Niečo pred vyše týždňom sa Václav Havel stretol s tibetským duchovným dalajlámom, ktorý ho požiadal, aby žil ešte desať rokov. Bola v tom stretnutí istá symbolika?
Dalajláma vždy rozdával optimizmus, ale Václav Havel vedel, že smrť sa blíži. Som si tým istý. Rozprával som sa s ním v októbri na jeho narodeninách a bolo jasné, že tuší koniec.
Čo najviac vystihovalo Havla ako človeka?
Neobyčajná, a sám to aj o sebe hovoril, osobná plachosť v rozhovore s ľuďmi a zdvorilosť. Zároveň aj istá bojovnosť, s akou vzdoroval komunistickému režimu. To je taký zvláštny kontrast, ktorý sa málo vidí. Aj preto bol zbožňovaný. Nikdy sa na ňom neprejavilo to, čo sa mnohým ľuďom stáva, keď sa dostanú k moci a sú slávni, že sú arogantní.
Bol viac duchovnou osobnosťou, mysliteľom ako politikom?
On bol aj dobrý politik ako prezident. Asi by nebol dobrý politik vo výkonnej moci. Celý jeho odkaz aj život svedčia skôr tom, že bol duchovný človek. Je to zázrak, ktorý si svet viac uvedomil ako Česi a Slováci, že duchovný človek môže zlomiť iba silou slova a myšlienok režimy, ktoré sa zdali neporaziteľné.
Hoci v dejinách nie sú dôležité len osobnosti, čo by sa bolo dialo v Československu pred pádom režimu a po ňom, keby nemalo Havla?
Režim by samozrejme skôr či neskôr padol, ale Havel tomu vtlačil ráz mravnosti. To by vedeli čiastočne naplniť aj iní ľudia, ale malo by to iný priebeh. Nemalo by to étos, ktorý bol vďaka Havlovi taký kľúčový v roku 1989. Česko a Slovensko by dnes bolo demokratickou krajinou, ale nikdy nevieme, či by sme boli súčasťou NATO a EÚ. Havlov prínos a tlak na Západ, aby sme vstúpili do NATO a EÚ, bol veľmi silný, a hlavne vďaka nemu sa v amerických kruhoch túto myšlienku podarilo presadiť. To vôbec nebolo samozrejmé. Existuje súvislosť medzi zákonitosťou dejín a osobnosťami, ale u Havla to bolo práve tak, že osobnosť dejiny významne poznačila. Aj Poliaci mali Walesu a elitu Solidarity, ale nie som si istý, či by to bolo bez Havla stačilo.
Čo vniesol do ponovembrovej politiky?
Pokračoval v Masarykovom odkaze. Spájala ich spoločná viera v morálku, ale aj v silu slova a myšlienok. Ukázal, že politika môže byť mravná, v čo dnes málokto verí a on to dokázal uskutočniť. Spôsob, akým vrátil slávu Pražskému hradu, až akoby v zmysle kráľovskej moci, to je vklad, ktorý dnešný prezident Klaus dôkladne ničí. Vďaka Havlovi vznikol popri českej Poslaneckej snemovni aj Senát, lebo si uvedomoval, že českú politiku treba kontrolovať osobnosťami a slovenská politika tento senát nemá, čo je veľká škoda. Zohral tiež istú rolu v tom, že Česko sa vyrovnalo s minulosťou spôsobom, ktorý nebol úplne obvyklý. Bol to pokus vyrovnať sa s minulosťou tak, aby to bolo vyrovnanie skôr mravné, ako súdne. Hoci aj on mal pochybnosti, či lustračný zákon bol dostatočne kvalitný, podpísal ho. Bola to súčasť jeho agendy v tom najlepšom zmysle slova.
V spojitosti s Havlom sa hovorilo o kategórii nepolitickej politiky. Súvisí to s jeho chápaním občianskej spoločnosti alebo je to skôr kategória, ktorá vyplývala z jeho zápasu s totalitným režimom?
To nebol iba jeho termín, vznikol v 80. rokoch a v demokracii sa k nemu nevracal. Jeho zápas s komunizmom spočíval vo vzdore voči tomu typu politikov, ktorí režim reprezentovali, a neveril v politiku ako takú. Keď sa stal prezidentom, prijal princípy politiky a správal sa ako politik. Výčitky, že nie je dosť politický, boli len preto, že do politiky neprestajne vnášal duchovné otázky. Princíp spravodlivosti a myšlienky, ktoré politici v našom priestore bežne nepoužívajú. Vyznelo to, akoby nebol úplne politický, ale opak je pravda. Toto by mala byť skutočná politika.
Zmenili osobnosť Havla ponovembrové pomery a ľudia, ktorí sa okolo neho pohybovali?
Poznal som ho 30 rokov. Za seba hovorím, že nie. V Česku mu občas vyčítali, že akoby sa zahrával a tvoril rámec politiky, aj keď mu to niekedy ako prezidentovi neprináležalo. Bol aj divadelný autor a realitu dokázal uchopiť aj ako isté divadlo, ktoré má svoje princípy. To uplatňoval aj v politike. Potvrdzuje to len, že bol taký vždy, nezmenil sa politikou.
Kedy ste sa prvýkrát stretli s Václavom Havlom?
Myslím, že to bolo v roku 1983, keď vyšiel z väzenia. Mali sme stretnutie českých a slovenských spisovateľov v disente. Jeho prvá cesta vtedy viedla na Moravu. Tam som ho videl prvý raz. A potom sme sa videli často, lebo takéto stretnutia boli každý štvrťrok.
V čase revolúcie i po nej bol veľmi populárny, ale neskôr sa obraz o ňom doma menil. V zahraničí bol viac uznávaný ako doma. Prečo?
Doma nikto nie je prorokom, ale u Václava Havla to celkom neplatí. Časť spoločnosti ho mala veľmi rada. Fakt je, že česká spoločnosť išla neskôr inou cestou, keď jej vtlačil istú pečať Václav Klaus. Všetkým, ktorí boli na strane Havla, dali nálepku – pravdoláskaři. To súvisí s Havlovým heslom novembra, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Robili si z toho posmech a dodnes to tak funguje, že v Česku sa delia ľudia na havlovcov a klausovcov. Bolo to preto, že sa chceli vymedziť a robiť pragmatickú, malú, prízemnú politiku, kde sa aj kradne. Preto je v Česku taká korupcia.
Havel mal na Slovensku svojich odporcov, zvlášť sa to ukazovalo v období pred rozdelením spoločného štátu. Myslíte si, že sa dopustil chýb voči Slovensku?
Trvalo mu istý čas, kým pochopil tzv. slovenskú otázku. V roku 1989 bol tlak udalostí obrovský a boli veľmi rýchle. Nemal dosť času pochopiť, aký problém predstavuje Slovensko z hľadiska federácie. Citlivosť neskôr nadobudol, ale už bolo neskoro a proces rozdelenia Československa bol rozbehnutý. Z tohto hľadiska to bola chyba. Nekládol veľkú váhu slovenskej otázke.
Havel sa netajil kritickým postojom k pomerom v Putinovom Rusku na rozdiel od súčasného prezidenta Klausa. Môže byť táto jeho otvorenosť príkladom aj pre našich politikov, kam až zájsť v zdvorilosti k veľkej krajine?
Samozrejme. Jeho odkaz znie aj tak, že sa nebál povedať zdanlivým obrom, nielen Rusku, ale aj Číne, že nedodržiavajú ľudské práva a že ich systémy sú nedemokratické. Pritom on zase nebol nerealistický, nebol vášnivý odporca Ruska. Vedel však, že jeho vyjadrenia neznamenajú len to, či si Putin niečo uvedomí, ale že jeho slová pomáhali ľuďom v krajinách, kde demokracia nie je alebo dobre nefunguje. Uvedomoval si princíp solidarity, ktorú pocítil na vlastnej koži, keď bol vo väzení a prenasledovaný. Vždy hovoril a toho sa držal, že sloboda nemá hranice a že ak je jeden človek neslobodný, tak sme neslobodní všetci. Odmietal sa prispôsobiť zdanlivému pragmatizmu, že takéto veci sa nehovoria, lebo to môže poškodiť záujmy krajiny.
Havel bol viackrát nominovaný na Nobelovu cenu za mier, ale nezískal ju. Cenu nie je možné udeliť in memoriam. Prečo by si takúto cenu zaslúžil?
Samozrejme, že by si tú cenu zaslúžil. Myslím si, že ho to vôbec netrápilo. Havlov odkaz a osobnosť v dejinách žiadna Nobelova cena nemôže dostatočne potvrdiť. To sú len medaily.