Pravidlá odporúčali písať „preca“ namiesto „predsa“, „dvacat“ namiesto „dvadsať“, „kostka“ namiesto „kocka“, „treť“ namiesto „trieť“, „rozumeť“ namiesto „rozumieť“ a podobne.
Ako spisovné slovenské slová sa tam uvádzali „doly“, „kozel“, „láhev“, „limec“, „myslivec“, „nabídka“, „zedník“ a tak ďalej. Dovedna išlo o viac ako 500 takýchto slov prevzatých z českého jazyka.
Naopak, Pravidlá odmietali mnohé slovenské slová ako hungarizmy alebo germanizmy (napríklad „banovať“, „faloš“, „chýr“) a odporúčali ich nahrádzať synonymami. Ukázalo sa však, že skutočným dôvodom odmietnutia bolo to, že išlo o slová, ktoré sa nevyskytovali v češtine.
„Nové pravidlá obrátili nám naruby stovky slov, ktoré v ničom nebolo treba reformovať, tým menej deformovať,“ napísal krátko po vyjdení príručky básnik Ján Smrek.
Treba vari zdôrazniť, že išlo o prvú oficiálnu príručku spisovnej slovenčiny. V roku 1919 vydaná Czambelova Rukoväť spisovnej reči slovenskej ani opakovane vydávaná Damborského Slovenská mluvnica nemali záväzný charakter.
Novú spisovnú normu schválilo ministerstvo školstva a národnej osvety. Povinnosť dodržiavať tieto pravidlá však vyplývala takpovediac zo zákona nielen pre školy, ale aj pre úrady, médiá a vlastne pre všetky kultúrne inštitúcie.
Publikáciu vydala Matica slovenská nákladom Štátneho nakladateľstva v Prahe. Vzniká preto oprávnene otázka, ako je vôbec možné, že čechizujúce Pravidlá spisovnej slovenčiny pripravila najväčšia ochrankyňa jej čistoty – celonárodná ustanovizeň v Turčianskom Sv. Martine?
Odpoveď si žiada osobitnú kapitolu.
Vážný to myslel vážne
Pravidlá síce vydala Matica slovenská, ale pod redakciou českého jazykovedca Václava Vážného. Ten bol dokonca predsedom jazykovedného odboru Matice slovenskej i jej pravopisnej komisie a nebol tam za českých lingvistov jediný (spomeňme ešte Františka Heřmanského).
Ich účasť už pri zrode náročného projektu – a pripravovali ho od roku 1923 – sa zdôvodňovala najmä nedostatkom slovenských odborníkov.
Docent Vážný (od roku 1935 profesor) nebol však len tak hocikto. Okrem vedeckej erudície vynikal aj vrelým vzťahom k Slovensku a osobitne hlbokou znalosťou jazyka Slovákov. Patril dokonca medzi priekopníkov v jeho výskume.
Popredný súčasný slovenský jazykovedec Ján Kačala oceňuje Vážného „veľké zásluhy“ o základný výskum slovenských nárečí a dejín spisovnej slovenčiny, ako aj jeho významný podiel pri výchove celej jazykovednej generácie na Slovensku.
Za počin považuje aj vypracovanie Vážným prvých úradne schválených Pravidiel slovenského pravopisu. Zároveň však pripomína: „Pri kodifikácii spisovnej slovenčiny sa nevyhol omylom podmieneným ideologicky a politicky.“
Povedzme si aspoň v krátkosti, čo to bolo za politiku a ideológiu. Sám Vážný z nej nerobil žiadne tajnosti. Už v predslove k Pravidlám a potom aj po ich vyjdení, počas verejnej diskusie, otvorene priznával, že sa ich snažil robiť „pod zorným uhlom myšlienky československej“.
Podľa tejto idey tvorili Česi a Slováci jeden národ „československý“, ktorý hovorí československým jazykom takpovediac v dvoch zneniach – českom a slovenskom. Jazykovedci sa mali usilovať, aby sa tieto dva spisovné jazyky zbližovali a časom možno dokonca splynuli.
Všemožne sa o to usiloval aj vplyvný prúd dobovej politiky, nazývaný centralistický alebo čechoslovakistický.
Napríklad ministrom školstva bol vtedy Slovák a sociálny demokrat Ivan Dérer. Podľa zistení historika Martina Vašša z Univerzity Komenského Dérer osobne podporoval Vážného pravidlá, napokon ním riadený rezort ich schvaľoval a odporúčal používať všetkým školám.
Dérer totiž vychádzal z presvedčenia, že slovenčina a čeština boli v minulosti jednotným jazykom a novodobé rozdiely videl iba v tom, „že Česi píšu inou ortografiou a iným spisovným jazykom ako Slováci“.
To sa predsa dalo ľahko prekonať a minister sa aj sám snažil v praxi demonštrovať česko-slovenskú jazykovú jednotu. Napríklad aj vo verejných prejavoch "bez mihnutia oka bežne používal namiesto českého ,takřka' výraz ,takorka'. Vo svojich spomienkach to uvádza spisovateľ a novinár Milo Urban.
Mimochodom, Dérer bol Záhorák (pochádzal z Malaciek) a ako takému sa mu protivila exkluzivita strednej slovenčiny. Bol za väčší vplyv západoslovenských nárečí na utváranie spisovnej slovenčiny.
Danajský dar od prezidenta
Veľkým čechoslovakistom bol však i prvý prezident ČSR Tomáš G. Masaryk, ktorého otec pochádzal z Kopčian pri Skalici. Chorvátskemu sochárovi Ivanovi Meštrovičovi tvrdil, že medzi českým a slovenským jazykom je menší rozdiel, ako medzi dvoma slovenskými nárečiami.
„Ján Kollár bol Slovák a predsa písal po česky. Aj ja som Slovák a píšem po česky – prečo by tak nemohli robiť aj ostatní Slováci?“ pýtal sa Masaryk.
Smrek, ktorý sa v tom čase viac zdržiaval v Prahe ako Bratislave (v „stovežatej“ vychádzal časopis Elán, ktorý básnik redigoval), považoval prezidenta dokonca za iniciátora a organizátora Vážného pravidiel.
Na začiatku mal byť Masarykov dar Matici slovenskej – štvrť milióna korún – s tým, že peniaze sa použijú na národopisný a jazykovedný výskum. „A zákulisne bolo vyslovené želanie, v zmysle ktorého predsedom matičnej pravopisnej komisie sa stal docent Dr. Václav Vážný“, uvádza Smrek v spomienkach z roku 1969.
Vtedajší doživotný správca Matice „baťko“ Jozef Škultéty na tento obchod údajne pristúpil, hoci mu bol proti srsti. Svetová hospodárska kríza však už doliehala aj na Slovensko a Matica trpela finančnými suchotami. Takmer 40-tisícový náklad Pravidiel sľuboval naplniť jej pokladnicu.
„Baťko“, sám významný jazykovedec, predpokladal, že Vážného časom „ukočíruje“, ale už mal takmer 80 rokov a nevládal. A u podstatne mladšieho tajomníka Matice, básnika Štefana Krčméryho, sa už začala prejavovať jeho vážna duševná choroba…
Toľko Smrek a jeho pamäti. Ale či už sa všetko zbehlo presne tak, alebo nejako inak, nie je dodnes potvrdené, ale ani podstatné.
Skrátka, „čechizujúce“ Pravidlá slovenského pravopisu uzreli svetlo sveta a oheň bol na streche.
Výzva: Opravte pravidlá!
Treba pripomenúť, že záplava čechizmov bola vtedy azda ešte väčšia, ako je dnes prílev anglicizmov do slovenčiny. Čeština bola rozvinutejšia, mala už aj bohatú odbornú terminológiu, z ktorej slovenský jazyk hojne preberal.
To sa ešte dalo ospravedlniť, ale ako už v októbri 1931 písal Elán, mnohí novinári, úradníci, profesori, ba aj niektorí spisovatelia prenášali do slovenčiny aj celkom dobre nahraditeľné novotvary. A dôsledok? „Tým sa len zväčšuje priehlbeň medzi spisovnou a živou rečou.“
Vážného pravidlá túto tendenciu vlastne posvätili a otvorili stavidla ďalšiemu, ešte masovejšiemu prenikaniu bohemizmov.
V denníku Slovák sa české slová začali objavovať dokonca v titulkoch na prvej strane (Napríklad v titulku Treba poštátniť doly? Pravidlá síce pripúšťali dvojtvar, teda aj „bane“, ale až na druhom mieste).
Za nedodržiavanie Pravidiel hrozili totiž rôzne sankcie. Jeden príklad za všetky: minister školstva zrušil objednávku na 50-tisíc výtlačkov slovenských kníh, ktoré mali vyjsť vo vydavateľstve Leopolda Mazáča. Dôvod? Redakcia odmietla akceptovať normu predpísanú Pravidlami.
Už koncom roku 1931 sa však proti tomu zdvihla vlna odporu, pričom nielen zo strany prívržencov autonómie Slovenska v rámci ČSR. Až na skupinu hlasistov sa v tejto otázke vzácne zhodli predstavitelia inteligencie oboch hlavných konfesií: katolíci aj evanjelici, autori združení okolo Spolku svätého Vojtecha i Tranoscia.
„Približovať slovenčinu k češtine najmä vtedy, keď sa táto posledná zo svojich zásad nepohne, je politická lingvistika,“ napísal Martin Rázus v Národných novinách, „lebo má cieľ politický a nie čisto lingvisticko-vedecký.“
Už v novembri 1931 musel znepokojený Škultéty verejne sľúbiť, že sa postará o nové, opravené vydanie Pravidiel. Namiesto toho sa však čitatelia dočkali dotlače prvého vydania v pôvodnej podobe a náklade 20-tisíc výtlačkov!
To už bola rukavica hodená verejnosti. Protesty vyústili do petície popredných slovenských intelektuálov, ktorí požiadali blížiace sa Valné zhromaždenie Matice o vydanie opravených Pravidiel.
Jedným zo signatárov tejto petície memoranda bol i Ján Smrek, ktorý v Eláne potom napísal: „Pravidlá slovenčiny sa musia tvoriť neodvisle z nej samej, z jej vlastných základov a podľa jej ducha – tak káže čistá veda.“
Vážný sa podľa Smreka snažil pripravovať svojimi Pravidlami „už nádejné splynutie, resp. vtopenie slovenčiny do češtiny“. Ale ešte predtým by sa slovenčina vyvinula „de facto ako filiálny jazyk češtiny“.
Našťastie, nestalo sa…
Napriek politickej vrchnosti
Valné zhromaždenie Matice rozhodlo 12. marca 1932 o revízii Pravidiel. Schválilo novú pravopisnú komisiu pod predsedníctvom Škultétyho. Od tejto chvíle prestala aj širšia verejnosť brať Vážného príručku vážne.
Vážný so svojou skupinou vystúpili z Matice a začali pôsobiť v Učenej spoločnosti Šafárikovej v Bratislave.
Matica musela niesť dôsledky svojho rozhodnutia vrátane finančných. Ročná štátna subvencia sa jej znížila zo 150-tisíc na 60-tisíc korún.
Nové pravidlá vznikali ťažko, vyšli až v roku 1939. Boj o slovenský pravopis medzitým pokračoval a viedli ho najmä dve skupiny. Jedna okolo nového časopisu Slovenská reč, redigovaného Henrichom Bartekom, razila takzvaný matičný úzus. Druhá pri Univerzite Komenského a Učenej spoločnosti pripúšťala len mierne úpravy Vážného pravidiel.
Akcia však vyvolala reakciu a ďalší extrém – purizmus, ktorý znamenal preberať z češtiny čo najmenej a radšej nič.
Nemožno vylúčiť, že v tomto boji sa už prejavovala aj istá čechofóbia a politický separatizmus. Nie je napríklad náhoda, že Bartek sa v roku 1940 stal spoluautorom memoranda za pripojenie Slovácka a časti Sudet k slovenskému štátu. Tento návrh predložil premiér Vojtech Tuka v Berlíne, ale nepochodil. (V roku 1945 Bartek zo Slovenska emigroval a až do smrti žil v Mníchove.)
Vážný musel po rozpade ČSR nasledovať ďalších českých profesorov a vrátiť sa z Bratislavy do Prahy. (Na Karlovej univerzite sa potom až do smrti v roku 1966 venoval už len bohemistike.)
V päťdesiatych rokoch obvinili puristov aj tých druhých z buržoázneho nacionalizmu a nepochopenia marxizmu v jazykovede, ale bez existenčných následkov.
Zápas o slovenský pravopis, hláskoslovie i lexiku bol však už vybojovaný. Slovenčina sa nestala slabým odvarom češtiny a mohla sa konečne vyvíjať podľa vlastných zákonitostí. Samozrejme, naďalej zostávala pod väčším či menším tlakom vonkajšieho prostredia. A musela sa (stále sa musí) do istej miery prispôsobovať potrebám svojich užívateľov i požiadavkám doby.
Ale to ináč vari ani nejde. Podstatné je, aby sa všetko zaobišlo bez diktátu politickej vrchnosti…