Čo má spoločné Beethoven a urýchľovač

Prvá röntgenová snímka vznikla 22. decembra 1895. Dnes dokáže nukleárna medicína zobraziť nielen tvar orgánov, ale aj procesy v nich prebiehajúce. A vízie budúcnosti uvažujú o "výrobe orgánov na mieru" pomocou 3D tlačiarní.

24.12.2011 08:08
Márius Pavlovič Foto:
Márius Pavlovič z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva Fakulty elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
debata (1)

Popri fyzikoch, biológoch a lekároch pracujú na každom objave, posúvajúcom diagnostiku a liečbu, aj inžinieri. Skúmajú, ako ich premeniť na funkčné a efektívne prístroje. O jadrovej fyzike v medicíne, vo vede, výskume i o kráse tvorivého myslenia hovorí Márius Pavlovič z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva Fakulty elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.

Jadrová fyzika, ktorou sa zaoberáte, znie mnohým laikom ako niečo hrozivé. Nezastupiteľné miesto ale našla aj v medicíne, kde pomáha zisťovať ochorenia aj liečiť. Ako sa to všetko začalo?
Začiatkom bol 8. november 1895, keď Wilhelm Conrad Röntgen objavil neznáme lúče, podľa čoho ich aj nazval X-rays, teda lúče X. Nerobil to s cieľom liečiť, zaoberal sa fyzikálnym problémom – skúmal katódové lúče, čiže ako sa správajú elektróny vo vákuu. Ako vedľajší produkt si všimol, že pri jeho experimente sčerneli fotografické dosky, ktoré mal v svetlotesných krabiciach. Z toho usúdil, že pri experimente vzniká neznámy druh žiarenia. Jeho podstatu objavil až o 50 rokov neskôr ďalší nemecký fyzik Max von Laue.

Od objavenia žiarenia do prvej snímky neprešli ani dva mesiace. Je aplikácia vedy vždy taká rýchla?
Nie vždy, môže to trvať aj desiatky rokov. Ale tento objav sa dostal extrémne rýchlo do praxe. Len po niekoľkých týždňoch vznikla prvá snímka, bola to ruka manželky Conrada Röntgena. O rok bola prvá knižka o využití týchto lúčov v diagnostike a už v roku 1897 profesor Leopold Freund vo Viedni liečil týmto žiarením rakovinu kože. Považovalo sa to za prevratný spôsob liečby, výsledky prichádzali veľmi rýchlo – pacientom sa uľavilo. Lenže neskôr sa ukázalo, že koža nebolí preto, že odumiera. O negatívnych účinkoch žiarenia sa vtedy ešte veľa nevedelo.

Čo teda bolo podstatou žiarenia, objaveného Röntgenom, za ktoré dostal v roku 1901 vôbec prvú Nobelovu cenu za fyziku?
Je to zväzok fotónov, ako keby svetlo, ale s oveľa väčšou energiou. Jeho podstata je rovnaká ako pri svetle, väčšia energia mu ale dáva schopnosť preniknúť cez mäkké tkanivá tela a zachytiť sa v hustých tkanivách.

Dnes nemáme len röntgen. Používame počítačovú tomografiu (CT), magnetickú rezonanciu (MR), pozitrónovú emisnú tomografiu (PET).
Áno, röntgen bol len začiatok cesty. Diagnostické metódy sa neustále zdokonaľujú a využívajú aj iné druhy žiarenia. Podobná situácia je aj v rádioterapii. Hľadajú sa nové druhy žiarenia s lepšími vlastnosťami pre liečbu ľudí. Takýto výskum je však časovo aj finančne náročný, nedá sa ísť naslepo, experimenty sa navrhujú cielene – hľadajú sa konkrétne častice, ktoré vyvrátia alebo potvrdia isté modely a teórie. Pri röntgenovom žiarení sa postupne prichádzalo aj na jeho obmedzenia, najmä pri liečbe hlbšie položených nádorov. Jeho intenzita totiž pri prenikaní do tela klesá. Zväzok postupne stráca fotóny a čím hlbšie ide, tým je slabší. Tkanivo pred nádorom tak dostáva väčšiu dávku ako samotný nádor. Dá sa to obísť ožarovaním z viacerých strán pod viacerými uhlami, čomu sa hovorí, že sa využijú viaceré ožarovacie polia. To je už bežná prax. V niektorých prípadoch však ani táto technika nestačí, a preto sa neustále skúmajú aj možnosti využitia iných druhov žiarenia.

Používame toto fotónové žiarenie na liečbu aj v súčasnosti?
Stále patrí ku konvenčnej rádioterapii a bežne sa používa, záleží to od typu a umiestnenia nádoru. V mnohých prípadoch prináša uspokojivé výsledky a nie je dôvod prechádzať na iné druhy žiarenia. Zhruba 18 percent ale tvoria prípady, keď nie sme schopní takto ožiariť nádor dostatočnou dávkou bez poškodenia okolitých tkanív, vtedy sa ukazuje vhodné prejsť k iným typom žiarenia.

Aké sú iné typy žiarenia?
Od roku 1932 sú to neutróny, od roku 1946 ióny, konkrétne protóny. Neutrón objavil v spomínanom roku anglický fyzik James Chadwick. Američan Ernest Lawrence, zhodou okolností v tom istom roku, zostrojil prvý cyklotrón (cyklický urýchľovač častíc) a v roku 1938 vykonal prvú úspešnú liečbu neutrónmi u svojej matky. Protón objavil ešte v roku 1918 Novozélanďan v Británii Ernest Rutherford. Využiť ich na liečbu navrhol v roku 1946 Američan Robert Wilson.

Čím sú významné pre medicínu?
Veľmi zaujímavé je protónové žiarenie. V tele pacienta sa totiž správa opačne ako fotóny. Energiu cestou k nádoru stráca spočiatku len veľmi pomaly, vďaka čomu sú tkanivá, ktorými prechádza, ožiarené len nízkou dávkou. Väčšinu energie odovzdajú protóny na konci svojej dráhy. Sú ako hokejoví útočníci, tiež väčšinu energie odovzdajú až na poslednom úseku pred bránkou súpera. Okrem toho sa dá dobre nasmerovať, nerozbieha sa po organizme. Presne to potrebujeme pri ožarovaní nádorov hlboko v tele pacienta. K využitiu v praxi ale viedla dlhá cesta. Od návrhu v roku 1946 trvalo 44 rokov, kým v americkom centre LLUMC (Loma Linda University Medical Centre) otvorili prvú kliniku využívajúcu protónovú terapiu.

Neutróny sa teda nepoužívajú?
Aj neutróny sa používajú. Treba ale rozlišovať medzi dvoma základnými parametrami žiarenia. Prvý hovorí o tom, ako dobre ho vieme zamerať na nádor, druhý o tom, ako efektívne ho ničí. Z tohto pohľadu sú neutróny dobré aj zlé. Majú síce vysoký účinok, ale tým, že nemajú náboj, pohybujú sa v tele voľne a ťažko sa zameriavajú. Aj keď paralelne beží aj neutrónová terapia a neutrónová záchytná terapia, hľadalo sa ďalej. Ióny sa dobre zacieľujú a sú vysoko účinné, špeciálne, ak sa prejde od protónov k ťažším iónom – dnes sa používajú ióny uhlíka. Tie majú v porovnaní s protónmi ďalšiu výhodu – dokážu účinnejšie ničiť nádorové bunky. Aj protóny, aj ióny uhlíka sú elektricky nabité častice. To otvára priestor pre zásadné zdokonalenie ožarovacej techniky. Reagujú na elektrické a magnetické pole, vďaka čomu z nich dokážeme vyrobiť tenučký zväzok a presne bod po bode ožarovať nádor.

Prečo však zavedenie do praxe trvalo tak dlho?
Lebo technická náročnosť zariadení, pomocou ktorých toto žiarenie získavame, je veľmi vysoká. Okrem toho sú aj náročnejšie na inštaláciu priamo v nemocnici. Napríklad urýchľovač iónov uhlíka má priemer asi dvadsať metrov a potrebuje samostatný predurýchľovač a systém transportu zväzku od urýchľovača k pacientovi.

Takže konvenčná terapia fotónmi, ako ju poznáme dnes, postupne zanikne?
V žiadnom prípade. Obe majú svoju indikáciu. Konvenčná rádioterapia je plne uspokojivá pre isté typy nádorov. V 18 percentách, kde má problém, to je oblasť pôsobenia pre ožarovanie iónovými zväzkami. Takže ani neočakávam, že by v budúcnosti protónová terapia nahradila konvenčnú rádioterapiu. Ak nie sú v okolí citlivé orgány a nádor reaguje na tradičné ožarovanie, je lacnejšie aj prepracovanejšie jeho využitie s dobrým výsledkom. Nie sú to dve konkurenčné metódy, skôr sa dopĺňajú.

Ale napríklad pri nádoroch hlavy je predsa lepšie ožarovať šetrnejšou metódou.
To je práve jedna z oblastí, kde sa očakáva, že iónová terapia môže najlepšie uplatniť svoje prednosti. Je snaha, aby boli mozog a iné citlivé orgány ako oči, uši, úplne vyňaté z ožarovacieho poľa a liečbou nebola ohrozená ich funkčnosť. Jednou z historicky prvých aplikácií protónovej terapie bola napríklad protónová terapia oka. Samozrejme, nádor oka sa dá zvládnuť tým, že sa postihnuté oko vyberie. Pri protónovej terapii je pravdepodobné, že nádor zničíme a oko zostane funkčné. To sú ale medicínske otázky, sú presné štúdie, kde je vhodné použiť túto terapiu. Vo všeobecnosti je to tak, že zhruba 22 percent nádorov sa rieši úspešne chirurgicky, 5 percent chemoterapiou, 12 percent rádioterapiou, 6 percent rádioterapiou v kombinácii s chirurgiou. Asi 37 percent sú metastázy, kde je liečba problematická. Ostáva ešte 18 percent pacientov, u ktorých by sa dal nádor zvládnuť, ak by sme mali metódu, ako ho dostatočne silne ožiariť a nepoškodiť okolie. Tu sa naplno môžu prejaviť prednosti protónovej terapie.

Môžeme túto terapiu využívať aj na Slovensku?
Zatiaľ ešte nie, aj keď sa rozbieha projekt medicínskeho protónového urýchľovača vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. Je tam urýchľovač spĺňajúci špičkové parametre, treba ešte dokončiť medicínsku nadstavbu. Teraz prebiehajú testy urýchľovača, merajú sa parametre zväzku, ktorý z neho vychádza. Mal by slúžiť aj na liečbu nádorov uložených hlboko v tele pacienta.

Aj v Bratislave sme mali mať urýchľovač častíc, v rámci deblokácie ruského dlhu sa malo vybudovať Cyklotrónové centrum. Stále však nestojí.
Ten urýchľovač stojí, ale v Rusku. Ako sa plánovalo, bol vyrobený v Spojenom ústave jadrových výskumov v Dubne, aj odskúšali funkčnosť jeho častí. Už dlhší čas je pripravený na prevoz na Slovensko, len v Bratislave sa oneskoruje výstavba budovy. Bola na ňom plánovaná aj terapia oka. Má totiž limitovanú energiu, ktorá nestačí na liečbu nádorov v hĺbke tela pacienta. Tento urýchľovač sa mal využívať predovšetkým na výrobu rádioizotopov pre medicínu – jednak známych a používaných v diagnostike, ale aj na výskum a vývoj nových. Je v ňom možné urýchľovať nielen protóny, ale aj ťažké ióny. Urýchľovač v Ružomberku je optimalizovaný výhradne pre liečbu.

Za stošestnásť rokov od prvého röntgenu sme sa teda dosť posunuli. Ako vidí veda budúcnosť jadrovej fyziky v medicíne?
Vedci to vidia vždy optimisticky, je to súčasť ich poslania. História nás učí, že každý fyzikálny objav si nakoniec nájde cestu do praxe, len niekedy je dlhá, sú na nej prekážky technické, inokedy finančné, alebo si musí cestu prerážať cez rôzne predsudky. Jednoznačne bude rásť význam počítačovej podpory. Hudbou budúcnosti je využitie 3D tlačiarní v medicíne. Tu sa otvárajú možnosti, ale to je naozaj ďaleká budúcnosť, že by sa takto v 3D tlačiarni, ktorej náplňou by bolo tkanivo, vyrábali zo živých buniek implantáty ľudského tela. Na tom sa pracuje. Ale nesúvisí to s jadrovou fyzikou, hoci s inžinierstvom á­no.

Vy ste sa zaoberali práve medicínskym využitím iónov, podieľali ste sa na konštrukcii prvého urýchľovača na iónovú terapiu v Európe. Ako ste sa k tomu dostali?
V živote vždy hrá rolu náhoda. Začiatkom 90. rokov som sa pôvodne uchádzal o miesto v Európskom laboratóriu pre fyziku vysokých energií, CERN-e, ktoré sa malo zaoberať návrhom urýchľovača oveľa väčších rozmerov a energií, ako sú potrebné na terapiu. Vtedy sa začala spomínať možnosť iónovej terapie ako sľubnej metódy, preto sa vynorila otázka, či by sa zväzok protónov z tohto urýchľovača, určeného primárne na iné účely, nedal využiť aj na terapiu. Tak som sa dostal do CERN-u do šesťčlennej skupiny, kde boli Rakúšania, Američania a kolega zo Slovenska. Mne pripadla úloha zaoberať sa tým, či je možné takýto urýchľovač využiť paralelne aj na protónovú terapiu.

Ako to dopadlo?
Že sa to nedá. Nie je to efektívne. V tom čase už bolo známe, aké parametre má mať zväzok na terapiu a že sú značne odlišné od parametrov, ktoré bude dávať pripravovaný urýchľovač. Laicky sa zdá, že keď máte maximálne parametre, ísť pod maximum je možné, ale ukázalo sa, že to tak nie je. Je to ako keby sme mali autobus a keďže je trendové jazdiť taxíkom, chceme ho využiť aj ako osobný taxík. Ukázalo sa, že je lepšie kúpiť si rovno taxík. Hoci pôvodne sa chcelo využitím nielen pre fyziku ušetriť, bolo by to v konečnom dôsledku drahšie a ani fyzici, ani lekári by neboli spokojní. Nezávisle od nás sa to potvrdilo aj pri iných podobných projektoch.

To mala byť klinika priamo v CERN-e?
Nie. Štúdiu, na ktorej sme v rokoch 1993 – 94 pracovali, si od CERN-u objednalo rakúske ministerstvo vedy a výskumu, aj ju financovalo. Urýchľovač mal byť v Rakúsku, neďaleko Viedne vo Wiener Neustadte, ale napokon sa nestaval. Modifikovaná verzia tohto projektu sa stavia teraz od marca, zameraná je na špecializovaný medicínsky urýchľovač. Mal som príležitosť podieľať sa aj na tomto projekte, ktorý sa v súčasnosti volá MedAustron.

Kam ste šli z CERN-u?
Do Výskumného ústavu pre fyziku ťažkých iónov do nemeckého Darmstadtu. Využil som kontakty, ktoré som si vytvoril počas práce v CERN-e, napísal som šéfovi oddelenia, ktoré sa zaoberalo rozpracovaním nových projektov. Najskôr ma pozvali na skúšobné štyri mesiace, po nich mi navrhli, aby som prišiel na dlhšie. Tam som spolupracoval na návrhu urýchľovača, špecializovaného na iónovú terapiu. Ten je dnes v prevádzke v Univerzitnej nemocnici v Heidelbergu.

Vtedy už fungovalo vo svete niekoľko urýchľovačov pre medicínu, v čom bol iný ten, na ktorom ste pracovali a teraz ho používajú v Heidelbergu?
Tento urýchľovač je určený na terapiu protónmi aj iónmi uhlíka. Hlavne však je prvý svojho druhu na svete, čo sa týka použitia novej ožarovacej techniky pomocou tenkého zväzku. Podobná technika bude použitá aj vo Wiener Neustadte. Okrem toho je v Heidelbergu v prevádzke otočné „rameno“ pre rotáciu zväzku ťažkých iónov okolo pacienta. Toto je zatiaľ jediné na svete.

Prečo nestačia protóny, ale staviame iné urýchľovače – aj na liečbu ťažkými iónmi?
Lebo majú oveľa väčšiu účinnosť, pričom si zachovávajú ostatné dobré vlastnosti dvanásťkrát ľahších iónov – protónov. To znamená, že najúčinnejšie sú pri cieli a dajú sa dobre zamerať na nádor bez toho, aby unikali do okolia. Rakúsky urýchľovač bude na obe terapie. Na štúdii k nemu som robil v Rakúsku po odchode z Nemecka ešte rok.

Vrátili ste sa na Fakultu elektrotechniky a informatiky STU, kde pôsobíte v Ústave jadrového a fyzikálneho inžinierstva. Čím sa zaoberáte teraz?
Náš ústav, čo bola donedávna katedra – teraz sa to volá ústav, spolupracuje s Darmstadtom. Ide už ale o iné projekty. V tamojšom Výskumom ústave pre fyziku ťažkých iónov pripravujú zásadné rozšírenie urýchľovačového komplexu. S kolegami skúmame, ako ťažké ióny ovplyvňujú magnetické a elektrické vlastnosti rôznych materiálov, ktoré budú použité na stavbu nového urýchľovača. Potrebujete vedieť, ako vplýva zásah iónov na súčiastky a ich funkčnosť. Tento urýchľovač nebude slúžiť medicíne, ale fyzikálnemu výskumu.

Technické školy dnes trpia zníženým záujmom študentov. Možno by ich mohlo povzbudiť, že po absolvovaní vašej fakulty z nich nemusia byť len inžinieri v praxi, ale aj vedci, ktorí pracujú pre jadrovú fyziku či medicínu.
Určite. Už samotný názov ústavu to naznačuje. Naša fakulta nezabezpečuje len takpovediac „klasické“ elektrotechnické disciplíny, máme aj študijný program fyzikálne inžinierstvo. Tam nepatria len biomedicínske veci, ale aj veci, ktoré súvisia s jadrovou energetikou.

Neviem, či je štúdium jadrovej energetiky príťažlivé. Jadrová energia teraz nie je vo verejnej mienke populárna.
To je pravda. Ale, paradoxne, ak by sa politické vízie o zatváraní jadrových elektrární uskutočnili, bude si to vyžadovať oveľa viac odborníkov ako prevádzka. Vyraďovanie jadrových elektrární je nová, dosiaľ neprebádaná oblasť. Okrem toho treba paralelne pracovať na vývoji alternatívnych zdrojov elektrickej energie, jej spotreba vo svete neustále narastá. Uvažuje sa o lepšom spôsobe získavania jadrovej energie – nie zo štiepenia, ale z fúzie, keď by nevznikal jadrový odpad, problematický na uskladnenie a likvidáciu. Momentálne jadrová elektráreň funguje tak, že sa ťažké jadro uránu štiepi na ľahšie produkty. Pri štiepení získavame energiu, ktorou zásobujeme spotrebiteľa. Na opačnej strane je fúzia dvoch ľahkých prvkov do ťažšieho. Presne takýto pôvod má energia zo Slnka – tam prebieha fúzia, čiže spájanie. Jediným produktom je energia a hélium. Aj náš ústav sa podieľa projekte ITER (projekt Európskej únie, USA, Ruska, Japonska, Číny, Indie, Južnej Kórey), v rámci ktorého sa vo Francúzsku buduje experimentálny fúzny reaktor. Aj tu je problémom odolnosť materiálov, ktoré sú vystavené extrémnym teplotám, tlakom, žiareniu. Materiálový výskum je preto veľmi dôležitou súčasťou výskumu na našom ústave. Je tu skupina, ktorá sa venuje modelovaniu rôznych fyzikálnych procesov v materiáloch, ale tiež skupina, ktorá sa zaoberá využitím organických materiálov pre fotovoltické články.

Byť vedcom je určite zaujímavé, ale dá sa z toho vyžiť? Lekári nedávno naštartovali debatu o platoch, ako je na tom špičkový slovenský vedec a profesor na univerzite?
Myslím, že je to vec vnútorného nastavenia, hierarchie hodnôt. Demotivujúce je skôr to, že efektivita práce nedosahuje úroveň zahraničia. V zahraničí vám vytvoria také podmienky, že sa naozaj môžete sústrediť len na problém, ktorý riešite. V tomto smere sú u nás veľké rezervy, množstvo administratívy, neproduktívnych činností. Väčšinou sa vo vede pohybujú ľudia, ktorých primárnou motiváciou nie sú peniaze, ale chcú sa realizovať, majú myšlienky, chcú ich nejako rozpracovať, dosiahnuť nejakú prestíž. Kto chce viac zarábať, môže ísť von. Ale príjem už nie je taký rozdielny ako kedysi. V 90. rokoch som Darmsdtate zarábal desaťnásobok toho, čo tu, dnes už ten rozdiel je možno trojnásobný. Aj v Nemecku je rozdiel, koľko mladý človek zarobí v súkromnej sfére, trebárs v banke, a keď ide na nejaký vedecký post.

Veľa ľudí končí humanitné, málo technické smery. Nie je preto chybou trend znižovania počtu hodín matematiky a fyziky na základných a stredných školách?
To je tragický omyl, aj keď ja osobne vôbec nepatrím medzi ľudí, ktorí by zaznávali humanitné vzdelanie. Aj mne na škole niektorí študenti argumentujú, načo máme toľko matematiky a fyziky. Neskôr zistia, že jej mali stále málo. Na argumenty, načo sa učiť vzorce, veď keď ich budem potrebovať, tak si ich nájdem, vždy hovorím – tak načo sa učíte cudzie jazyky? Veď keď budete potrebovať, nájdete si to v slovníku. Je predsa rozdiel plynule hovoriť nejakým jazykom. To znamená, že ho ovládam, rozumiem, keď mi niečo hovoríte a viem v ňom aj ja niečo vyjadriť, nemusím hľadať slovíčko po slovíčku. Tak je to aj s fyzikou. To nie je súbor vzorcov, kde si nájdeš ten, ktorý práve potrebuješ, lebo potom ti uniknú súvislosti. Matematika a fyzika nie je o tom, aby naučila človeka riešiť konkrétne typy úloh, lebo dnes sa poznatky rýchlo znásobujú. Je to aj o tom, aby sa vybudovalo abstraktné myslenie – schopnosť sformulovať problém, preložiť si ho povedzme do matematického jazyka, v ňom nájsť vhodné nástroje, ako ho vyriešiť a potom si ho zase preložiť naspäť. Dovolím si v tejto súvislosti zacitovať pána profesora Krempaského z nášho ústavu, ktorý sa veľmi výstižne vyjadril, že „matematika a fyzika sú jazykom prírody“.

Čo robievate, keď práve neskúmate alebo neučíte?
Veľmi rád hrám tenis, hrám tri-, štyrikrát do týždňa, venujem sa hudbe. Kedysi som hrával na klavíri, potom som prešiel na organ. Donedávna, kým som nepripravoval podklady pre profesúru, som si často chodil zahrať do nového kostola na Legionársku.

Má matematika a fyzika niečo spoločné s hudbou?
Veľa. Raz ma pozvala Slovenská nukleárna spoločnosť, aby som im urobil nejakú zaujímavú prednášku. Tak som sa rozhodol pre zdanlivo nesúvisiace témy a spravil som prednášku na tému Beethoven a urýchľovače vrátane krátkych hudobných ukážok. Bolo to zaujímavé a stretlo sa to vcelku s priaznivým ohlasom.

A ako spolu súvisí Beethoven a urýchľovače?
Súvisí, pretože aj umelec, aj inžinier sa zaoberajú tvorivým procesom, líšia sa len vyjadrovacími prostriedkami. Inžinier aj skladateľ stojí pred úlohou, z nejakého popudu, či už z vnútorného alebo vonkajšieho, sa chystá niečo vytvoriť. Tvorivý proces je v podstate rovnaký, len vyjadrovacie prostriedky sú iné. Aj inžinier, keď ide niečo tvoriť, musí mať nejakú predstavivosť, musí si najskôr predstaviť, čo ide vytvoriť. Je to, samozrejme, náročné vtedy, ak neexistujú predlohy, ak rieši problém, ktorý pred ním ešte nikto neriešil. Hudba je v istom slova slova „koncentrát“ predstavivosti a fantázie, podobne ako aj výtvarné či akékoľvek iné umenie. Hudba je navyše takmer úplne abstraktná. Mnoho ľudí počúva jednu skladbu, ale každý si pod tým môže predstaviť niečo iné. Keď v škole odstrihnete matematiku a fyziku, deti sa nenaučia používať mozog.

Sú vaši dnešní študenti iní ako kedysi?
V istých veciach sú iní, ale nepovedal by som, že zleniveli, to by sa právom urazili. Jednoducho si prestali isté veci uvedomovať. Nie vždy si dostatočne uvedomujú, že pre dosiahnutie nejakého cieľa musí byť ochota vyvinúť určité úsilie. Trošku zvulgarizované – že všetko sa nedá „stiahnuť z internetu“, aj keď reklama sa ich snaží presvedčiť, že „všetko je na webe“ a dá sa to získať „aj na splátky“. Že vyriešeniu nejakého problému musí predchádzať pokora pred tým problémom. Nie som proti internetu, ale tak, ako pri všetkom, by som povedal, že je to dobrý sluha, ale zlý pán. Keď starí rodičia čítali deťom rozprávky a prečítali, že prišiel trojhlavý drak, dieťa bolo stimulované, že si toho draka musí nejako predstaviť, čím si pestuje predstavivosť. Dnes nie, pozerá sa na animované rozprávky a má ho tam nakresleného, nemusí si ho predstavovať. Jasné, že teraz preháňam. Len chcem povedať, že tvorivý proces je úžasný zážitok. Nezabudnuteľný zážitok. Máte na stole čistý papier a viete, že týmto problémom sa ešte nikto pred vami nezaoberal. Je to, ako keď si na lyžovačke ráno privstanete a idete sa lyžovať na čerstvo upravený svah, po ktorom ešte nikto pred vami nešiel. A to je určite krásny pocit.

Márius Pavlovič (48)

* Pochádza z Kremnice. Chcel byť dirigentom, ale napokon si vybral elektrotechniku.
* Absolvoval Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (dnes FEI STU) v Bratislave, stal sa výskumným pracovníkom.
* Opakovane pôsobil v CERN-e v Ženeve, v nemeckom GSI Darmsdtat, v tíme Med-Austron v Rakúsku, v Spojenom ústave jadrových výskumov v ruskom Dubne.
* Viedol sedem medzinárodných a tri domáce výskumné projekty, vydal vyše sto odborných publikácií doma a v zahraničí
* Podieľal sa na projekte urýchľovača na iónovú terapiu s novou ožarovacou technikou tenkého zväzku. Otočné rameno pre rotáciu zväzku ťažkých iónov okolo pacienta na klinike v nemeckom Heidelbergu je jediné na svete. Vymyslel spôsob, ako viesť zväzok otočným ramenom k pacientovi.
* Je spoluautorom piatich európskych, štyroch amerických a dvoch japonských patentov na vynález špeciálnych rotujúcich ióno-optických systémov pre transport terapeutických zväzkov iónov (tzv. gantry) a na návrh nemocničných urýchľovačov pre iónovú terapiu
* V novembri tohto roku ho prezident vymenoval za profesora.
* Učí v Ústave jadrového a fyzikálneho inžinierstva (predtým Katedra jadrovej fyziky a techniky) FEI STU. Základy fyziky a žiarenia a základy urýchľovačov. Prednáša na Vysokej odbornej škole vo Wiener Neustadte.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba