Dubček: slušnosť patrí do politiky

A doma naďalej patrí (spolu s Milanom R. Štefánikom) medzi najuznávanejších politikov v dejinách Slovenska. Pravda, viac si to myslia jednoduchí ľudia a menej tí, čo sa považujú za elitu národa. V nedeľu by sa bol Dubček dožil 90 rokov.

Dubčekov hviezdny čas prišiel s Pražskou jarou v roku 1968. Pre domácu i medzinárodnú verejnosť bolo vtedy slovo „Dubček“ symbolom poľudšťovania socializmu, jeho spájania so slobodou a demokraciou. Už menej sa dnes pripomína, čo tomu predchádzalo a ako sa vlastne jeden bývalý „komunistický aparátnik“ stal takým populárnym a svetoznámym človekom.

Na tŕnistej ceste hore

Dubček nevstupoval do komunistickej strany z karierizmu, naopak, v polovici roku 1939 to bol „nerozumný“ a veľmi riskantný krok. Ľudácky profašistický režim totiž postavil KSS mimo zákona.

Dubčekovci sa ako rodina zapojili do ilegálnej práce a keď prišiel čas, chytili sa zbrane. Mladší syn bol počas Povstania dvakrát ranený. Mal šťastie, lebo brata Jula v bojoch zastrelili a otec Štefan sa dočkal oslobodenia v koncentračnom tábore Mauthausen.

Až do roku 1949 ostával Šaňo alebo Saša – ako ho volali priatelia – robotníkom: zámočníkom, údržbárom. Hneď po vojne sa oženil, rodinu si založil v Trenčíne. V tamojšej droždiarni postupoval a už-už sa mal stať zástupcom riaditeľa, keď dostal ponuku nastúpiť do straníckeho aparátu. Prečo to prijal?

„Strana bola pre mňa vtedy viac ako iný možný zamestnávateľ, veď stelesňovala to, v čom som veril,“ povedal krátko pred smrťou. Iný politik by v roku 1992 takýto „detail“ zo svojho životopisu zrejme zamlčal…

Potom postupoval stupienok po stupienku v straníckej hierarchii. V roku 1963 sa Dubčekov vzostup nevídane zrýchlil – stáva sa prvým mužom Komunistickej strany Slovenska a zároveň členom užšieho vedenia celoštátnej KSČ.

A už onedlho po tom sa dostáva do sporu s jej prvým tajomníkom a prezidentom Československa v jednej osobe Antonínom Novotným. Ten v boji proti „slovenskému separatizmu a nacionalizmu“ stále obmedzoval právomoci územných štátnych i straníckych orgánov.

„Vďaka Dubčekovi mala Pražská jar svoje bratislavské predjarie s revolučným kvasením, ktoré sa začalo práve s jeho nástupom do vedúcej funkcie,“ hovorí docent Jozef Zrak, vtedajší šéf mestskej straníckej organizácie (po roku 1968 vylúčený ako jeden z predstaviteteľov reformnej platformy na Slovensku).

Namietal tlmeným hlasom

Jedným z mýtov, ktorý o Dubčekovi pretrváva podnes, je tvrdenie, že bol nevýrazným politikom s nereálnymi, niekedy až naivnými predstavami o svojich možnostiach. Taký politický romantik.

Nepatril síce medzi veľkých rečníkov, o to úspešnejšie však pôsobil v politickom zákulisí. Mal charizmu, ktorá účinkovala aj na jeho politických partnerov. Svojho času sa mu podarilo zapôsobiť ja na kremeľského vládcu Nikitu Chruščova, čo mu tiež pomohlo na ceste hore.

V súťaži s Novotným získal v rozhodujúcej chvíli na svoju stranu jeho pravú ruku, ideologického tajomníka Jiřího Hendrycha. Na to však už nestačilo mať fluidum osobnosti, ale bolo treba preukázať aj istú dávku politickej vynaliezavosti.

Dubčekovi dnes kdekto nevie zabudnúť, že bol prvým tajomníkom komunistickej strany. Vtedy sa však systém nedal meniť ináč ako zvnútra KSČ a z najvyššej pozície v tejto štátostrane, upozorňujú jeho bývalí spolupracovníci. Navyše zmeny sa mohli udiať len metódou postupných krokov.

Preto si Dubček počínal obozretne, výhrady k teórii a praxi reálneho socializmu vyslovoval „tlmeným hlasom“ (to bol jeho obľúbený výraz). Keď však prišlo na lámanie chleba, vedel sa aj zaťať a byť tvrdohlavý. V polovici 60. rokov sa napríklad razantne postavil za rehabilitáciu obetí gottwaldovsko-novotnovských represálií a za ich návrat do občianskeho i politického života.

Až január 1968 však vyniesol Dubčeka na vrchol československej politiky, ktorá sa v unitárnom štáte varila v Prahe, konkrétne v budove ÚV KSČ. „Ľudia sa zrazu prestali báť donášania do tohto baraku,“ spomínal neskôr známy český reformný komunista Bohumil Šimon. „Dubčeka ani trochu nezaujímali klebety zo sekretariátu, uvoľnila sa nálada, mohlo sa diskutovať kriticky a adresne – to všetko za Novotného neprichádzalo do úvahy.“

Z budovy, v ktorej dnes sídli české ministerstvo dopravy, riadil potom Dubček obrodný proces v mnohom pripomínajúci Gorbačovovu perestrojku, ktorá sa však začala takmer o dvadsať rokov neskôr. V porovnaní s Gorbym mal reformátor malého, od vrtochov veľmoci závislého, štátu oveľa prísnejšie limity. Nedodržal ich, a tak zasiahli spojenecké tanky…

November nebol August

Normalizačná moc Dubčeka nielen degradovala, ale postupne umlčala a na dvadsať rokov dôkladne izolovala. Každý jeho krok sledovala osobitná jednotka ŠtB. Ako uvádzajú Dubčekovi synovia, ich rodina zažila všetky formy sledovania, aké si len možno predstaviť. „Od tesných, keď nám eštebáci dýchali na chrbát, až po voľné, keď sme ich nevideli, iba čosi nejasne tušili,“ spomínal Peter Dubček. On sám preto radšej prerušil vzťahy s priateľmi, aby neohrozil ich pracovnú kariéru.

Jeho otec medzitým pracoval ako robotník a technický úradník. Poznal pridobre praktiky totalitného režimu, vedel čo si môže dovoliť. Svoje výhrady opakovane predkladal federálnemu parlamentu a najvyšším straníckym orgánom „tlmeným hlasom“ – písal listy, upozorňoval politickú vrchnosť, že raz sa jej všetko môže vrátiť.

Niektorí mu zazlievajú, že svoj odpor proti režimu neprejavil otvorenejšie. „Ak sa oslobodzujúci pokus skončí neúspechom a má za následok tuhší útlak ako predtým, vybíja sa horkosť z porážky na protagonistoch tohto pokusu,“ postrehol Eduard Goldstücker, jeden z vedúcich intelektuálov Pražskej jari.

Aj Dubček sa dočkal slobody. Ľudia na novembrových námestiach volali „Dubček, na Hrad!“, ale politiku za jej kulisami už usmerňovali iné sily, pre ktoré Pražská jar bola historicky prekonanou etapou. Parafrázujúc bývalého disidenta Milana Šimečka, už sa nedalo začať tam, kde sa skončilo v auguste '68. Svet bol niekde inde a aj spoločnosť Slovákov a Čechov bola iná.

Zamatová revolúcia, ktorá bola tam, „hore“ v podstate vyjednaným odovzdaním moci, rýchlo prekročila hranice perestrojky a smerovala od Jalty k Malte a od Husáka k Havlovi. Jej hlavní aktéri umožnili Dubčekovi vrátiť sa do vysokej politiky, ale len tam, odkiaľ bol kedysi „odídený“, to znamená do predsedníckeho kresla vo federálnom parlamente. Prezidentom Československa sa nestal, hoci podporu jeho kandidatúre pôvodne svätosväte sľúbili…

Hoci domáci, najmä českí, ponovembroví politici nemali Dubčeka práve v obľube, vo svete jeho meno naďalej otváralo dvere Čechom i Slovákom. Svet ho poznal a stále uznával. Dostal Cenu Andreja Sacharova a v lete 1992 sa stal kandidátom na uvoľnené miesto podpredsedu Socialistickej internacionály.

V tom čase už štátu pod názvom Česko-Slovensko zvonil umieračik a začínalo sa s jeho delením. Dodnes pretrváva predstava, že Dubček bol zásadne proti tomu a že bývalá federácia zanikla až s jeho smrťou. Z omylu nás vyvádzajú svedectvá tých, čo mali možnosť byť pri ňom aj v posledných mesiacoch a týždňoch.

„Dubček sa už vtedy zmieril so zánikom spoločného štátu,“ tvrdí jeho priateľ a blízky spolupracovník profesor Ivan Laluha. „Proces osamostatnenia Slovenska však chápal ako súčasť integračných procesov.“

Michal Kováč v nedávno vydaných pamätiach opisuje málo známu vec, ako Dubček vlastne „uvoľnil“ štyroch poslancov federálneho parlamentu za Sociálno-demokratickú stranu Slovenska, ktorej predsedal, aby hlasovali za zákony o zániku ČSFR a o delení spoločného majetku. To už Dubček ležal po autonehode v pražskej nemocnici Na Homolke a Kováč bol prvým oficiálnym predstaviteľom Slovenska, ktorý ho tam navštívil.

Podľa exprezidenta sám Dubček by sa bol najskôr zdržal hlasovania, ale vznik samostatného Slovenska by bol nakoniec privítal a aj by prijal ponuku na funkciu hlavy nového štátu.

Zrodila sa Dubčekova legenda

Siedmeho novembra 1992 priniesli všetky významnejšie svetové médiá správu o úmrtí „najpopulárnejšieho Čechoslováka 20. storočia“ ako svoju najdôležitejšiu informáciu.

O týždeň nato nasledoval pohreb, ktorý britský denník Guardian označil za „niečo ako štátny pohreb“. Posledná rozlúčka s Dubčekom na letisku v Prahe bola podľa Laluhu narýchlo pripravená a málo dôstojná. Hlavný smútočný akt sa potom konal v Slovenskom národnom divadle.

„Alexander Dubček zostane symbolom zmeny, demokracie a ľudských práv v celej Európe,“ povedala pri tejto príležitosti Rita Süssmuthová, vtedy predsedníčka nemeckého Bundestagu.

Ani dlhý čas, čo uplynul od Dubčekovej predčasnej smrti, však nestačil na to, aby sa vyjasnili všetky podivné okolnosti a záhady, čo s touto tragédiou súvisia. Množstvo ľudí na Slovensku je aj napriek oficiálnym výsledkom vyšetrovania presvedčených, že to nebola obyčajná autonehoda, ale dôkladne pripravený atentát.

Na plné ústa to povedal Vittorio Caffeo z talianskej Bologne, Dubčekov dlhoročný priateľ. Bol jedným z mála ľudí, ktorým sa podarilo navštíviť Dubčeka v čase, keď ležal v pražskej nemocnici a mohol ešte rozprávať. „Okolnosti jeho havárie sú veľmi podivné. Vie sa o tom, že sedel vzadu, keď auto havarovalo, ale už sa nevie o tom, že záchranka vzala najskôr iba šoféra. Dubčeka nechala tam. Hoci ležal neďaleko a kričal o pomoc. Sám mi o tom hovoril. "Kričal som asi hodinu, ale akoby ma nikto nepočul. A pritom som ležal od auta asi dvadsať metrov. Potom som stratil vedomie,“ vravel mi v nemocnici. Tvrdím, že to nebola nehoda, ale atentát," zdôrazňoval Caffeo rok po Dubčekovej smrti.

V rokoch ilegality bol Vittorio Caffeo pre Dubčeka spojkou so Západom, v osemdesiatych rokoch prenášal od neho správy do Talianska, aby sa dostali na verejnosť. Doma bolo akékoľvek Dubčekovo verejné vystúpenie nemysliteľné. Caffeo vždy najskôr zatelefonoval Dubčekovcom a spýtal sa, či nepotrebujú taxík. Ak odpovedali nie, znamenalo to, že Dubček nemá žiadnu správu, ktorú by chcel dopraviť za hranice. Ak taxík potreboval, Caffeo prišiel a správu preniesol. Preto Dubček po roku 1989 o ňom občas hovoril ako o svojom taxikárovi.

Pripomeňme si: Dubček cestoval 1. septembra 1992 z Bratislavy do Prahy na rokovanie Federálneho zhromaždenia ČSFR. Služobné BMW šoféroval Ján Rezník, vodič federálnej služby pre ústavných činiteľov. Podľa výsledkov policajného vyšetrovania išlo auto za silného dažďa neprimerane rýchlo, dostalo šmyk a prevrátilo sa, pričom Dubčeka aj vodiča vymrštilo von.

„Dodnes mám ťažké srdce na vtedajšie federálne orgány, že neponechali Dubčekovi jeho osvedčeného osobného šoféra Jána Želízka, s ktorým si rozumel,“ hovorí Laluha. Zobrali mu ho, keď Dubček v júni 1992 prestal vykonávať funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia. Odvtedy bol pri služobných cestách odkázaný na šoférov, ktorí boli práve voľní. Rezník mal povesť „kaskadéra“.

Dubčekových synov ešte viac ako nejasnosti okolo autonehody ťaží to, čo po nej nasledovalo. Lekár Pavol Dubček nechápe, prečo otca prevážali v ťažkom stave až do Prahy, hoci neďaleko Humpolca, kde sa havária stala, sa nachádzala svetoznáma brnianska neurochirurgia. "A keď už ho previezli do Prahy, prečo sa dostal na oddelenie, ktoré nelieči zlomeniny chrbtice a prečo ho miesto sľubov nepremiestnili?

Nemožno sa čudovať, že onedlho vznikli rôzne sprisahanecké teórie. Prípad sa vyšetroval najprv v Prahe a potom došetroval v Bratislave. „Dubčekovu smrť nikto nenaplánoval a haváriu nezinscenoval, zapríčinilo ju nedodržanie dopravných predpisov,“ takýto bol záver nového vyšetrovania vo februári 2000.

Už dnes je však jasné, že Dubčekova smrť sa stáva súčasťou jeho legendy, veľmi podobnej Štefánikovej legende. Nasledujúcim generáciám zanechal sen o tretej ceste, o socializme s ľudskou tvárou. A večnú otázku: Má vôbec slušnosť miesto v politike? Asi má, treba však za ňu tvrdo plati.