„Práve v 20. storočí sa totiž rozpadlo tisícročné Uhorsko a vznikli aj dva samostatné štátne útvary Slovákov. Také niečo bolo v predchádzajúcich stáročiach nemysliteľné,“ povedal.
Slovenská republika existovala v rokoch 1939 – 1945 v okyptených hraniciach a bola politicky limitovaná nadvládou nacistického Nemecka. „Znamenala však pozitívnu skúsenosť národa s vlastnou štátnosťou. Koniec druhej svetovej vojny neznamenal len návrat okupovaných južných území, ale aj stratu štátnej samostatnosti a presun krajiny zo západnej do východnej (sovietskej) mocensko-civilizačnej sféry. Tieto skutočnosti hlboko poznačili aj národný život Slovákov,“ konštatoval Lacko.
Podľa neho triumfoval pražský centralizmus, oživený čechoslovakizmus a nad tým všetkým úplná politická podriadenosť ZSSR. „Idea slovenskej štátnosti bola démonizovaná, čo jasne ukázala už prax retribučného (tzv. ľudového) súdnictva. Tá trestne postihovala akékoľvek angažovanie sa v prospech autonómie i štátnej samostatnosti,“ zdôraznil.
Snaha po naplnení slovenských národných práv sa podľa Lacka potláčala najprv pod zámienkou boja proti prežitkom „ľudáctva“, neskôr „buržoázneho nacionalizmu“ či „separatizmu“. Rozličné propagandistické nálepky boli zámienkou na diskrimináciu, ba perzekúcie národne zmýšľajúcich osôb.
„Nešlo len o hŕstku vrcholových funkcionárov KSS, ako sa to mylne traduje, ale o širšie vrstvy slovenskej inteligencie. Slovensko sa v rámci Československa stalo len regiónom, bez skutočných právomocí a vlastnej samosprávy. Pre zahraničie boli Slováci Čechoslovákmi. Bolo preto pochopiteľné, že s každou zmenou politickej situácie sa prirodzené emancipačné požiadavky vynoria znova,“ uviedol historik s tým, že tak to bolo aj v legendárnom roku 1968, keď sa slovenským politikom podarilo vybojovať federatívne usporiadanie, no najmä neskôr, po zmenách roku 1989.
Už na prelome 80. a 90. rokov sa podľa Lacka ukázalo, že ideológia internacionalizmu, teda snaha o odbúranie národného prvku, v komunistickom bloku zlyhala. Ani po 70 rokoch tyranie sa v ZSSR nepodarilo príslušníkov jeho národov pretvoriť na „sovietskeho človeka“. Aj v Československu to bolo podobne.
„Kým u Čechov české a československé povedomie splývalo, v prípade Slovákov to slovenské s československým nikdy nesplynulo. V prvých, skutočne demokratických voľbách od roku 1935, na jar 1990, získala myšlienka štátnej samostatnosti takmer 15 % hlasov a v podstate žiadna politická sila nebola spokojná s aktuálnym postavením Slovenska v štáte. Otázka štátoprávneho usporiadania spoločného štátu sa stala jednou z kľúčových politických tém. Postupom času sa jasne ukázalo, že národné ambície Slovákov nemôžu byť naplnené zmenou názvu štátu či pridaním spojovníka do tohto názvu (tzv. pomlčková vojna),“ vyhlásil.
Mnohým bolo zrejmé, že skutočné naplnenie národných práv Slovákov je len ťažko realizovateľné vo federácii. Dlhé rokovania predstaviteľov oboch republík o jej novom ústavnom zakotvení nikam neviedli.
Po voľbách roku 1992 sa na Slovensku stalo najsilnejšou politickou silou HZDS hlásajúce požiadavku konfederácie a medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska. „Tá by bola v prípade realizácie nezlučiteľná s dovtedajšou federáciou ako i s predstavami českej strany. V povolebnej situácii, komplikovanej aj lavírovaním a protirečivými vyjadreniami predstaviteľov HZDS, víťazná česká pravica pragmaticky a včas usúdila, že pre ňu bude výhodnejšie spoločný štát rozdeliť, ako ho dlhodobo paralyzovať vzájomnými spormi národných reprezentácií,“ uviedol historik.
Pokiaľ ide o postoj obyvateľstva, na oboch stranách rieky Moravy v roku 1992 prevažovala podľa Lacka vôľa na pokračovanie spoločného štátu. Avšak jeho potreba už nebola pociťovaná tak striktne, ako napríklad v 30. rokoch, keď sa ČSR nachádzala v nepriateľskom zovretí susedov. Politické elity na slovenskej i českej strane federálneho štátu sa definitívne dohodli na jeho zániku. Dňa 25. novembra 1992 Federálne zhromaždenie ako vtedajší najvyšší zákonodarný orgán odhlasovalo ústavný zánik ČSFR k 31. decembru 1992.
„Nemožno opomenúť ani to, že významným krokom k štátnej samostatnosti bola aj Deklarácia zvrchovanosti SNR (júl 1992) a prijatie vlastnej ústavy, atribútu štátnosti (september 1992),“ upozornil.
Vznik Slovenskej republiky z 1. januára 1993 pre väčšinu dnešných občanov ostáva podľa Lacka skôr v tieni silvestrovských osláv. „Je otázkou, či, respektíve kedy sa tento postoj zmení. Historici budú akiste ešte dlho uvažovať o skutočnej motivácii politických elít v ich rozhodnutí o rozdelení československého štátu. Či prevažovali vlastenecké pohnútky, vedomie nevyhnutnosti, prípadne či svoje zohrala aj pragmatická vízia nerušeného ovládnutia nového štátu, pri ktorej sa už nebude treba deliť o moc s tým druhým. Politická, no najmä ekonomická prax po roku 1993 dávajú podnety aj k takýmto úvahám,“ zdôraznil Lacko.
S odstupom času sa však podľa neho ukazuje, že rozhodnutie pokojným spôsobom vytvoriť dva samostatné národné štáty bolo optimálnym riešením. Nenaplnili sa katastrofické scenáre odporcov samostatnosti o budúcom vývoji.
„Vzťahy medzi oboma národmi sú v súčasnosti azda najlepšie v dejinách. Historickým paradoxom však ostane, že mnohí z tých, čo sa výrazne aktivizovali proti vzniku druhej SR, už pár rokov po jej vzniku v podstate ovládli rozhodujúce sféry tohto ´nechceného´ štátu,“ dodal.