Ako Slovensko vyhlásilo vojnu Amerike

12.12.2011 18:00
Tuka, Tiso
Tuka a Tiso si navzájom nedôverovali, ale zároveň sa potrebovali. Autor:

Naša hrdinská armáda dokázala, že nie je všetko počet, ale že nekonečne viac je vôľa zvíťaziť. Týmito slovami komentoval denník Gardista pred 70 rokmi vyhlásenie ľudáckej vlády o vojnovom stave Slovenskej republiky so Spojenými štátmi americkými a Veľkou Britániou.

Zvažoval vari vtedajší premiér Vojtech Tuka aj nasadenie vojenských jednotiek, napríklad leteckých perutí, proti armáde Jeho Veličenstva a proti zámorskej veľmoci? Historici zhodne tvrdia, že zo strany Slovenska vtedy išlo len o symbolický akt, ktorý predpokladalo pristúpenie slovenského štátu k Trojpaktu mocností Osi (Nemecko, Taliansko, Japonsko).

Možno, že naozaj išlo o formálnosť, ale o formálnosť s ďalekosiahlymi dôsledkami pre budúcnosť malého národa. Napokon slovenská branná moc sa dostala aj do priameho kontaktu s americko-britskými ozbrojenými silami, hoci iba raz a už na sklonku vojny: 14. júna 1944 proti bombardérom USAAF, ktoré útočili na Apollku, vzlietlo osem stíhačiek 13. slovenskej letky. A jeden americký stroj vtedy aj zostrelili.

Niektorí ľudia sa dodnes pohoršujú nad tým, že Američania bombardovali rafinérie v Bratislave a Dubovej. Vraj prečo? Nuž asi aj preto, že išlo o nepriateľské územie. Predsa Slovensko vyhlásilo vojnu USA, a nie Amerika Slovensku…

Kto sa viac zapáči Hitlerovi

Všetko sa zbehlo 12. decembra 1941. Vojnu USA a Veľkej Británii vypovedala deň predtým najprv Tretia ríša ako reakciu na vyhlásenie vojny Japonsku Spojenými štátmi. Pripomíname, že štyri dni predtým, 7. decembra, Japonci letecky zničili námornú základňu v Pearl Harbore.

Adolf Hitler novinku ohlásil v Ríšskom sneme mimoriadne štekavým prejavom. Slovenský rozhlas ho prenášal v priamom prenose.

Ako pol roka predtým aj teraz prepukli medzi nemeckými satelitmi nevyhlásené preteky, kto sa pridá k Veľkému protektorovi prvý a urobí tak nesmiernu radosť Führerovi. Tuka zrejme usúdil – podobne ako pol roka predtým, keď išlo o nemecké vojnové ťaženie proti Sovietskemu zväzu – že najdôležitejšie je predbehnúť susedné Maďarsko. A aj sa to podarilo – takmer o celý jeden deň!

„Spomedzi všetkých štátov, ktoré pristúpili k Trojpaktu, my sme boli prví, ktorí sme prejavili odhodlanosť znášať všetky ťažkosti a následky nášho sľubu,“ oznamoval premiér Tuka poslancom Slovenského snemu o päť dní neskôr. Aj podrobne vysvetlil, ako tento úspech dosiahol:

„Len čo som sa dozvedel, že medzi Spojenými štátmi a Nemeckom vypukla vojna, som sa hlásil v Berlíne. Führer ukončil svoju reč o piatej a o šiestej hodine môj telegram, v ktorom som oznámil, že Slovensko dostojí svojmu zmluvnému záväzku, bol už v Berlíne,“ vzrušene rozprával Tuka.

Ponáhľal sa tak veľmi, že zabudol dokonca na ústavu, podľa ktorej mohol vojnu vyhlásiť len prezident republiky, a to po predchádzajúcom súhlase Snemu. Tu zrazu stačilo rozhodnutie vlády. Pritom i jej členovia sa v názoroch na správnosť tohto kroku rozchádzali. Vo svojich pamätiach to aspoň tvrdí vtedajší minister hospodárstva Gejza Medrický.

„Keby sa bolo hlasovalo, isto by bola veľká väčšina vo vláde proti vypovedaniu vojny,“ napísal Medrický. „Ešte sme aj ironizovali, či vari Slovensko má bojovať proti Američanom na pltiach.“

Po Slovensku sa už vtedy šíril iný vtip. Dvaja slovenskí drotári sa o vypovedaní vojny dozvedeli vo Švajčiarsku. Ihneď poslali vláde telegram: „Máme sa vrátiť domov, alebo udrieť zboku?“

Tuka poznamenal, akoby vedel o tom, že národ vtipkuje: „V prvom okamihu som bol v rozpakoch, že malý slovenský štát má vypovedať vojnu Spojeným štátom a Veľkej Británii. Ale nebolo tu miesta na akékoľvek uvažovanie. Musel som urobiť tento krok a necítim, žeby to bolo smiešne.“

Tuka dokonca pripúšťal, že slovenskí vojaci budú nasadení do bojových akcií proti Amerike a Anglicku. „A vtedy nám medzinárodné právo zabezpečuje tie práva a výhody, ktoré prináležia bojujúcej strane,“ prízvukoval, „ináč by ten slovenský vojak nebol vojakom, ale zbojníkom, ktorého by mohli jednoducho popraviť podľa medzinárodného práva.“

Ajhľa, aká dojímavá starostlivosť o slovenského vojaka! A ako sa vtedy zachoval prezident Jozef Tiso? Protestoval alebo sa tváril, že sa ho to netýka, lebo všetko prebehlo takpovediac za jeho chrbtom?

Podľa obžaloby pred Národným súdom Tiso vypovedanie vojny dodatočné podpísal. Obhajca Ernest Žabkay však celú vec zľahčoval. Obžalovaný si vraj uvedomoval „komickosť celej situácie“ a vyhlásenie vojny sa udialo „iba do vetra“.

„Dar“ americkým Slovákom

Státisícom amerických Slovákov však vtedy nebolo veru do smiechu. Uvedomovali si vôbec pohlavári profašistického štátu, do akého svetla postavili vypovedaním vojny početnú menšinu svojich krajanov za oceánom?

Medrický v spomienkach tvrdí, že niektorí áno. Najmä preto vraj protestovali na zasadnutí vlády: „Veď sme sa tak dostali do nepriateľského pomeru takmer so štvrtinou nášho národa, s americkými Slovákmi, ktorí nám tak pomáhali v boji za autonómiu.“

Tuka o tom tiež vedel, ale v spomínanej reči pred poslancami Snemu cynicky povedal: „V Amerike žijú na stá a státisíce Slovákov. Keď je tam teraz zavedená vojnová povinnosť, tí naši musia byť narukovaní. Takže nie je vylúčené, že sa niekde títo vojaci s našimi stretnú.“

A čo Tiso? Žabkay v obhajovacej reči naznačil, že jeho mandant po vyhlásení vojny USA ťažko niesol práve túto okolnosť. „Preto nebyť nemeckého nátlaku a Tukovo naliehania, určite by obžalovaný tento krok nemohol urobiť,“ tvrdil Tisov obhajca.

Na to, čo nasledovalo po vypovedaní vojny, americkí Slováci dodnes neradi spomínajú. Dlhoročný tajomník Slovenskej ligy Ján A. Holý v našom rozhovore pred štyrmi rokmi hovoril aj o sledovaní a internáciách viacerých funkcionárov krajanských spolkov, predovšetkým katolíckych.

Administratíva USA pritom oficiálne nereagovala na vypovedanie vojnového stavu Slovenskou republikou. Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV márne hľadal stanovisko Štátneho departementu v Americkom národnom archíve v College Park. Ako si vysvetľuje, že nič nenašiel?

„Dá sa to vysvetliť len tým, že USA neuznávajú bábkové vlády, ktoré len kopírujú činy svojho protektora,“ odpovedá, „a potom – Spojené štáty nikdy neuznali vojnovú Slovenskú republiku. Jednoducho Slovensko ako suverénny štát pre ne neexistovalo.“

To však neznamená, že príslušné štátne orgány v USA po vyhlásení vojny Slovenskom nespozorneli. Viacerí príslušníci slovenskej národnosti sa zrazu ocitli pod drobnohľadom. Akýkoľvek pokus o priame spojenie sa so „starou vlasťou“ sa vykladal ako vlastizrada, čo vzhľadom na vojnový stav bolo aj dosť prirodzené.

„Za takýchto okolností sa netreba čudovať, že americkí Slováci sa vyčerpávali obranným postojom a stálym opakovaním vernosti americkej vlasti,“ píše Jozef Paučo vo svojom letopise Prvej katolíckej slovenskej jednoty.

Čoskoro si však uvedomili, že prejavom lojality a presvedčivým argumentom nie sú proklamácie, ale skutky. Tisíce mladých Slovákov narukovali do americkej armády, zúčastnili sa bojov proti fašizmu na frontoch druhej svetovej vojny, mnohí tam aj padli.

Krajanské spolky zároveň organizovali kampaň za zakúpenie štátnych vojnových dlhopisov. Len Slovenská liga dokázala predať úpisy v hodnote 53 miliónov dolárov. Získala za to oprávnenie, aby tri vojenské lode typu Liberty boli pomenované podľa jej návrhu. Niesli mená Milana R. Štefánika, Štefana Furdeka (zakladateľa Slovenskej ligy) a Mateja Kocaka, hrdinu, seržanta vojenského námorníctva USA, ináč rodáka z Gbiel.

Do vojny na dvoch frontoch

Pre lepšie pochopenie širších súvislostí si treba uvedomiť, kedy vyhlásenie vojny západným veľmociam z Bratislavy prišlo. Na jeseň 1941 sa zdalo, že Hitler vojnu v Európe už už vyhrá. Eufórii prepadol nielen Berlín, ale aj jeho verní spojenci.

Koncom októbra, po návrate od Hitlera z jeho hlavného stanu, Tuka v Bratislave hneď zvolal tlačovku a na nej novinárom oznámil, že vojna je vyhraná.

Denníky Slovák a Gardista prinášali vtedy palcovými titulkami správy o tom, že nemecké bomby padajú na Moskvu. Lenže onedlho, 5. decembra, sa začala bitka o toto mesto, Stalin nasadil do nej čerstvé sibírske divízie a čoskoro udrel aj „generál zima“. V neprospech wehrmachtu, samozrejme, ktorému sa potom prestalo dariť.

Medrický spomína, že mu bolo čudné, prečo sa vojaci z frontu nevracajú, ale, naopak, ríšska tlač vyhlasuje veľkú zbierku kožušín, ušianok, teplej bielizne, rukavíc – pre nemeckých frontových vojakov. A v takej situácii začať vojnu na dvoch frontoch a zapojiť sa do nej hoci len „symbolickým aktom“ bolo prinajmenšom nerozumné.

Ale stalo sa. A čo sa raz stalo, už sa nikdy neodstane.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku