Ako je možné, že týranie vyústilo do vraždy ženy, aj napriek tomu, že na to upozornila políciu? Kto zlyhal?
V prvom rade je to celková nedostatočná pozornosť štátu voči problematike násilia na ženách. A aby sme boli presnejšie, zatváranie očí celej spoločnosti vrátane mnohých žien pred dobre zaužívanou diskrimináciou žien. Pretože násilie je len dôsledok nerovnovážneho postavenia žien. Najjednoduchšia odpoveď na otázku prečo muži bijú ženy je – pretože môžu.
Je možné takéhoto tyrana – v tomto prípade exmanžela – nejakým spôsobom zastaviť?
Takýto zločin je predvídateľný, odborné štúdie zistili, že 74 percent z 239 zavraždených žien a 88 percent obetí pokusu o vraždu bolo v roku, ktorý vražde alebo pokusu o vraždu predchádzal, ošetrených na pohotovosti. Zásadné je určiť výšku ohrozenia. Vo svete na to existujú spôsoby, ale k nám ešte nedorazili. V prvom rade sú to nástroje na odhad nebezpečenstva, ktoré zvažujú okolnosti predchádzajúceho násilia, napr. porušenie podmienečného prepustenia v minulosti a súdneho dohľadu, porucha osobnosti spojená s hnevom, impulzivita, nestálosť v správaní (psychopatia) a extrémne zľahčovanie alebo popieranie histórie násilia v intímnom vzťahu, porušenie zákazu priblíženia k žene alebo zákazu kontaktovať ženu, prenasledovanie, nútený sex a násilie voči partnerke počas tehotenstva, násilie voči zvieratkám v domácnosti, prístup páchateľa k zbrani a predchádzajúce vyhrážanie sa so zbraňou, prítomnosť nevlastného dieťaťa páchateľa v domácnosti a odchod ženy zo vzťahu, najmä od kontrolujúceho partnera.
Má verejnosť dostatočné vedomosti o domácom násilí?
Verejnosť istotne väčšie ako pred desiatimi rokmi, žiaľ, práve profesionáli a profesionálky, ktorí s násilím na ženách a ich deťoch prichádzajú do styku, stále nevedia dosť. Čiastočne preto, lebo problematika stále nie je súčasťou ich profesijného vzdelania a čiastočne preto, lebo mnohí ľudia (najmä tí s najväčšími kompetenciami, napr. aj zostavovatelia učebných plánov) ju stále neberú vážne.
Ako by sa mali zachovať ľudia, ktorí majú podozrenie, alebo vedia, že je niekto v ich okolí týraný?
Túto otázku dostávame najčastejšie, čo je logické. Avšak nedá sa na ňu odpovedať všeobecne. Ak sa so ženou, o ktorej si myslíte, že zažíva násilie, môžete rozprávať, na začiatok jej treba povedať, že jej rozumiete, že ste na jej strane, že viete, že to nie je jej hanba ani jej vina a že násilie si nikto a ničím nezaslúži. Ak sa vám otvorí, pozorne počúvajte, nehodnoťte a neraďte ako inak a šikovnejšie by ste sa vy zachovali. Zdôraznite, že jej veríte – možno budete prví, od koho to konečne bude počuť. A poraďte jej obrátiť sa na niektorú špecializovanú mimovládnu organizáciu vo vašom okolí – ešte stále sú to len ony, ktoré majú know-how. Kontakty nájdete na internete.
Funguje to v praxi? Pomáhame takto ľuďom v našom okolí alebo je pre dnešných ľudí skôr typická zahľadenosť do seba?
Vyše 12 rokov prevádzkujeme nonstop telefónnu linku pre ženy postihnuté násilím a za ten čas cítime veľký posun, ľudia (aj muži) nám telefonujú často s veľmi presnými otázkami, a to aj za sestry, kolegyne, známe a dokonca aj neznáme, napr. jedna pani mi jednoducho dala k svojmu telefónu paniu, ktorú vídala s modrinami u seba v predajni optiky.
Ako človek rozpozná, že je niekto v jeho okolí týraný?
Tak ako rukojemníkov, ľudí v koncentračných táboroch, frontových vojakov a obete náboženských siekt. Ich psychika je v odbornej literatúre označovaná za rovnakú, prejavy budú individuálne.
Na koho sa môžu obrátiť týrané osoby, ak sa boja o svoj život?
V súčasnosti, keď my – odborné organizácie – bojujeme nielen o uznanie, ale aj o prežitie, sa na takúto otázku odpovedá len ťažko. Na ťahu bude nová vláda. Zatiaľ sa môžu obrátiť len na nás – na mimovládne organizácie.