Slovenský Winton zachraňoval deti vo Francúzsku

19.09.2011 17:10

Angličan Nicolas Winton zachránil krátko pred vojnou 669 prevažne židovských detí z bývalého Československa. Vďaka filmom režiséra Mateja Mináča, ktorého rod má korene v Klenovci, sa akcia sira Wintona stala svetoznámou.

Karol Pajer s deťmi v Agde.
Karol Pajer s deťmi v Agde. Autor: archív Josefa Fišeru a Dušana Halaja

Klenovčan Karol Pajer sa v okupovanom Francúzsku výrazne podieľal na záchrane 525 detí, tiež najmä židovských. Na sklonku vojny tam zahynul v partizánskom boji s fašistami. Kto však dnes vie o Pajerovi?

Málokto, a niet sa čomu čudovať. O tomto hrdinovi francúzskeho hnutia odporu ešte donedávna nevedel ani jeho vnuk, dnes 46-ročný Bratislavčan Karol Pajer. Prvé dôležitejšie informácie o svojom starom otcovi sa dozvedel iba pred pätnástimi rokmi od Ľubomíra Moncoľa, bývalého kultúrneho atašé na slovenskom veľvyslanectve v Paríži. „O slovenských vojakoch na západnom fronte sa za bývalého režimu verejne veľmi nehovorilo, príbeh môjho deda bol však dlho tabu aj v našej vlastnej rodine,“ hovorí vnuk Karol Pajer. „Najviac by mi akiste vedela povedať stará mama, ibaže ona až do svojej smrti pred siedmimi rokmi o tom väčšinou mlčala.“

Prečo? To už je súčasť „malej histórie“ rodu Pajerovcov, ktorú poznamenala „veľká história“ krvavého 20. storočia. Jednu bez druhej nepochopíš.

Za lásku sa oddá aj trpieť

Vypuknutie druhej svetovej vojny začiatkom septembra 1939 zastihlo študenta Karola Pajera na štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Mal 20 rokov a bol veľmi zamilovaný do jednej konškoláčky. Písal básne: o láske, kráse a bolesti.

Život nás bolí -
za krásnych tých večerov
z ružových polí
život nás bolí…
a vetrík šepce:
Ste svoji, ste svoji
milenci bôľu!

Tieto a ďalšie verše vyšli najprv časopisecky a potom aj knižne v zbierke Spomienky a nádeje. Nádejný básnik vystupoval pod pseudonymom Karol Jankin. So svojou jedinou a celoživotnou láskou Jankou Horváthovou sa tajne zasnúbili. Spájalo ich však aj čosi iné – nespokojnosť s novými spoločenskými pomermi vo „farskej republike“.

So skupinou priateľov začali písať, rozmnožovať a vylepovať po Banskej Bystrici protifašistické plagáty. Štátna bezpečnosť na nich čoskoro prišla, Karola vyhodili zo štúdia, siedmim hrozilo trestné stíhanie a väzenie. Vtedy sa rozhodli emigrovať. To znamenalo ilegálne prekročiť hranice a cez Maďarsko a Juhosláviu sa dostať do Francúzska. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Na Slovensku predsa nechávali rodičov, Karol iba mamu, lebo otec – krajčír – mu zomrel veľmi mladý, mal iba 31 rokov.

S mladými mužmi odchádzala v januári 1940 i Janka. Nie všetkým sa však podarilo dostať až do Belehradu. Ako po skončení vojny porozprával preživší Rudolf Husár, troch zo sedemčlennej skupiny chytili maďarskí žandári a uväznili. Neskôr ich eskortovali na Slovensko. Ostatní sa prihlásili na francúzskom konzuláte v Budapešti ako utečenci, ktorí chcú emigrovať. Konzulát už vtedy organizoval presun záujemcov o službu v spojeneckých armádach do Juhoslávie.
Pajer a jeho snúbenica sa takto dostali do Belehradu. Tamojšie francúzske veľvyslanectvo malo sprostredkovať ďalší presun dobrovoľníkov po mori. Ibaže vojenské lode nemohli brať na palubu ženy, a tak do Francúzska odišiel iba Karol. Janka, ktorá už vtedy čakala dieťa, zostala osamotená v Juhoslávii.

„Pri návrate na Slovensko ju chytili maďarskí žandári a uväznili,“ zistil Moncoľ. „Vo väzenskej nemocnici porodila syna. Z väzenia ju vyslobodil vtedajší slovenský vyslanec v Budapešti a zabezpečil jej návrat domov.“

Nie je ťažké predstaviť si, čo Janku Horváthovú čakalo doma. Písal sa september 1940. Ona sa však rozhodla čakať na Karola hoci aj do konca vojny, ba aj dlhšie…

Vojak sa stal záchrancom detí

V polovici marca 1940 sa Pajer hlásil v mestečku Agde, kde sa vtedy formovalo československé zahraničné vojsko. Slovákov tam bolo v tom čase okolo 3800 (neskôr o tisíc viac), čiže len o čosi menej ako Čechov. Aj veliteľom vznikajúcej divízie bol Slovák, generál Rudolf Viest.

Pajer s priateľom Husárom podstúpili základnú vojenskú prípravu. Výcvik mužstva však nemohol trvať dlho, lebo už v máji 1940 sa začalo ťaženie nemeckých vojsk v západnej Európe. Dva mizerne vyzbrojené pešie pluky Čechov a Slovákov mali od 12. júna kryť ústup francúzskej armády. Ten vyzeral miestami asi tak, ako ho približuje slávna komédia Kam sa podela siedma rota.

Už 17. júna prišiel pre československú jednotku rozkaz presunúť sa do prístavu Séte a odtiaľ vojenskými loďami na Britské ostrovy. Je otázne, prečo sa z 11-tisícového vojska presunulo iba necelých 5-tisíc mužov. Podľa vojenského historika Jozefa Bystrického môže za to aj zle sformulovaný rozkaz. Presun sa mal týkať len dobrovoľníkov, a tak tí, čo mali rodiny, sa radšej rozhodli zostať vo Francúzsku.

Boli však aj ďalšie dôvody ich odchodu z jednotky. „Odišli mnohí z tých, ktorí nesúhlasili s prejavmi národnostných rozporov, antisemitizmu a hrubého zaobchádzania niektorých veliteľov,“ dodáva Bystrický. Navyše Briti nemali záujem o všetkých dobrovoľníkov. Zjavne uprednostňovali československých letcov a ďalších špecialistov, ktorí sa vyznamenali už v bojoch proti nacistom vo Francúzsku.

Pajerovi, na rozdiel od Husára, sa nepodarilo dostať na loď. V situácii, keď Francúzsko kapitulovalo – a československé vojsko v zahraničí vlastne demobilizovalo – to nemal ľahké, ale vynašiel sa.

Ďalšie Pajerove osudy podrobne skúma historik Dušan Halaj. „Karol odišiel do Marseille a od septembra 1940 tam začal pracovať v Centre d´Aide Tchécoslovaque. Išlo o súkromnú dobročinnú organizáciu a jedinú úradne uznávanú československú inštitúciu v neobsadenej časti Francúzska.“

Nemci totiž neokupovali celú krajinu, ale v jej južnej časti nechali formálne vládnuť (so sídlom vo Vichy) kolaborantskú vládu maršala Pétaina. Práve na juhu Francúzska – a najmä v okolí Marseille – sa vtedy zdržiavali tisíce utečencov z takmer celej Európy. Medzi nimi množstvo slovenských, českých, belgických, poľských, ale predovšetkým židovských detí. Ich rodičov internovali alebo odvliekli do koncentračných táborov.

„Pajer spolu s priateľom Josefom Fišerom, ktorý bol českej národnosti, vytvorili na Ústredí sociálnej pomoci operatívnu skupinu a tá pomáhala najmä opusteným deťom, ženám a raneným,“ pokračuje Halaj. „Dozvedeli sa o opustenom školskom areáli pri meste Vence neďaleko Nice a prenajali ho aj s poľnohospodár­skymi pozemkami.“

To sa stalo v apríli 1941. Zariadenie nazvali Kresťanský domov detí vo Vence. Postupne sa rozrástlo na areál s 23 budovami. Pred niekoľkými rokmi vyšla vo Veľkej Británii kniha spisovateľky a novinárky Tely Zasloffovej, venovaná záchrancom detí z Vence. „Fišera, Pajer a ďalší tam vytvorili malú komúnu, ktorá fungovala ako kibuc,“ píše autorka.

Podľa zachovaných dokumentov prešlo týmto zvláštnym domovom 525 detí a 126 dospelých. Obhospodarovali desiatky hektárov pôdy, chovali statok a hydinu, skrátka boli takmer sebestační. Bez financií by sa však nezaobišli. O ich prísun sa starali protestantské cirkvi z USA, ktoré financovali aj Ústredie sociálnej pomoci v Marseille a evanjelická cirkev vo Francúzsku. Zbierky organizoval pastor Pierre-Charles Toureille.

Ako zistil Moncoľ, tento pastor mal hneď po vojne prednášku v Banskej Bystrici, aby cirkevníkov oboznámil s činnosťou Karola Pajera. Ibaže odvtedy uplynulo 66 rokov. A zabudlo sa…

Učil ich slovenské pesničky a odzemok

Pajer bol prvým učiteľom a vychovávateľom detí vo Vence. Väčšina z nich nehovorila po francúzsky, preto vyučovanie prebiehalo ináč ako v bežných školách. Okrem toho mnohé deti mali za sebou trpké skúseností a ťažké stresové situácie. Napríklad v októbri 1941 sa Fišerovi a Pajerovi podarilo dostať z koncentračného tábora Rivasaltes veľkú skupinu zúbožených židovských detí.

Zasloffová sa stretla s niektorými bývalými chovancami domova, ktorí dnes žijú v rôznych končinách sveta. Tí, čo boli vtedy najmenší, spomínajú na Pajera ako na „strýka Karola“, ktorý ich nielen vyučoval, ale aj akoby pripravoval na ťažšie časy, keď budú musieť zápasiť o holú existenciu. Mal totiž na starosti aj internát. A tak vo voľnom čase učil deti plávať, orientovať sa v neznámom teréne, ale aj slovenské pesničky a tance.

Fišera, ktorý prežil vojnu a stal sa neskôr profesorom histórie na Sorbone, často spomínal: „Všade, kde sa objavili naše deti v krojoch, či už v divadle, alebo na voľnom priestranstve, obecenstvo žiadalo opakovať slovenský odzemok a Karolovu obľúbenú Zaleť sokol, biely vták…“

Ťažšie časy prišli paradoxne so vstupom USA do druhej svetovej vojny. Vtedy sa totiž vyhrotili pomery aj v neokupovanej zóne Francúzska. Začali sa nečakané kontroly v domove. Pri jednej policajti vedení nemeckými „poradcami“ odvliekli dvanásť rodín s deťmi.

Napokon v novembri 1942 obsadilo aj juh Francúzska najprv talianske a začiatkom roku 1943 nemecké vojsko. Ešte predtým sa ústredie rozhodlo domov vo Vence evakuovať. Nasledoval urýchlený presun stoviek detí a personálu po 916-kilometrovej trase do hornatého a ťažko prístupného stredného Francúzska.

Život nezvyčajnej komúny plynul potom na siedmich farmách v kraji Coréze a Cantal. Deti aj dospelí pracovali na okolitých pozemkoch, aby si dopestovali plody a mali čo-to pod zub. Pokračovalo aj vyučovanie ako vo Vence. Pajer sa však hneď po príchode na nové miesta zapojil do partizánskeho hnutia „maquis“, ktoré tu malo veľkú základňu.

„Stal sa príslušníkom francúzskeho partizánskeho zoskupenia známeho pod skratkou FTPF,“ približuje Halaj. „Cez deň vyučoval deti na jednej z fariem a po nociach sa zúčastňoval na akciách partizánov.“

Rozhodujúci boj sa odohral na úsvite 10. júna 1944 v pohorí Margeride pri Mont-Mouchet, a to v nadmorskej výške 1500 metrov. Proti 3-tisíc bojovníkom partizánskeho zoskupenia zaútočila nemecká divízia v počte 11-tisíc mužov, podporovaná ťažkými zbraňami a obrnenými vozidlami.

Napriek tomu „maquis“ celý deň zvádzali vyrovnaný boj, zlom nastal až večer, keď nepriateľ nasadil posily zo smeru Clermont-Ferrandu. Niektorým oddielom partizánov hrozilo zrazu obkľúčenie.

„Jediná cesta z možných klieští viedla južne od mestečka Pinols, a práve ústup jednotiek na tomto smere zabezpečovala Pajerova čata,“ opisuje situáciu historik. „Pajerovi sa podarilo udržať toto postavenie. S obdivuhodnou odvahou a paľbou automatických zbraní zabezpečil ústup svojich spolubojovníkov. Sám však padol hrdinskou smrťou na svojom stanovišti.“

V boji pri Mont-Mouchet stratili Nemci okolo 1400 vojakov, partizáni 160. Nepriateľ zúril, z pomsty dal vypáliť neďaleké mestečko Claviere a popraviť sto rukojemníkov. Koniec vojny sa však vo Francúzsku už nezadržateľne blížil…

Objavovanie zabudnutého hrdinu

Krátko po vojne v roku 1945 udelil francúzsky prezident Karolovi Pajerovi vojnový kríž so striebornou stuhou in memoriam. Vysoké vojenské vyznamenanie mu udelil aj prezident obnovenej ČSR. Pripomínanie hrdinu však trvalo iba do roku 1948. Potom sa západný zahraničný odboj dostal do nepriazne novej moci.

Janka sa Karolovho návratu nedočkala. Po vojne sa rozhodla uzavrieť s ním posmrtne manželstvo, roky však plynuli a nedalo sa ustavične žiť v smútku a žiali. Neskôr si našla nového životného partnera a ten si neželal, aby sa v novej rodine spomínalo na jeho predchodcu. Preto nielen Karolov vnuk, ale ani jediný syn nevedeli o otcovi a starom otcovi toho veľa.

„Až donedávna som nevedel ani to, kde je dedo pochovaný, teraz už viem, že v spoločnom hrobe na vojenskom cintoríne pri Mont-Mouchet a chystám sa tam cestovať,“ hovorí vnuk Karol Pajer.

Veľa pre zachovania pamiatky svojho veľkého rodáka urobili v posledných rokoch Klenovčania. Na tamojšom obecnom úrade má pamätnú tabuľu, miestna materská škola nesie Pajerovo meno.

Ak sa chcú aj Bratislavčania dozvedieť o Pajeorovi viac, nemusia cestovať do Klenovca, tobôž nie do Francúzska. V tunajšej Univerzitnej knižnici otvorili v týchto dňoch objavnú výstavu o záchrancovi stoviek detí a protifašistickom bojovníkovi. Potrvá do 1.októbra tohto roku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla ružový amarylis

Perla ružový amarylis

49,99
Kytica Letana 9

Kytica Letana 9

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk