Koniec našich časov? Spásou môže byť humanita

Svet, ako ho poznáme, sa dostal na hranu. Je v kríze a už nedokáže fungovať, myslí si psychológ a terapeut Silvester Sawicki. Ovládlo nás materiálno, teraz sa aj keď nedobrovoľne, budeme musieť postarať o dušu. A naučiť sa žiť skromnejšie, v čase nepokoja a hľadania nájsť svet okolo nás.

08.01.2012 08:00
Silvester Sawicki Foto:
Silvester Sawicki
debata (56)

Máme za sebou vianočné sviatky, poznamenané nákupmi darčekov a jedla viac ako rozjímaním. Zvíťazila v nás hmota nad duchom?
Vo svete je veľmi intenzívne názorové hnutie o kríze postmoderného sveta a v rámci tej krízy je to presne o tom, že duchovné hodnoty sa úplne vytratili a nahradili ich čisto materiálne hodnoty. Z hľadiska psychiky človeka a spoločnosti to vytvára silný, niekto to nazýva vyostrený individualizmus. Egocentrizmus a individualizmus vedú k tomu, že človek koncentruje pozornosť na seba a na svoje potreby, ale tie sú čisto individuálne. Je to jedna minca, ktorá má dve strany – jedna je duchovno, druhá individuálno, keď je jedno v prevahe, úplne zakrýva to druhé. Prirodzené je, že obe strany by mali byť v rovnováhe.

Ale to, ako sa zdá, nie je.
Postmoderný svet prispieva k tomu, že posledných nielen desaťročí, ale posledných sto rokov, je v prevahe individuálno. A ekvivalentom individuálna je materiálno.

Znamená to, že aj nakupovanie početných darčekov je len prejavom našej individuálnej potreby? Kupujeme si nimi odpustenie alebo priazeň?
Na to poviem možno trošičku iný príklad. Moja mama má 83 rokov a nedávno dala sestre svoju bábiku, ktorú mala ako malé dievčatko. Bola to jediná bábika, ktorú mala za celé detstvo, a napriek tomu, že prešlo už osemdesiat rokov, stále ju uchovávala, mala ju v úcte a láske, mala s tou bábikou akési duchovné spojenie. Pre dieťa je bábika živý tvor, nie je preň niečo neživé. Je to tvor, s ktorým dokáže komunikovať a nadväzovať vzťah. Pokiaľ má vecí príliš veľa, a to sa týka aj nás dospelých, nedokáže si vytvoriť adekvátny ani dostatočne hlboký vzťah. Premnožením darčekov už nemajú pre dieťa hodnotu, je to len krátkodobá radosť z niečoho nového, k čomu si nevytvárame vzťah.

Ale obdarúvame sa aj dospelí navzájom.
O deťoch som začal preto, lebo vzťah k veciam a k hodnotám si vytvárame ako deti, potom sú relatívne nemenné. To, čo sa stane do piatich rokov, je nemenné, ideme v tých istých koľajach aj v dospelosti. V dospelosti ide skôr o to, že keďže veci nemajú hodnotu, potrebujeme ich zameniť za niečo nové, lebo zo všetkého sa dokážeme tešiť len chvíľu. Zrazu príde prázdno a potrebujeme ho niečím nahradiť – preto príde ďalší a ďalší darček. Tak je to vo všetkom, aj vo vzťahoch – keďže si nedokážeme vytvoriť duchovný vzťah k nejakému človeku, máme veľa iných vzťahov. Stále niečo hľadáme, nahrádzame prázdno. To je aj v sexualite, máme pocit, že nás jeden človek nedokáže uspokojiť, lebo príde prázdno, tak hľadáme iného. Nakupovanie darčekov je zištná záležitosť, kupujeme si lásku, pozornosť. Ale u väčšiny je to o naplnení prázdna.

Nie je za darčekmi často prostá ľudská túžba potešiť druhého človeka?
Samozrejme, že sa snažíme potešiť blízku osobu. Určite, že človek potrebuje človeka. Ja poukazujem na to, že sa nedokážeme navzájom uspokojiť v emocionálnych potrebách ani v iných potrebách, že všetko je príliš plytké a krátkotrvajúce. To súvisí práve s prevahou individuálna, ktorá je spojená s materiálnom. Duchovno, nie v náboženskom význame, ale v hlbšom zmysle vecí a bytia, v našich životoch a vzťahoch chýba.

Prečo to tak je?
V dnešnom materiálnom svete, kde nás ohlupuje reklama, kapitalizmus spotreby, ktorý neprestajne produkuje niečo nové a presviedča nás, že to musíme mať, sa tomu veľmi ľahko podlieha. Ľahko podliehame preto, že sme ako ľudia plytkí, postmodernizmus je jednoducho prejavom plytkosti života, nevieme si život hlbšie naplniť niečím hodnotnejším. Keď máme voľný čas, čo urobíme? Ideme niečo nakupovať. Nejdeme do prírody, s niekým sa porozprávať, poprechádzať, objavovať s ním krásu prírody, ale zapneme si televízor, kde je množstvo vecí, ktoré môžeme mať, alebo ideme do obchodu.

Nie je práve sviatočné obdobie a príchod nového roka príležitosťou, aby sme sa sústredili viac na nemateriálne hodnoty?
Povedzme si otvorene – hlbší, mystický význam Vianoce nemajú takmer pre nikoho. Koniec roka je len príležitosťou na to, aby sme si na chvíľku oddýchli z práce. Dokonca aj veriaci ľudia, ktorí chodia do kostola, majú veľmi materiálny vzťah k svojej viere. Kresťanstvo, ako žije posledných sto, dvesto rokov, je veľmi materiálnym náboženstvom.

Ako to myslíte?
Prečo chodia ľudia do kostola? Pretože keď budem chodiť do kostola, budem plniť Božie prikázania, dostanem sa do neba. To je číra racionálna kalkulácia. Nejdú do kostola, aby prežili nejaký hlboký duchovný zážitok. Na dedinách je to povinnosť, idú ostatní, idem aj ja – čo by o mne povedali. V mestách je to racionálny kalkul – idem, aby som sa mal potom niekedy lepšie. U starých ľudí je to aj o tom, že už nemajú nejakú náplň života – stratili a hľadajú oporu. A to im vie byť oporou. Tiež som chodil kedysi do kostola, vždy som bol nejakým spôsobom veriaci a vždy ma to lákalo, ale keď som videl ľudí, ktorí tam nič hlboké, duchovné, mystické neprežívali, a hneď po kostole riešili, kto čo urobil, zdalo sa mi, že to nemá zmysel. Ľudia, ako tam prišli, tak aj odišli – často plní závisti, egoizmu, individuálnych záujmov.

S týmto obdobím roka sa spája nielen radosť, ale aj pocity osamelosti, depresie. Dá sa tomu vyhnúť?
Najskôr by som sa zameral na to, čo je depresia a prečo vzniká. Depresia nie je ničím iným, ako prejavom toho, že sme sa príliš sústredili na svoje individuálne potreby. V živote nám veci vychádzajú a nevychádzajú – to je prirodzený kolobeh a má to svoj zmysel. Keď nám veci vychádzajú, sme v eufórii. Keď nevychádzajú, a sme príliš sústredení na svoje pocity, tak to prežívame veľmi intenzívne, a to sa nazýva depresiou. Čiže depresia nie je nič iné, ako veľmi silný egocentrizmus, obrovské sústredenie sa na seba, svoje pocity. To je opak duchovna. Duchovno nie je náboženstvo, je to opak individualizmu – nesústreďujem sa na vlastné pocity, nie sú pre mňa prioritné, absolutizované, ale sústreďujem sa na to, čo je mimo mňa – na iných ľudí, na prírodu.

Takže liekom môže byť pomoc druhým, dobrovoľníctvo, charita?
Pokiaľ budeme vykonávať niečo pre druhých, bude to mať presne ten efekt – nesústredíme sa na seba, ale na druhých, môžeme prežívať radosť zo spojenia, zblíženia. V prírodných národoch nepoznali civilizačné psychické choroby, ktoré sú typické pre nás, napríklad depresie. Neexistovali tam preto, lebo tam takmer neexistoval individualizmus. Mali aj to, čo v našej postmodernej dobe neradi počúvame – zmenené vedomie. Zmenené stavy vedomia sa môžu aj umelo vyvolávať, ale v zásade to, v akom stave vedomia sme, je len o tom, ktorá časť mozgu je v aktivite. To závisí od toho, aké je naše myslenie a konanie. V zmenenom stave vedomia sme, ak sa s niekým milujeme a sústredíme sa naňho, ak sa započúvame do hudby.

Voľné dni teda odporúčate prežiť záujmom o druhých?
Nielen, ale aj záujmom o svet mimo nás, o prírodu. Sme jej súčasťou. Ak nebudeme v kontakte s prírodou, nemôžeme byť prirodzení ani normálni, nemôžeme normálne fungovať. Najkrajším prežívaním sviatkov by bolo ísť do prírody, na výlet, tráviť čas s inými ľuďmi, objavovaním vzájomných vzťahov.

S prichádzajúcim rokom 2012 sa spájajú vízie konca terajšieho sveta, ale aj reálna hrozba krízy ekonomiky a meny, ktorou platíme. Ako to na nás vplýva?
Človek potrebuje istotu. Potrebuje ju predovšetkým vtedy, keď sa cíti byť osamotený a osamotení sme nutne vtedy, keď sme individualisticky a egocentricky zameraní na seba. Tým sa oddeľujeme od celku, od celého života okolo nás – iných ľudí, prírody a podobne. Čím viac sa zameriavame na seba, tým viac sa oddeľujeme a máme väčší pocit osamelosti. Pokúšame sa ho znížiť kolobehom, ktorý sme spomínali – nakupujeme, meníme vzťahy, potrebujeme vidieť a mať milión rôznych vecí, namiesto toho, aby sme jednu precítili. Je to nezmysel, ktorý z nás robí štvancov, čo aj chceme, pretože keď sme takto ,,uštvaní", nemusíme sa zameriavať na prázdnotu, ktorú prežívame. Ďalším spôsobom je, že si hľadáme istoty, že veci nejako fungujú a môžeme sa o to oprieť.

Ale práve túto oporu, že veci fungujú, ako sme si zvykli, strácame.
Všetky tieto správy, ktoré ste spomenuli, vytvárajú u ľudí pocit, že strácajú oporu, istotu, ktorá im umožňovala prekonať to, čo prežívali. To samozrejme vytvára depresívne pocity, o to výraznejšie prežívajú svoju osamelosť, prichádzajú negatívne pocity a depresia.

Ľudia potrebujú uživiť rodiny, udržať si prácu, pričom politici hovoria o rozpade eurozóny, únie, dokonca možných vojnách. To sa predsa nepočúva dobre.
Lenže na prežitie nepotrebujeme veľa. Poviem vám príklad. V lete som chodil dva mesiace po Indii a videl som tam obrovskú chudobu. Napriek tomu som tam videl omnoho viac radosti a spokojnosti ako u nás. K spokojnosti, šťastiu a prežitiu nepotrebujeme veľa. To je len ilúzia, že nemáme dostatok. Je to ako keď závislému vezmete drogy – príde obrovská panika, urobí všetko, aby dostal, čo potrebuje – ani nie drogu, ale potlačil paniku z prázdna. To sú pre bežných ľudí nákupy. Nie je to o tom, že neprežijem, nemôžem byť šťastný, je to o panike, že nám zobrali drogu. Hovoríme, že sme zvyknutí na nejaký štandard – ale to je len o tom, že potrebujeme stále materiálne dopĺňať ilúziu, že sme spokojní, šťastní. Naozaj nepotrebujeme veľa, aj jednoduché jedlo nás nasýti.

Ale keď sa bude kríza prehlbovať, zväčšia sa rozdiely, narastie sociálna nerovnosť a na to sa mnohým nebude dobre pozerať.
Kapitalizmus produkuje stále väčšiu a väčšiu nerovnosť, to je jeho podstata. Čím je väčšia nerovnosť, tým je aj väčšie sociálne napätie. Ak žijeme v spoločnosti a sme svedkami toho, že poctivo tvrdo pracujem a nemôžem si kúpiť ani Fabiu a niekto pracuje ako ja, ale v inom odvetví, alebo je podnikateľ, politik a môže mať Mercedes, produkuje to napätie. Zoberme si len to, čo sa dialo s lekármi. Vyjadrenia politikov aj pani premiérky, napriek tomu, že je sociologička, sú úplne absurdné a scestné.

V čom bol ich hlavný omyl?
To, čo robili lekári, je o kríze hodnôt v spoločnosti a o obrovskej nerovnováhe. Lekár zachraňuje životy ľuďom, zabezpečuje nám zdravie, čiže v spoločnosti je to niekto, kto by mal byť na najvyššej priečke hodnotových priorít. A tento lekár zarobí tisíc eur, možno so službami, sobotami, nedeľami tisícpäťsto. Potom má liečiť niekoho, kto zarába, päťnásobne viac. Vytvorili sme absurdnú nerovnováhu hodnôt, o tom bol ich protest – o dlhoročnej frustrácii z hlbokého podcenenia ich práce. Máme tu nejaké bohatstvo a to treba prerozdeliť hodnotovo. Nespokojnosť bude narastať nielen u lekárov – veď musia tvrdo pracovať na štúdiu, atestáciách a na čo to je? Veď vyučený remeselník si vypýta dvesto eur za deň. Ja mám tri vysoké školy a robím na to týždeň, tak ako môžem byť spokojný?

Takže si myslíte, že nás čakajú ďalšie a možno aj väčšie nepokoje?
Ja som o tom presvedčený. Súvisí to aj s individualizmom, uvedomujeme si nielen vlastné pocity, negatívne dôsledky, ako depresie, ale viac si uvedomujeme aj vlastnú hodnotu, začneme ju porovnávať. Zvyšujúcim sa uvedomovaním si individuálna a s tým súvisiacich hodnôt bude spôsobovať sociálne napätie a nepokoje. Som presvedčený o tom, že svet sa musí radikálne zmeniť.

Začína sa koniec našich časov? Života a spoločnosti, ako ich poznáme?
K zmene nevyhnutne prísť musí. Bude to proces dlhodobý, veľmi komplikovaný, bude tu veľa sociálneho napätia a neviem, čo všetko to bude obsahovať. Táto hodnotová revolúcia veľmi súvisí s prežívaním duchovna a individuálna. Budeme si musieť uvedomiť, že svet materiálna – individuálna, už prešiel na hranicu a nemá sa kde ďalej rozvíjať. Jeho ekonomickým zriadením je kapitalizmus, politickým demokracia. Myslím, že ani jedno už nie je funkčné a musí nastať zmena. Kapitalizmus je súťaž, kto z koho, orientuje nás na individuálno, naše vlastné potreby. Kapitalizmus sa nedá reformovať, prišiel na kraj svojich možností. Ľudia začnú byť nespokojní, začnú si uvedomovať – aj ja vytváram hodnoty, prečo niekto, kto pracuje ako ja, má mať päť, desaťkrát toľko, ako ja. Všetci už chceme byť rovnako hodnotní ako ostatní a nepripustíme, aby sa mal niekto lepšie a my horšie – to budú tie sociálne nepokoje.

To mi pripomína socializmus a s ním nemáme dobré skúsenosti.
Nehovoríme vôbec o socializme. Nenarážam na politiku a ideológiu. Ja hovorím o tom, že kapitalizmus produkuje materiálno, závislosť od materiálna a individuálna. Čím viac ho vyprodukujeme, tým naliehavejšie príde s ním spojený pocit prázdnoty a nespokojnosti – ľudia budú čoraz nespokojnejší.

Budeme musieť nájsť iný spôsob usporiadania spoločnosti?
Ale určite nepôjdeme dozadu. Vývoj vždy ide dopredu. Tento spôsob života narazil na nejaký strop a ďalej sa nevie rozvíjať. Narazil podľa mňa práve pre absolútnu dominanciu individuálna a materiálna, chýba nám duchovno. Teraz budeme musieť hľadať. Samozrejme, že prídu nepokoje. Vždy, keď príde kríza, sú nepokoje – to je súčasťou vývoja a riešenia, rovnako ako v manželstve. Potom príde ďalšia etapa. Taká je príroda, možno pôjde aj o život.

O život?
Koľko ľudí príde o život na cestách, napriek tomu denne sadáme do auta a netrápi nás to. Nevyhneme sa tomu, môžeme nad tým uvažovať, aby sme to eliminovali. Nesmieme však strkať hlavy do piesku, vytvárať si ilúzie o kapitalizme a demokracii, kriminalizovať tých, ktorí sú nespokojní. Potom si uvedomíme, že je tu kríza hodnôt, ľudia sa cítia podhodnotení. Musíme sa naučiť hovoriť pravdu, napraviť deformované hodnoty a hľadať všetky možné spôsoby riešenia.

V akom psychickom stave je teda spoločnosť?
Je skutočne v zlom psychickom stave. Strácajú sa istoty, ktoré tu doteraz boli, zároveň nefunguje to, že nám stačí to, čo sme mali doteraz, pretože individualizmus narástol do takej miery, že stále potrebujeme viac a viac. Ekonomický a politický systém to už nedokáže napĺňať. Čo by mal človek robiť? Ja odporúčam začať sa orientovať viac na duchovnú stránku života, objavovať krásu okolo seba, vo vzťahoch, zaujímať sa o druhých, objavovať prírodu a začať ju chápať.

**Silvester Sawicki (48)

*** Absolvoval pedagogiku a učiteľstvo pedagogiky a psychológie na FF UK v Bratislave.

* Získal doktoráty z pedagogickej, sociálnej a pracovnej psychológie.

* Bol vedúcim katedry psychológie Univerzity J. E. Purkyně v Ústí nad Labem. Ako vedecko-výskumný pracovník pôsobil v SAV.

* Získal kvalifikáciu psychoterapeut a hypnoterapeut.

* Učí na katedre humanitných vied MTF STU v Trnave.

* Vydal šesť monografii, tri vysokoškolské učebnice a dvanásť vedeckých štúdií

* Zaoberal sa psychológiou a spiritualitou, mimoriadnymi stavmi vedomia, emočným vzťahom dieťaťa v rodine, integráciou Rómov, riešením sociálnych konfliktov, vplyvom náročných životných situácií na osobnosť.

56 debata chyba