sa priženil do rodiny známeho národovca a slavianofila Metoda Bella. V roku 1924 začal pracovať vo filiálkach Slovenskej banky – v Zlatých Moravciach a Trenčíne – potom si ho Makovickí vzali do bratislavskej centrály, kde sa postupne vypracoval na druhého muža v hierarchii, hneď po generálnom riaditeľovi.

Vo februári 1944 zomiera V. Makovický, ktorý sa dožil vysokého veku. Vedenie banky preberá jeho syn Igor. A v nasledujúcich dvoch mesiacoch sa uskutočňujú ťažiskové transakcie, spojené s financovaním pripravovaného ozbrojeného Povstania.

Dá sa predpokladať, že Biskup bol zasvätený do väčšiny z týchto prevodov a ako výkonný riadiaci orgán banky ich aj schvaľoval.

Odboj si vyžiadal milióny

Podľa zistení Jablonického Šrobár a spol. sa usilovali pripútať k sebe odbojovú skupinu v slovenskej armáde (Golian, Ferjenčík, Kišš, Vesel a iní) aj tak, že zaobstarávali pre jej ilegálnu činnosť nevyhnutné finančné prostriedky.

Guvernér centrálnej banky Karvaš ich prisľúbil, ale koncom roku 1943, keď Golian prišiel so žiadosťou o sumu okolo 30 miliónov korún, potrebné peniaze ešte nemal.

(Predpokladalo sa, že ich prinesie vyhláška o zvyšení cien liehu o 2 koruny za jeden liter. Časť očakávaného výnosu bola rezervovaná na odbojové akcie. Tak to aspoň vyplynulo z tajných depeší medzi Bratislavou a Londýnom v marci 1944.)

V tejto situácii sa ťažisko financovania presunulo na Slovenskú banku. Z Karvašových pamätí je zrejmé, že Igor Makovický bol v tom čase hlavnou spojkou v styku medzi ním a Šrobárom. Peniaze sa vybrali z účtu Baťovho závodu v Batizovciach.

Takto získané milióny používal Šrobár pri zakladaní revolučných národných výborov. Peniaze od Slovenskej banky však dostali vtedy aj iné odbojové organizácie vrátane KSS. Tie prevzal osobne Karol Šmidke, popredný funkcionár v tom čase ilegálnej strany. (Po vojne sa na to veľmi rýchlo „zabudne“, ale nepredbiehajme.)

To však neznamená, že Baťove podniky boli jediným sponzorom Povstania, ako niektorí ich manažéri, zaťažení spoluprácou s nacistami, radi rozširovali po skončení vojny. Prihlásil sa nám syn blízkeho Biskupovho spolupracovníka Bedricha Podivinského, takisto odsúdeného v procese roku 1951.

„Otec mi hovoril, že finančná pomoc Povstaniu išla predovšetkým z Londýna, a to cez Istanbul do Bratislavy, do clearingového oddelenia banky,“ svedčí Miroslav Podivinský. „Bolo to spojené s obrovským rizikom, čo je azda každému zrejmé.“

Po februári 1948 sa však Londýn stával pre novú moc v Československu centrom ríše zla a neradno ho bolo vôbec spomínať. Ani v takýchto súvislostiach!

Neodpustili im Demokratickú stranu

Biskupovi sa podarilo vykĺznuť z pazúrov ÚŠB a gestapa, nie však ŠtB. Prvýkrát ho zatkli už vo februári 1949. Jeho dcéra Ľuba sa vraj stýka s nebezpečným politickým emigrantom – špiónom a on, jej otec, to nenahlásil príslušným orgánom. Vlastizrada!

„Keď sa to všetko začalo, chodila som do kvinty, sestra Ľuba do oktávy a brat Dušan končil právo,“ spomína Jela Horáčková. „Keď nás s mamou priviedli na výsluch a konfrontáciu s otcom, našli sme ho tam priviazaného k rádiátoru, bol k nám otočený chrbtom. Mamu vypočúvali veľmi dlho, trvalo to do rána…“

Rodinu okamžite deložovali z vlastného domu na Mudroňovej ulici v Bratislave. Pri domovej prehliadke jej zhabali všetky peniaze a cennosti. Pani Maricu Biskupovú pritúlili načas v evanjelickej nemocnici, deti sa pretĺkali po internátoch.

Biskup si odsedel štyri mesiace, potom ho síce prepustili na slobodu, ale zo znárodnenej banky dostal okamžitú výpoveď. Zamestnať sa mohol už iba v poľnohospodárskom nákupnom podniku.

Dcéra Ľuba si medzitým odpykávala osemmesačný trest v ilavskej väznici. Synovi Dušanovi sa ešte predtým podaril byť promovaný, ale tušil, čo ho čaká, a tak v lete 1949 radšej emigroval – sprevádzaný streľbou pohraničníkov preplával Dunaj pri Devíne. Rodičia sa až neskôr dozvedeli, že sa syn dostal šťastne z Rakúska do USA.

Biskupa staršieho v decembri 1949 opäť zatkli. Tentoraz už nadlho. Pripravoval sa proces so „zločinnou skupinou“, ktorá síce pomáhala povstalcom, ale aj Demokratickej strane. Tej strane, ktorá vyhrala prvé povojnové voľby na Slovensku v roku 1946. Najmä toto nemohli komunisti Biskupovi a spol. odpustiť.

Igor Makovický medzitým zomrel, čo bolo vlastne jeho šťastie. A Slovenskú banku čoskoro pohltila Štátna banka československá.

Pracovný tábor ich nenapravil

Približne v tom istom čase zatkli aj Bedricha Podivinského a ďalší štrnástich „sabotérov“ z banky. Trestné oznámenie totiž pôvodne znelo na „sabotovanie dvojročného a päťročného plánu“.

Krajské veliteľstvo ŠtB zároveň žiadalo zaradiť obvinených do Tábora nútenej práce v Novákoch, kam ich eskortovali v apríli 1950.

Rodinám uväznených, ktorí bývali v Bratislave, okamžite odnímali byty. Dôvod – blízkosť štátnej hranice a údajné obavy, že sa pokúsia o útek do emigrácie.

„Zariaďte, aby tieto byty boli pridelené predovšetkým ženatým príslušníkom ŠtB.“ Takýto pokyn išiel z povereníctva vnútra na krajský národný výbor už v polovici decembra 1949.

Súd sa konal až koncom mája 1951. Medzitým však prebiehali intenzívne výsluchy. „Pri vyšetrovaní sa používali nezákonné postupy, čo v prípade môjho otca znamenalo vybité predné zuby a ceruzkou prepichnutý ušný bubienok,“ pripomenul M. Podivinský v podnete Generálnej prokuratúre SR o 40 rokov neskôr.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obžalovaní upozorovňovali na svoje protifašistické postoje v období slovenského štátu a na pomoc Povstaniu. Biskupovi dokonca umožnili konkrétne uviesť, aké sumy ktorým odbojovým pracovníkom banka s jeho súhlasom vyplatila. Podľa protokolu to však vyšetrovateľ prešiel bez povšimnutia. Skrátka, zaujímali ho celkom iné veci.

„Otec rozprával, že takéto výpovede sa ani vyšetrovateľom, ani súdu zjavne nehodili do krámu, preto ich ignorovali,“ potvrdzuje M. Podivinský.

„Finanční magnáti“ na pranieri

V obžalobe štátneho prokurátora z roku 1951 sa objavili oveľa tvrdšie výroky ako „sabotáž päťročnice“. Obžalovaní sa mali dopustiť „úkladov proti republike“. Ale nešetrilo sa ani nenávistnými triednymi nálepkami. Obžalovaní boli „finanční magnáti“, ktorí „nerušene vykorisťovali pracujúci ľud“.

Ba čo viac: „Zatiaľ čo do oslobodenia robili machinácie hlavne preto, aby sa finančne obohatili, po oslobodení smerovalo ich úsilie… hlavne na to, aby zvrátili ľudovodemokratický poriadok v republike.“

Primerané týmto „zločinom“ boli aj vynesené rozsudky. Biskup – 12 rokov, ostatní o niečo menej, ale dosť – 10, 7, 6…

Je príznačné, že hlavné pojednávanie prebiehalo v nočných hodinách s vylúčením verejnosti. Obžalovaní mali v súlade s vtedajším súdnym poriadkom právo zvoliť si po dvoch dôverníkoch, ale takúto možnosť ani nedostali.

Všetci sa odvolali. Najvyšší súd v Prahe koncom februára 1952 ich zbavil viny za zločin „úkladov proti republike“ a tým aj zmiernil tresty, napríklad Biskupovi o tri roky straty slobody. Na deväť rokov. Výrok nižšieho súdu a vinu za zločin „nevernej správy“, čiže obohacovanie sa na úkor vkladateľov, zriaďovanie čiernych fondov a podobne však ponechal tak.

Vraj že z tých fondov pomáhali Povstaniu? No a čo? Aj keby poskytli uvádzaných 10 miliónov protifašistickému odboju a osobám rasovo prenasledovaným, je to nič v porovnaní s napáchanými škodami, uvádza sa v zdôvodnení nového rozsudku.

Jeho leitmotívom je totiž triedno-politický motív. Obžalovaní „sa stali bezpodmienečne oddanými prisluhovačmi veľkokapitalis­tického sveta“ – tak tam stojí čierne na bielom aj s podpisom predsedu senátu Dr. Wagnera v. r.

Biskup na druhý deň po tomto pojednávaní zomrel na náhle zlyhanie srdca. Ostatní odsúdení niesli biľag defraudantov a vykorisťovateľov ďalej až do svojich posledných dní.

Trpeli aj ich najbližší príbuzní. M. Biskupovú vysťahovali s deťmi z Bratislavy, dcéra Jela sa nemohla dostať na vysokú. Podobne dopadla rodina Podivinských, syn Miroslav musel na vojenčinu k „pétepákom“.

Po revolúcii pozostalí žiadali prehodnotenie prípadu. Generálna prokuratúra podala v roku 1993 – po dôkladnom dvojročnom preskúmavaní starej kauzy – sťažnosť pre porušenie zákona. Najvyššiemu súdu trvalo iba pol roka, aby ju zamietol. Dôvod? Nedarí sa zaobstarať revízne správy zo Slovenskej banky, čo vraj znemožňuje objektívne preskúmať prípad v plnom rozsahu.

A tak je to vlastne aj po 60 rokoch príbeh s otvoreným koncom…

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba