Nevyvyšoval sa nad iných, nebol namyslený," povedal v rozhovore pre Pravdu Vladimír Hanzel, ktorý bol v rokoch 1990 – 2003 tajomníkom a riaditeľom sekretariátu Havla, keď vykonával funkciu prezidenta.
Havlovým spolupracovníkom ste sa stali v lete 1989, čiže pred zmenou politických pomerov. Vedel odhadnúť, kedy nastane pád komunistického režimu?
Nevedel, ale mal tušenie, že existencia vtedajšieho zriadenia nemôže trvať príliš dlho. Spomeniem jednu historku. Rovnaký októbrový deň roku 1989 zatkli dvoch redaktorov z podzemných Lidových novín a za Havlom prišli ľudia z Krátkeho filmu, aby s ním nakrútili rozhovor do svojho archívu. Bol to štátny podnik, ktorému šéfoval syn generálneho tajomníka komunistickej strany Miloša Jakeša. Havel to komentoval, že režim by mohol skončiť, keďže robí také zmätené veci.
Havel vystupoval proti rozdeleniu federácie. Kládol si aj sebakritickú otázku, či vykonal maximum proti jej zániku?
Robil, čo bolo v jeho silách. Je ťažké povedať, či všetky kroky boli správne. Určite sa však do toho vložil s najväčším odhodlaním. Viedol zápas s federálnym parlamentom; trochu si vyčítal, že sa mu nepodarilo dosiahnuť, aby sa vypísalo referendum o osude spoločného štátu Čechov a Slovákov, čo mohlo zabrániť rozpadu.
Pôsobil ako človek s lišiackym úsmevom, za ktorým sa skrýva duša dobráka. Dokázal sa aj nahnevať?
Áno. Spomínam si napríklad, ako vybuchol v Občianskom fóre v čase zmien v roku 1989. Vystupovalo ako zastrešujúca skupina všetkých demokratických prúdov. Zvláštne sa vo fóre správali členovia Obrody, ktorá združovala bývalých komunistov, ktorých vylúčili zo strany po auguste 1968. Keď sme raz boli za predsedom vlády Ladislavom Adamcom, oznámil, že ľudia z Obrody požadujú niekoľko ministerských kresiel. Havel sa rozčúlil, hnevalo ho, že títo aktivisti sedia vo fóre, ale nič o tom nepovedia. Na jedného človeka z Obrody u Adamca nakričal, že okamžite musí odísť preč, čo sa aj stalo.
Hovorí sa, že Havel mal svojský štýl žartovania.
Bol to situačný humor. Pamätám si na jednu vec, ktorú myslel polovážne. Keď vzniklo Občianske fórum, začal so sebou nosiť koženú aktovku. Mal v nej kartón cigariet, zubnú kefku a pastu. Pýtal som sa ho, prečo si to berie na každý krok. Odpoveď bola prekvapujúca.
Čo odpoveda?
Povedal, že to má pre prípad, že by ho znovu zatkli. Aktovku s týmito vecami si zobral dokonca ešte na prvú zahraničnú štátnu návštevu, ktorá sa uskutočnila po novom roku v januári 1990 vo východnom a západnom Nemecku. Ako tajomník som mu ju tam nosil.
Dokázal sa zžiť s najvyššou funkciou v štáte? Nebola to ťažká zmena pre človeka, ktorý bol zvyknutý na iný spôsob života?
Bol to preňho skok do úplne odlišného prostredia. Zostal pritom sám sebou. Von si obliekal džínsy a pulóver, ľudí prekvapoval na ulici, pretože zrazu videli prezidenta bez obleku, bez bielej košele a viazanky. Ľahkú úlohu nemali ochrankári.
Prečo?
Havel chcel mať čo najvoľnejší pohyb. Raz sa stalo, že im v Prahe zmizol z očí. Našli ho až o chvíľu. Ochrankári sa pochopiteľne snažili stopercentne robiť svoju prácu – spočiatku hovorievali, že nemôže prísť na pódium v divadle, pretože by sa stal ľahkým terčom. Havel to dôrazne odmietol a vyhlásil, že tu velí on ako prezident a nie ochranka. Dodal, že chápe, že sa starajú o jeho bezpečnosť, ale ukáže sa na pódiu napríklad na koncerte, ak ho pozvú a členovia telesnej stráže si už nejako musia poradiť, aby sa mu nič nestalo. Svojich strážcov taktiež nenadchol, keď sa rozhodol, že v aute bude vždy sedieť na prednom sedadle, hoci chránená osoba má určené miesto vzadu. Počas prvých týždňov vo funkcii obidve strany zvádzali takpovediac tuhý boj, ale ochranka nakoniec pochopila, že jej nezostáva nič iné, ako prezidenta v tomto rešpektovať.
Akú oporu znamenala pre Havla jeho prvá manželka Olga?Bola ako veľký strom, o ktorý sa človek môže oprieť. Keď čokoľvek napísal, ako prvá si to prečítala. Havel veľmi dbal na jej úsudok, vždy si vzal poznámky k srdcu. Ak mu povedala, že tak to v živote nechodí, ako si on myslí, potom danú pasáž prepísal. V prípadoch, že Olga nemala žiadne pripomienky, Havel vyzeral rozžiarený ako slniečko. Bol vtedy preplnený šťastím.
Dramatik Pavel Kohout povedal, že Havel trpel ako prezident, lebo z bežného človeka sa stal vrchnosťou, čo mu povahovo nevyhovovalo. Je to pravda, alebo si zvykol?
Percentuálne to bolo 50:50. Havel sa napríklad tešil, že po zmene režimu sa bude priamo venovať uvádzaniu svojich divadelných hier, keďže počas komunizmu ich diváci nesmeli vidieť. Pochopil však, že to určitý čas potrvá, lebo prezidentská funkcia pohltí jeho čas. Bol človek, ktorý robil všetko svedomito, a tak sa postavil aj k úlohe hlavy štátu.
Aký mal vzťah s Alexandrom Dubčekom? Zdá sa, že ideálne to nebolo.
Dubček bol iná generácia. Havel o ňom dávnejšie napísal esej, podľa ktorej ho zarazilo, ako konal, keď prestal byť prvým tajomníkom komunistickej strany. Prijal funkciu predsedu federálneho parlamentu, potom prijal kreslo veľvyslanca v Turecku. Havlovi to pripadalo dehonestujúce. Nazdával sa, že keď, Dubčeka odstavili od moci, mal povedať, že stačilo, hotovo a nebrať nižšie funkcie. Havel o tom premýšľal tak silno, že sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia dokonca pustil do písania divadelnej hry.
Aký mal tento text pokračovanie?
Nedokončil ho. Neskôr to oprášil a vzniklo Havlovo posledné divadelné dielo s názvom Odchádzanie. Pôdorys prvej nedokončenej hry bol o tom, ako premýšľal o Dubčekovi. Prezradil mi to Havel. Hovoril, že text vychádzal z jeho úvahy o Dubčekovi o tom, ako človek nerád opúšťa vysokú funkciu.
Medzi prvými slovenskými politikmi, ktorí vyslovili zármutok nad Havlovou smrťou, bol Vladimír Mečiar. Zjavne však blízko k sebe nemali.
Spočiatku mali veľmi dobrý vzťah. Mečiar sa k nemu rád hlásil a keď išiel do Prahy, vždy ho navštívil. Dokonca raz povedal, že najradšej má dvoch Čechov – Havla a Petra Pitharta, ktorý bol vtedy predsedom českej vlády v rámci federácie. Lenže Mečiar bol vrtkavý človek a niečo sa v ňom potom zlomilo. Havla začal dokonca až nenávidieť.
Viete si vysvetliť dôvod?
Mečiar prezradil Havlovi niečo súkromné o sebe a neskôr to ľutoval. Nechcem však rozoberať, o čo išlo.
Vráťme sa ešte k Havlovmu zvoleniu na Pražský hrad. Túžil stať sa prezidentom?
V podstate som už na to odpovedal – chcel pôsobiť v prvom rade ako dramatik a divadelník. O túto funkciu nezabojoval. Naopak, vzdoroval. Lenže ľudia z Občianskeho fóra a z Verejnosti proti násiliu naňho tlačili, že musí byť prezidentom. Keď bolo takmer jasné, že iná možnosť neexistuje, Havel im neprestal odolávať. Snažil sa uhnúť tak, že ponúkal iných. Neuspel. Svoj vzdor vzdal vtedy, keď ostatní nadobudli stopercentné presvedčenie, že výber padol na neho.
Na Slovensku sa objavujú rozporné názory na Havla. Kritici poukazujú napríklad na likvidáciu zbrojného priemyslu. Aký mal vzťah k Slovákom?
Úprimný – jedným slovom. Možno vzniklo viacero nedorozumení, ale Havlov vzťah k Slovensku bol milý. Pochádzam stadiaľ, žil som tam desať rokov. Na Slovensko sa rád vraciam. Skúsenosť mi umožnila pochopiť, že v porovnaní s Českom máte inú hierarchiu hodnôt, odlišné kultúrno-historické korene. Žiaľ, pohľad Čechov bol taký, že Slováci sú úplne rovnakí ako oni. Nie je to pravda. Snažil som sa ich presvedčiť, že je to inak, ale bol som takmer jediný. Ubezpečujem však, že Havel nemal nič proti Slovákom.
Čo poviete na zmienenú výrobu zbraní?
Zrušenie zbrojovky vychádzalo z Havlovho pacifizmu. Keby táto fabrika stála v napríklad v Plzni, urobil by rovnaký krok. Zrušil by ju v tomto českom meste.
Aký bol rozdiel medzi Havlom, keď prišiel na Pražský hrad a keď odchádzal z najvyššej funkcie?
Odišiel ako politik nabitý obrovskými zážitkami. A z ľudskej stránky? Ako skromný človek. Nevyvyšoval sa nad iných. Vedel si zo seba uťahovať na okraj toho, že je známy na celej zemeguli. Nechcel totiž vyzerať ako nafúkanec, ktorý si myslí, že zhltol všetku múdrosť sveta. Havel nebol namyslený.