Všetky dôležité správy posielajte cez Freya

14.02.2012 17:13

Len málo vojakov "neviditeľného frontu" prežilo v zdraví najstrašnejšiu z vojen. Ešte menej sa ich potom stalo významnými politikmi a multimilionármi. Jedným z nich bol Slovák Rudolf Fraštacký alias Robert Frey. Človek mnohých tvárí: podnikateľ a šikovný obchodník, vyzvedač a tajný kuriér, domáci i exilový politik a, nakoniec, významný finančník a mecenáš. V nedeľu 12. februára uplynulo 100 rokov od jeho narodenia.

Rudolf Fraštacký alias Robert Frey.
Rudolf Fraštacký alias Robert Frey. Autor: archív

„Stal sa hlavnou spojkou medzi Ženevou a Bratislavou,“ napísal o ňom historik domáceho protifašistického odboja Jozef Jablonický. „Správy sa prenášali zo Slovenska a na Slovensko väčšinou v mikrofilmoch, skrytých v podpätkoch, minciach, v zámku od kufra, v knihách a podobne.“

V Ženeve sídlil Jaromír Kopecký, vyslanec československej exilovej vlády, ktorá po rozpade ČSR našla útočisko v Londýne. Kopeckého diplomatický úrad pri Spoločnosti národov predstavoval dôležitý článok spravodajskej siete, napojenej na britské tajné služby.

Niektoré Fraštackého správy však končili aj v Berne, ďalšom švajčiarskom meste, kde v tých rokoch spravodajsky pôsobil Allen W. Dulles, neskorší riaditeľ CIA. Podľa niektorých zdrojov práve jemu odovzdal „posol Frey“ prvé správy o osudoch deportovaných slovenských Židov, získané od utečencov z koncentračných táborov v Majdanku a Osvienčime.

V súvislosti s vytvorením protihitlerovskej koalície a s uzatvorením vojenskej dohody medzi Benešovou a sovietskou vládou smerovali viaceré Fraštackého správy zo Ženevy cez Londýn aj do Moskvy.

Pracoval aj pre Američanov a Sovietov

Väčšina informácií pochádzala od skupín občianskeho odboja na Slovensku, ale viaceré mali svoj pôvod v Protektoráte Čechy a Morava. Od prvých mesiacov roku 1943 bol Fraštacký na určitý čas dokonca jediným spojivom tamojších odbojových skupín s exilovou vládou.

O strategickej dôležitosti prenášaných správ svedčí aj tento príklad. V marci 1943 odovzdal Frey v Ženeve mikrofilm s informáciami o vývoji a chystanom použití nových protitankových zbraní (pancierových pästí), protipancierových striel a dvojitých pancierových stien na ochranu tankov.

Text s týmito závažnými informáciami pripravil účastník odboja, námestník riaditeľa Zbrojovky Karel Staller. Prefotografovanie na mikrofilm zariadil ďalší odbojár František Francl, riaditeľ firmy Sandrik v Bratislave.

O samotnom Fraštackom sa dlho súdilo, že bol členom ilegálnej skupiny Flóra, ktorú viedla Kvetoslava Viestová. Mal k nej blízko, ako napokon aj k skupine Vavra Šrobára, alebo k ďalšiemu protagonistovi občianskej zložky odboja – Jánovi Ursínymu (tomu už v roku 1936 robil tajomníka vo Zväze hospodárskych družstiev). Fraštacký však patril do okruhu odbojných národohospodárov zoskupených okolo Petra Zaťku a Imricha Karvaša.

Karvaš bol guvernérom Slovenskej národnej banky a Zaťko riadil Ústredný úrad pre zásobovanie, bol ministerským poradcom a členom Slovenského snemu. Zároveň však ako člen ilegálnej Slovenskej národnej rady sa podieľal na prípravách povstania proti fašistickému režimu.

Fraštacký robil kuriéra aj pre ostatné skupiny. Napokon, exilovú vládu v Londýne o to žiadala samotná SNR: „Váš styk so Slovenskom v politických veciach nech sa deje výhradne cez politické vedenie, t. j. cez Freya…“ Ako dôvod uvádzala nevyhnutnosť zjednotiť prácu týchto skupín. Svedčí to však aj o vysokom kredite R. Fraštackého a o jeho postavení v podzemnom hnutí odporu.

Partizánom v hodvábnej košeli

Kto bol vlastne Rudolf Fraštacký a kde sa takýto človek vôbec vzal?

Narodil sa 12. februára 1912 v Mošovciach, rodisku Jána Kollára, neďaleko Turčianskych Teplíc.
Otec mlynár chcel mať zo syna podnikateľa, a tak ho po skončení základnej školy poslal na Štátnu obchodnú akadémiu v Turčianskom sv. Martine.

Na maturitnom vysvedčení z roku 1932 mal Rudo okrem „výborných“ a „chválitebných“ známok aj päť trojok. Je trocha zábavné čítať, že budúci veľkofinančník dostal len „dobrú“ z kupeckých počtov.

Napriek tomu pokračoval v štúdiu na Vysokej škole obchodnej v Bratislave. Po jej absolvovaní, ako upozorňuje historik Slavomír Michálek, sa Fraštacký zosobášil s Vierou Országovou. Skvelá „partia“, svokor bol totiž v rokoch 1929 až 1938 krajinským prezidentom, čiže najvýznamnejším predstaviteľom štátnej správy ČSR na Slovensku.

Ale Országovci poznamenali ďalšie Fraštackého osudy aj iným spôsobom. Brat bývalého krajinského prezidenta bol skúsený diplomat a práve on sprostredkoval budúcemu „doktorovi Freyovi“ prvý kontakt s Kopeckým vo Švajčiarsku.

Fraštacký už bol v tom čase riaditeľom a prokuristom Cukrospolu, čiže spoločnosti pre vývoz cukru, ktorú vytvoril kartel siedmich slovenských cukrovarov. Cukor sa počas vojnových rokov vyvážal zo Slovenska najmä do Nemecka a do Švajčiarska. Fraštacký mal preto sto dôvodov pravidelne cestovať do Ženevy alebo do Bernu a nikto mu pritom nekládol prekážky.

Po vojne sa preto o ňom najmä v ľudáckych exulantských kruhoch hovorilo ako o „partizánovi v hodvábnej košeli“ so zámerom zľahčovať jeho odbojovú činnosť. Napríklad Ján Makula, za slovenského štátu predseda Združenia priemyslu a aj v povojnovom exile presvedčený ľudák, o Fraštackom napísal: „Vo funkcii riaditeľa firmy Cukrospol sa mu veľmi pohodlne robila ilegálna činnosť. Vo Švajčiarsku sa stretával s Benešovým agentom Kopeckým. Cez deň mal porady, večer kúpil kyticu červených ruží a šiel Rudinko na večeru na slovenské veľvyslanectvo. Rudinko šiel navštíviť Jožinka Kirschbauma (tak sa titulovali aj v emigrácii v Kanade). Takto mal Rudinko neochvejné alibi pred nemeckými agentmi.“

Podľa Jablonického však hlavný kuriér medzi domácim a zahraničným odbojom to vôbec nemal ľahké, no Fraštacký sa „vedel pohybovať v spoločnosti, pôsobil dojmom šikovného obchodníka, čím nesporne bol“.

Keby ho nacisti odhalili, určite by nebrali ohľad na jeho hodvábnu košeľu alebo na silné obchodné, politické či spoločenské konexie. Stačí si spomenúť, ako dopadol bankár Karháš, na jeho tortúru vo väzniciach gestapa.

Fraštacký mal však nejaký šiesty zmysel, ktorý mu umožnil správne vyhodnotiť aj veľmi neprehľadnú situáciu a včas vykĺznuť z možnej pasce.

Gestapo o Freyovi nechyrovalo

„Bol vecný, úžasne pracovitý, rýchly v rozhodovaní,“ tak Fraštackého charakterizoval jeho blízky spolupracovník v odboji Staller. „Robil si len málo poznámok, ale vždy vybavil všetko presne.“

Vďaka týmto vlastnostiam preniesol „doktor Frey“ zo Ženevy na Slovensku i do protektorátu šifrovacie kľúče pre niekoľko ilegálnych vysielačiek. V niektorých prípadoch sa postaral aj o ich spoľahlivú obsluhu.

Jedine skupina Flóra nikdy nemala vlastnú rádiostanicu, hoci o ňu opakovane žiadala. Až neskôr sa ukázalo, že proti bol aj Fraštacký. Vraj preto, že je v nej „príliš veľa dám“ a že je tam problém s diskrétnosťou…

Dôvodov však mohlo byť viac, vrátane toho, že Flóra ako jediná odbojová skupina na Slovensku dôsledne podporovala Benešove predstavy o postavení Slovenska v povojnovom obnovenom Československu. Beneš bol za centralizmus, podriadenie sa Slovákov vo všetkom závažnejšom Prahe, kým Zaťko a Fraštacký – za vzťahy „rovný s rovným“.

Gestapo nemalo ani potuchy o tom, kto vystupuje pod krycím menom Frey. Vďaka tomu mohlo kuriérne spojenie so Ženevou fungovať bez prerušenia až do leta 1944.

„Nepoznáme nijaký dokument, ktorý by naznačoval, že nacistická spravodajská služba niečo vedela o Fraštackého odbojovej činnosti,“ zdôrazňuje Jablonický. „Skutočnosť, že koncom októbra 1944 nacisti dovolili Fraštackému odcestovať do Švajčiarska, svedčí o tom, že nemali o nej ani tušenia.“

Keby neodcestoval, pravdepodobne by ho dostali, lebo po potlačení Povstania a počas výsluchov uväznených účastníkov odboja by zrejme padlo i jeho meno.

Aj majster tesár sa občas utne

Jediný raz sa stalo, že hlavný kuriér slovenského odboja si nesplnil úlohu, keď jeho život visel na vlásku. Deň pred vypuknutím Povstania, 28. augusta 1944, prišiel Fraštacký do Banskej Bystrice s odkazom od členov ilegálnej SNR (Gustáva Husáka a Jozef Lettricha) pre pplk. Jána Goliana.

Išlo o to, oddialiť Povstanie, ako sa len dalo, aby sa jeho začiatok dal koordinovať s prípadným nástupom Sovietskej armády v Karpatoch.

Po príchode do banskobystrických kasární však prekvapeného Fraštackého zaistili dvaja dôstojníci verní vláde. Nasledovala osobná prehliadka, pri ktorej našli obálku so správami pre Goliana. Fraštackého zaviedli do strážnice, postavili k nemu vojaka s rozkazom použiť zbraň v prípade, že sa väzeň pokúsi o útek.

„Len vďaka okolnosti, že terajší generál Vesel urobil v tú istú noc prepad na kasárne, pri ktorom bol plukovník Kanák postrelený, som vyviazol z celej aféry živý,“ spomínal Fraštacký dva roky po vojne.

Počas samotného Povstania sa zdržiaval väčšinou v Bratislave, kde mal na starosti spojenie s povstaleckým územím. Zároveň bol v stálom styku so Ženevou a s Londýnom. Opustil Slovensko, až keď mu už horelo pod nohami.

Po príchode do Londýna však mohol s čistým svedomím hlásiť: „Zariadil som všetko tak, aby najmä spojenie s protektorátom i so západným Slovenskom bolo bezpečne udržiavané“…

Slováci nie sú vagón s uhlím

Na Slovensko sa vrátil už v polovici mája 1945 spolu s Ursínym a zapojil sa do politického života ako jeden z popredných predstaviteľov Demokratickej strany.

Keď o rok neskôr táto strana vyhrala na Slovensku parlamentné voľby, stal sa Fraštacký podpredsedom Zboru povereníkov, svojho druhu slovenskej vlády. Podľa Michálka vtedajšia politika vedenia DS nevoňala nielen komunistom, ale ani českým demokratom vrátane prezidenta Beneša. Ten odmietal najmä snahy DS dostať do novej ústavy otázku federatívneho usporiadania Československa.

„Nie sme vagón s uhlím pre Čechov a nepripustíme, aby s nami manipulovali ako s vedľajším predmetom v ČSR,“ komentoval Fraštacký Benešove výroky na adresu vedúcich politikov DS.

Možno predpokladať, že už v jeseni 1947, počas známej politickej krízy na Slovensku, Fraštacky predpokladal skorý odchod do exilu a pripravoval sa naň.

Obvykle dobre informovaný agent Štátnej bezpečnosti pod krycím menom V – 101, nasadený do ústredného aparátu, preto radil „uskutočniť úder proti Fraštackému, ktorý v prípade tretej emigrácie bude jej financiérom a duchom“. A dodával, že menovaný „má už dnes v zahraničí značné peniaze a robí stále veľké peňažné presuny“.

Do exilu odišiel Fraštacký začiatkom marca 1948. Najprv do Viedne, potom cez Londýn do Bernu, aby sa odtiaľ po necelom roku vysťahoval do Kanady, ktorá sa mu stala druhou vlasťou.

Vrátil sa tam k pôvodnému povolaniu – venoval sa medzinárodnému obchodu. Založil spoločnosť Metro International Inc. a ako jej prezident prenikol do podnikateľskej a finančníckej elity Kanady. Ako zistil Michálek, medzi klientov Fraštackého Metra patrili staré bohaté rody, najmä európska aristokracia.

Myšlienkovo však zostával na princípoch Demokratickej strany a v tomto duchu pôsobil aj v česko-slovenskom exile. Patril medzi významných sponzorov jeho aktivít a usiloval sa, väčšinou márne, o zjednotenie znesvárených skupín.

Novembra 1989 sa nedožil, zomrel o rok a pol skôr v Toronte. Jeho syn Michael tragicky zahynul v Afganistane v júli 2006, kde pôsobil ako učiteľ. V Kanade žije Fraštackého dcéra Ľuba.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Flower bag ružové kvety

Flower bag ružové kvety

21,99
Ružový flower pot ružové ruže a biele alstromérie

Ružový flower pot ružové ruže a biele alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk