Trochu z povinnosti, ale do veľkej miery aj z nadšenia sa v mnohých obciach okamžite začala zapĺňať. Pribúdali záznamy, kresby i fotografie. Mala sa zrodiť československá kronikárska tradícia. Mala, ale…
Nájsť dnes jednu z kroník s Masarykovým portrétom je kumšt. Umenie to bolo už v päťdesiatych rokoch. „Pamätné knihy sa najčastejšie strácali po vojne. A iba málokedy padli za obeť živelnej katastrofe. Najčastejšou príčinou ich zmiznutia bola obava pisateľa, že by obsah zápisu mohol byť použitý proti nemu či jeho blízkym,“ vysvetľoval túto masovú exekúciu prvorepublikových kroník Ladislav Jasenák vo svojej Príručke pre kronikárov.
Kronikárska tradícia sa už potom nikdy poriadne nepozviechala. Nariadenia povereníctva a neskôr ministerstva kultúry z rokov 1956 a 1983 síce formálne prikazovali obciam, aby si kroniky viedli, v praxi sa však príkaz bez hrozby trestu dodržoval nedbajsky. A podobne to funguje až dodnes. Predsa sa však nájdu nadšenci, ktorí píšu obecné či mestské kroniky s radosťou a nie pre odmenu či z povinnosti. A stále majú radšej papier ako monitory počítačov.
Mnohé kroniky sú „štrbavé“
Pána Jánosa Lukyho z Ondrejoviec však paradoxne nájdeme práve pri monitore. „Keď chcete vidieť, kde to všetko vzniká, tak tu,“ ukazuje smerom k počítaču. „Práve pre kronikárstvo som sa s ním naučil robiť,“ pokračuje kronikár Ondrejoviec, ktorý sa v dedine narodil len šesť dní po konci druhej svetovej vojny. Potom však už prejde k stolu vo vedľajšej izbe, kde má starostlivo rozložené všetky kroniky z posledných rokov. Pamäť obce spisuje piaty rok. Začal roku 2007, keď odišiel do dôchodku.
Jeho príbeh je podobný mnohým ďalším kronikárom. Luky musel v Ondrejovciach začínať takmer od nuly. Predvojnová kronika dediny zmizla s príchodom červenoarmejcov, tá ďalšia, ktorú písal miestny učiteľ od roku 1965, nemala už koncom osemdesiatych rokov stáleho pokračovateľa. Kde-tu sa zjavil nejaký zápis, väčšinou ako jednorazový popis niekoľkých rokov dohromady… „Hoci sa o históriu zaujímam už dlhé roky, nevedel som, ako vlastne začať, potreboval som od niekoho radu,“ spomína Luky.
Vybral sa po ňu do neďalekých Levíc. Miestny kronikár mu dal nejaké rozumy a následne ho poslal na špeciálne školenie pre pisateľov kroník. Človek by sa možno chcel opýtať, prečo toľko námahy pre jednu kroniku? Veď zapisovať to, čo sa stalo, vie vari každý, kto dokáže písať. Udržiavať dobrú kroniku však nie je jednoduché. Pritakáva aj Štefan Cifra, šéfredaktor Národnej osvety a dlhoročný spoluorganizátor súťaže Kronika Slovenska.
„Kronikári sa často zaujímajú, ako písať objektívne,“ opisuje Cifra. Problémy napríklad nastávajú, keď majú v obci príliš ambiciózneho starostu. Môže sa stať, že akcia, na ktorej vedeniu dediny priveľmi záleží, nevyjde podľa predstáv. V kronike by to malo byť zvečnené pre ďalšie generácie, no pre ego starostu je to nepredstaviteľné. Kronikári musia vedieť odolávať nielen takémuto tlaku, ale aj vlastnému skresľovaniu udalostí. A pre rodáka byť odosobnený niekedy nie je jednoduché.
Časom získavajú na cene
Luky však vraj so starostom vychádza dobre a podobný problém zatiaľ neriešil. Školenie si chváli. A nielen preto, že mu pomohlo ku kronikárskej cene, ktorú nám hrdo ukazuje. Keďže kronikári sú vlastne národopiscami svojich obcí, je dôležité, aby ich práca mala systém. „Každá fotka musí byť riadne označená, všetky prílohy pekne zapísané,“ vysvetľuje Luky a ukazuje svoje osobné kópie kroniky, ktoré sú písané na počítači a zviazané plastovým hrebeňom.
„Samozrejme, do kroniky na úrade to prepisujem ručne. Takzvaným dokumentačným perom, ktoré by malo prežiť mnoho generácií. Počítač mi však umožňuje, aby som si udalosti zapisoval pekne doma v pokoji priebežne počas celého roku,“ vysvetľuje kronikár Ondrejoviec svoj systém práce. A aké udalosti mu ako kronikárovi najviac ostali v pamäti? „Zapisujem naozaj všetko možné, od významných návštev až po kuriózne nehody, požiare a tak podobne,“ začne spomínať.
Napokon sa rozrozpráva o veľkej vode. Povodeň zasiahla mnoho domov, aj ten jeho. „Viete, tie udalosti sa vám teraz môžu zdať skôr také všedné, lebo sú čerstvé. Ale po dvadsiatich-tridsiatich rokoch budú mať celkom inú hodnotu,“ načrtáva zmysel svojej práce. Kronika by mala opisovať to, čo pisateľ videl na vlastné oči. Dá sa to stíhať? „My sme malá dedina, takže ja som všade. Jedine na zábavy už nechodím, na to som už starý,“ smeje sa dôchodca.
V malých dedinách každý o každom vie, takže Luky má informácie naozaj preverené a „zrecenzované“ zo všetkých strán. Možno aj preto je zástancom toho, aby zápisky ostávali uchované pre ľudí, ktorých sa týkajú. „Ja s internetom viem pracovať, dokonca občas aktualizujem obecnú stránku, ale to, čo sa udeje u nás, by malo ostávať tu. Čo je napríklad povedzme ľudí z Tekovských Lužian do toho, čo sa deje v Ondrejovciach? Keby to bolo na internete, môže nás študovať každý,“ uzatvára konzervatívne.
Voľakedy aj s kresbami
Neznamená to však, že by sa takýmto pravidlom riadili všetci kronikári. Mnohé obce prepisujú svoje aktuálne kroniky priamo na webové stránky, iné dokonca skenujú staré pamätné knihy a zachovávajú ich tak pre ďalšie generácie aj v elektronickej forme. Internet však medzi kronikármi postupuje oveľa menšou rýchlosťou, ako mnohí ešte pred pár rokmi čakali. Kronikári si moderné technológie pripúšťajú k remeslu len veľmi pozvoľna. Veru, okolo písania kroník ešte stále veje akýsi romantický závoj.
Presviedčame sa o tom aj v Mojzesove, dedinke na pol ceste medzi Novými Zámkami a Nitrou. Na obecnom úrade nás víta Eliška Mrnuštíková, ktorá robila kronikárku takmer po celé osemdesiate roky. Na rozdiel od Lukyho prebrala obecnú knihu spomienok starostlivo spracovávanú. „Predo mnou ju dlhé roky písal môj kolega, pán učiteľ Hrbatý. Od roku 1977 som to po ňom prevzala ja a písala som ju až do roku 1989,“ hovorí Mrnuštíkov.
Milá staršia pani sa pri spomienkach na kronikárčenie stále len usmieva a kroniku opisuje tak obrazne, že si ju vieme predstaviť pred sebou. Napokon nič iné nám ani neostáva. „Stará kronika sa, žiaľ, stratila. Často si ju požičiavali žiaci, ktorí písali prácu o našej obci. Jeden z bývalých starostov už ani nemal presne prehľad, kto ju presne vzal. A potom sa už nikdy nevrátila,“ vysvetľuje bývalá učiteľka, zatiaľ čo si listuje v novej kronike, ktorú si obec stráži už lepšie.
„Najskôr som si nebola istá, išla som aj na školenie, ale potom to už išlo. Bavilo ma hľadať v novinách, čo sa o našej obci napísalo. Potom som začala spovedať aj starších občanov, aby pospomínali na to, aké to tu bolo kedysi. A do knihy som nielen písala, ale aj kreslila. Napríklad stavanie mája, na to si spomínam,“ pokračovala Mrnuštíkov. Občas pridala aj nejaký ten veršík, skrátka tvorila knihu, ktorá nezachytávala len udalosti v dedine, ale aj jej dušu. Takých kroník je dnes už pomenej.
Ona sama vidí v modernom kronikárčení najmä ten rozdiel, že jej nástupca už nemusí zachytávať toľko politiky. „Vtedy bol raz Víťazný február, potom iný podobný sviatok, stále niečo. Ale zase na druhej strane teraz sa vytrácajú zvyky. Voľakedy sme mali aj bohatý kultúrny život, ochotnícke divadlá. A teraz? Nejaká tá zamba či zumba,“ schuti sa zasmeje, zatvorí novodobú kroniku a vsunie ju do masívneho obalu.
Foto: Andrej Barát
Môže z toho byť veľká vec
Kronikárstvo nie je však zďaleka cieľom a najvyššou métou miestnych národopiscov. Podľa Cifru je takmer pravidlom, že šikovní kronikári časom napíšu aj monografiu obce. Tie sú najmä v posledných rokoch veľkým „hitom“. Obce ich vydávajú zväčša pri nejakom okrúhlom výročí prvej zmienky o dedine. Tie sú potom dobrým darčekom od starostu, ale aj vyhľadávaným artiklom všetkých rodákov, ktorí už roky žijú v Bratislave, Košiciach či v iných vzdialených domácich i zahraničných kútoch.
Týmto smerom sa vydal aj Peter Králik. Nie je to typický obecný kronikár. Už dve desaťročia však mapuje diplomatický rod Apponyiovcov, ktorí boli niekoľko storočí pevne spätí so slovenskou obcou Oponice. „Tým, ako som spoznával ich rod, dozvedal som sa aj o Oponiciach,“ vysvetľuje Králik. Už roku 1995 napísal knihu História Oponíc. Popri tom však v depozite miestnej rímskokatolíckej školy našiel dve skutočné staré archívne kroniky, jednu dokonca z „masarykovskej“ série z roku 1932.
Králik je tiež živým príkladom toho, kam až môže zájsť nadšenie miestneho historika. Najmä keď je podkuté priam nezlomnou vytrvalosťou. Do Oponického kaštieľa, v ktorom je dnes hotel, sa mu podarilo navrátiť knižnicu Apponyiovcov asi so 17-tisíc starobylými knihami. Vzácne kúsky, ktoré šľachtici nazbierali počas svojich diplomatických misií, sú navyše vystavené v knižnici, ktorá je dokonalou replikou pôvodných priestorov.
Samozrejme, nie každý nadšenec to napokon dotiahne do projektu takých rozmerov, ako sa to podarilo Králikovi. Na druhej strane, práve kronikári a historickí nadšenci môžu vyťažiť to najcennejšie z miestneho dedičstva. Väčšinou sú to veci, ku ktorým sa profesionálni historici z iných miest dostávajú zložitejšie, keďže tak dobre nepoznajú miestne pomery. Cifra z Národnej osvety si preto myslí, že by vedenie kroniky malo byť povinnosťou nielen na papieri, ale aj v praxi.
Kroniky nevymierajú
„My sme sa už dlhšie snažili, aby existovala nejaká sankcia alebo čosi, čo by to písanie kroník celoplošne naštartovalo,“ hovorí Cifra. Kým sa však nenájde politická podpora, snažia sa kronikárstvo podporovať aspoň osvetou. Najväčším podujatím je už spomínaná súťaž Slovenská kronika. Neorganizuje sa každý rok, jej najbližšie pokračovanie by však malo byť už túto jeseň. „Vždy vlastne vyhlásime najlepších kronikárov za niekoľko rokov dozadu. Naposledy sme takto ľudí oceňovali v roku 2009,“ dodáva.
Slovenská kronika nie je len o súťažení, ale aj o rôznych seminároch a školeniach. Aj vďaka nim sa darí kronikárstvo držať nielen pri živote, ale aj na úrovni. „Nemyslím si, že by bolo na ústupe. Na každej súťaži sa vždy objaví nejakých 150 súťažných príspevkov,“ pokračuje Cifra. Pritom nejde stále o tých istých ľudí. Chodia aj stálice, no osadenstvo sa obmieňa. Dodáva tiež, že hoci veľkú časť kronikárov tvoria starší ľudia, výnimkou nie sú ani mladšie ročníky.
Nad mladšími už rozmýšľa aj Luky. Hoci je to stále čiperný dôchodca, prácu kronikára si vzal k srdcu tak veľmi, že už nechce dopustiť, aby Ondrejovce boli raz znova bez pamätí. „Skúšam na to nahovárať vnučku,“ hovorí nám potmehúdsky, keď nás vyprevádza z domu. Ak medzi kronikárov skutočne vstúpi mladá generácia, nástup internetu bude už zrejme neodvratný. Ale to predsa vôbec nemusí znamenať, že by sa z kronikárstva mala vytratiť romantika.
z histórie Začalo sa to spomienkou na dobrodincov
Kde až možno hľadať korene kronikárstva na našom území? Určite nie v prázdnych listoch. Na prvé kronikárske záznamy nemali pisatelia vyhradené čisté strany, ale vznikali ako poznámky na okraji liturgických textov.
„Keď napríklad istý dobrodinec daroval kláštoru nejaké peniaze či vecné dary, cirkevní hodnostári si na okraj strany zaznačili dátum a jeho meno, aby sa za neho vedeli povedzme o rok pomodliť,“ vysvetľuje Juraj Šedivý z Katedry archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Takéto záznamy sa objavovali už v šiestom storočí. Neskôr k nim začali pribúdať aj krátke opisy významných udalostí. Keď nejaký mocipán porazil iného, alebo bolo veľké sucho, či v prípade, že nad osadou preletela veľká kométa.
„Kroniky ako súvislé, celistvé zaznamenávanie udalostí z pohľadu jedného človeka vznikali najskôr ako oslavy rodov. Boli to však skôr také oslavné zápisy – že náš rod je lepší ako všetky ostatné, že je múdrejší a šikovnejší, ako a kde koho porazil,“ pokračuje Šedivý a dodáva, že tieto záznamy vznikali u nás najmä v stredoveku.
Klasické mestské či dedinské kroniky nemohli vzniknúť skôr ako samotné obce. „U nás je najstaršou kronikou tohto typu spišskosobotská, ktorá pochádza z druhej polovice 15. storočia. V tejto oblasti Spiša sa vôbec koncentruje viacero z prvých kroník. Písané boli najskôr po latinsky, neskôr aj po nemecky, keďže meštianstvo bolo v tom čase ešte do veľkej miery nemecké.“
Kronikári zapisovali najmä významné udalosti – či už dôlzité návštevy, vojenské akcie, alebo netradičné výkyvy počasia a prírodné pohromy. Osobnejší rozmer získali až neskôr. Vtedy sa už písali aj po maďarsky či v biblickej češtine a napokon aj po slovensky.
„Ich cieľom bolo jednak zachovať pamätihodné udalosti pre ďalšie generácie, ale určite aj to, že to bola otázka prestíže mesta. Ukázať ostatným, prečo sú práve oni dôležití – lebo tam boli takí a takí páni, lebo sa tam stali zdokumentované dôležité udalosti,“ uzatvára Šedivý.
Milan Čupka