Keď muži týrajú ženy. Prečo zlyháva spoločnosť

Práve v nedostatočnej razancii polície, v zlyhávaní štátu, ktorý nevytvára podmienky na ochranu týraných, či v ľahostajnom okolí vidia odborníci príčiny podobných prípadov.

Podľa analytikov nie je možné označiť jediného vinníka tragédií. "Zodpovedný je štát, problémom je nekonanie a zlá spolupráca inštitúcií, nastavenie systému pomoci, že sa problém v spoločnosti bagatelizuje, typu celá dedina o tom vie, ale nikto nič neurobí.

Úloha jednotlivých inštitúcií je v tomto ohľade rôzna, problémom je nejasné, nepresné rozdelenie kompetencií a zodpovednosti medzi inštitúciami. Lepšie by mala fungovať polícia aj sociálne odbory na úradoch, zdravotníctvo. Chýbajú im štandardizované postupy riešenia," povedala analytička Inštitútu pre verejné otázky Jarmila Filadelfiová.

Podľa Evy Sopkovej z mimovládnej organizácie Pro familia je hlavný problém v uplatňovaní legislatívy v praxi. „Základným problémom napríklad je, že všetky oznámenia na polícii sa riešia izolovane a končia zväčša iba ako priestupok. Podľa našich skúseností sa v rámci polície, súdov aj prokuratúry všetky legislatívne možnosti nevyužívajú dostatočne účinne,“ povedala.

V prípade bezprostredného alebo hroziaceho násilia môže žena zavolať políciu. Tá z domu vykáže násilnícku osobu, no iba v prípade, že evidentne hrozí od násilníckej osoby útok. To môže byť niekedy problém. Ako hovorí Sopková, tyrani sa zväčša po príchode polície správajú krotko. Policajné vykázanie navyše trvá iba 48 hodín.

„V tom čase má obeť možnosť požiadať na súde o predĺženie vykázania, ak jej to policajti vysvetlia a ak to bude schopná zvládnuť. Tá lehota je strašne krátka, v Rakúsku je to desať dní. Niekedy by stačilo, keby polícia konečne začala posudzovať ako trestný čin aj vyhrážanie. Často počujeme od policajtov – veď vám ešte nič neurobil,“ povedala riaditeľka Aliancie žien Slovenska Katarína Farkašová.

Spoľahnúť sa týrané ženy nemôžu ani na štát, ktorý by im mal zabezpečovať právnu pomoc či priestory, kde by sa mohli načas uchýliť. „Týrané ženy nemajú dostupnú právnu pomoc. Sú centrá pre pomoc obetiam násilia, ale tie neposkytujú pomoc v trestných veciach. Chýbajú aj ambulantné poradne a krízové centrá,“ vymenovala Sopková.

Podľa hovorcu ministerstva spravodlivosti Petra Bublu môže ohrozená osoba podať návrh na predbežné opatrenie, na základe ktorého jej môže súd zabezpečiť súdnu ochranu. Aj tá je však limitovaná tým, že ohrozená osoba musí podať žalobu, či už návrh na rozvod, alebo vysporiadanie spoločného majetku. „Druhá možnosť je obrátiť sa na orgány činné v trestnom konaní. Sudca v prípravnom konaní môže podozrivému uložiť ako alternatívu k väzbe primerané obmedzenie v podobe zákazu priblíženia sa k obeti na vzdialenosť menšiu ako päť metrov,“ povedal Bubla.

V nedávnych tragických prípadoch, keď bývalí manželia chladnokrvne zastrelili svoje partnerky a potom aj seba, zlyhala aj spoločnosť. „Menej sme sa posunuli v názore, že násilie je v každom prípade neprípustné. Z toho potom pramení aj určitá dávka ľahostajnosti, ktorá je vo verejnosti stále prítomná,“ doplnila sociologička SAV Magdaléna Piscová.

„Verejnosť by mala takýchto ľudí odsúdiť a dištancovať sa od nich. Nepamätám si na prípad, kedy muž napríklad odmietol ísť na pivo s kamarátom, lebo ten týra svoju ženu. Naopak sa stávajú dokonca také prípady, kedy muž dostane v správe pre políciu od okolia lepšie hodnotenie ako týraná žena,“ opisuje Sopková

Častým dôvodom nečinnosti okolia je aj stále zakorenená predstava, že rodina je privátna záležitosť, do ktorej sa nemáme právo starať. Opak je pritom pravdou. V prípadoch, keď sa okolie dozvie o týraní ženy, treba konať veľmi rýchlo a pracovať vždy s tou najhoršou možnou alternatívou. Ako ukázala aj nedávna skúsenosť, domáce násilie sa totiž môže skončiť vraždou.

„Tento čin môže vyústiť z momentálne prežívanej absolútnej bezmocnosti. Dá sa to v nejakom zmysle prirovnať k tomu, keď si človek siahne na svoj život. V tejto chvíli má pocit, že nie je žiadne iné riešenie, len to takto urobiť, ale zaútočí na život niekoho iného,“ vysvetlil psychológ Martin Miler.

Dlhodobé štatistiky, na základe ktorých by sa dal opísať vývoj problému týrania žien, neexistujú. „Trendy ťažko vieme zachytiť a interpretovať. Štatistiky sa síce robia, ale evidujú iba nahlásené prípady. Ťažko sa v nich hľadá vzájomný vzťah partnerov, neustále v nich pretrvávajú nedostatky. Mnoho žien má skúsenosť, že im nikto nepomôže a s procesom riešenia je spojených veľa komplikácií, tak násilie radšej ani neohlásia. Chýbajú tiež pravidelné výskumy výskytu násilia na ženách,“ uviedla Filadelfiová.

S domácim násilím, ktoré končí až smrťou jedného z partnerov sa stretávajú aj v iných krajinách, kde majú dokonalejšie zásahy v praxi. „Ten problém sa úplne odstrániť nedá, ale dá sa znížiť počet prípadov,“ povedala Eva Sopková s tým, že najlepšou prevenciou je efektívne zasahovanie, ktoré by dostalo tyranov do väzenia.

Piscová zdôrazňuje aj potrebu prevencie proti násiliu u malých detí. „Prevencia sa musí začať už u malých detí v rodinách, potom na škole, neskôr na pracoviskách a jasne ukázať, kde sú hranice v našom správaní, za ktoré sa už nesmie ísť,“ povedala Piscová.