„Do pol roka bude táto téma aj u nás najaktuálnejšia v súvislosti so sociálnymi búrkami, ktoré sa po terajších prvých lokálnych nepokojoch naplno preženú celou Európskou úniou. A pokiaľ sa sociálne napätie nezmierni, povedie to ku katastrofe,“ varuje ekonóm Peter Staněk.
Len v posledných dvoch desaťročiach sa svetové bohatstvo preskupilo tak rapídne, že až 95 percent jeho objemu dnes vlastní iba pätina obyvateľstva planéty. Ostatní sú odkázaní živiť sa prácou, ktorej je však čoraz menej. Tí, čo prácu ešte majú, daňami a odvodmi dotujú štát. A hoci mzdy im zväčša rastú len pomaly, očakáva sa od nich, že budú nakupovať a zabezpečovať spotrebu, aby nestála výroba a bolo dosť pracovných miest. Neraz sa preto dostanú do kolotoča úverov, ktoré potom nedokážu splácať.
Ak, naopak, začnú spotrebu obmedzovať a šetria, prestáva sa vyrábať, zanikajú pracovné možnosti, zvyšujú sa sociálne výdavky štátu. Takže aj tí, čo boli na tom kedysi relatívne dobre, sa postupne prepadávajú do kategórie chudobných. V časoch krízy tieto problémy narastajú geometricky.
„Logicky, celú krízu zaplatí stredná vrstva,“ tvrdí Staňek. Podľa neho by si nepochybne zaslúžil Nobelovu cenu ten, kto by dokázal nájsť riešenia, ktoré by v týchto pokrivených vzťahoch nastolili rovnováhu.
Aj na Slovensku žije na jednej strane zhruba percento bohatej elity, ktorá nemá problém zaplatiť si kvalitnú lekársku starostlivosť, súkromné školy pre potomkov alebo sa zaopatriť v dôchodku. Sama robí alebo má vplyv na zásadné politické rozhodnutia v štáte, ktoré dopadajú na všetkých, hoci vcítiť sa do existenčných starostí iných sociálnych skupín veľmi nedokáže. A do štátnej kasy vzhľadom na svoje možnosti prispieva len veľmi skromne.
K tomu podľa Staněka treba pripočítať, že v dôsledku privatizácie národného majetku zahraničnými nadnárodnými vlastníkmi sa mimo republiky každoročne presúva 90 až 100 miliárd eur. Ďalšie milióny zo štátu odlieva rozbujnená korupcia.
Na druhej strane je tu masa nezamestnaných. Vyše 70 percent pracujúcich musí aj s rodinami vyžiť z nižšej ako priemernej mzdy.
A popri tom prežíva ešte zhruba 22– až 25-percentná skupina ľudí, ktorých možno priradiť k strednej triede. No hoci práve oni cez zaplatené dane a odvody v rozhodujúcej miere vytvárajú verejné finančné zdroje, čerpať z nich pre seba na vzdelávanie, zdravotné či sociálne služby môžu čoraz menej.
„V Nemecku možno k strednej vrstve stále priradiť 60 percent obyvateľstva,“ uvádza Staněk. Pozícia strednej vrstvy sa dá podľa neho prirovnať k osudu dvoch ťažných koní zo svetoznámeho románu Georgea Orwella Zvieracia farma. „Ani tie nechápali, prečo robia stále viac a sú stále biednejšie,“ hovorí.
Chudobnenie strednej vrstvy sa u nás momentálne prejavuje veľmi zreteľne aj podľa sociologičky Moniky Čambálikovej, čo pripisuje celému komplexu príčin, najmä globalizácii sveta a liberalizácii trhov.
„Kým malá elitná skupina bohatne a jej vplyv na chod štátu silnie, stredná vrstva sa postupne diferencuje a jej najpočetnejšia časť sa pomaly mení v akúsi pracujúcu chudobu. Veď paradoxne aj mnohí vysokokvalifikovaní ľudia strednej triedy – vedci, učitelia, lekári – sú nútení pracovať za neprimerane nízke finančné ohodnotenie,“ hovorí sociologička SAV.
Upozorňuje, že na Slovensku práve tí najbohatší platia zväčša nízke alebo dokonca žiadne dane. Okrem toho, že milionári nie sú zdanení progresívne, dobre honorovaní poradcovia im ešte pomáhajú zraziť daňové povinnosti na minimum.
Podstatná časť bývalého majetku štátu je už navyše v rukách zahraničných privatizérov, ktorí pre nadnárodný kapitál hľadajú čo najmiernejšie cesty zdaňovania mimo tejto krajiny. V snahe znížiť nezamestnanosť ponúka vláda nádejným investorom rôzne daňové prázdniny či iné benefity, čo štátnej pokladnici takisto nepridá.
Naopak, mzdy sa v záujme „zabezpečenia konkurencieschopnosti štátu“ tlačia nadol a cena práce je výrazne podhodnotená. Doplácajú na to práve príslušníci strednej triedy, ktorým náklady rastú oveľa viac ako príjmy. Zvýšené výdavky, ktoré štátom rozmaznávaní bohatí ľahko unesú, tak ľuďom strednej vrstvy postupne znižujú životný štandard.
Tí sa ocitajú v neistote a považujú sa za oklamaných, keďže napriek celoživotnému plneniu si povinností voči štátu im napokon hrozia nižšie penzie, platby u lekára, degradácia vzdelanosti, kolaps sociálnych služieb. Klesá zároveň miera ich solidarity a spolupatričnosti s ľuďmi odkázanými na štátnu sociálnu pomoc. Oslabuje sa ich dôvera k spravodlivosti systému, odmietajú „doplácať“ na chudobných či chorých. „V spoločnosti to vytvára veľmi zlú atmosféru,“ mieni Čambáliková.
Stredná vrstva by pritom mala byť zárukou stability vývoja v štáte, fungovania jeho demokratických štruktúr. Hoci túto skupinu ľudí možno charakterizovať podľa rôznych kritérií, zjednodušene by mali mať istú a perspektívnu prácu, úspory pre prípad núdze, možnosť investovať do seba aj svojich detí.
„Nejde len o hmotné zabezpečenie, ale aj o potrebu ich spoločenského uznania a morálneho docenenia,“ zdôrazňuje Čambáliková.
Varovným znakom rezignácie strednej vrstvy je aj fakt, že jej príslušníci si prestávajú plánovať budúcnosť v dlhšom horizonte, čo bolo v minulosti samozrejmé, a uvažujú najviac rok-dva dopredu.