Ako žijú včely, tak žijú aj ľudia

17.09.2011 06:00
včelári, včely, Čermáková, Kopernický
Vedci Tatiana Čermáková a Ján Kopernický skúmajú život a prínos včiel pre Slovensko. Autor:

Do štyroch rokov po tom, čo uhynie posledná včela, zhynie ľudstvo. Keď pred vyše polstoročím vyslovil túto výstrahu fyzik Albert Einstein, včely si - ak nie v Amerike, tak na Slovensku - žili ako v rozprávke.

Ešte sa iba začínala drsná industrializácia krajiny a poľnohospodárstva. Dnes vo svete opäť citujú Einsteina, ale v krajine Tisícročnej včely vládne mierny optimizmus.

„Včely oznamujú dobrú správu. Slovenská príroda sa pomaly uzdravuje,“ zhodujú sa vedci Ján Kopernický a Tatiana Čermáková, ktorí v Ústave včelárstva v Liptovskom Hrádku desaťročia skúmajú život a prínos včiel pre Slovensko. Každému dospelému odporúčajú denne dve polievkové lyžice medu. Na dobrú náladu, proti stresu, jednoducho pre zdravie.

Onedlho vraj vyhynú včely. Máme si rýchlo nakúpiť väčšie zásoby medu, aby sme nezabudli, ako chutí?

Ján Kopernický: Aspoň jeden pohár medu v jednej domácnosti, by mal byť vždy. Med nie je obyčajné sladidlo, ale liek. Nuž a včielkam, ktoré ho vyrábajú z nektáru kvitnúcich rastlín, zdá sa, bliká po rokoch úpadku svetielko na konci tmavého tunela. Spomedzi okolitých štátov dochádza na Slovensku najmenej k hromadným výpadkom včelstiev.

Prečo?

Možno aj preto, že čoraz viac včelárov včas reaguje na prvé príznaky oslabnutia včelstiev, ktoré veštia choroby. Slovenskí včelári sa začali viac vzdelávať a, chvalabohu, ľudia prichádzajú na chuť pravému medu. To je vari najdôležitejšie z hľadiska budúcnosti.

Je Slovensko ostrovčekom uprostred Európy, kde je situácia lepšia ako inde?

Lepšia je v tom, že sme si uchovali v porovnaní so západnou Európou bohatšiu kvetenu. Včely majú možnosť získať pestrejšiu potravu od jari do konca leta. V tom je rozdiel medzi Slovenskom a niektorými veľmi vyspelými krajinami. Majú úhľadné, dobre obrobené polia, ale rastie na nich niekoľko plodín a včely sú odkázané na „monodiétu“. Tá nikomu nechutí, ani ľuďom. Za posledných dvadsať rokov sa na Slovensku zlepšila kvalita životného prostredia. Poľnohospodári používajú menej hnojív a pesticídov ako v iných vyspelých krajinách EÚ. Máme nižšie úrody, ale pôda a rastliny sa uzdravujú, a to včelám prospieva.

V USA prevážajú včely na tisíckilometrové vzdialenosti, aby napríklad v Kalifornii opeľovali obrovské ovocné plantáže. Nehynú včely pre stres z prepravy i monodiéty?

V štátoch, kde sa včely využívajú ako silný faktor zvyšovania úrody a nehľadí sa na to, aby nosili do úľov peľ a nektár aj z ostatných rastlín, nepodliehajú obrovskému stresu len včely, ale celé životné prostredie. Rozľahlé územia sú obsiate sójou, vysadené mandľovníkmi, broskyňami, jabloňami. Pôvodná flóra bola od základu zmenená a včely prišli o prirodzenú potravu, ktorá v týchto lokalitách kedysi bola. Tu treba hľadať zárodok apokalypsy civilizácie, na ktorú upozorňoval Albert Einstein. Hoci bol fyzik, uvedomoval si, že prírodu netvoria len kultúrne, ale aj voľne rastúce rastliny. Dnes ľudia opäť vyhľadávajú na rôzne zdravotné neduhy liečivé rastliny, celkom prirodzene ich k zdravému životu potrebujú aj včely.

Ak okolo nás bzučia včely, žijeme v zdravom prostredí?

Hojnejší výskyt včiel naznačuje, že územie si zachováva pôvodnú flóru. Včely priaznivo pôsobia na krajinotvorbu. Ich zásluhou pôvodné biocenózy zostávajú také, aké boli v minulosti. Tam, kde je veľa priemyslu, chémie, žije menej včiel či nijaké. Mnohé rastliny prestávajú rásť a znižuje sa biodiverzita daného územia, krajina chudobnie a chorľavie.

Nepreháňate?

Tatiana Čermáková: Každá jednostrannosť škodí, vo výžive ľudí aj včiel. Už aj slovenské poľnohospodárstvo ovládli „žlté monokultúry“. Lány repky či slnečnice sú síce výdatným zdrojom potravy pre včely, ale razantne menia tvár krajiny a podmienky na život nielen včiel, ale aj poľnej zveri. Našťastie polovicu Slovenska tvoria horské a podhorské oblasti. Mnohé lúky sa nekosia, nepasú sa na nich ani čriedy dobytka a oviec ako kedysi. Zato rastliny dosahujú kvetovú zrelosť a majú dobrú skladbu výživného peľu. Aj preto máme vysokú kvalitu medu.

Kopernický: Určite lepšiu ako pred dvadsiatimi rokmi. Autá už nespaľujú olovnatý benzín, ktorý škodil včelám. Spaliny z výfukov áut sadali na kvety rastlín a stromov pozdĺž ciest a včely s peľom prinášali do úľov aj olovo. Toto nebezpečenstvo našťastie pominulo.

Ak sa už ani pod Tatrami nepestujú tradičné zemiaky či modrasto kvitnúci ľan, ale krikľavo žltá repka, môže za to ekonomika. Farmári pestujú to, čo ich uživí. Je na tom niečo zlé?

Čermáková: Slovensko je už presýtené niektorými plodinami. Poľnohospodári si uvedomujú, že nemôžu dlhodobo pestovať rok čo rok na tých istých poliach jednu a tú istú plodinu. Najlepší agronómovia sú včelári. Tí vedia, že veľké plochy sa oplatí rozparcelovať, rozčleniť hony remízkami, zaradiť do osevného postupu viac plodín. Veľmi by pomohli úhory, neobrábané, ale samozrejme nezaburinené úvrate. Nie je to krok späť, ale vpred smerom k väčšej biodiverzite územia a stabilite krajiny. Nehovorím to ako včelárka, ale ako biológ, človek, ktorý túži po dobre spravovanej krajine.

Poľnohospodári menej hnoja i postrekujú ako pred dvadsiatimi rokmi. Logika vraví, že včiel by malo byť viac. V skutočnosti ich je menej. Prečo?

Všetko je trochu zložitejšie. Ani v živote neplatí vždy priama úmera rovnako ako vo včelárení. V roku 1990 bolo slovenské včelárstvo s počtom 470-tisíc včelstiev na vrchole. V súčasnosti máme síce „len“ 250-tisíc včelstiev, ale oproti ostatným krajinám sme na tom pomerne dobre.

Menej, a predsa dobre? Prečo?

Kopernický: Samozrejme, že by sme boli radi, keby sa chovalo viac včiel. Stále však máme dobrú zavčelenosť územia. Kým vo Veľkej Británii, v Nemecku či Holandsku pripadá na jeden štvorcový kilometer pol včelstva, na Slovensku je to päť včelstiev.

Aká je ideálna zavčelenosť územia?

Takých 350-tisíc včelstiev by bol pre Slovensko akurátny počet. Máme síce o 100-tisíc včelstiev menej, ale to preto, že dochádza k prirodzenému generačnému úbytku včelárov. Po rokoch tápania sa zaujímajú o včelárenie mladí ľudia a stredná generácia, príslušníci ktorej ešte pred pár rokmi vôbec neuvažovali o chove včiel. Teraz akoby ľudia zareagovali na prudké zmeny, ktorými prešla spoločnosť, a začali doceňovať chov včiel. V situácii, keď na vidieku niet veľa práce, ju včely a výroba nielen medu, ale aj ostatných včelích produktov ponúkajú.

Je včelárstvo záležitosťou staršej generácie alebo sa už omladzuje?

Čermáková: Našťastie sa omladzuje. Teším sa, že medzi včelárskou pospolitosťou stretávame naozaj mladých ľudí. Kým ešte pred desiatimi rokmi sme včelárov vo veku 45 rokov považovali div nie za mladíkov, dnes sa o štúdium včelárstva hlásia aj tínedžeri. Na nedávno otvorenej Strednej odbornej škole pod Bánošom v Banskej Bystrici však prevažujú ľudia, ktorí na včelárenie dozreli po vlastnej úvahe. Sú tu dvadsiatnici aj päťdesiatnici či šesťdesiatnici a čoraz viac žien.

Čo priťahuje ženy k včeláreniu?

Kopernický: Dnes sa veľa hovorí o správnej výžive, o tom, ako si predĺžiť život a krásu. Ukazuje sa, že Slovenky sú bystré a podnikavé. K včeláreniu ich ťahá intuícia i okolnosti. Mnohé dievčatá či ženy zdedili včelárstva starých rodičoch, ba niektoré v ňom ako Magda Krnáčová z Hrkoviec uvideli novú životnú šancu. Včely sa im stali jednoducho zmyslom života.

Aké veľké včelie hospodárstvo uživí jednu rodinu?

Nuž na to, aby mohla jedna rodina žiť z práce včiel, treba mať aspoň 250 až 300 úľov. Už vznikli rodinné farmy, ktoré slušne prosperujú. Povedzme Jozef Voľanský pri Bardejove, výrobca skvelého medovicového medu, ktorý získal ocenenie vo francúzskom Montpeliéri. Začiatky bývajú ťažké, jeden včelí úľ vyjde na 60 eur, ale v banskobystrickej škole, kde ľudia získajú medzinárodne platný včelársky certifikát, učíme ľudí aj písať projekty, aby sa mohli uchádzať o podpory z európskych fondov. Nič nie je zadarmo, ale húževnatí bývajú úspešní.

Na Slovensku už po mene poznáme výborných vinárov. Ale včelári žijú v anonymite. Prečo sa viac nehovorí o takých skvelých včelároch, ako je napríklad Jozef Paulen z Horných Chlebian?

Pretože o mede sa toľko nepíše a nehovorí ako o víne. Pritom máme desiatky včelárov, ktorých medotéky môžu kvalitou a ponukou medov súperiť s najlepšími vínotékami. Mnohí ľudia sa už vyznajú v odrodových vínach, ale o tom, že máme aj vynikajúce jednodruhové i zmiešané medy, veľa nevedia. Med rozlišujú ako víno pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy poznali len biele a červené, sladké a kyslé. A z medu dnes rozoznajú možno repkový, agátový, kvetový, medovicový. Ale čím sa ktorý vyznačuje, to väčšine uniká.

Ako vás počúvam, dostávam chuť urobiť si malú zbierku medov, takpovediac na každú príležitosť. Aké by v nej nemali chýbať?

Čermáková: Určite by v komore mal byť pohár repkového, medovicového, agátového medu. Nepodceňujme zmiešané kvetové medy. Včely opelia tisíce rastlín s pestrým zastúpením peľových zŕn. Tie obsahujú aminokyseliny, ktoré sú veľmi výživné aj pre človeka. Okrem toho nektár z viacerých rastlín obsahuje množstvo aromatických látok, ktoré pozitívne ovplyvňujú chuť a vôňu medov.

Načo sú dobré kvetové medy?

Odporúčam ich na liečbu prechladnutí. Čaju dávajú výbornú arómu. Obsahujú vo vyššom množstve niektoré minerálne prvky podobne ako vysoko cenené medovicové medy, v ktorých sa nachádza napríklad draslík. Tieto medy pomáhajú srdciarom.

Kopernický: Typický kvetový med je repkový, ktorý mužov vzpruží pri liečení prostaty.

Čermáková: Repkový med obsahuje veľa aminokyselín a ďalších cenných látok rozpustených v nektári repky. Tento med uľahčuje prekonávanie dlhotrvajúcej stresovej situácie, urýchľuje uzdravenie po dlhotrvajúcej chorobe. Za všetko môžu peľové zrná, ktoré sú nosičmi vzácnych aminokyselín.

Medovicový med býva najdrahší. Pohár stojí od šesť do deväť eur? Čím je vzácny?

Kopernický: Tento med je ukážkou zložitých vzťahov v prírode. Vo vzácnych jedľových lesoch parazitujú na ihličí jedlí vošky. Živia sa ich šťavou a včely zbierajú výlučky vošiek. V úli vyrobia med, ktorý, obrazne povedané, vonia jedľou a lieči čistým ovzduším, v ktorom vznikol. Odporúčam ho konzumovať najmä pri prechode zo zimy do jari, z leta do jesene, keď sa mení počasie v priebehu dňa.

Južné Slovensko vonia agátmi i lipami a v lete ho zlátia slnečnice. Všade bzučia včely. Aké sú tieto medy?

Čermáková: Výborné. Agátový med by mali jesť ľudia so zvýšeným obsahom cukru v krvi, pretože obsahuje viac ľahšie stráviteľnej fruktózy. Je vhodný pre diabetikov, pokiaľ si nevyžadujú inzulínovú liečbu. Zmesový agátovo-lipový med má lahodnú chuť, možno ho využiť v teplej kuchyni.

Aj pri výrobe medovníkov?

Kopernický: Nie, radšej pri úprave mäsa. Najlepší med na medovníky je aj kvôli aróme slnečnicový med. Slnečnice majú tiež veľa peľových zŕn rovnako ako zlatobyľ kanadský. Med z tejto liečivej rastliny je vhodný pri liečení hemoroidov.

Platí, čím je med drahší, tým je lepší?

Čermáková: To, či cena medu odráža kvalitu medu, je diskutabilné. Ak včelár nepokazí med počas spracovania, získa kvalitný med. Včela nevytvorí zlý med, včela na rozdiel od ľudí nepozná nepodarok. Je nadovšetko spoľahlivá.

Na policiach obchodov vídať medy s nejasným označením pôvodu – vyrobené v krajinách Európskeho spoločenstva. Nie sú takéto medy potenciálnymi zdrojmi alergických ochorení?

Čermáková: Ak si môžem vybrať, potom vždy med pochádzajúci zo Slovenska. Slovenské medy sú vytvorené z peľu a nektáru u nás rastúcich rastlín, na ktoré je náš organizmus zvyknutý. Neobsahuje peľové zrná exotických rastlín. Nie je teda predpoklad, aby sa u ľudí vyvinula alergická reakcia na takýto med.

Ochorel už niekto na med cudzokrajného pôvodu?

Je to zriedkavé, ale mali sme prípad, keď po konzumácii medu z obchodnej siete nastala silná alergická reakcia u desaťročného chlapca. Peľovou analýzou tohto medu sme zistili, že bol pripravený z rastlín netypických pre územia Slovenska.

Bolo by správne, aby na medoch bola vyznačená krajina pôvodu? Veď inak je to anonymný produkt.

Nie že správne, je to priam žiaduce! Ale dosiahnuť zmenu nie je jednoduché. Súčasná legislatíva pripúšťa homogenizáciu medov. Obchodné medy sú homogenizované medy, a to vo veľkých šaržiach. Homogenizuje sa nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku. Miešajú sa spravidla lacné dovozové medy.

Kopernický: Včely vravia, nedajte sa zmiasť nízkymi cenami medu, planou reklamou. Na Slovensku máme kvalitné zdroje nektárovej i medovicovej znášky, sú z nich pre nás najzdravšie medy a pre náš organizmus najvýhodnejšie. Nekupujte med tam, kde nie je zabezpečená identita – pôvod medu. Nákupy medu pri cestách, super lacné medy v supermarketoch skrývajú riziká. Netreba sa do nich púšťať.

Prečo je také ťažké zmeniť európsku legislatívu o označovaní pôvodu potravín?

Čermáková: Pretože ide o miliardový biznis, v ktorom víťazí lobing obchodníkov nad argumentmi vedcov. Na dovoze medu z tretích krajín sa dobre zarába. Ľudia i celé štáty sa učia až na svojej škode. Súčasné označovanie vyhovuje Nemecku, keďže dováža veľa medu. Ale možno aj v dôsledku potravinových škandálov, ktoré Nemci prežili v tomto roku, dozrievajú politické podmienky na zmenu legislatívy.

Pozrime sa do vlastného hrnca. V ostatnom čase počuť: Kupujte si med od slovenských včelárov. Dodržiavajú všetci zásady fair play? Neliečia včely antibiotikami, používanie ktorých vyčítajú ázijským či juhoamerickým včelárom?

Kopernický: Riziko používania antibiotík nemožno absolútne vylúčiť. Objavujú sa nové choroby včiel. Tzv. nozematózu spôsobuje nie pôvodný, ale iný patogén, Nosema cerana, ktorý sa predtým vyskytoval v Ázii. Prostredníctvom včely východnej sa dostal do Európy aj na Slovensko. Niektorí včelári v panike pred chorobou sú ochotní použiť na záchranu včiel aj antibiotiká, ktoré sú na Slovensku zakázané.

Existuje iný účinný spôsob, ako včely vyliečiť?

Treba použiť liečivá s inými účinnými látkami, ktoré pôsobia rovnako efektívne ako antibiotiká a pritom sa zachováva zdravotná neškodnosť a kvalita medu.

Koľko je porušení do roka?

Len málo, možno ich zrátať na prstoch jednej ruky. Našťastie ide o zriedkavé prípady. Ale možno aj preto, lebo na dôslednejší monitoring chýbajú peniaze. Kontroly sa robia náhodne, a keď sa zistia rezíduá nežiaducich látok, včelár platí všetky náklady spojené analýzou. Jeden rozbor vyjde na 700 eur.

Nebolo by dobré okrem hmotného postihu zverejňovať mená nepoctivých včelárov? Bol by to možno ešte väčší trest ako finančný postih.

Včelárske združenia sa o to snažili, ale je dosť komplikované dokázať, že medy boli narušené priamym zásahom včelárov a neboli kontaminované nejakým iným spôsobom. Ak sa totiž včely napijú vody, ktorou sa napájajú zvieratá liečené antibiotikami, nemožno vylúčiť, že by sa takáto látka mohla doniesť aj do úľa. U kurčiat je povolené v niektorých prípadoch liečenie antibiotikami.

Nespoliehajú sa včelári na to, že veď mňa neprichytia?

Čermáková: Neodporúčame to nikomu. V slovenských laboratóriách sú prístroje, ktoré dokážu odhaliť nežiaduce látky v mede aj pri extrémne nízkej hladine – až desať na mínus deviatu. Obcovať s čertom sa neoplatí, dobré meno je hodné viac ako riziko.

Včely prekvapujú vysokou organizovanosťou svojho spoločenstva. Čo by si mal človek zobrať za vzor?

Kopernický: Ľudí od nepamäti udivovala hierarchia vládnuca vo včeľom úli. Celé spoločenstvo riadia feromóny. Sú to ľahko prchavé látky, ktoré vylučujú včely. Prostredníctvom feromónov si odovzdávajú všetky potrebné informácie. O ceste za potravou, o ohrození. Človek by si mal brať príklad z disciplinovanosti a súdržnosti úľa. Keď je včelstvo ohrozené, včely sa spoločne bránia pred nepriateľom. Keď nastane čas znášky, sústredí sa včelstvo na zber peľu a nektáru, aby získalo dostatok potravín, ktoré ponúka príroda. Keď je včelstvo choré, včely sa usilujú zdroj nákazy zneškodniť, či už zapropolisovaním alebo vynášaním chorých lariev. Dosť príkladov pre celú ľudskú spoločnosť i jej najmenšiu bunku – rodinu.

Prežije včela a my spolu s ňou najbližšie storočie?

Čermáková: Ak si chceme zachovať všetky rastlinky, vône a farby Slovenska, musí včela prežiť. Je to veľmi dôležitý opeľovač, a to nielen poľnohospodárskych plodín, ale aj inej entomofilnej (hmyzomilnej) flóry. Ako žijú včely, tak žijeme aj my, ak včely chradnú, vravia ľuďom, že voda, pôda a rastliny sú choré. Ak prosperujú, máme sa dobre spolu s nimi.

Naozaj? Mnohí sa panicky boja uštipnutia. Dostávajú alergie, omdlievajú… Zato včelárom vraj predlžujú život.

Kopernický: Je to pravda. Pretože včelí jed zvyšuje imunitu. Väčšina včelárov sa dožíva vysokého veku. Do roka pri prehliadkach včelstiev utŕžim päťsto, možno aj tisíc bodnutí. Občas zahreším, ale rýchlo sa upokojím. Nemávam žiadnu alergickú reakciu. Uštipnutie beriem ako horký, ale dobrý liek. Verím, že mi včielky predĺžia život.

Aj vás dopichajú včely, pani doktorka?

Čermáková: Pravdaže, každému včelárovi sa ujde nejaké žihadlo. Inak jedna praktická rada: Ak vás bodne včela a miesto vpichu začervenie, opuchne a pociťujete bolesť, ide o normálnu reakciu. Organizmus sa bráni proti včeliemu jedu. Ale ak človek pociťuje dýchacie problémy, je mu zle a upadá do mdlôb, zmocňuje sa ho alergia a treba vyhľadať lekársku pomoc.

Radšej poraďte, ako nedráždiť včely.

Je to jednoduché, netreba používať ťažké parfumy, dezodoranty a inú aromatizovanú kozmetiku. V blízkosti včiel sa neodporúča prudko gestikulovať, správajte sa pokojne, aj včely zostanú pokojné a nezaútočia svojimi žihadlami. Inak včelí jed je čoraz viac súčasťou liekov modernej medicíny.

Čo sa ním lieči?

Napríklad degeneratívne nervové ochorenia. V USA sú kliniky, ktoré využívajú včelí jed na stabilizáciu Parkinsonovej choroby alebo Alzheimerovej choroby či sklerózy multiplex.

Budeme zdravší, ak sa z nás stane medový národ?

Nielen zdravší, ale aj bohatší. Dáme zarobiť slovenským včelárom, upevníme si zdravie, zjemníme pleť a krajina bude naozaj kvitnúť a rodiť viac ovocia či zeleniny. Na to treba zjesť denne dve polievkové lyžice medu. Dosiahli by sme tak oveľa vyššiu spotrebu, ako uvádza súčasná štatistika – len 300 gramov medu ročne na hlavu. A hoci je to podľa našich odhadov po zarátaní spotreby všetkých včelárskych rodín asi dvojnásobok, aj tak je to menej ako v Nemecku, kde zjedia až 1,3 kilogramu medu ročne.

Ján Kopernický

  • Pochádza z učiteľskej rodiny v Hontianskych Trsťanoch. K včelám ho priviedol otec a už ako šesťročný sa staral o vlastné včelstvo.
    • Absolvent nitrianskej poľnohospodárskej univerzity pracuje od roku 1975 nepretržite v Ústave včelárstva v Liptovskom Hrádku. Špecializuje sa na chov plemenných včiel.
    • Od roku 1990 je riaditeľom ústavu, včelári ho poznajú ako skvelého a zanieteného lektora. Prednáša doma aj v zahraničí.
    • Kopernický aktívne včelári, stará sa o 50 včelstiev. Drží sa hesla: Si apis, sis apis – Ak múdry, tak ako včela.
    • Vraví, že včely učia človeka skromnosti, striedmosti a maximálnemu nasadeniu pri riešení životne dôležitých úloh.

Tatiana Čermáková

  • Profesionálne začala s včelami pracovať až keď sa ako mladá doktorka prírodných vied dostala pred 30 rokmi pracovať do ústavu včelárstva.
    • Rodáčku zo Závažnej Poruby, od detstva milovníčku liečivých bylín, fascinoval dokonale zorganizovaný svet včiel.
    • Pripomína, že včely sú bioindikátorom kvality životného prostredia, poľnohospodárom radí v ochrane rastlín.
    • Je uznávanou odborníčkou na spracovanie včelích produktov, predovšetkým medu.
    • Ako správna včelárka, je optimistka. Vraví, že každý deň je len raz za život. Pohár sa vždy snaží vidieť nie poloprázdny, ale poloplný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku