V Uhorsku sa hlasy kupovali už vtedy, keď právo voliť do „urodzených stolíc“ mali iba zemania, hoci aj schudobnení ako kostolné myši, takzvaní sedmoslivkári. Ale v deň D sa z nich stávali „páni bratia“ a kandidáti do župného výboru sa v predstihu usilovali o ich priazeň.
Jednu z veľkolepých hostín pred voľbami vicišpána (podžupana) opísal Ján Kalinčiak v románe Reštavrácia: „Páni bratia si posadali okolo rozostavených po chodníkoch stolov, a tu si jedli a pili pri hudbe Cigánov, až to bola milá vec, lebo bolo všetko zadarmo. I ten najmenší medzi nimi si rozkazoval ako doma, sluhovia boli prinútení každému "vaša milosť“ povedať a obslúžiť ho vo všetkom, ba i v tom, čo mu len z očí vidno bolo."
Podľa historika Petra Šoltésa zo Slovenskej akadémie vied Kalinčiakovi poslúžili ako predloha slávne kortešačky v Nitrianskej župe z 30. rokov predminulého storočia. Stáli v nich proti sebe Kazimír Tarnóczy a Štefan Motessitzky a spolu minuli viac ako 200-tisíc zlatých v striebre, čo už bol veľký peniaz.
Začiatkom 21. storočia sú na Slovensku objektom predvolebného podplácania „pálenkou a pečeným mäsom“ alebo i malou sumou už nie potomkovia niekdajších zemanov, ale tých, čo im na kortešačkách spríjemňovali posedenie. Najčastejšie sú to Rómovia z osád. Ale ako vtedy, tak aj teraz ide o chudobných a zväčša i málogramotných voličov.

Navyše, tak vtedy, ako aj teraz je ojedinelým javom, aby za volebnú korupciu niekoho stíhali. A takmer nikdy nikoho neodsúdia.
Zvyčajne chýbajú dôkazy…
Za volenie neprijmeme jedenie. Ani pitie
To neznamená, že v Uhorsku neboli pokusy ozubadliť hydru volebnej korupcie. V revolučnom roku 1848 sa aj v našich končinách presadili parlamentné voľby založené na zastupiteľskom systéme. Vystriedali tak voľby do snemu viazané na stavovské výsady.
Ako píše maďarský historik András Cieger, počet osôb oprávnených voliť sa potom zvýšil „až“ na 7 percent z celkového počtu obyvateľstva. „Volebné právo dostal každý štvrtý dospelý muž.“ Okrem šľachty to boli najmä lekári, advokáti, úradníci a podnikatelia.
Po čiastkových politických reformách začal platiť majetkový a vzdelanostný cenzus. V meste mohol voliť iba ten, kto mal vlastný dom a platil domovú daň, volič z vidieka zase musel vlastniť predpísanú výmeru poľnohospodárskej pôdy a tiež z nej odvádzať štátu príslušnú daň.
Boli aj ďalšie ohraničenia. Volebné právo mali len muži, ktorí dosiahli 20 rokov a minimálne stredoškolské vzdelanie. Tvrdou podmienkou bola znalosť úradného jazyka, čiže maďarčiny. Zďaleka nie všetci Slováci spĺňali tieto kritériá. A ženy vtedy vôbec nemali volebné právo. Slovenky prvýkrát išli k volebným urnám až v roku 1920.
Okrem toho príslušníci rýchlo vznikajúcej buržoázie, ktorí získali volebné právo, sa rýchlo prispôsobili šľachte, prevzali jej spôsoby politickej korupcie. Volebné pravidlá tomu priali. Naďalej sa zachovali verejné voľby. Volebné urny neexistovali, nešlo sa za plenty, volilo sa verejne, hlasy sa zapisovali – každý volič musel nahlas vysloviť meno kandidáta.
Voliť sa mohlo iba v sídle volebného obvodu, nezriedka veľmi vzdialenom od bydliska voliča. Ani opakované sprísnenie volebných pravidiel v uhorských zákonoch z rokov 1874 a 1899 preto nevylúčilo zvážanie voličov dopravnými prostriedkami kandidátov na poslancov.
Zákon naďalej umožňoval aj „pohostenie“, akurát predpisoval, že by malo byť primerané: podľa príslušného ustanovenia nesmelo „prekročiť obvyklú mieru“. Ale kto kedy zmeral, čo je v Uhrách obvyklé?
„V deň volieb tiahli zástupy voličov ako armády s muzikou, spevom a revom k miestam, kde sa hlasovalo,“ približuje staré časy Bohúň vo svojich Zaprášených históriách. „A tak sa stalo veľmi často, že niekde, najčastejšie na otvorených priestranstvách, na námestiach alebo na lúkach, sa tieto dva tábory stretli, narazili na seba a strhla sa potom nie bitka, ale skutočná vojna, ktorá trvala aj niekoľko hodín, a po nej ostala na zemi ležať hromada ranených, ba niekedy i mŕtvych.“

Pred voľbami do snemu v roku 1906 však Slovenský týždenník priniesol túto výzvu: „My nižšie podpísaní sa slávnostne osvedčujeme, že všetci budeme voliť nášho slovenského ľudového kandidáta pána Dr. Vavra Šrobára. Ďalej sa osvedčujeme, že za volenie neprijmeme od neho ani jedenie, ani pitie, ani za furmanky, ale že si všetky útraty, ako sa na rozumných a statočných ľudí svedčí, zo svojho uhradíme.“
Pod výzvu sa potom podpisovali voliči v slovenských okresoch. Ale či sa podľa nej aj správali (voliči i volený) – a nakoľko dôsledne – to sa už asi nikdy nedozvieme.
V prospech Šrobára však vtedy v Katolíckych novinách agitoval aj Andrej Hlinka, zaprisahaný nepriateľ alkoholizmu. A Šrobár v tých voľbách uspel, hoci ho hneď po nich uväznili. Podobne aj Hlinku, oboch ako nebezpečných „panslávov“, ktorí verejne vystupovali proti oficiálnej politike pomaďarčovania národnostných menšín.
Voliť bez kortešačiek? Ani za svet!
Po vzniku Československa v roku 1918 rámec volieb síce vymedzili demokratické zákony, ale uhorská tradícia predvolebných kortešačiek sa na Slovensku ďalej udržala. Sprevádzalo ju kupovanie hlasov, zastrašovanie protivníka i pokusy o manipuláciu volieb.
Ferdinand Peroutka v diele Budovanie štátu píše, ako zástupcovia Slovenska prejavovali rozpaky nad novým volebným poriadkom. „Obávali sa trocha všeobecného hlasovacieho práva a bolo im proti srsti aj volebné právo žien. Najmä hlasisti prejavovali pochybnosti v názore na politickú vyspelosť ľudu. Voľby 1920 prirovnávali k skoku do tmy.“
Šrobár aj Milan Hodža žiadali pre Slovensko dočasnú výnimku: zatiaľ tu nezavádzať ani pomerné, ani všeobecné voľby. Ozývali sa však hlasy požadujúce odročiť voľby na Slovensku o niekoľko rokov.
To sa síce nestalo, ale vzniklo ministerstvo pre zjednotenie zákonodarstva a verejnej správy. Pôsobilo desať rokov a pre spravodlivosť treba dodať, že ho viedol vždy Slovák. Podľa spomienok Štefana Janšáka skrývala rozpoltenosť zákonov (uhorské na Slovensku, rakúske v Čechách a na Morave) „veľké politické nebezpečenstvo“.
A tak už i na Slovensku mohli voliť všetci, s výnimkou policajtov a vojakov. Príslušníci ozbrojených síl však nemali volebné právo ani na západ od rieky Moravy. V roku 1920 pristúpili k volebným urnám na Slovensku aj ženy.
„Ženo slovenská, voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky!“ Týmito slovami sa obracali na Slovenky letáky vtedajších politických strán.
Vábenie litrom a literatúrou
Darmo však Janko Jesenský v jednom zo svojich epigramov písal, že „predtým nás litrom vábili a dnes literatúrou“. Bez „páleného“ a spíjania voličov (teraz už i voličiek) sa ani demokratické voľby neobišli.
Už začiatkom roku 1920 zachytili ľudáci list zo sekretariátu agrárnikov, ktorý takéto praktiky odhaľoval. Na vidieku sa ešte prejavovala povojnová bieda, a tak sympatizantov podplácali nedostatkovým tovarom. V liste, ktorý zverejnil denník Slovák, sa uvádzalo, že každej pobočke posielajú „po 1 litri petroleja, poťažne štvrť kg sviečok“ na hlavu. Neskôr dodali ešte soľ a rum.
Roľnícka strana bola vtedy vládna, a tak využila v predvolebnej kampani župné úrady. „Obciam sa zo župných úradov nadiktovalo sto a sto litrov rumu,“ tvrdil neskôr Karol Sidor, popredný funkcionár ľudovej strany, a sarkasticky dodával. „Museli ho kúpiť a vypiť na väčšiu slávu Šrobárovho nariadenia o odalkoholizovaní Slovenska.“

Šrobárovci, hodžovci, ale najmä sociálni demokrati, vyčítali na oplátku Slovenskej ľudovej strane (ktorá išla do volieb v bloku s Čs. stranou lidovou), že vedú kampaň s pomocou cirkvi a duchovenstva. „Volebná agitácia v kostoloch je neprípustná!“ pripomínal titulok na prvej strane Robotníckych novín.
A Trenčianske noviny vysvetľovali, prečo cirkev poskytla na predvolebný boj svoje kazateľnice: „Páni biskupi, kapituly, kanonici, prepošti atď. majú na Slovensku 200-tisíc jutár ornej pôdy, lesov, pasienkov, ktoré majú byť rozparcelované medzi maloroľníkmi a bezzemkami.“
Zároveň sa rozmohli rôzne machinácie, množili sa vážne podozrenia z volebných podvodov. V snemovni vtedajšieho čs. parlamentu o tom prepukla búrlivá diskusia, napríklad po voľbách do župných zastupiteľstiev v roku 1924.
„Mnohým notárom v Nitrianskej župe bolo uložené, a síce pod stratou úradu, zašantročiť 100 až 150 hlasov podľa veľkosti obce alebo sfalšovať zápisnice,“ tvrdil Jozef Buday, poslanec za ľudovú stranu. Prirodzene, hlasy sa mali ukradnúť jeho strane a pripísať agrárnej. Agrárnici protestovali, namietali, že všetko sa to síce stalo, ale v opačnom garde.
Skrátka a dobre – nič nové pod slnkom. Volebnej korupcii a podvodom tohto druhu zrejme prialo aj prebujnené straníctvo. Už v období medzi dvoma vojnami sa strany u nás množili delením alebo štiepením. Napriek tomu bola tendencia – ak porovnáme parlamentné voľby v rokoch 1920 a 1935 – k poklesu kandidujúcich strán. Dnes pozorujeme čosi opačné.
Už vtedy však prispievali do čiernych fondov strán banky a veľké podniky, ktoré od zvolených politikov očakávali protislužby v podobe štátnych objednávok lebo „žiaducich“ zákonov. Voľby sa čoraz viac financovali z nelegálnych zdrojov. Ale to už je iná kapitola – o podplácaní politikov, a nie voličov…