Nie je oslobodenie ako oslobodenie. Príslušný dokument Štátneho výboru obrany ZSSR z 3. januára 1942 výrazne obmedzoval amnestovaných v slobode pohybu a rozhodovania o svojom ďalšom osude.
„Osoby schopné vojenskej služby dopraviť do mesta Buzuluk, aby boli k dispozícii veliteľovi československej jednotky,“ uvádzalo sa v nariadení. Ďalšie prepustené osoby vrátane žien, starších a chorých ľudí sa mali sústrediť prevažne na území Kazachstanu, kde im úrady mali poskytnúť ubytovanie a prácu.
Mimochodom, vtedy asi 30-tisícový Buzuluk sa tiež nachádzal na pomedzí Ruska a Kazachstanu, v ďalekej orenburskej stepi. Práve tam sa začal formovať 1. peší prápor československého vojska, z ktorého postupne vznikla brigáda a neskôr i zbor, známa Svobodova armáda.
Tajný prieskum poručíka Jandu
Čo viedlo Stalina k amnestii uväznených Čechov, Slovákov, Rusínov a ešte predtým Poliakov? Vari neobmäkčil nakoniec srdce neľútostného diktátora krutý osud nespravodlivo stíhaných a odsúdených utečencov.
Samozrejme, zaobišlo sa to bez citov, rozhodol chladný kalkul a najmä tvrdá realita vo svete i doma, v Sovietskom zväze, ktorý sa v júni 1941 stál terčom agresie hitlerovského Nemecka.
Zo spojencov (pakt Molotov – Ribbentrop) sa zo dňa na deň stali nepriatelia a z nepriateľov – spojenci ZSSR. Týkalo sa to Veľkej Británie, a tým aj československej exilovej vlády, ktorá sídlila v Londýne.
Spočiatku tajné rokovania medzi emisármi Stalina a Edvarda Beneša sa stali verejnými a už 18. júla toho istého roku vyústili do podpísania zmluvy o spolupráci medzi ZSSR a ČSR v čase vojny.
Obe strany do dvoch mesiacov rozpracovali aj vojenskú dohodu o podmienkach budovania československých jednotiek na sovietskom území.
V Moskve začal opätovne pôsobiť nielen československý veľvyslanec (Zdeněk Fierlinger), ale aj vojenská misia vedená generálom Heliodorom Píkom. Zúfalí Česi a Slováci, uväznení v táboroch NKVD, sa teraz už mali na koho obrátiť so svojimi sťažnosťami.
Píka a spravodajský dôstojník misie Jaroslav Kašpar poverili poručíka Františka Jandu tajnou úlohou – mapovaním týchto táborov a zhromažďovaním informácií o počtoch nich uväznených bývalých československých občanov.
Presnejšie údaje sa získavali iba veľmi ťažko, a to najmä od prepustených na amnestiu, ktorí postupne prichádzali do Buzuluku. Tak sa dalo odhadnúť, že ešte začiatkom roku 1940 sa v gulagu nachádzalo okolo 20-tisíc Podkarpatských Rusínov a Slovákov z území zabraných po Viedenskej arbitráži Maďarskom.
„V lágroch spočiatku podávali vysoké pracovné výkony, avšak nedostatočnou výživou, ťažkými životnými podmienkami a zlým zaobchádzaním sa onedlho fyzicky zničili,“ referoval Janda. „Podľa správ z dosiaľ zistených táborov najmenej štvrtina pôvodného stavu už zomrela a ďalšia štvrtina je v takom zlom stave, že sotva bude vôbec niekedy schopná vojenskej služby.“
Na základe tejto analýzy Benešova vláda intervenovala v Moskve za urýchlené prepustenie československých väzňov gulagu. V polovici decembra 1941 s tým Kremeľ napokon súhlasil, mal však ešte podmienku: Prepustia iba tých, čo sa nedopustili špionáže.
Ale veď práve nepodložené obvinenie alebo len podozrenie zo špionáže znamenalo pre väčšinu z nich deportáciu do táborov nútených prác na Sibíri! Bez riadneho súdu, obžaloby a tobôž obhajoby…
Pre nich to bolo vyslobodenie
Dnes žije už len veľmi málo ľudí, ktorí „Stalinovu amnestiu“ okúsili na vlastnej koži. A sú to, samozrejme, napospol deväťdesiatnici. Každý, kto dokázal prežiť peklo gulagu a potom i frontu, musel mať veľmi tuhý korienok. A schopnosť dostať sa z akejkoľvek „kaše“…
V Bratislave sme sa rozprávali s plukovníkom vo výslužbe Jánom Minárikom. Vlani oslávil 90 rokov. V roku 1939, po vzniku bábkového slovenského štátu, bol študentom a s ďalšími mladými antifašistami sa rozhodol odísť do Sovietskeho zväzu. „Mysleli sme si, že nás tam privítajú s otvorenou náručou,“ spomína, „ale za nedovolené prekročenie štátnych hraníc nás odsúdili na niekoľkoročné tresty straty slobody, ktoré sme si mali odkrútiť v pracovných táboroch.“
Minárika šupli do lágra v Karélii na severozápade Ruska, za polárnym kruhom. V neuveriteľne drsných podmienkach tam s ostatnými väzňami staval novú železnicu. „Mnohí z nás zahynuli a ja by som skončil asi rovnako, nebyť možnosti odčiniť svoje údajné hriechy v československej vojenskej jednotke,“ pripomína Minárik.
Pred dvoma mesiacmi zomrel v Liptovskom Mikuláši plukovník v. v. Nikolaj Tegza, rodák od Užhorodu. Ako mnohí iní Rusíni i Slováci aj on po obsadení južných častí Slovenska a Podkarpatskej Rusi (predtým patrila do ČSR) maďarským vojskom utekal na sovietsku stranu štátnej hranice.
A tam ho čakal podobný osud ako Minárika. Tiež ho poslali za polárny kruh, akurát že opačným smerom – na krajný severovýchod európskej časti Ruska, do Vorkuty. „V tomto tábore a v tamojších uhoľných baniach som strávil dva roky,“ rozprával Tegza. „Bola to otrocká práca a doslova živorenie, lebo na obed sme dostávali štrnásť dekagramov chleba a vodovú polievku.“
Aj Tegza nám potvrdil: Pre väzňov bola prihláška na front vlastne jedinou možnou priepustkou na slobodu, ináč by tam čoskoro zahynuli od hladu a vysiľujúcej práce v podzemí.
„Až v Buzuluku sa pre mňa opäť začal život so všetkou jeho krásou, aj keď navôkol zúrila vojna,“ priznával bývalý väzeň gulagu.
Čím sa líšili od nacistov
Jedni odchádzali do Sovietskeho zväzu najmä z politických, ďalší skôr z rasových dôvodov.
Židovský lekár Marek Neuer, rodák z Rimavskej Soboty, sa dostal za nedovolené prekročenie hraníc do tábora pri mestečku Kandalakša na polostrove Kola (neďaleko fínskej hranice). Pracoval v tamojšej nemocnici, a tak mal dobrý prehľad o všetkom.
Po vojne a emigrácii do Palestíny podal o tom autentické svedectvo: „Priestor tábora bol obohnaný tromi radmi ostnatého drôtu. Jednotlivé rady oddeľoval úzky pruh ornice. Za tretím, vonkajším oplotením strážili tábor ozbrojení strážni so psami. Pozdĺž vnútorného plota sa tiahol šesť metrov široký voľný pruh označený ,zakázaná zóna', v ktorej rozmiestnili strážne veže s reflektormi. Väzeň, ktorý do tohto priestoru vkročil, bol strážnymi bez výstrahy zastrelený.“
V zime klesal teplomer až na mínus 60 stupňov, ale ešte aj pri mraze 45 stupňov sa muselo ísť do práce. Podľa doktora Neuera však väzňov najviac kosila podvýživa. „Boli takí zoslabnutí, že často umierali ako muchy na smetisku.“ Úmrtnosť v tábore, kde bolo vždy okolo 2-tisíc väzňov, lebo početný stav neustále dopĺňali, dosahovala niekedy až 200 denne. Úmrtné listy vystavoval a podpisoval väzenský lekár. „Diagnóza smrti hladom sa však udávať nesmela,“ podčiarkol Neuer.
Izraelský historik českého pôvodu Erich Kulka, ktorý pred 35 rokmi zhromaždil podobné svedectvá, si položil otázku, čím sa vlastne stalinské tábory nútených prác líšili od nacistických koncentrákov. „Tým, že likvidovali ľudí len otrockou prácou a nie aj technickými vyhladzovacími zariadeniami typu plynových komôr,“ odpovedal. „Tie v gulagu skutočne neboli.“
Každý cudzinec bol špión
Za bývalého režimu patrila téma Slovákov a Čechov väznených v gulagu medzi tabuizované. Ak niečo z toho preniklo na verejnosť, zdôvodňovalo sa oprávnenými obavami predvojnového Sovietskeho zväzu, že s utečencami prenikajú do krajiny aj agenti cudzích spravodajských služieb. Preto „zadržiavali“ radšej všetkých, čo nelegálne prechádzali cez hranice a starostlivo ich preverovali…
Špiónománia a psychológia obliehanej pevnosti charakterizovali spoločenské ovzdušie v Stalinom vytvorenom totalitnom štáte. V rokoch 1939 – 1940 však Slovensko i Maďarsko patrili medzi spriatelené štáty ZSSR. Moskva s nimi mala riadne diplomatické styky. Boli predsa satelitmi Nemecka, ktoré si so Sovietmi podelilo Poľsko. S Berlínom udržiavala vtedy Moskva priam spojenecké vzťahy.
Autora týchto riadkov však prekvapilo, keď pred šiestimi rokmi pri návšteve Buzuluku zdôvodňovali masové zatýkanie politických utečencov obavami Stalina zo špionáže aj súčasní predstavitelia mesta. A o tom, že československú jednotku, ktorá tu v roku 1942 prešla vojenským výcvikom, tvorili z väčšej časti bývalí väzní gulagu, akoby ani nevedeli. Alebo nechceli vedieť.
Ani starousadlíci nám nemohli vysvetliť, prečo na miestnom cintoríne leží až 67 Čechov, Slovákov a Rusínov. Veď sa tu vtedy iba cvičili, ešte nebojovali. Napokon, cvičilo sa ani nie so skutočnými zbraňami, ale iba s ich drevenými maketami. Starousadlíci zrejme vedeli, čo sa tu vtedy dialo, bolo im však trápne o tom hovoriť.
„Mnohí sem prišli podvyživení a niektorí trpeli aj vážnymi chorobami,“ povedal nakoniec riaditeľ miestneho múzea Nikolaj Makarov. Ďalších skosil škvrnitý týfus a dyzentéria, ktoré v Buzuluku prepukli po príchode amnestovaných z táborov nútených prác.
Už 7. februára 1942 začala v Buzuluku pôsobiť prijímacia komisia, ktorá zisťovala totožnosť a spoľahlivosť nielen amnestovaných, ale aj dobrovoľníkov, ktorí sa do jednotky hlásili spomedzi sovietskych občanov českého a slovenského pôvodu. Bilaterálna vojenská dohoda sa totiž vzťahovala aj na nich.
Dlhá cesta z táborov do Buzuluku
Málo sa vie, že dôstojnícky zbor jednotky prichádzal z internačných táborov v Suzdali pri Moskve a Orankach pri Nižnom Novgorode.
Predtým boli príslušníkmi československej vojenskej jednotky v Poľsku, ktorá po jeho obsadení Wehrmachtom a Červenou armádou ustupovala v roku 1940 cez Rumunsko do ZSSR. Jej väčšia časť neskôr pokračovala v odboji vo Francúzsku, takmer 90 dôstojníkov a poddôstojníkov sa však zapojilo do formovania zahraničného vojska na území Sovietskeho zväzu.
Už 15. februára 1942 mala jednotka v Buzuluku 297 príslušníkov, z toho bolo asi 80 Slovákov. A koncom marca dosiahol početný stav práporu takmer 600 vojakov. Medzitým prichádzali ďalší amnestovaní, zo vzdialenejších táborov nútených prác. Za ich meškanie mohla často sovietska väzenská byrokracia.
Napríklad väzňov v tábore Vanšozero odoslalo tamojšie veliteľstvo NKVD najprv do „largpunktu“ Jerčovo pri Archangeľsku, odkiaľ cestovali vlakom do ďalšieho „punktu“ a až potom do Buzuluku. Trvalo to takmer dva mesiace, do stanice určenia dorazili v apríli 1942. Boli však na slobode!