Slováci sa chválili najprísnejšími protižidovskými zákonmi

04.09.2011 13:23
Tiso, Hitler
Jozef Tiso (vpravo) s Adolfom Hitlerom. Autor:

Keď Slováci pred 70 rokmi (9. septembra 1941) vydali vládne nariadenie obsahujúce súbor protižidovských predpisov, známe pod menom Židovský kódex, ľudácka tlač sa chválila, že jeho paragrafy sú prísnejšie než samotné Norimberské zákony prijaté v nacistickom Nemecku. Tvrdí to historik ÚPN Martin Lacko. "Či však išlo len o vystatovanie sa, o aké vtedy nebola núdza, alebo o reálny fakt, si netrúfnem zodpovedne povedať," dodáva historik.

Lacko upozorňuje, že protižidovské zákony boli v rokoch druhej svetovej vojny prijaté vo všetkých štátoch, ktoré boli bezprostrednou súčasťou nemeckého mocenského bloku.

„Napríklad v susednom Maďarsku bol prvý protižidovský zákon prijatý už v roku 1920. V novembri 1938, keď sa na autonómnom Slovensku pripravovali voľby do historicky prvého zákonodarného zboru, existovali v Maďarsku už dva takéto zákony a pripravoval sa tretí,“ hovorí Lacko, podľa ktorého na Slovensku bol prvý protižidovský zákon prijatý mesiac po vzniku štátnej samostatnosti.

Slovensko bolo ako satelitný štát pod mocenským vplyvom Nemecka, historik však poukazuje na fakt, že slovenskí politici sa o tzv. riešenie židovskej otázky sami zaujímali veľmi aktívne. „Protižidovská legislatíva bola prijímaná v situácii všeobecného presvedčenia, že Nemecko vojnu vyhrá, a takisto pod tlakom zdola, keď vládol ´hlad´ po židovských majetkoch, ktorý sa následne prenášal aj do vysokej politiky,“ myslí si historik, podľa ktorého je však tragickým paradoxom, že k surovým rasovým opatreniam došlo v štáte, na čele ktorého stál katolícky kňaz a ktorý sa označoval ako kresťanský.

Zodpovednosť za to, čo sa so slovenskými Židmi stalo, podľa Lacka leží predovšetkým na pleciach premiéra Vojtecha Tuku a ministra vnútra Alexandra Macha. „Nie menšiu politickú zodpovednosť však nesie aj Jozef Tiso, ktorý bol nielen najvyšším štátnym, ale aj straníckym predstaviteľom,“ doplnil Lacko. Tiso ako katolícky kňaz navyše nereagoval ani na viaceré protesty Svätej stolice a protižidovské opatrenia obhajoval. Na druhej strane prezident udelil podľa Lacka 828 prezidentských výnimiek, na základe ktorých bolo možné spoľahlivo uniknúť spod paragrafov kódexu. Výnimky sa vzťahovali obvykle na celú rodinu, takže počet takto zachránených bol niekoľkonásob­ne vyšší.

„Zodpovedne zhodnotiť Tisove pohnútky v realizácii protižidovského zákonodarstva je veľmi ťažké. Je pravdepodobné, že k Židom zaujímal kritický postoj. Rozhodujúcu rolu tu však podľa mňa zohrávali jeho chladné politické kalkulácie, ktoré prevážili nad morálnymi či kresťanskými zásadami,“ nazdáva sa historik.

Podobne ťažké je podľa Lacka zodpovedne zhodnotiť postoje obyvateľstva k Židom. Tie sa od roku 1939 vyvíjali a menili. Značná časť obyvateľstva bola pasívna alebo opatrenia ekonomického charakteru schvaľovala. „V roku 1942, po začatí deportácií v dotknutých oblastiach podľa všetkého prevládala ľútosť, no prejavy konkrétnej pomoci Židom nadobudli masové rozmery až v roku 1944,“ hovorí historik.

Na Slovensku však podľa Lacka na rozdiel od susedných krajín nedochádzalo k pogromom a masovému zabíjaniu Židov. Takéto tragédie sú typické napríklad pre Maďarsko či Poľsko, kde len za prvý mesiac nemeckej okupácie v lete 1941 bolo zabitých – predovšetkým civilným obyvateľstvom – až 7 000 Židov. „V auguste 1941 zas horthyovské Maďarsko, ako prvý neokupovaný štát hitlerovskej Európy, vyviezlo 18 tisíc svojich Židov na územie ZSSR, kde boli pri meste Kamenec-Podoľsk postrieľaní,“ uzavrel historik.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

19 debata