Analýza: Veľký politický výbuch

Pravicové strany oslavovali zostavenie svojej vlády po voľbách 2010 div nie ako novú dejinnú etapu vo vývoji Slovenska. Hlavným odkazom celej predvolebnej kampane bolo tvrdenie, že sa vlastne opakuje jeseň roku 1998, keď široká koalícia rôznorodých politických síl prečíslila HZDS Vladimíra Mečiara. Takýto odkaz bol možno efektný a volebným štábom ušetril námahu s vymýšľaním programových sľubov. V niektorých zásadných veciach bol však nepodložený.

Boj proti korupcii a za väčšiu transparentnosť v politike by bol legitímnym programom v akejkoľvek situácii. Nieto ešte po období vlády, ktorá bola poznamenaná takým katastrofálnym výberom partnerov, akého sa v roku 2006 dopustil Robert Fico.
Lenže Fico, ani s takou otrasnou koaličnou zostavou, neohrozil postavenie Slovenska v európskych štruktúrach. Jeho kabinet po istom váhaní prevzal záväzok svojich predchodcov a pripravil krajinu na prijatie spoločnej európskej meny. Jeho kabinet doviedol Slovensko aj do schengenskej zóny voľného pohybu.

Vlády Mikuláša Dzurindu z rokov 1998 až 2006 je možné kritizovať za aféry, netransparentnosť, je možné kritizovať ich ekonomické reformy. Jedno im však uprieť nemožno: počas týchto vlád Slovensko dobehlo zameškané vlaky integrácie do európskych štruktúr.

Kardinálnym omylom kampane z minulého roka preto bolo, keď práve SDKÚ začala v boji proti Ficovi negovať aj tie veci, ktoré boli dedičstvom Dzurindových vlád, a ktoré predseda Smeru nijako nespochybnil. Do programových dokumentov Dzurindovej strany sa tak dostali formulácie o „poklonkovaní Bruselu“, do rétoriky SDKÚ zasa tvrdenia, že Fico nás svojou spoluprácou s európskymi partnermi dokonca poškodzoval (Grécko, ale aj euroval).

Keď teraz na utorkovej schôdzi parlamentu dával Dzurinda priechod svojej frustrácii, bolo jasné, prečo: koaličný partner z SaS práve vylial na jeho čistý európsky štít čierny atrament. Lenže Dzurinda musí dobre vedieť i to, že tú machuľu na svojom politickom životopise aktívne pripravoval už pred rokom on sám, keď sa jeho strana pridala k pokriku SaS o gréckych darmožráčoch a hlupákoch z Bruselu, čo nevedia, ako sa majú správne riešiť krízy.

Podobnú frustráciu badať už dlhší čas v radoch KDH. Aj oni vlani naskočili na protieurópsky vlak, aby sa aspoň na kúsku cesty zviezli s Richardom Sulíkom. No minimálne dvaja ich poslanci (Marcinčin, Sabolová) už vtedy nesúhlasili s oficiálnym postojom vlády voči Grécku, a bolo len otázkou času, kedy si aj zvyšok strany začne uvedomovať, že sa dali zatiahnuť do slepej uličky. Bolo zrejmé, že ten čas vypršal ešte o dosť skôr, než Sulík stihol vládu definitívne potopiť.

SDKÚ pred rokom nahradila Dzurindu na čele kandidátky, čo ale nevyplynulo z vývoja v strane. Tento krok jej bol vnútený aférou okolo jej financovania, ktorú vytiahol Fico. Tým bola daná skutočná pozícia Ivety Radičovej: zviezlo sa pri nej síce zopár funkcionárov (z ktorých niektorí boli podľa informácií zvnútra strany beztak „na odstrel“), lenže jej vplyv na SDKÚ sa úhrnom rovnal nule.

Na tom sa nič nezmenilo jej vymenovaním za premiérku. Práve naopak. Jej odstup od tých, čo majú v SDKÚ skutočný vplyv, sa iba zväčšoval. Navyše jej účinkovanie na čele vlády muselo postupne presvedčiť aj mnohých jej podporovateľov v strane, že očakávania, že práve ona zmení SDKÚ k lepšiemu, boli len chiméry.

Dzurindova strana pred rokom síce našla úspešnú volebnú líderku, lenže vláde v jej osobe darovala slabú a nepripravenú premiérku. Je zbytočné špekulovať, ako by sa s koaličnou krízou vyrovnal nejaký iný premiér. Rovnako zbytočné by bolo ale popierať, že Radičová situáciu nezvládla.

Most – Híd Bélu Bugára pred rokom zamestnávali útoky niekdajších spolustraníkov z SMK v boji o to, kto má právo zastupovať etnických Maďarov na Slovensku. KDH sa zasa pomaly spamätávalo z rozkolu, ktorý vyústil do odchodu fundamentalistov Vladimíra Palka.

Ani jedna z troch „tradičných“ pravicových či stredopravých strán sa pred minuloročnými voľbami nenachádzala v ideálnej kondícii. Na spoluprácu so Sulíkom ich odsúdili nielen voliči, ale aj ich vyprázdnenosť.

Vo sfére ekonomickej i politickej ponúkali akýsi návrat do konca 90. rokov v zmysle predvolebnej kampane (teraz však už bez proeurópskeho integračného ťahu). Bolo zrejmé, že by čoskoro narážali ešte viac než v časoch Dzurindových vlád. Rastúca nespokojnosť nielen tradičných súperov pravice z odborov, ale aj predstaviteľov stredných vrstiev, ktorými sa pravicové strany zaklínali (lekári, učitelia, živnostníci, a tak ďalej…) bola toho jasným dôkazom.

Tou ozajstnou smrteľnou ranou pre vládu SDKÚ, KDH a Mostu bolo však spojenectvo s SaS. Sulíkova strana pripomína európsky pravicový extrém nielen svojím postojom k eurovalu. V Európe sa totiž už hodný čas tvorí „nová vlna“ krajnej pravice, ktorá v ničom nepripomína obstarožný zbor funkcionárov nášho HZDS v časoch jeho slávy, ani zúfalcov z SNS.

Do obrazu tejto novej vlny oveľa lepšie zapadá strana dynamických manažérov bez škrupúľ, akou je strana Richarda Sulíka. SaS zapadá dokonca i tým, ako si privlastnila značku liberálov (ktorú si na Slovensku už stihol privlastniť naozaj kdekto) – veľmi podobne v Rakúsku kedysi začínal Jorg Haider v rámci liberálnej strany Slobodných. Nepotrebujú blúzniť o národe a jeho tisícročných zápasoch, pretože ich populizmus a nadbiehanie nízkemu politickému vkusu sa deje cez peňaženky. Tento druh politického gýča je v časoch odchádzajúcich a znovu sa vracajúcich kríz účinnejší, no tiež nebezpečnejší, než romantizmus staromódnych nacionalistov.

Slovenská pravica vybuchla nie preto, lebo tento týždeň nedokázala udržať svoju vládu, ale preto, lebo pred rokom postavila vládu, ktorá bola dlhodobo neudržateľná.

Je možné, že Sulíka bude trio SDKÚ, KDH a Most ešte v budúcnosti potrebovať. Na to, aby ich prípadné obnovené spojenectvo malo o čosi dlhšiu trvácnosť než to prvé, by ale museli Sulíka najprv poraziť a ponížiť. Situácia je identická pre Sulíka, len v obrátenom garde. Okrem večnej témy „návrat Fica“ je teda hlavná náplň predvolebnej kampane štyroch strán, ktorých vláda sa práve rozpadla, istá už dnes.