Stovky politických nominantov rozptýlených od najväčších štátnych firiem a úradov až po krajské a obvodné pobočky tak opäť čaká nútený odchod. Odborníci pritom už roky varujú, že taký spôsob obsadzovania vedúcich postov krajine škodí, lebo potláča odbornosť a zvyšuje korupciu.
„Systém, ktorý dnes funguje, umožňuje pomerne ľahkú manipuláciu,“ hovorí Emília Sičáková-Beblavá z organizácie Transparency International Slovensko. Upozorňuje, že politické nominácie do štátnych firiem a úradov sú navonok legálne. Na niektoré vedúce miesta nie je totiž potrebné výberové konanie, no aj tam, kde je to podmienka, sa dá systém bez problémov obísť. Túto „legálnu politizáciu“ treba podľa nej obmedziť.
„Na to je nutné novelizovať viaceré zákony. Ak sa neupravia, nič sa nezmení. Netreba o tom iba rozprávať, treba prijať konkrétne kroky,“ naznačila Sičáková-Beblavá. Zároveň je však dôležité, aby dodržiavanie nastavených pravidiel niekto kontroloval. „Vyžaduje si to vytvorenie nejakej inštitúcie, ktorá by mala na starosti agendu výberových konaní, aby na ňu dohliadala,“ spresnila. Mimovládne organizácie podľa nej majú presnú predstavu, ako by systém mohol účinne fungovať, na ťahu sú však politici.
Vedúce miesta v štátnej správe a štátnych podnikoch politici neraz berú ako „trafiky“, ktoré za odmenu rozdeľujú známym či sympatizantom strany. Posty neobsadzujú najlepší odborníci, ale ľudia často bez skúseností. „Slovenskí politici stále postupujú podľa hesla, že korisť patrí víťazovi. To je tragédia, lebo takto sa nikdy nedožijeme kvalifikovaných úradníkov,“ tvrdí bývalý šéf Úradu pre štátnu službu Ľubomír Plai.
Škandály s nomináciami do podnikov s vplyvom štátu sa doteraz objavili po každých voľbách. Takých firiem je asi 40 a štát v nich má v predstavenstvách a dozorných radách vyše tristo kresiel. Ďalších niekoľko stoviek nominantov sa pravidelne preobsadzuje na nižších manažérskych pozíciách. V skutočnosti tak strany obsadzujú v podnikoch podľa odhadov až zhruba tisíc ľudí. Nominant v štátnom podniku po známosti mohol za dva roky zarobiť toľko, čo bežný človek za celý život.
Koniec straníckym a koaličným nomináciám v podnikoch sľubovala pred voľbami SDKÚ, napriek žiadosti premiérky Ivety Radičovej k tomu však vo vláde nepristúpila.
Ako sa k problému postaví budúca vláda Roberta Fica (Smer), nie je zatiaľ jasné. „Sme len dva dni po parlamentných voľbách. Akékoľvek personálne otázky sú predčasné,“ komentoval hovorca Smeru Erik Tomáš. Na otázku Pravdy, či má strana kapacitu na to, aby vedúce miesta v štátnych úradoch a podnikoch obsadila svojimi nominantmi, odpovedal, že Smer je veľká strana s dostatočným zázemím na to, aby robila kvalitnú personálnu politiku.
Kreslá v štátnych firmách
- Počet pozícií štátu v orgánoch firiem: vyše 300
- Výška odmien (z prevádzky) a tantiém (zo zisku): člen predstavenstva od 1¤000 eur do 16-tisíc eur/mesiac, člen dozornej rady od 300 eur do 3¤000 eur/mesiac
- Kde má štát najmä vplyv: Skupiny SPP, SE, ZSE, SSE, VSE a ST, SEPS, Javys, šesť veľkých teplární, letisko Bratislava, podniky SAD, tri železničné firmy, Lesy SR, Slovenský vodohospodársky podnik, Vodohospodárska výstavba, Slovenská správa ciest, Národná diaľničná spoločnosť, Slovenská pošta, Tipos, Slovenská konsolidačná, Slovenská plavba a prístavy, Letecké opravovne, Vojenské opravárenské podniky
Politológ Pavol Marchevský sa nazdáva, že vláda Smeru nebude výnimkou a tiež vystrieda politických nominantov. Podľa neho táto prax siaha až po okresnú úroveň a z tohto „začarovaného kruhu“ zatiaľ nevystúpila žiadna vláda. „Smer má okolo seba ľudí, ktorí sa už chystajú na nové miesta. Asi sa to bude znova vo veľkom opakovať,“ zhodnotil. Na tento kolobeh si zvykli už aj štátni úradníci, ktorí dokážu samostatne pracovať aj bez vedenia, kde sa striedajú nekompetentní pracovníci.
To, že bude Smer vládnuť sám, podľa neho nemá vplyv na kontrolu týchto podnikov a inštitúcií. „Nemám pocit, že dochádzalo k nejakej kontrole, keď boli vo vláde tri či štyri strany. Jednotlivé úrady si rozdelili podľa nejakého straníckeho kľúča a tie následne aj tak fungovali autonómne a boli zodpovedné hlavne voči vlastným stranám. Pri najvyšších štátnych inštitúciách, ako je napríklad Najvyšší kontrolný úrad, zase predpokladám, že sa dodrží doterajší úzus a miesto ponúknu opozícii,“ uzavrel Marchevský.
Jeden pokus oslobodiť štátnu správu od vplyvu politikov bol už v marci 2002, keď vznikol Úrad pre štátnu službu. Nemal však potrebné právomoci, aby sa presadil v praxi a na návrh SDKÚ ho v máji 2006 zrušili. Jeho riaditeľ Plai vtedy vyhlásil, že politické strany pred voľbami potrebovali „motivovať svojich členov a sľubovať im štátnozamestnanecké miesta“ – teda práve to, čomu mal úrad zabrániť.