Aj Slovensko má svojho Oscara. Študentského

Študentským Oscarom nazývajú Cenu profesora Jozefa Lacka. Už 21 rokov ju dostávajú najlepší absolventi štúdia architektúry. "Zmyslom je porovnať architektonické školy na Slovensku a motivovať študentov, aby do toho dali všetko," hovorí držiteľ jedného z "Oscarov", ocenenia Pro Futuro, Ondrej Kurek.

17.12.2011 07:00
Ganobjak, Kurek Foto:
Michal Ganobjak (vpravo) pripravil najkomplexnejšiu diplomovku a vyhral hlavnú cenu. Ondrej Kurek zaujal futuristickým "podmostím".
debata

Oscarov získajú najlepšie diplomové práce, teraz skončili u troch Stredoslovákov a jednej Bratislavčanky. Hlavnú Cenu prof. Lacka za rok 2010/2011 získal Michal Ganobjak, odmenu Pro Huma za najlepšiu humanizáciu prostredia Katarína Šimončičová, Pro Art Juraj Lutišan za najlepšie výrazové a výtvarné hodnoty návrhu, Pro Futuro Ondrej Kurek za najpozoruhodnejšie vizionárske riešenie.

Architektúra je pre nich sebavyjadrením aj postojom. Vedia, ako má vyzerať svet okolo nás. A dúfajú, že pojmy ako urbanizmus, architektúra, verejná súťaž, sa stanú bežnými aj v našich mestách. Prekáža im, ako si každý stavia, čo chce, akoby neexistovali pravidlá, čo si myslí verejnosť, málokoho zaujíma.

Ako sa žije s Oscarom

Kríza pripravila o prácu aj architektov. Nestavia sa, a tak ateliéry už ľudí nehľadajú. „Pred šiestimi, siedmimi rokmi, keď som začínal, nebol problém zamestnať sa v ateliéri. Ale dnes ani veľké developerské skupiny, okrem jednej, nemajú veľa práce. A tak ju nemajú ani architekti,“ hovorí Ondrej Kurek.

Ondrej končí druhú školu. Michal Ganobjak a Katarína Šimončičová pokračujú doktorandúrou, na tvrdosť reality tak po škole narazil len Juraj Lutišan. Šanca na prácu ho priviedla do projekčnej kancelárie v Dolnom Kubíne. Nevylučuje ale návrat do Bratislavy. „Zatiaľ len tak skúšam, uvidíme, ako to dopadne. Určite je to s prácou horšie ako pred pár rokmi,“ myslí si Juraj.

Nedostatok práce a stále viac absolventov architektúry im nepomôže oklamať ani prestížna cena, ktorú napriek dlhej tradícii nezaznamenali ani médiá. „Zatiaľ je to iba pocta, že som ju dostala. Pri vyhlasovaní cien nám ale vraveli, že ocenení to majú jednoduché a sú veľmi úspešní v budúcnosti,“ dúfa Katarína.

Neváhala by ísť za prácou aj do zahraničia. Počas školy si vyskúšala rok v Lyone, Ondrej a Michal v belgickom Gente. Chcú však zostať v Bratislave. Na vidieku nie sú projekty, ak budú, dajú sa robiť aj z hlavného mesta. Zohnať prácu v zahraničí tiež nie je ľahké. Ak by si odskočili, tak nie navždy. Iba pre skúsenosti a peniaze na štart do života. A ak kríza pominie? „Chceli by sme sa vrátiť domov,“ zhodujú sa Mimobratislavčania.

Víziou pre Bratislavu je kvalitnejšie zahusťovanie

Vízia rastu sa však zdá stále vzdialenejšia. Preto domovom je najväčšie slovenské mesto, ktoré má však od veľkomesta stále ďaleko. Bratislava s divokou zástavbou, nesúrodými tvarmi a pribúdajúcimi megazástavbami na okrajoch nie je pre nich „krásavicou na Dunaji“, ako nám ju vykresľovali už tí, čo zbúrali Vydricu s jej tradíciami aj nevestincami a mesto preťali štvorprúdovkou, ktorá pohltila vtedy ideologicky nepohodlnú synagógu.

Ondrej Kurek sa pozrel na názory z medzivojnového Československa. O ne spolu s kolegami oprel diplomovku, ktorou ukončí štúdium na Fakulte architektúry STU „futuristickou víziou“ bratislavskej Bajkalskej ulice do roku 2100. Podobne ako jeho ocenení kolegovia vidí Bratislavu kompaktnejšiu, nie ťahajúcu sa kilometre rôznymi smermi. Mladí architekti hovoria to, čo Bratislavčania neradi počujú – treba zahusťovať. Ubezpečujú ale, že inak, ako to poznáme. Chcú využiť voľné priestory kvalitnejšie, umožniť ľuďom bývať bližšie k tomu, čo ich zaujíma, teda k centru.

„Bajkalská ulica je dobrý príklad,“ hovorí Ondrej. Je na predmestí, odkiaľ sa chodí do práce autom. A je plná rôznorodých stavieb, nových Troch veží v susedstve s vietnamským bistrom, aj stavieb starších, miestami ošumelých a občas aj nevyužívaných. „Ten priestor znesie ešte veľa zahustenia, ale zároveň musí prísť nejaká artikulácia voľného miesta. To, že je niekde voľné priestranstvo, ešte nie je kvalita sama osebe. Dá sa zahustiť priestor a zároveň mu pridať kvalitu.“

„Mesto má tretinu obyvateľov Prahy, ale zaberá 75 percent jej rozlohy. To hovorí o tom, aké množstvo obyvateľov býva na akej ploche. A pritom Praha je veľmi príjemné mesto, sú tam veľké ulice, veľké bulváre, veľké domy, mestské bloky a nikomu to neprekáža. V Bratislave je to raz malý domček, ako keby zvyšok dediny, potom veľké prieluky, prázdne plochy v strede mesta a ťahá sa to nepochopiteľnými smermi,“ pripomína.

Víťazný projekt urbanistickej súťaže z roku 1929 nezamýšľal rast mesta cez Dunaj, ale na východ a severovýchod. Výstavbu (na Senec) však blokuje letisko. Presťahovať ho dvadsať kilometrov za mesto, ako uvažujú niektoré plány, zas spochybňuje jeho samotný zmysel. Len o päť kilometrov ďalej je rakúsky Schwechat.

„Bratislave chýba jednotná vízia a silná ruka, ktorá ju bude dodržiavať. Stavia sa hlavne pre zisk a na ľudí – užívateľov architektúry – sa nemyslí,“ myslí si Katarína Šimončičová. Bratislava je strapatá, štrbavá dáma, zbytočne priberajúca do nelichotivých šírok čudnými smermi – na Záhorie či k Rakúsku. S Petržalkou pritom ich predchodcovia vôbec nerátali. Aj keď existujú názory, že veľkomesto musí mať centrum na oboch stranách rieky, sú tu riziká – nevyhnutné budovanie mostov a dopravné problémy.

Zbúrať Tesco a Kyjev by bolo barbarstvo

Aj to, čo Bratislava má, necháva schátrať a padnúť alebo rovno zbúra. „Budujú sa väčšinou len nákupné centrá, hotely, budovy zarábajúce peniaze, ktorých je už aj tak dostatok a zbytočne zaberajú pozemky a zelené plochy v centrách miest a na druhej strane sa rušia a chátrajú nemocnice, divadlá, zelené plochy a podobne, ktorým by mala byť podľa mňa venovaná najväčšia pozornosť, lebo sú to priestory slúžiace pre ľudí,“ myslí si Juraj Lutišan.

O búraní sa už dlhšie hovorí aj v prípade Kamenného námestia, kde kedysi socialistickí architekti vystavali Prior, dnešné Tesco, s hotelom Kyjev. Miesto, kam kedysi smerovala za jednou z mála možností nákupu väčšina návštevníkov, kde sa ľudia stretávali pod obľúbenou zvonkohrou Prioru, sa dostáva do nemilosti.

„Tesco je moderná stavba a so socializmom okrem doby vzniku nemá nič. To je vyslovene kapitalistická vec – obchodný dom, konzum – to je Západ. V tom čase to bol prvý takýto dom. Je krásny, kvalitný, travertínový, teda hodnotný aj materiálovo. Kyjev bol postavený tiež podľa západného vzoru, myslím, že podľa hotela v Dánsku. Vtedy to bola klasika – podnož a doska. Je to pekná kompozícia,“ podotýka Ondrej Kurek. Keby sa travertín vybrúsil, osadili nové okná, okolie by sa vyčistilo, vydláždilo, zasadili stromy, bolo by aj krásne aj Kamenné námestie. Zbúrať hotel, postaviť viac poschodí z lacnejších materiálov sa ale môže zdať investorom jednoduchšie.

Problémom námestia je verejný priestor – to, čo vidíme okolo, vrátane prapodivných stánkov rôzneho druhu a určenia. Nie je to chyba budov, ale nedotiahnutia myšlienky. „Na námestí zostali budovy, v rohu bytovka. Buď malo všetko padnúť a urobiť poriadne námestie, o ktoré by sa ľudia starali, alebo obstavať budovu blokovou zástavbou. “

„Verejné priestory sú kapitola sama osebe. Ako sa o ne mesto stará, ukazuje aj ako sa stará o občanov. Kamenné námestie je jasným príkladom zanedbania, pričom je vstupnou bránou do centra mesta. Treba ho revitalizovať v nadväznosti na Námestie SNP, doprava by mala ustúpiť v prospech chodcov. Priestor okolo obchodného domu a hotela mal byť pôvodne začiatkom promenády. K tejto myšlienke sa treba vrátiť a rozšíriť tak historické centrum,“ myslí si Katarína Šimončičová.

Obchodný dom aj hotel sú špičkovou modernistickou architektúrou Ivana Matušíka. Pokiaľ ich nedokážeme oceniť v súčasnosti, som si istá, že o pár rokov ich budeme vnímať ako doklad našej minulosti a budeme si ich vážiť oveľa viac, dodáva.

Podhradie. Prejdeme sa raz po uličkách Vydrice?

Mestská promenáda sa ťahá aj popod pusté Podhradie, kedysi povestné čulým životom, keď v bývalej Vydrici unavení chlapi vyhľadávali rozptýlenie pri džbániku či v náručí dievčiny. Nostalgici by najradšej videli znova bývalé uličky, kde by kypel život, akoby sa nič nestalo. Modernisti zase tvrdia, že čas sa vrátiť nedá a do Podhradia treba umiestniť architektúru súčasnú, otvorenú ľuďom. Hoci presná replika je podľa mladých architektov vhodná, len ak sa stavia po kratšom čase, keď ešte miesto žije v ľuďoch, náznaky minulosti v novej vízii neodmietajú. Najmä by sa malo rozhodnúť, Bratislava by o Podhradie prísť nemala.

Nezabúdajme, že Podhradie je pamiatkovou rezerváciou, v nadväznosti na nábrežie má kľúčovú úlohu v centre mesta, pripomína Katarína Šimončičová. Jeho obnova by nemala byť megalomanská, aby nekonkurovalo Hradu, ani nebolo pokračovaním River parku, ale nadväzovalo na Staré Mesto. „V územnom pláne je dodržaná pôvodná uličná sieť, čo považujem za správne. Nemyslím si ale, že opätovné vystavanie by bolo najšťastnejším riešením, aj preto, že od jeho zbúrania už uplynulo mnoho rokov a pôvodný charakter, napríklad pôvodná multietnicita, by sa už nedal dosiahnuť.“

„Určite by som Podhradie zastaval s nejakou odzvou na minulosť. Na tom sa zhoduje aj väčšina architektonickej obce, otázkou zostáva miera odozvy. Môže to byť moderná architektúra, ktorá iba z diaľky v panoráme nekazí pohľad na Hrad, môže to byť reminiscencia na pôvodnú zástavbu. Môžeme zobrať pôvodný urbanizmus, uličky, ktoré tam vyrástli samy. Netreba sa ich držať striktne, možno ich zjednodušiť a môžu tam vyrásť v pôvodnej pôdorysnej osnove nové objekty, ktoré možno fasádne budú mať jemné odchýlky materiálu, ale z diaľky budú pôsobiť kompaktnejšie. Zároveň tvary striech môžu nejako imitovať minulosť, vo vnútri môže byť veľký moderný otvorený priestor,“ hovorí Michal Ganobjak. 

Čo robí pod diaľnicou Ondrej Kurek Foto: Archív autora
Čo robí pod diaľnicou Ondrej Kurek Čo robí pod diaľnicou Ondrej Kurek

Ondrej Kurek sa pokúsil riešiť problém Považskej Bystrice, mesta, ktoré, ako hovorí, dostalo už mnoho rán. Poslednou bola diaľničná estakáda, ktorá mesto priamo preťala. Pod jej piliermi vymyslel priestor pre stretávanie, diskusiu aj zábavu. Čo sa dá robiť pod diaľničným mostom? „Všetko. A je to príjemné, je to pod strechou, päť minút peši z centra. Je tam ticho, zvukolamy bránia hluku. Už keď to stojí, je zbytočné nadávať, ale treba ten priestor nejako pre mesto využiť. A ľudia sú žhaví na každú udalosť, čo sa tam deje,“ vraví.

S kamarátmi založili občianske združenie pblog.sk a pod diaľnicou úspešne urobili viacero akcií. Keďže v meste nie je oficiálna kultúra, obyvateľom nezostáva, len si program pripravovať sami. Takže ťažké podmienky môžu viesť aj k dobrým výsledkom. „To mesto je torzo, dostalo jednu ranu za druhou, nemáme pocit hrdosti. To nás vyprovokovalo hľadať v ňom potenciál.“

Ondrej postavil svoj projekt na presvedčení, že cesty a mesto sú dve neoddeliteľné veci. "Je víziou, ako by mohlo vyzerať mesto, ktoré by bolo navrhovane podľa parametrov, ktorými sa navrhujú cesty, ideovo spojenie dvoch zdanlivo nespojiteľných vecí, snaha o zmierenie mesta a cesty. Dlhé roky sa riešilo, ako bude viesť diaľnica v okolí mesta, nakoniec z politických dôvodov vedie priamo cez mesto, tým v ňom vzniká ďalší nedefinovaný priestor. Jeho nejasný charakter ma zaujímal, nie je to ani uzavretý, ani úplne otvorený priestor, nie je to ani úplne diaľnica, ani úplne mesto.

Prírodné veľvyslanectvo Juraja Lutišana Foto: Archív autora
Prírodné veľvyslanectvo Juraja Lutišana Prírodné veľvyslanectvo Juraja Lutišana

Nová budova slovenského veľvyslanectva v Berlíne už síce stojí, Juraj napriek tomu ukázal alternatívu podľa zadaní verejnej súťaže z roku 2003. Do prieluky vložil budovu „s nemeckou funkčnosťou a slovenským obalom“.

Aby opísal Slovensko, inšpiroval sa prírodou „Použil som horský potok ako typický znak prírody v našich národných parkoch, ktorý vyviera z prameňa a hľadá si cestu pomedzi rôzne úskalia a je v mnohom podobný našej krajine, ktorá je taktiež mladá a hľadá si svoju cestu, aby mohla napredovať. Štruktúru rozloženia kamenia v jednom potoku z Malej Fatry som v zjednodušenej forme preniesol na severný a strešný obvodový plášť ako perforáciu. Ďalším prvkom je drevo ako symbol hôr a lesov, ktoré je použité ako materiál obvodového plášťa. Lúku symbolizuje zelená stena pri vstupe a v átriu budovy. Samotné zelené átrium zas odkazuje na typické berlínske dvory.“

Vyjadrením úcty Berlínu ako hostiteľskému mestu veľvyslanectva je aj pôdorys vnútra budovy. Vnútorné steny sú rovnobežné s Ulicou 17. júna, spájajúcou ďalšie historické symboly – Brandenburskú bránu a Víťazný oblúk.

Banícka osada Michala Ganobjaka Foto: Archív autora
Banícka osada Michala Ganobjaka Banícka osada Michala Ganobjaka

Neďaleko Banskej Bystrice je Špania Dolina, v minulosti známa ťažbou medenej rudy. Keď pôjdeme po turistickom chodníku ďalej, smerom na známe pútnické miesto Staré Hory, narazíme na bývalú banícku osadu Piesky. Dnes už pusté miesto malo výdatné zásoby medenej rudy, využívané už v praveku. V stredoveku vďaka nej malá osada prekvitala. Hlboko v podzemí sa nielen ťažilo, ale železné plechy sa menili na meď, z ktorej sa vyrábali svetoznáme špaňodolinské medené poháre. Z banských vôd sa sedimentáciou získaval zelený pigment, v maliarskom svete exkluzívny tovar.

„Hoci toto všetko predurčovalo osadu na úspech, nestalo sa tak. Okrem kaplnky a jednej víkendovej chaty, prerobenej z baníckeho domu, nezostalo takmer nič. V okolí sa však nachádza množstvo nenápadných ruín, pozostatkov budov slúžiacich na spracovanie mednej rudy, ktoré pomaly požiera príroda. Hlboko do podzemia sa tiahne premyslený systém šácht a štôlní,“ konštatuje Michal.

V diplomovke ukázal, ako by osada mohla znovu ožiť. „Navrhol som na tomto mieste Centrum environmentálnej výchovy – enviropark, kde sa žiaci dozvedia viac o prírode a jej ohľaduplnom využívaní, o tom, ako neplytvať surovinami. Spoznali by aj históriu ťažby medi – v múzeu geomontánneho parku v podzemí. Tu je možné navštíviť jedinečný tzv. "dom motýľov“ so živou zbierkou slovenských motýľov. Kolega na fakulte, ktorý tiež riešil obnovu osady Piesky, spracoval prístup trasou bývalého baníckeho vláčika naprieč horou zo Španej Doliny."

„Prvotná myšlienka bola triviálna – Špania Dolina bola známa ťažkou banskou prácou, Staré Hory sú známe pútnické banské miesto a do trojuholníka telo – duša mi už zostala len myseľ. Preto mi prišla edukačná funkcia vhodná,“ dodáva.
Z ocenených má najväčšiu nádej, že projekt nezostane len na papieri. Špania Dolina je súčasťou dedičstva UNESCO a mohla by sa rozšíriť aj na časť Piesky. „V Banskej Bystrici vzniklo občianske združenie geomontánneho parku, ktoré rozširuje túto myšlienku a chcú propagovať banskú minulosť regiónu. Môj by mohol byť zapojený do náučnej turistickej siete. Chceme komplexne spracovať lokalitu Španej Doliny a posunúť to samospráve.“

Enviropark však predbehne iný projekt, na ktorom pracuje s kolegom – obnova industriálnej pamiatky v Piešťanoch Stará elektrárňa. „Elektrárňa je to preto, že je to starý piešťanský dialekt. Má z toho vzniknúť detské interaktívne centrum, zamerané na energetiku – múzeum pre deti, plné interaktívnych hračiek, ktoré vzdelávajú.“ Hotové to má byť v roku 2012, investorom aj prevádzkovateľom je Západoslovenská energetika.

Katarína Šimončičová: Fabrika ako múzeum Foto: Archív autora
Katarína Šimočičová: Fabrika ako múzeum Katarína Šimončičová: Fabrika ako múzeum

Stará opustená tepláreň v bratislavskej časti Nové Mesto Katarínu Šimončičovú zaujala výnimočnou architektúrou. "Keďže v súčasnosti radšej búrame ako zachovávame, cítila som potrebu ukázať, ako by mohol byť tento objekt využívaný a obľúbený aj naďalej. Ak by sa to podarilo, bol by to úžasný úspech a jeden z mála príkladov konverzie industriálnej architektúry na Slovensku. Bratislave by priniesla novú funkciu – technického múzea – ktorá tu chýba.

Odstaveným fabrikám sa Šimončičová venuje aj ako doktorandka. Do bývalej teplárne umiestnila moderné interaktívne technické múzeum. „Niečo v štýle Schola Ludus, niečo hravé, kam ľudia prídu, zahrajú sa a spoznávajú. Chcela som nájsť vhodnú funkciu pre objekt, ktorý sa v minulosti staral o ľudí dodávkou elektriny a tepla. Mal by im slúžiť aj naďalej, avšak jeho pôvodná funkcia už nie je potrebná. Vymýšľala som, ako mu prinavrátiť pôvodnú dôležitosť, aby bol prospešný pre ľudí zo širokého okolia.“

Zatiaľ je projekt iba myšlienkou. Majiteľ bývalej teplárne, Bratislavská teplárenská, budovu predáva. „Jedine, že by ju získal investor, ku ktorému by som sa dostala a mal by záujem o takúto premenu.“

debata chyba