Nevyberavý boj doterajších koaličných strán o prerozdelenie priestoru napravo od stredu, ktorý Radičovej vládu paralyzoval počas jej existencie, až napokon hrozil paralyzovať celý štát po jej páde, bude v ďalšom období pokračovať už len v opozícii.
Smer je jednoznačný víťaz, ktorý bude po prvý raz v našej modernej histórii niesť výlučnú zodpovednosť za vládnutie. Hoci Robert Fico aj po zrátaní drvivej väčšiny hlasov avizoval, že chce s ponukou osloviť všetky politické subjekty, ktoré prekročili bránu parlamentu, predbežne je už viac-menej jasné, že vládnuť bude sám.
Najväčšie prekvapenie
Bezkonkurenčne najväčším prekvapením predčasných volieb je však relatívne vysoká účasť voličov, ktorá prekonala pesimistické predpovede prieskumov verejnej mienky v ostatnom období. Dôsledky vyššej účasti ľudí na voľbách okrem iného vyvrátili pomerne rozšírený predsudok, podľa ktorého sa automaticky predpokladá, že väčšina z tých, čo do poslednej chvíle zvažujú, či vôbec pôjdu voliť, sú potenciálnymi voličmi pravice. Voliť napokon prišlo o pätnásť, či dokonca viac percent oprávnených voličov, než predpokladali prieskumy, z čoho vyplýva, že dosť veľká časť ľudí sa naozaj rozhodla ísť voliť až v poslednej chvíli. Najviac z toho však nevyťažila pravica, ale Smer. Svoj hlas mu dalo viac než milión voličov – takmer o dvesto tisíc viac, než v roku 2010.
Po necelých dvoch rokoch vládnutia Radičovej koalície, ale najmä po mesiacoch chaosu a postupného rozkladu niektorých funkcií štátu, ktoré nasledovali po jej páde, je vcelku jasné, čo bolo najsilnejším mobilizačným činiteľom pre voličov Smeru. Bolo ním zhoršovanie ich ekonomickej a sociálnej situácie a neistá perspektíva v prípade, že by sa v nejakej podobe mala zopakovať koalícia, ktorá vládla doteraz.
Boj pravice sa nekončí
Ján Figeľ a jeho KDH sa podľa všetkého vyhne dileme, či dať prednosť stabilnej vláde so Smerom, v ktorej by bol ale výrazne menšinovým partnerom, alebo sa ako novopečený „líder pravice“ pokúšať zlepiť nejaké pokračovanie doterajšej koalície. To isté sa v menšej miere týka Bélu Bugára a strany Most – Híd.
Boj na pravej strane politického spektra sa ale voľbami neskončí. Tento boj sa začal od prvej chvíle existencie Radičovej vlády a pokračoval aj po jej páde v októbri minulého roka, v nečistej a agresívnej predvolebnej kampani. Priebežným výsledkom tohto boja (podľa výsledkov volieb) bolo zatiaľ zdecimovanie oboch hlavných rivalov, SDKÚ Mikuláša Dzurindu a SaS Richarda Sulíka, ktorí boli vo volebnej noci donútení vyhlásiť za úspech už len to, že sa vôbec dostali do parlamentu.
Lenže aj novopečený „líder pravice“ Figeľ musel napokon prehltnúť trpkú pilulku. KDH nedokázalo uhrať ani dvojciferný výsledok a s menej než deviatimi percentami je jeho náskok oproti doterajším koaličným partnerom len minimálny. Novým hráčom na pravicovom ihrisku je navyše nevyspytateľný Igor Matovič a jeho Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Tí vo voľbách preskočili SaS, SDKÚ, ale aj Most – Híd. Až výsledky zrátania preferenčných hlasov ukážu, aká bude vlastne zostava Matovičových poslancov v Národnej rade, a či túto zostavu bude vôbec nazývať „Matovičovou“. Dá sa však očakávať, že okrem jednotiaceho prvku, ktorým bude pre opozíciu spoločný nepriateľ v podobe vládneho Smeru, bude v opozičných laviciach prebiehať „občianska vojna“ pravice. Jej súčasťou môže byť aj postupný rozklad klubu Obyčajných ľudí a snahy o posilnenie pozícií SaS či SDKÚ voči Figeľovmu KDH.