„Nový zákonník zatiaľ namiesto sľubovaného efektu tvorby pracovných príležitostí priniesol iba dokonalejšie formy zotročovania zamestnancov,“ tvrdí odborový predák bratislavského Volkswagenu Zoroslav Smolinský. Ako zdôrazňuje, už aj na medzinárodnej úrovni sa nahlas hovorí o tom, že tlak na zvyšovanie výroby v krajinách východnej Európy vrátane Slovenska je taký obrovský, že firmy absolútne prestávajú brať ohľad na zamestnancov.
Podľa Smolinského najmä kombinácia využívania konta pracovného času či flexikonta a nadčasov dovoľuje zo zamestnancov robiť ovládateľné bytosti, ktorým môžu zamestnávatelia organizovať všetok osobný čas. „V našej veľkej fabrike sa dosah novely síce ešte naplno neprejavil, ale máme signály z mnohých menších strojárskych firiem po celej krajine, že ľudia v nich zamestnaní už prestávajú sociálne žiť a doslova len hrdlačia v robote,“ dodáva.
Potvrdzuje sa aj predpoklad, že po zrušení súbehu výpovednej doby a odstupného sa zamestnávatelia budú zamestnancov zbavovať rýchlejšie. „Zaznamenávame prvé prepúšťania, keď firma ľuďom dá odstupné za dva či tri mesiace a môžu ísť kadeľahšie,“ uvádza prezident Konfederácie odborových zväzov Miroslav Gazdík. V tejto súvislosti upozorňuje, že podľa oficiálnych údajov OECD sa produktivita práce na Slovensku za posledných päť rokov zdvihla o 25,5 percenta, kým v Poľsku o 11, v Česku o 7,3 a v Maďarsku iba o 5,5 percenta.
Možnosť kumulovať si navyše odpracované hodiny a vyčerpať si ich počas školských prázdnin? Rozdeliť si rodičovskú dovolenku na viac rokov? Tieto aj ďalšie „vymoženosti“ nového pracovného kódexu, ktoré toľko vychvaľuje minister práce Jozef Mihál (SaS), sú v realite len chimérou.
„Neexistuje, že by ich zamestnávatelia zamestnancom umožnili využívať. Azda iba v nejakých úradoch. Skôr si viem predstaviť, že firmy prikážu zamestnancom pracovať aj po sobotách či cez Vianoce. Časové kontá predsa môžu uplatňovať bez ich súhlasu,“ hovorí šéf Odborového zväzu KOVO Emil Machyna.
Prvé silnejšie protesty proti zákonníku Machyna zaregistroval od zamestnancov pracujúcich v nočných zmenách. „Naši páni poslanci totiž skrátili noc z ôsmich na sedem hodín. Len za toľko dnes ľudia dostávajú nočný príplatok,“ vysvetľuje.
„Skrátenú noc“ kritizujú aj lekári a zdravotnícky personál. „Nielenže mi teraz dávajú za nočnú menej peňazí, ale nemám ani šancu služby v noci odmietnuť, hoci nový zákonník mi to teoreticky dovoľuje. Jednak by som totiž už naozaj zarobila minimum a jednak – kto by za mňa všetky tie noci odslúžil? Myslíte, že my staršie sestričky to môžeme žiadať od mladších, ktoré majú často malé deti?“ ponosuje sa nemenovaná zdravotná sestra, päťdesiatnička, z univerzitnej nemocnice v Petržalke.
Zamestnávatelia vidia zákonník inak. Podľa nich sú zamestnanci, ktorí chcú robiť, napríklad obeťami obmedzenia nadčasov. To kritizuje aj vyjednávač zamestnávateľského zväzu strojárskeho priemyslu Juraj Borgula. Nepáči sa mu, ako je v pracovnom kódexe formulovaná práca nadčas. Kým 150 hodín za rok navyše smie zamestnávateľ zamestnancovi „prikázať“, na ďalších 250 sa s ním môže „dohodnúť“.
„Niet tam ani zmienky o tom, že by hádam aj sám zamestnanec mohol chcieť, teda nielen musel, robiť viac ako osem hodín denne – a, samozrejme, aj viac zarobiť,“ namieta Borgula. Podľa neho dokonca aj dôvody pre nadčas vysvetľujú odboroví funkcionári a niektoré inšpektoráty práce ako čosi krajne výnimočné. Oceňuje, že novela zákonníka už aspoň vedúcim pracovníkom umožňuje dobrovoľne odpracovať 56 hodín týždenne. A prihovára sa za to, aby smeli najmenej toľko robiť aj bežní zamestnanci, pre ktorých stále platí limit 48 odpracovaných hodín v týždni. Podľa neho to neodporuje ani konvencii Medzinárodnej organizácie práce.
Viac nadčasov však podľa odborárov znamená menej pracovných miest. „Prečo by zamestnávatelia vytvárali nové, keď môžu viac a nerovnomernejšie zaťažiť starých zamestnancov? Prečo by nebrali ľudí na nárazové práce z agentúr? Prečo by im dávali istotu pracovných zmlúv na dobu neurčitú?“ pýta sa Gazdík. „Prečo by nevyhodili človeka, ktorý odmieta robiť v nadčasoch, pretože sa napríklad nemá ako na ne do práce dopraviť? A prečo by pozvoľna nestláčali dolu aj mzdu pracovníka ochotného robiť neobmedzene s argumentom, že beztak dosť zarába?“ dopĺňa ho Smolinský. „Veď aj preto zamestnávatelia žiadajú zmraziť či dokonca celkom zrušiť minimálnu mzdu a od nej sa odvíjajúce ďalšie minimálne mzdové tarify. Ak tvrdia, že by valorizácia minimálnej mzdy, ktorá je na Slovensku beztak jedna z najnižších v Európe, firmy položila, je to z ich strany totálne strašenie,“ dodáva Machyna.
Podľa Borgulu sú však dávno prekonané názory, že robotník by mal pracovať pravidelne osem hodín denne, najlepšie po celý život. „Garancia rovnomerne rozdeleného pracovného času je stále menej pravdepodobná. Veď sám trh je nestabilný či cyklický – raz treba viac televízorov, inokedy opaľovacích krémov, potom zase nábojov. A výroba na sklad je nefinancovateľná,“ argumentuje.
„Trváme na našom stanovisku nezvyšovať minimálnu mzdu. Okrem už známych argumentov sa dnes vynára aj situácia na finančných trhoch, ktorá možno predurčuje ďalšiu vlnu krízy, a tým aj nižší dopyt a možnosť straty pracovných miest,“ oponuje odborárom viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.
„Zamestnávatelia svojimi vyjadreniami len potvrdzujú, že predpoklad vzniku desaťtisícov nových pracovných miest vďaka zmenám v zákonníku bol od počiatku chybný,“ nadväzuje Gazdík. Ako zdôrazňuje, prinajmenšom s niektorými paragrafmi nového pracovného desatora sa odborári nikdy nezmieria. „Podmienku 30-percentného kvóra zamestnancov združených v odborovej organizácii, prepúšťanie v skrátených lehotách a ďalšie dva-tri plánujeme ako protiústavné napadnúť na Ústavnom súde,“ hovorí. Aj keď zároveň pripúšťa „pozitívny paradox“, ktorý z novely vyplynul. „Čoraz viac zamestnancov sa nám hlási do podnikových odborových organizácií. Pochopili, že inak sa im nepodarí získať od zamestnávateľa isté benefity cez kolektívne zmluvy,“ uzatvára.
Je to horšie, hovoria zamestnanci
Pani Alžbeta nemá ďaleko do päťdesiatky ani do infarktu. Kolíše jej tlak. Dôvodom je práca vo fabrike, kde sa od septembra podľa nej výrazne zhoršili podmienky. Jej meno nezverejňujeme, pretože sa bojí, že by o prácu prišla. Tvrdí, že zamestnávateľ s ľuďmi narába, ako sa mu zachce. Zdravie – nezdravie.
Andrej Barát, PRAVDA
Pani Alžbeta pracuje u jedného z väčších zamestnávateľov v širšom okolí Košíc. Spolu s kolegami rýchlo pocítila zmeny, ktoré priniesla novela Zákonníka práce. Ako príklad uvádza predlžovanie cyklu nočných zmien. Hovorí, že už len po jednom týždni, keď má človek viacero nočných za sebou, je to vraj kritické. ,,Ľudia sa motajú, nevedia normálne chodiť. Skoro všetci, či mladí, alebo starí, berú lieky na tlak. Keď vás niekto skoro ráno vidí, ako sa potácate, myslí si, že ste opilec, a nie človek, čo sa vracia z práce."
Firma navyše začala podľa nej všelijako miešať pracovný harmonogram. Zmeny sa menia zo dňa na deň. ,,Najprv vám sľúbia, že po piatich odpracovaných nočných zmenách môžete ísť v piatok domov. A tesne predtým to zmenia a povedia, že si tento deň musíte nahradiť, inak nedostanete zaplatené," dodala robotníčka za pásom.
Septembrovou novinkou sú podľa nej kárne upozornenia. Za každým napomenutím od majstra nasleduje zrážka z platu. ,,Ľudia to dostávajú za hocičo. Za blbosti. Nemáš tričko, dostaneš kárne. Nemáš visačku s menovkou, máš kárne. Dostaneš tri kárne a dovidenia. Práve si si vyrobil výpoveď," hovorí. Hoci pás vo fabrike musí bežať stále, v regióne s vysokou nezamestnanosťou a malými možnosťami nie je problém nabrať ďalších ľudí.
Ľudia z fabriky, kde pracuje pani Alžbeta, sa chystali aj štrajkovať, ale odradil ich strach z výpovedí a z toho, že nebudú mať ako živiť rodinu. A už vôbec nemajú chuť zapájať sa do odborov. ,,Zamestnávateľ sa s vami teraz už nemusí baviť, ak nie je naplnené potrebné percento odborárov," hovorí Alžbeta. Väčšina podľa nej ,,drží hubu a krok" a radšej pracuje za necelých 400 eur v čistom, ako by nezarobili nič.
Na nevýhody nového zákonníka poukazujú aj zamestnanci ďalších firiem v rôznych priemyselných parkoch. Zamestnanci sa točia. Niektorým predĺžili zmluvu na tú istú robotu tretí raz po sebe. A teraz, keď ich nepotrebujú, tak ich vyhodia. O to ľahšie, že im nemusia dať odstupné.