Pán Jozef Tóth z Bratislavy je dnes jedným z posledných žijúcich šiestich Slovákov, ktorí zo Stalinovej konečnej stanice na smrť dostali kedysi spiatočný lístok a jedným z posledných z hŕstky ľudí, ktorí dnes môžu svedčiť o jej hrôzostrašnej podobe. Pred rokom 1989 hovoriť nesmeli a ešte aj dnes, v dobe slobody, sa slová tlačia na pery ťažko.
„My sme sa zoznámili až potom, keď sa z gulagu vrátil,“ prezrádza jeho manželka Mária. „V tom čase sme my tu v Československu ani poriadne netušili, že niečo také existuje. Aj mne celú túto históriu rozprával postupne, po malých častiach.“ Príbehy totiž ožili a ešte po rokoch sa často vracali ako nočné mory.
A potom tu boli ešte sny, tie krásne sny, najmä tie v gulagu. Sú výstižnejšie ako slová. Mnohé zachytené na starom, takmer 70-ročnom kúsku papiera. Sem si ako do denníka tajne zapisoval pán Tóth uhlíkom priebeh svojho väzenia. Manželia Tóthovci ho dodnes opatrujú ako oko v hlave. „Tu som ho skrýval v košeli. Písal som si tam len útržky, vždy pár slov, ak by mi ho boli našli,“ ukazuje čiperný 92-ročný pán.
Sen o spravodlivosti
Dnes je pán Tóth vo svojom bratislavskom byte na Kramároch stále šarmantným hostiteľom. Nepremešká jedinú príležitosť zmeniť bežnú diskusiu na žart. Možno aj táto vlastnosť mu pomohla prežiť a vrátiť sa zo stanice, kam väčšina ľudí smerovala s jednosmerným lístkom. A ešte tu bol jeho veľký sen o tom, že spravodlivosť sa predsa musí ukázať. Je prítomný v mnohých záznamoch jeho gulagového denníka. Keď o tomto sne hovorí aj dnes, inak veselý pán na chvíľu zvážnie. „Keď ma zajali, mohol som ujsť. Hovorím si však, nikomu si nič nespravil, čo by som utekal,“ dnes pokrúti hlavou nad mladíckou nerozvážnosťou a tak trochu naivnou vierou.
Zajali ho v Martine, kde bol po prvýkrát v živote. Prišiel z Piešťan, navštíviť chorú tetu, z domu ho poslali rodičia vyobliekaného vo sviatočných šatách. „Mal sako, novučičký tvídový zvrchník a klobúk,“ namaľuje slovami so ženskou precíznosťou a citom pre detail obraz mladého Jozefa jeho manželka Mária. Práve jeho garderóba však zaujala aj príslušníkov NKVD, ktorí okolo nemocnice viedli budúcich muklov.
„Asi si mysleli, že som nejaký buržuj, keď som vychádzal z nemocnice, vzali ma medzi skupinku ľudí so sebou,“ s trpkým úsmevom dnes konštatuje pán Jozef. Na Slovensku pobudol už iba krátko, celú skupinu zakrátko hnali peši cez Moravu do Osvienčimu. „Keď sme išli cez Moravu, obyvatelia na nás pľuli, hádzali kamene a kričali, aby nás postrieľali,“ spomína pán Tóth. „Taká bola doba, mysleli si, že sme nejakí kolaboranti, asi nikto netušil, že to je len náhodne pozbieraná skupinka ľudí.“
Práve v týchto momentoch prišla druhá šanca na slobodu. „Našu skupinku začali deliť na starých a na mladých. Ja som bol v tom čase krátko po operácii slepého čreva, hovorí pán Tóth. "Jožko, poď k nám, starých postrieľajú, začali kričať mladí z našej skupinky, tak som k nim prebehol. Starých potom pustili domov a nás viedli ďalej,“ skonštatuje.
Už vtedy začínala naberať na sile najukrutnejšia z gulagových Smrtiek, ktorá sa volala hlad. Počas jednej noci počas presunu preto partia nemeckých zajatcov v ich skupinke nepriznala ostatným, že na povale objavila včelí med. Zistilo sa to až ráno, keď Nemcov našli mŕtvych. Namiesto medu totiž pohltali jed na muchy. Odniesli si to ďalší nevinní ľudia z ulice, ktorých Rusi zatkli namiesto otrávených zajatcov.
Prvou väčšou zastávkou na ceste do gulagu bol iný koncentračný tábor – poľský Osvienčim. Stoličky v osvienčimskej kancelárii ešte nestihli vychladnúť po dôstojníkoch SS a už na nich sedeli príslušníci sovietskej tajnej polície NKVD, ktorí si tu zriadili zberný tábor. Všetkých zvedavcov umlčali odpoveďou: „Nemnožko porabotajet i pojdet damoj.“
Sem prišiel aj otec pána Jozefa. Keď totiž zistil, čo sa stalo, vzal batoh na plecia a vybral sa ho hľadať. Išiel dňom i nocou a po stopách skupinky sa nakoniec dostal až do Osvienčimu. O štyri dni neskôr. Jeho syn Jozef už v tom čase cestoval natlačený v „dobytčiaku“ – smer ZSSR. Vagóny boli samá diera, po každom daždi boli väzni premočení ako myši. Ak však nespŕchlo, začal ich trápiť smäd. „Keď sme raz zastali nad potokom, cez špinavý otvor na veľkú potrebu sme dole spustili plechovku na motúze, do ktorej sme si naberali vodu a potom ju hltavo pili,“ opisuje.
Sen o prežití
Keď vlak konečne zastavil na konečnej stanici a pán Tóth zišiel po schodíkoch dole, jeho sen o spravodlivosti podobne ako u všetkých ostatných zatienila jednoduchá ľudská túžba, ako prežiť. „Nočné prepady s palicami, najťažšie práce v bahne medzi mŕtvolami, vši, to všetko nebolo nič oproti hladu, ktorý pustošil náš tábor,“ spomína väzeň z gulagu.
Jedálny lístok bol každý deň rovnaký. Dva decilitre otrubovej nesolenej vody a na celý deň sto gramov chleba. „Keďže som predtým pracoval v obchode a miery som mal takpovediac v oku, pripadla mi úloha rozkrojiť chlieb na rovnaké časti. Na omrvinky, ktoré pri krájaní z chleba odleteli, sme mali poradovník. Každý deň si ich mohol pozbierať a zjesť iný väzeň.“
Pán Tóth prežíval aj vďaka tomu, že bol nefajčiar. Gram tabaku, ktorý dostávali občas na prilepšenie, menil za jedlo. Postupne za stravu odpredal aj všetko svoje oblečenie okrem nohavíc. Za parádny zvrchník dostal konzervu masti. So všetkým sa vždy podelil so svojím kamarátom Ondrejom Janoštínom zo Zázrivej, ktorý mu za to raz dal zemiaky, ktoré vymenil za kúsky ceruziek.
Väzňov hnali výlučne na ťažké práce, a to v každom počasí, občas aj v noci. Najmä hlbinné výkopy v rašeliniskách, po kolená v kaloch. Niekedy aj medzi mŕtvolami kamarátov. „Najhoršie to bolo okolo miest, kam sme chodili na potrebu. Boli to len drevené trámy a za nimi jama so žumpou. Brvná boli klzké, nejeden znavený väzeň sa šmykol a skončil v septiku. Napokon už nebol záujem ani sily ich odtiaľ vyťahovať.“
Hoci bol pán Tóth v gulagu len niekoľko mesiacov, bol na pokraji smrti. „Prvý rok v gulagu bol z hľadiska perspektívy na prežitie najhorší. Po roku sa už organizmus človeka čiastočne prispôsobil daným táborovým podmienkam a pravdepodobnosť ďalšieho prežitia vzrástla,“ píše sa aj v knihe Čechoslováci v gulagu.
Je takmer isté, že pán Tóth by sa prvého výročia nedožil. Na jeseň totiž dostal vysoké horúčky, na ktoré mu naordinovali gulagovú liečbu. Hodili ho do zemľanky na pričňu, pod hlavu zvýšený drevený klátik. Presne tak, ako pracoval – v premočených šatách, zavšivaveného a bez prikrývky. Práve v momente, keď medzi omdlievaním sníval svoj sen o smrti a vykúpení, začal ním prudko triasť jeden dozorca – ide sa domov!
Chorého väzňa hodili na korbu nákladiaka, ktorý slúžil ako sanitka. Na stanici „náklad“ vyložili na hromadu zmrznutého piesku. Na hlavu mu natiahli akúsi pančuchu zauzlenú drôtom a obliekli starý vojenský kabát. Keď na chvíľu precitol, zbadal, že na obzore zapadá slnko. Napriek ukrutnej zime sa ho vtedy zmocnil hrejivý pocit. „Bol to krásny okamih, vedel som, že tá čiara za slnkom, že to je moja cesta domov.“
Sen o makovníku
„Sny som mal riadne. Jeden ako som u staršieho brata zbadal obrovskú sedliacku posteľ prikrytú hrubou plachtou. A pod ňou bol obrovský makovník. Jedz, Jožko – posmeľoval ma vo sne. A tak som jedol, jedol, ale stále som bol hladný,“ spomína pán Jozef. Kým však mohol ochutnať ten domáci makovník, prešlo ešte veľa času. Nielen preto, že cesta domov trvala dlho. Ale tiež preto, že mladý človek sa vrátil domov s váhou ledva 37 kíl a pol roka po príchode mohol iba ležať.
Prežil ako jediný z celého transportu. Z „dobytčiaku“, v ktorom putovali domov iba chorí väzni z gulagu. Vagón zvaný túžba mal tých, ktorí prežili peklo v sovietskom gulagu, dopraviť do vysnívanej vlasti. Cesta však bola úmorná a trvala opäť niekoľko týždňov. „Ľudia zomierali ako muchy a na každej stanici vykladali dvoch či troch nahých ľudí, niekde i štyroch. Ich šatstvo potom sprievodcovia vymieňali za jedlo,“ zamrazí svojimi slovami Jozef Tóth.
Mŕtvych pribúdalo, a tak sa pán Tóth rozhodol, že na jednej stanici vymení svoje šatstvo za jedlo aj on. Sprievodca však zbadal, že mu väzeň lezie do kšeftu, a tak sa naňho strašlivo zahnal… „To bolo posledné, čo si pamätám. Potom som sa zobudil na koľajach pod vagónom. Vlastnými silami som sa odtiaľ nevedel vyhrabať, a tak som prosil Boha, aby ma tak blízko domova neopúšťal.“
Vagón zvaný túžba sa v cieľovej stanici zmenil na vagón zvaný smrť. Keď odchádzali z gulagu, bolo ich 36, čo snívali o domove. Na Slovensko pán Jozef dorazil ako jediný, všetci ostatní pasažieri cestou umreli. V Košiciach ho preto pustili medzi zdravých, kde sa zvítal s kamarátom Ondrejom. Hŕstka šťastlivcov sa však od polície dozvedela, že ak niekomu niečo prezradia, nový jednosmerný lístok na Sibír ich neminie.
S Ondrejom smerovali najskôr do hostinca, kde sa chceli poriadne najesť. Hneď sa ich však chopili tajní v kožených kabátoch, v strachu zmenili lokál – vybrali sa do cukrárne. Keď si tam objednali, po čom bažili, a predavačka od nich pýtala peniaze, zastala sa ich pani, čo stála v rade za nimi. „A či nevidíte, odkiaľ idú?“ Okríkla predavačku a za vychudnutých chlapcov sama zaplatila.
Keď sa 26-ročný mladík vracal v roztrhaných a špinavých šatách k rodnému domu piešťanskou ulicou, susedy na seba kričali, aby sa zatvorili, že ide žobrák. „Stihli zakričať aj u nás doma. Darmo som potom búchal. Až po dlhom čase sa konečne otvorilo krídlo obloka a sestra ma poznala po hlase. Jožko prišiel, Jožko prišiel, jednostaj všetci opakovali.“
Sen o živote
Svoj sen o živote vybojoval naozaj definitívne Jozef Tóth až po roku, keď rodinný známy doktor Továri s úsmevom skonštatoval, že Jožko tomu hrobárovi naozaj z lopaty ušiel. Tieň gulagu sa však nad ďalším životom ľudí, ktorí ho prežili, vznášal ešte ďalších štyridsať rokov. Dvere sa im často zavreli k štúdiu a otvorené zostali iba k ťažkým prácam, boli takpovediac občanmi druhej kategórie, mnohí už po návrate doma svojich blízkych nenašli.
Priateľ pána Jozefa, Ondrej, ktorému dávala silu myšlienka na snúbenicu, po návrate zistil, že ona na svoju lásku už nečakala. Často ich nútili preukazovať spoľahlivosť a vstúpiť do strany, rovnako ako pána Jozefa, ktorý to stále odmietal a vyhováral sa. „Po tom všetkom, čo sa stalo, by som to nemohol. Nikdy sme nemohli povedať, čo skutočne cítime,“ hovorí.
Napriek tomu kráčal svojou vlastnou cestou. Dlhé roky pracoval ako vodič v bratislavskom Dopravnom podniku. „Viete, ako tam bolo dobre,“ s úsmevom si spomenie. „Za celý ten čas som nemal jedinú nehodu a jediný škrabanec.“ A svoj sen o živote sníva vlastne až dodnes – aj napriek vysokému veku sú s manželkou Máriou stále činorodí, len nedávno cestovali do Leopoldova, kde sa zišli bývalí politickí väzni, aby si pripomenuli obdobie neslobody.
Cestujú po Slovensku, chodia na kultúrne podujatia a stále sa stretávajú so svojimi priateľmi. „Manželke som sľúbil, že tu budem až do stovky,“ veselo na nás žmurkne pán Jozef.