Živia svoje rodiny. Opatrujú v cudzine

Sú ich tisíce. Zdravotné sestry, krajčírky, čašníčky, knihovníčky, advokátky, veterinárky... Všetky majú niečo spoločné - opustili domovy, aby sa v zahraničí starali o chorých a starých. V emočne náročnom postavení migrantky v cudzej rodine ďaleko od domova zarábajú často ako jediné v rodine a myslia na to, kto sa postará o ich seniorov.

26.02.2012 07:05
Opatrovateľský kurz Foto:
Opatrovateľský kurz naučí zásady prvej pomoci aj starostlivosť o ležiaceho klienta.
debata (46)

Najmenej 25-tisíc Sloveniek pracuje v susednom Rakúsku, najobľúbenejšej krajine opatrovateliek. Pracujú často ťažšie ako ich kolegyne v Nemecku či vo Švajčiarsku, kde nie je taká častá požiadavka postarať sa okrem klienta aj o dobytok či záhradu, Rakúsku však geografická blízkosť dáva obrovskú výhodu – dvojtýždňové opatrovateľské turnusy.

Po dvoch týždňoch dajú do poriadku domácnosť, nakúpia, navaria a jedlo zamrazia, aby mala rodina čo najmenej starostí.
„Dvojtýždňový pracovný rytmus navodzuje pocit, že neodchádzajú z domu. Nepretrhajú väzby s rodinou, kontakt s blízkymi zostáva zachovaný,“ hovorí Miloslav Bahna zo Sociologického ústavu SAV, ktorý nedávno skompletizoval výskum našich opatrovateliek v Rakúsku.

Ako príklad spomína matku a zároveň hlavnú živiteľku rodiny. Kým v Rakúsku opatrovala paniu so začínajúcim alzheimerom, doma na ňu čakali traja nezamestnaní muži – manžel a dvaja synovia. „Ona priniesla peniaze, dva týždne sa spolu tešili a potom zase odchádzala.“

Do Rakúska by sa už nevrátila

Nie každému však táto výhoda stačí. Mária Čerňáková opatruje už 16 rokov a plánuje v tom pokračovať aj zvyšné štyri do dôchodku. Ako kvalifikovaná geriatrická sestra s osvedčeniami a dobrou nemčinou si krajinu aj rodinu môže vyberať. Sama vychovala dnes už dospelého syna, ktorý žije v Británii, preto Rakúsko vymenila za Nemecko a Švajčiarsko, kam sa chodí na tri mesiace.

O seniorov v Rakúsku sa starala od roku 2004, dnes hovorí, že by sa tam už nevrátila. Vyššia životná úroveň v ostatných dvoch krajinách spríjemňuje aj prácu. „Rakúšania vedia zneužívať, že sme pracovité a vieme všetko urobiť, aj preto som odišla. Majú hospodárstva, žiadajú, aby ste robili aj tam. Mám tam priateľku, ktorá chodí na dva týždne, ale situácia je tam čoraz ťažšia. Teraz sú tam Rumunky a Bulharky, tie robia za polovicu toho, čo dávajú sestre zo Slovenska. Budú robiť aj za 10 eur na deň a zostanú aj pol roka.“

Pani Mária pochádza z Trenčína a po strate zamestnania bola súčasťou prvej vlny žien, ktoré odchádzali za prácou do domácností v zahraničí, aj keď spočiatku „na čierno“.

„Prišla revolúcia a v roku 1995 geriatrické sestry zanikli. Už sme si ťažko hľadali prácu, mali sme svoj vek a nemohli sme len čakať, že nám niekto ponúkne niečo lepšie. Tak som sa začala angažovať v tom, že pôjdem do Švajčiarska príležitostne opatrovať paniu, ktorá bola mojou pacientkou ešte na Slovensku. Dala som si cieľ, že sa musím naučiť nemčinu. Neboli sme ani v Európskej únii, boli to také hluché roky. Robila som, čo sa dalo. Teraz je síce ťažšia doba, ale sú príležitosti,“ spomína na svoje začiatky.

Dnes je veľmi spokojná. „Mala som v St Gallene pána, ktorého bolo treba 24 hodín denne opatrovať, infúzie, odsávanie, to bola hrozná drina, striedali sme sa tri sestry, ja, Nemka, Švajčiarka. Tam som nechcela zostať, hoci rodina si to želala.“ Teraz sa pri Bonne stará o mobilnú babičku s 1. stupňom demencie. „Je to v krásnom päťizbovom dome v horách. Treba ju raz za čas okúpať, chodiť s ňou na prechádzky. Má manžela a syna, ktorý býva v tom istom meste. Každý deň mám tri hodiny voľno, babičku si pekne uložím, s rodinou sa dohodnem a idem, kam chcem.“

Doma len s minimálnou mzdou

V rodine Gaškovcov od Liptovského Mikuláša boli na odchody za prácou zvyknutí, s deťmi pomáhali starí rodičia. Do leta však bol pobyt v inej krajine doménou otca rodiny. Keď sa rozhodol nájsť si prácu v mieste bydliska, odišla z rodiny matka. Otec, 11-ročný syn a 15-ročná dcéra museli nájsť nový model fungovania domácnosti.

„Opatrovateľský kurz som si urobila cez Červený kríž už pred dvoma rokmi. Počula som od iných žien, že je to výhodná práca, tak som to šla vyskúšať,“ hovorí Soňa Gašková. V auguste nasadla do auta agentúry Sunset Blvd a zamierila do rodinného domu na okraji Hamburgu. „Už v taxíku sa každá sťažovala, že to nie je ktoviečo, keď idete do cudzej rodiny, že záleží, akého pacienta dostanete, že je to dosť náročné na psychiku.“

Aké to je, byť k dispozícii 24 hodín denne neznámemu človeku s jeho rozmarmi, si pani Soňa vyskúšala na vlastnej koži. „Bola to dosť problematická 76-ročná pani. Vážila 130 kilogramov, pohybovala sa na vozíku a rada chodievala do Hamburgu na nákupy. Do jednej v noci vyžadovala spoločnosť, ráno o pol siedmej som vstávala, lebo raňajky už museli byť prichystané. Umývala som ju, upratovala dom, varila, starala sa o záhradku. Väčšinou idú opatrovateľky ako spoločníčky, ale tu som musela byť k dispozícii nonstop. Nechcela mi dať ani dve hodiny voľna denne, na ktoré máte podľa zmluvy nárok.“

Po dvoch týždňoch to chcela vzdať, ale napokon zostala dva mesiace. Obe ženy si na seba zvykli, pred odchodom jej klientka nakúpila darčeky pre deti. „Napokon ku mne bola milá. Nemôžem povedať, kúpila mi také veci, čo som nikdy nejedla. Vždy sa ma spýtala, a toto si už jedla? Dala mi aj veci, čo nepotrebovala. Keď som odchádzala, zobrala ma na nákup a povedala – pober si všetko, čo chceš, deťom. Do sto eur mi zaplatila, domov som šla ako Ježiško.“

Po návrate do Liptova našla pani Soňa chápavejšieho manžela, ako keď ho začiatkom augusta opúšťala. Starostlivosť o dve deti popri zamestnaní mu otvorili oči. „To sa veľmi zmenilo. Chlapi si po takej skúsenosti vedia vážiť ženy. Bežne si nedokážu uvedomiť, ako sa ženy doma narobia. Môj iba teraz pochopil, čo to je postarať sa o domácnosť, o deti, k tomu ešte chodiť do roboty,“

Doma sa zamestnala v potravinovej výrobe vo vedľajšej obci. Ako to v tomto kraji býva, za minimálnu mzdu. Manžel opäť odišiel do Česka, kde pracuje ako zvárač. Pani Soňa hovorí, že keď sa vráti na leto domov, zase by si šla privyrobiť opatrovaním. O takejto práci uvažuje aj dcéra. „Veľmi ju bavia deti, chodí na pedagogickú, potom chce ísť aj na vysokú. Aj nemčina jej ide veľmi dobre.“ Mama by jej prácu opatrovateľky odporúčala. „Je to dobrá práca, tu robíte za 300 eur a nadriete sa. Tam zarobíte, ale zas je to náročné psychicky,“ zhŕňa svoje skúsenosti.

Ženy na cestách

Šesť žien charakterizovali veľké kufre na kolieskach. Neboli v nich plavky a opaľovacie krémy, ale šaty na každodennú prácu. V kaviarni neďaleko bratislavskej Hlavnej stanice si dožičili ešte posledný hlt kávy, čaju, vína. Do záverečnej o jedenástej večer chýbajú sekundy, kým ich vyzdvihne „taxík“ a rozvezie do rakúskych rodín, zostáva ešte hodina.

Mladé aj staršie upravené ženy živo komunikujú, z domovov od Čiernej nad Tisou, Trebišova, Humenného či Sabinova cestujú od siedmej ráno. „Aké máme skúsenosti? Tie sú naozaj rôzne. Ale väčšina z nás to robí už roky, vytvorili sme si systém, dobre sme sa naučili jazyk.“ Je medzi nimi fyzioterapeutka, zdravotné sestry aj bývalá knihovníčka.

„U nás robota nie je. Ja to robím najkratšie, asi tri roky. Urobila som si opatrovateľský kurz. Mám veľmi milú klientku, takže žiadne problémy,“ konštatuje mladá blondínka, ktorá opúšťa Slovensko bez záväzkov. Mala priateľa, odlúčenie však ich vzťah nevydržal. Do vzdialených oblastí Rakúska chodia aj na mesiac a zhodujú sa, že vzťahy tým trpia. „Ničia sa. Toto dlhodobo žiaden vzťah nevydrží,“ dodáva rozvedená 46-ročná Ivana.

Na východe opatrovateľstvo zmierňuje krízu

Masový odchod žien z východného Slovenska do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska sa začal po roku 2008. „Bol to taký vankúšik, ktorý tlmil dopady krízy a nezamestnanosti,“ podotýka Martina Sekulová z IVO. Výskum SAV, na ktorom sa podieľala, ukázal zmenu zastúpenia regiónov medzi odchádzajúcimi ženami. Kým v roku 2005 bola polovica opatrovateliek v Rakúsku z pohraničia – z okolia Bratislavy a Trnavy, v roku 2009 začali prevažovať ženy z najchudobnejších oblastí juhu a východu Slovenska.

„Celkovo aj príjem opatrovateľky pred desiatimi rokmi v pomere k slovenskému príjmu bol na inej úrovni ako dnes. Prestáva to byť atraktívne pre ženy, ktoré majú možnosť nájsť si prácu s vyššou ako minimálnou mzdou. Preto aj agentúry musia aktívnejšie hľadať. Na druhej strane po legalizácii zamestnávania cudzincov v Rakúsku viacej tamojších obyvateľov uvažuje o tejto forme starostlivosti. Kým doteraz si ju platili väčšinou zámožnejší seniori, teraz po nej siahajú aj tí s nižším príjmom. Hľadajú lacnejšie opatrovateľky a tie nachádzajú za hranicami,“ hovorí vedúci výskumu Bahna.

Práca v zahraničí regiónu pomáha aj škodí

Z odchodu žien za prácou chudobné regióny profitujú. Peniaze sa vracajú späť, keď ich doma míňa opatrovateľka alebo jej rodina. Aj táto minca má však dve strany. Spoločnosť na jednej strane získava – znižuje sa nezamestnanosť a zvyšuje sa spotreba, na druhej strane si to môže vynútiť vyššie náklady na opateru ľudí, o ktorých sa nebude môcť postarať rodina.

„Ako vieme, ekonomická situácia na východe Slovenska je veľmi problematická. Zároveň tam vzniká deficit starostlivosti – o rodinu, o seniorov. Ak bude tento trend pretrvávať, bude sa to musieť zásadným spôsobom riešiť. Lebo kto sa bude starať o starších, ktorí budú túto starostlivosť potrebovať,“ pripomína Martina Sekulová.

Traumu z opustenia vlastných rodičov, ktorí potrebujú starostlivosť blízkych, spomínali mnohé opatrovateľky. Porovnávali, koľko dáva na opateru Rakúsko alebo Nemecko a koľko na celodennú starostlivosť prispieva Slovensko. „Veľmi často zvažovali tieto príspevky – omnoho radšej by sa za rovnakých podmienok ako v zahraničí postarali o svojich rodinných príslušníkov, keby z toho mohli dôstojne vyžiť,“ dodáva Sekulová.

Vo viacerých prípadoch odchádzala za prácou nielen žena, ale aj manžel. „Snažia sa nejako striedať, lebo hovoríme o skupine žien, ktorá má ešte nejakú zodpovednosť aj voči svojim rodičom.“ Tam nastáva rozpor, ktorý im pripadá až absurdný. Hovoria: „Musíme odchádzať do zahraničia starať sa o iných a pritom moji alebo manželovi rodičia potrebujú starostlivosť,“ približuje Sekulová zistenia z rozhovorov s opatrovateľkami.

Diera v opatere

Už aj na Slovensku tak v posledných rokoch vzniká diera v opatere o seniorov. Rovnako ako v Rakúsku, Nemecku alebo Švajčiarsku, kde sú ženy ekonomickou situáciou prinútené zotrvať v zamestnaní a o ich príbuzných sa nemá kto postarať.

„Toto isté vzniká aj po odchode ženy zo Slovenska do zahraničia. Ona musí starostlivosť nejako zabezpečiť – buď s pomocou manžela, alebo širšej rodiny, objavila sa však už aj platená pomocníčka v domácnosti. Týmto sa rozhodne Slovensko stáva súčasťou globálneho reťazca starostlivosti,“ konštatuje Sekulová.

Celosvetovo je najímanie pomocníkov v domácnosti, kam spadajú aj naše opatrovateľky, aupairky, upratovačky, na vzostupe. Najčastejšie sú na túto prácu najímaní migranti, ženy z chudobnejších krajín. Veľmi často nie sú presne špecifikované pracovné povinnosti, nemajú dobré pracovné podmienky, často je to na hrane zákona alebo úplne ilegálne, je to naozaj veľký problém súčasnosti. Venuje sa mu už aj OSN a Svetová organizácia práce.

Rehabilitačná sestra Petra Geršiová (vľavo) je... Foto: Ivan Majerský
Geršiová Rehabilitačná sestra Petra Geršiová (vľavo) je v Integre na praxi po bakalárskom štúdiu. Po ukončení magisterského si bude hľadať prácu fyzioterapeutky za hranicami. Riaditeľka Renata Balážová (vpravo) márne hľadá zamestnancov cez úrad práce.

Globálny reťazec starostlivosti súvisí s migračnými výmenami – žena z jednej krajiny odchádza do inej, aby sa starala o cudzieho. Ona sama si veľmi často najíma niekoho z ekonomicky menej rozvinutej krajiny, aby sa postaral o jej príbuzných.

Na Slovensku zatiaľ takáto prax zjavná nie je, ale v Poľsku alebo Česku je to už viditeľné. V Čechách ľudia takto zamestnávajú nielen Ukrajinky, ale už aj Filipínky. Češka ide opatrovať von a doma si na opatrovanie dieťaťa najme Filipínku. Kedy tento trend príde aj k nám, je otázkou času. Práve Češky boli priekopníčky aj v cestovaní za prácou.

Na začiatku boli aupairky

Pád socialistického bloku v roku 1989 prevrátil životy mnohých naruby. Zatvárali sa podniky, ale otvárali sa hranice. O tom, či skúsime šťastie „na Západe“ už nerozhodovala tajná polícia ani okresný tajomník strany, ale odvaha a schopnosť riskovať.

Dnes 31-ročná Andrea neváhala. „V deväťdesiatom roku som po škole rovno išla von. Bola som zvedavá na zahraničie, lákalo ma vycestovať. V Nórsku som ako aupair rok opatrovala deti. Chceli, aby som s deťmi hovorila po anglicky, aby sa aj ony učili, takže som sa perfektne naučila angličtinu a dobre po nórsky. Bola to dobrá skúsenosť,“ pochvaľuje si. Keby doma nemala prácu, ktorá ju teší, pokojne by išla von opatrovať seniorov.

Približovaním sa k únii sa rozmach práce aupair zastavil. Mladí už nepotrebovali kvôli jazyku chodiť do rodín, mohli voľne cestovať, na trh prišli nízkonákladové letecké spoločnosti a rôzne výmenné programy pre študentov v rámci únie.
„Vývoj je podobný ako s opatrovateľkami. Aj aupairky, ktoré odchádzali v 90. rokoch, boli dievčatá z vyššej strednej vrstvy, ktoré hľadali spôsob, ako sa dostať do zahraničia. Boli to inovátorky, neopakovali po svojich kamarátkach, ale skúšali nový vzorec správania. Zlomom bol vstup do Európskej únie a možnosť legálne pracovať trebárs v Anglicku. Pred rokom 2004 bolo možné ísť do Anglicka legálne len ako aupairka, do 2003 sme mali ešte víza,“ vraví Bahna.

Podobne inovatívne konali opatrovateľky z prihraničných regiónov, napríklad zdravotné sestry z Malaciek, ktoré zistili, že v Rakúsku sa dá robiť opatrovateľstvo a postupne sa osobnými kontaktmi alebo formálnejšími postupmi dostali k tejto práci. Až potom prišla legalizácia a aj ženy, ktoré predtým neuvažovali o takomto riešení finančnej situácie, po ňom siahajú. Na to sa nabaľuje ,priemysel', ktorý predstavujú agentúry, prepravné služby, kurzy," dodáva.

„Priekopníčkami“ opatrovateľstva v zahraničí boli Češky, dodnes sú konkurenciou Sloveniek najmä vo Švajčiarsku. Najväčšia a najstaršia opatrovateľská agentúra Südböhmische Volkshilfe je z Čiech, so sprostredkovaním začala v 90. rokoch. Tým, ako v Čechách klesal záujem, presunula svoje aktivity aj na Slovensko.

Agentúry – naše či zahraničné?

Z agentúr si možno vyberať. Na stránke úradu práce upsvar.sk ich nájdete desiatky. Aj keď podľa výskumu SAV ženy viac dôverujú agentúram v hostiteľskej krajine, núdzu o záujemcov nemajú ani slovenské. Tie lepšie majú v druhej krajine partnerov, čo predražuje aj poplatky.

Opatrovateľky v Rakúsku
* Najmenej 16-tisíc opatrovateliek seniorov zo Slovenska pracuje v Rakúsku, reálne ich môže byť okolo 30-tisíc.

* Z 8-tisíc opatrovateliek vo Viedni je 6-tisíc zo Slovenska.
* 47 rokov je priemerný vek opatrovateľky, dve tretiny z nich sú vo veku 40 až 59 rokov.
* 55 percent opatrovateliek sú vydaté, 18 percent sú slobodné ženy, 16 percent rozvedené, 9 percent tvoria vdovy
* Viac ako 70 percent má maturitu, 18 percent stredoškolské vzdelanie bez maturity, necelých 10 percent vysokoškolské, základné vzdelanie má necelé percento opatrovateliek v Rakúsku
* Najviac – 17 percent – pochádza z Košického kraja, 14 percent zo Žilinského, po 13 z Banskobys­trického a Prešovského. Okolo desať percent pochádza z Bratislavského a Trnavského kraja.
* 74 percent pracuje na dvojtýždňové turnusy s dvoma týždňami voľna, 53 percent na rakúsku živnosť.
* 20 percent je s prácou veľmi spokojných, 58 percent je spokojných, nespokojných je 6 percent.
* 21 percent vraví, že ich práca ovplyvnila vzťahy v rodine určite k lepšiemu, 36 percent skôr k lepšiemu, zmenu nezaznamenalo 34 percent opýtaných. K horšiemu sa vzťahy posunuli u 9 percent opatrovateliek.

„Agentúry berú mesačne až do 30 percent z vášho príjmu. Je to veľa. V renomovanej rakúskej Agentúre Svätej Alžbety platíme 300 eur ročne, keď sme pred rokmi začali využívať jej služby, jednorazovo sme zaplatili 600 eur. Ale keď je problém, okamžite ho riešia – aj priamo v rodine,“ hovorí pani Ivana z Trebišova, ktorá teraz opatruje neďaleko Innsbrucku.

Slovenské agentúry poukazujú na to, že nie je možné chodiť do každej dedinky, keď to žiada opatrovateľka. Do rodín však telefonujú.

„My tu robíme logistiku opatrovateliek, je to ťažká robota, nikdy nevieme, či do auta nastúpia. Partnerské agentúry sa zase starajú o rodiny tam. Oni poznajú miestnu legislatívu, my našu,“ hovorí Šarlota Elková z agentúry Lotty work. Riadia sa zákonmi hostiteľských krajín. Najjednoduchšie je to v Anglicku. Opatrovateľky idú do domovov dôchodcov, stávajú sa ich zamestnancami.

Nároky na opatrovateľky sa stále stupňujú Kedysi jazyk ani nepotrebovali, teraz klienti vyžadujú dobrú nemčinu a angličtinu. Najžiadanejšie sú kvalifikované sily – zdravotné sestry s výbornou znalosťou jazyka. Podľa stavu klienta sa líši aj zárobok – od tisíc do dva a pol tisíca eur.

Veľkou pomocou je výmena skúseností. Živé fóra fungujú na sociálnych sieťach, kde je viacero skupín pre opatrovateľky – slovenské opatrovateľky, všetko pre opatrovateľky, opatrovateľky.net, alebo na stránke www.opatrovatelky.com.

Stať sa opatrovateľkou je ľahké

Dostatok príležitostí je aj pre nezdravotníkov – ľudí s opatrovateľským kurzom. Stojí okolo 300 eur, stupeň dosiahnutého vzdelania nerozhoduje. Ďalšie peniaze potrebujete, ak si chcete zlepšiť jazykové schopnosti v odbornej komunikácii s klientom. Aj týchto kurzov je na výber.

„Opatrovateľský kurz trvá 230 hodín, z toho 70 hodín je prax. Učíme zdravotnícke a rehabilitačné techniky, hospicovú starostlivosť v terminálnom štádiu života, komunikáciu s klientom, všetko, čo budú potrebovať v praxi. Predmety a rozsah učiva určuje akreditačná komisia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny,“ hovorí lektorka Dagmar Vatolíková. Pre agentúru VaV robí kurzy v bratislavskom zariadení komunitnej rehabilitácie Gaudeamus. Za dva roky jej prešlo rukami mnoho žien aj viacero mužov.

„V každom kurze je okolo 15 až 18 ľudí, trvajú nepretržite celý školský rok.“ Len agentúra VaV, ktorá tiež sprostredkúva prácu do zahraničia, robí kurzy v 50 mestách. Veľký záujem si Vatolíková vysvetľuje pokračujúcim dopytom zo zahraničia. „To je taká prvá motivácia. Druhou bola zmena zákona koncom minulého roka, keď si naši opatrovatelia alebo sanitári v zariadeniach sociálnych služieb museli doplniť kvalifikáciu.“

V utorkový podvečer počúvalo 16 žien v rôznom veku a dvaja starší muži prednášku o trvalých postihnutiach – Downovom syndróme, detskej mozgovej obrne, autizme a o poškodeniach po cievnej príhode. Na kurz ich priviedol prísľub dobrého zárobku. Rozvedená štyridsiatnička Jana z Pezinka vychovala dve deti, robila rôzne práce vyžadujúce nižšiu kvalifikáciu. Ako predavačka zarobila najviac 500 eur, preto otvorene hovorí, prečo na kurz prišla. „Pre peniaze, tu sa lepšie platená práca nájsť nedá.“ V Rakúsku ju hľadala neúspešne, nevedela po nemecky. Dúfa, že opatrovateľku by mohla robiť aj bez znalosti jazyka, hoci „utierať zadky ma až tak veľmi neláka“. Najradšej by šla do Rakúska, nemá problém ani s viacmesačným pobytom v Nemecku. Ako dodáva, ide o peniaze.

Vychovávateľka Renáta z okresu Dunajská Streda chce kurzom predísť predpokladanej zložitej situácii. „Mám 57 rokov. Od augusta 2013 zrejme nebudem mať prácu, našu školu majú rušiť.“ Manžel je dlhodobo bez práce, v školstve sú platy malé a 18-ročnú dcéru bude treba podporovať na vysokej." Pani Renáta vidí vo vycestovaní riešenie pre celú rodinu. „Manžel je Nemec, takže jazyk viem, aj máme časté kontakty. Ale chcela by som ísť do Rakúska, dva týždne sú ideálne. Tri mesiace by bolo veľa, lebo máme veľkú záhradu aj dom.“

Prácu si chce hľadať cez agentúru, jej priateľka už takto robí v Rakúsku a je veľmi spokojná. Niektoré ženy uvažujú, že si nájdu prácu samy, aby sa vyhli poplatkom agentúram. Celkovo sa však individuálne hľadanie práce cez internet alebo inzertné noviny využíva málo. Mária Čerňáková s dlhoročnými skúsenosťami to ani neodporúča. Ona sama väčšinu času využíva Eures – európske služby zamestnanosti (www.eures.sk), ale aj naše agentúry. Adeptkám na túto prácu odkazuje, aby do nej šli s čistým srdcom. „Peniaze nie je dobrá hlavná motivácia. Klienti to hneď zistia.“

Kto sa postará o nás, keď všetci odídu

Zariadenie sociálnych služieb Integra v Bratislave má 38 klientov s ťažkým postihnutím, od detí po dospelých. Už dva roky hľadá zdravotnú sestru. Na úrade práce ponúka aj pozíciu hlavnej sestry, opatrovateľa, pracovného terapeuta. Riaditeľka Renata Balážová sa obáva, že o našich seniorov a zdravotne znevýhodnených sa nebude mať kto postarať.

„Keď som pred Vianocami kontrolovala portál Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ako je naše miesto napísané, že nie je možné, aby sa dva roky nikto neprihlásil, napočítala som, že len v Bratislave úrad hľadá 219 zdravotných sestier. Kde chcem ja jednu sestru, keď len Fakultná nemocnica potrebuje asi 180.“ Rovnaký problém majú so sestrami pre domov dôchodcov v Senci, ktorý donedávna viedla.

„Je to veľmi ťažká a slabo platená práca. Sestra s praxou má 500 eur hrubého. Hlavná sestra má rovnaký plat plus riadiaci príplatok. Musí však mať vyššie vzdelanie. Dnes už nemôže prísť dievča po strednej zdravotníckej škole ako zdravotná sestra, je len zdravotníckou asistentkou. Nastupuje s hrubým platom 315 eur, keď je staršia, má 450. Máme paniu, ktorá má 57 rokov, celý život tu pracuje ako opatrovateľka, má základný plat 316 eur. K tomu sú príplatky za sťažené podmienky, za nočné, víkendy, sviatky. S nimi zarobí 400 – 450 eur v čistom.“

Na prácu zdravotnej sestry je nutné vyššie odborné vzdelanie, čo sú tri roky vysokej školy a k tomu rok až dva špecializácie. „Dievčatá potom idú radšej na medicínu alebo odchádzajú do zahraničia. Práve preto je so sestrami veľký problém, a neviem, či si to vláda neuvedomuje. Aj od nás odišli dve zdravotné sestry, pretože si našli prácu v Rakúsku. S tým istým vzdelaním zarobia na ruku 2 500 eur,“ upozorňuje Balážová.

S absolventmi opatrovateľských kurzov nemá dobré skúsenosti. „Musím povedať, že zo šiestich, čo sa prihlásia, sedem prepustím. Buď odídu samy po pár dňoch, keď vidia, čo táto práca znamená, alebo sú pre nás neprijateľné.“

Mýty o opatrovateľkách

„Tá sa dobre vydala, tá tam šla len preto, že bol vdovec, ďalšia ho vraj doopatrovala za majetky.“ To sú vari najčastejšie mýty, ktorým čelia ženy, starajúce sa o klientov na Západe. Výskum pritom ukázal, že tri percentá žien sa síce počas tejto práce rozviedli, no nie pre zahraničného ženícha. Nových partnerov si našli dve percentá žien, prevažne zas medzi Slovákmi.

K bohatstvu sa opatrovateľstvom prísť nedá. Ľuďom to však nebráni, aby svojich blížnych ohovorili. Preto ženy nechcú prezrádzať svoju identitu. „Nepíšte moje meno. Už teraz musím ísť na nákup do supermarketu do mesta, lebo po mne vykrikujú, že som zbohatlíčka. Stačí, keď mužovi po dvoch mesiacoch kúpim fľašku plzenského,“ zhoduje sa partia žien z Východu.

„Keď si uvedomíte, že ich práca trvá 24 hodín a spočítate si dennú odmenu, odpočítate odvody, dopravu, zistíte, že im niet čo závidieť. Navyše musia čeliť absencii v rodine, veď je prirodzená emočná potreba byť s tými, ktorých mám rád. Toto je určite mýtus, ktorý neprispieva k dobrému pocitu opatrovateľky,“ konštatuje Martina Sekulová z Inštitútu pre verejné otázky.

Ziskom je emancipácia, stratou obavy o deti

Hlavným prínosom pre ženy samotné nie je len viac peňazí. Rozhovory s opatrovateľkami Martine Sekulovej ukázali, že ženám sa zvyšuje sebavedomie. Netreba zabúdať, že ide prevažne o generáciu spred roka 1989, ktorá nebola zvyknutá meniť prácu ani cestovať.

Práve zrelé ženy s dospelými deťmi tvoria najväčšiu skupinu opatrovateliek v zahraničí. „Zdôrazňovali oživenie partnerského života, viac sa na seba tešia. Nová práca prináša do ich života nové impulzy, nové témy na rozhovor, viac peňazí umožňuje tráviť spoločný čas kvalitnejšie – s manželmi chodia na dovolenky, wellness pobyty.“

Mnohé sa v tejto práci našli. Predtým zažili dvadsať – tridsať rokov v jednom zamestnaní, niektoré mali pocit vyhorenia, posilnený syndrómom prázdneho hniezda, keď deti odišli z domu. Práve im táto starostlivosť o staršieho človeka prišla prirodzená – prejavujú sa v tom ešte tradičné roly – starostlivosť je vnímaná ako doména žien, dodáva Sekulová.

„Nedá sa povedať, že absencia ženy v rodine má jednoznačne iba negatívny dosah. Z môjho výskumu vyplýva, že skúsenosť sa rôzni podľa vekových kategórií. Iné pocity prežívali ženy s maloletými deťmi, kde absencia v rodine spôsobovala matke emocionálnu bolesť.“ Objavovali sa obavy, či im to deti raz nebudú vyčítať, či im nevzniknú traumy, lebo matka pri nich nebola vo veku, keď ju potrebovali.

Odchod mužov za prácou nahrádzajú ženy

Kým v minulosti odchádzali z chudobných oblastí za lepším životom do zahraničia muži, dnes túto rolu vo veľkej miere preberajú ženy. Smerujú do celej Európy, muži stále najviac nachádzajú prácu v Česku. Dosah dlhodobej neprítomnosti ženy na rodinu u nás preskúmaný nie je. Na skupine pestúnok a pomocníčok z domácnosti z Ukrajiny, pracujúcich v Česku, sa ním zaoberala antropologička Petra Ezzeddine-Lukšíková z Fakulty humanitných štúdií pražskej Karlovej univerzity.

Až 55 percent migrantiek z Ukrajiny žije v Českej republike bez detí. Tvoria tak najpočetnejšiu skupinu transnacionálnych rodičov, ktorí žijú a pracujú v ČR. Matky bez detí emocionálne veľmi trpia, majú pocit viny. Vnímajú to často ako povinnosť a údel ženy – zabezpečiť pre potomkov lepší život. Nie je to jednoduchá voľba, núti ich k tomu zlá ekonomická situácia a často zlyhanie partnera.

„Aj keď odlúčenie od detí spôsobuje emocionálnu bolesť, môže týmto ženám prinášať aj určitú mieru osobnej autonómie a slobody, záleží to však od typu a podmienok práce. Významnú úlohu hrá tiež prijatie nového životného štýlu, predovšetkým vo veľkých mestách,“ domnieva sa antropologička. Upozorňuje však, že je nutné aj zmeniť legislatívu hostiteľských krajín, aby umožnili spojenie rodiny.

Medzinárodná dohoda má zlepšiť podmienky

Migrácia za prácou sa stáva celosvetovým problémom. Podľa Medzinárodnej organizácie práce (ILO) pracuje v zahraničí sto miliónov ľudí. Júnová konvencia má dostať túto problematiku do popredia, zabezpečiť najmä ochranu žien pracujúcich v domácnostiach. Tento typ práce stále nie je vnímaný ako skutočné zamestnanie.

Ezzeddine-Lukšíková hovorí, že ide o fenomén súčasnosti. Neoliberálna spoločnosť má veľmi slabý sociálny systém, rodiny už nežijú na jednom mieste, nemôžu sa postarať o seniorov alebo deti, muž aj žena sú nútení pracovať čoraz viac. Rastie tak potreba nahradiť ich v starostlivosti o domácnosť inou ženou za peniaze, najčastejšie lacnejšou silou z chudobnejšieho zahraničia. V Škandinávii, ktorá má dobrú sociálnu politiku, je dopyt po takýchto službách minimálny.

Práca v cudzej domácnosti nesie mnohé riziká. Ide o neformálne prostredie, dohody medzi opatrovateľom a klientom sú často nejasné. „Je ťažké vôbec nastaviť pravidlá, a to aj preto, že pestúnky alebo opatrovateľky vykonávajú takzvanú emočnú prácu. Ak bývajú v rodine, je zložité oddeliť osobný život od pracovného a pracovné povinnosti od osobných vzťahov. Ani prostredie nie je neutrálne. Je rozdiel upratovať kanceláriu alebo niečí byt. Niekedy sa ocitajú až v područí rodiny, pre ktorú pracujú,“ podotýka Ezzeddine-Lukšíková.

V Českej republike väčšina rodín využíva migrantky na upratovanie. V poslednom čase však vznikajú agentúry, ktoré dovážajú cudzinky na opatrovanie detí a seniorov, jedna sa špecializuje na Filipínky. Zámožnejšie české rodiny oceňujú ich znalosť angličtiny a nechávajú na nich najmä starostlivosť o deti. „Je to vec triednej prestíže,“ dodáva Ezzeddine-Lukšíková.

© Autorské práva vyhradené

46 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy