„Týmto činom sa zaraďuje k zakladateľom organizovania prvej pomoci na bojisku,“ potvrdzuje aj Anna Falisová, historička zdravotníctva zo Slovenskej akadémie vied.
Keby Janka, zvaná aj Johanka Hrebendová, pochádzala z inej krajiny, tak jej tam zasvätia celý rok 2012 s množstvom spomienkových podujatí. Onedlho totiž uplynie 200 rokov od jej narodenia. Jedným z takýchto podujatí by dozaista bola medzinárodná vedecká konferencia. A tej by predchádzal špeciálny historický výskum, venovaný dobe, v ktorej žila a udalostiam, v ktorých zohrala nezastupiteľnú úlohu.
Za všetky teraz spomeňme aspoň záchranu zástavy a pečate prvej Slovenskej národnej rady. Alebo prvé zdravotnícke kurzy na území Slovenska pred vyše 160 rokmi, ktoré sama zorganizovala.
Na dnešnom Slovensku však Hrebendová-Bóriková patrí medzi zabudnuté hrdinky. Žiadny historik zatiaľ dôkladnejšie neskúmal jej spletité osudy. A tam, kde chýbajú historicky doložené fakty, nastupujú rôzne legendy a mýty. Autorom príležitostných článkov v médiách potom prichodí „variť“ viac-menej z vody…
Z rodu nebezpečných panslávov
Ale niečo sa vie aj v prípade Janky Hrebendovej, a to s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote. Narodila sa 28. júna 1812 v rodine evanjelického kazateľa Pavla Bórika. Ten pôsobil postupne v Humpolci, Sobotišti, Prietrži, Senici a napokon vo Vrbovci.
Rodina Bórikovcov patrila medzi národne uvedomelé, a to znamenalo, že z pohľadu uhorských úradov mala povesť nebezpečných panslávov. Vystupovali proti maďarizačnej politike Pešti, zasadzovali sa za uznanie slovenčiny a za rovnoprávne postavenie Slovákov i ďalších národnostných menšín v Uhorsku.
Dvaja Jankini bratia, o ktorých je viac doložených faktov, plnili v tomto národnoemancipačnom hnutí významné poslanie. Obaja boli zakladajúcimi členmi Matice slovenskej. O dva roky mladší Daniel Jaroslav Bórik sa dal podobne ako otec na dráhu evanjelického farára. V revolučných rokoch 1848 až 1849 pôsobil ako tajomník SNR. A o sedem rokov mladší Karol, ináč notár, sa stal kapitánom dobrovoľníckych jednotiek.
Janka sa už od detstva zaujímala o liečiteľstvo. V tých časoch však bolo nemysliteľné, aby žena študovala medicínu. Mohla byť nanajvýš ľudovou liečiteľkou, ktorá pri angíne alebo zápale krčných uzlín naprávala „čepy“, čiže prudko sťahovala hlavu nemocného na úrovni čela nejakou šatkou. Alebo vydávať sa za „bahynku“, zariekajúcu vedmu, o ktoré vtedy nebola núdza ani na moravsko-slovenskom pomedzí.
Budúca fundovaná ošetrovateľka si však „našla“ iný spôsob, ako získať potrebné vedomosti i niektoré praktické skúsenosti z moderného liečenia. Už v osemnástich rokoch sa vydala za lekára c.¤k. Rakúsko-uhorskej armády Jána Hrebendu, rodáka z Kostolného.
Čomu nezabránil ani Kollár
Všetko svedčí o tom, že išlo o manželstvo z rozumu. Hrebenda mal takmer o 20 rokov viac ako jeho mladučká manželka. Spisovateľka Anna Zora Lacková kedysi napísala, že bol čudák, nerozvádzala to však do podrobnosti. U iných autoriek, napríklad Blanky Landovej, nachádzame zmienky o Hrebendových sklonoch k alkoholizmu.
Ako vojenský lekár putoval Hrebenda so svojou manželkou z jedného posádkového mesta do druhého. Dlhší čas sa však zdržiaval v Pešti, kde svoju ženu uviedol do spoločnosti Jána Kollára, významného básnika, spisovateľa, ale aj ideológa slovenského národného obrodenia, neskoršieho bojovníka za samosprávu Slovenska v rámci Uhorska.
Pod Kolárovým vplyvom sa Janka Hrebendová začala podieľať na organizovaní kultúrneho života peštianskych Slovákov (v hlavnom meste Uhorska ich vtedy žilo okolo 10-tisíc), ale aj o tejto kapitole jej života chýbajú akékoľvek konkrétnejšie údaje.
Foto: archív
Málo známe sú tiež dôvody a okolnosti definitívneho rozpadu manželstva Hrebendovcov, ba nevie sa, kedy presne k tomu prišlo. Nepomohlo vraj ani dohováranie samotného Kollára. Landová tvrdí, že boli „oficiálne i úradne rozlúčení“, ničím to však nedokladá.
Podľa ďalších autorov bolo hlavnou príčinou rozchodu Hrebendovo pomaďarčenie sa, čo údajne jeho partnerka – národovkyňa – nedokázala uniesť. Historička Falisová to považuje za málo pravdepodobné. „Rozvod bol v tom čase a v takýchto spoločenských kruhoch niečo ojedinelé,“ pripomína, „čiže museli k nemu viesť viaceré veľmi závažné dôvody.“
V prípade Hrebendovcov jedným z nich mohla byť aj bezdetnosť. Z hľadiska našej témy však ich vcelku nevydarené manželstvo napokon splnilo svoj účel. Všetci autori sa zhodujú v jednom: Prvou slovenskou a vari aj európskou vojenskou ošetrovateľkou sa mladá žena z Vrboviec mohla stať len vďaka – bývalému manželovi.
Čo všetko ju naučil Hrebenda
Aj v krátkom medailóne, ktorý pred desiatimi rokmi priniesol časopis Slovenskej národnej knižnice, sa uvádza: „Od bývalého manžela si osvojila základné liečiteľské poznatky a tie uplatňovala vo Vrbovciach a okolí, kde bol akútny nedostatok kvalifikovaných lekárov.“
Kiežby iba nedostatok! Prvého stáleho lekára dostali Vrbovce až o 80 rokov neskôr, po vzniku Československa.
Po rozvode žila Hrebendová striedavo vo Vrbovciach u sestry Anny, vydatej za tamojšieho rechtora Juraja Kulíška, a v Lubinej, kde viedla domácnosť svojmu slobodnému bratovi, notárovi Pavlovi Bórikovi.
Dodnes sa traduje, že pred vrbovskou farou denne čakal na obetavú „felčiarku“ dav chorých a lazárov. Hrebendová im vedela pripraviť rôzne mastičky, kvapky a čajoviny, ošetrovať rany či hnisavé zápaly.
Bola zrejme šikovná bylinkárka, ľudia ju vídali chodiť v dlhom plášti po okolitých kopcoch a lúkach, kde zbierala liečivé „trávy“. V myjavskom Múzeu SNR si môžu návštevníci pozrieť repliky tohto plášťa a „Jankinej“ ošetrovateľskej tašky.
Už menej vierohodne vyznievajú zmienky v historizujúcej literatúre o tom, že J. Hrebendová sa od bývalého manžela priučila aj vojenskému remeslu. No nielen priučila, ona tie znalosti dokonca uplatnila v praxi! Vraj v roku 1848 „osobne cvičila v horách zbor vrbovských dobrovoľníkov v počte do 500 mužov“. V septembri toho istého roku mala ich už pripravených priviesť do tábora povstalcov.
Historik Martin Pražienka z Múzea SNR hovorí v tejto súvislosti o typických ukážkach legendarizovania historickej postavy a jej skutkov. Pre nedostatok doložených faktov sa niečo domyslí a niečo zase nafúkne…
Faktom však ostáva, že Nightingalovej predchodkyňa sa zapojila do príprav prvého slovenského povstania a o čosi neskôr sa na ňom aj zúčastnila.
Niečo pravdy bude zrejme aj na hrdinskom skutku Hrebendovej pri oslobodzovaní brata Jaroslava, ktorého uväznili ešte v apríli 1848, po tom, čo vystúpil na masovom zhromaždení so Žiadosťami slovenského národa za Nitriansku stolicu. Traduje sa, že Janka dokázala presvedčiť vicišpána Očkaya, aby brat mohol navštevovať väzenského lekára, ktorý mal domček na konci časti areálu s nižšími múrmi. Potom už len stačilo podplatiť strážcov a Jaroslav sa po troch mesiacoch žalára dostal útekom na slobodu.
Bol najvyšší čas, lebo už išlo do tuhého…
Kto nemá flintu, nech vezme cepy
V máji 1848 zazneli z Liptovského Mikuláša celoslovenské Žiadosti, v júni sa na zjazde v Prahe dohodlo o spoločnom postupe zástupcov všetkých Slovanov žijúcich v habsburskej monarchii v boji za oslobodenie svojich národov.
V auguste sa začal vo Viedni organizovať slovenský dobrovoľnícky zbor a o mesiac neskôr vznikla Slovenská národná rada na čele s Ľudovítom Štúrom, Jozefom. M. Hurbanom a Michalom M. Hodžom. Na čelo ozbrojeného boja sa postavil prostredný z nich, búrlivák Hurban.
SNR vydala ešte pred príchodom zboru na územie Slovenska písomné mobilizačné rozkazy prihraničným obciam. „Oznamuje sa ďalej, že boj náš nie je o náboženstve, ale o slobode potlačeného ľudu slovenského, má sa teda každý potlačený Slovák k nám hlásiť,“ stálo v jednom takomto zachovanom rozkaze pre obce v okolí Myjavy a Senice. „Bez zbrane ale nemôžeme nikoho potrebovať.“
Pod zbraňou sa však rozumeli aj kosy, cepy alebo sekery. Máloktorý sedliak mal totiž šabľu alebo flintu, a tak všetky tri Hurbanove výpravy boli z veľkej časti sedliacke.
Tá prvá, z konca septembra 1848, sa vyvíjala nádejne. Sprievod ozbrojených jazdcov uzatváralo asi dvadsať vozov naložených strelivom a proviantom. Ešte pred prekročením moravsko-slovenskej hranice sa konal krátky míting, na ktorom rečnil Hurban a po ňom Štúr.
Potom dobrovoľníci prisahali na hodvábnu slovenskú zástavu, ktorú vyšili Vrbovčanky a cez hranicu preniesla Janka Hrebendová. Prisahali poslušnosť svojim veliteľom a vernosť SNR i cisárovi. Áno, aj cisárovi, lebo ťaženie smerovalo proti maďarskej vláde a nie dvoru, proti Pešti a nie Viedni. Naopak, Viedeň mala byť oporou slovenských emancipačných snáh. Bola, ale iba dočasu…
Nasledovalo búrlivé zvítanie na slovenskej strane, mnohí ľudia videli v hurbanovcoch osloboditeľov, ktorí im rozdajú role a pasienky a nastolia spravodlivosť.
A prišli aj prvé bitky – víťazná pri Brezovej, prehratá pri Starej Turej. Boli prví zranení aj mŕtvi.
Uprostred tej čisto mužskej trmy-vrmy a kucapace sa vynímala jediná žena. Janka zvaná i Johanka. Ránhojička, ošetrovateľka a v beznádejných prípadoch jednoducho tá, čo zmierňovala muky posledných chvíľ…
Svadbu považovali za pohreb
Nevedno, či sa Hrebendová zúčastnila aj na ďalších dvoch výpravách. Pravdepodobne nie. Je zaujímavé, že Hurban sa o nej v svojich Rozpomienkach vôbec nezmieňuje, hoci o skutkoch oboch jej bratov píše často a dopodrobna.
Niet sa však čomu čudovať. V životopise Ľ. Štúra po jeho smrti Hurban vôbec nespomenie Adelu Ostrolúcku, platonickú lásku svojho druha. A tak sa historici o tomto vzťahu dozvedia až v roku 1924.
Známy je svojrázny názor Štúra a jeho družiny na úlohu ženy a na rodinný život. Keď sa Hurban ženil, Štúr sa v jednom liste vyslovil o tejto svadbe ako o Hurbanovom pohrebe. Lebo vraj všetci tí, čo prikladajú váhu rodinnému životu, v skutočnosti nerobia nič pre väčšiu pospolitosť – pre národ.
Ktovie, možno i Janka Hrebendová vyznávala podobné zásady. Po rozvode sa už nikdy nevydala, hoci je známy jej platonický vzťah s národovcom Bohuslavom Šulekom, ktorý však po revolúcii žil v Záhrebe.
Napokon, po potlačení povstania mala aj ona plno iných starostí. Takmer dva mesiace sa ukrývala pred maďarskými gardistami v horách. Zároveň zachraňovala hurbanovské bojové zástavy a pečať SNR.
Neskôr sa jej nevyhlo ani väzenie. Vyšla z neho s podlomeným zdravím. Potvrdili sa Hodžove obavy, že Viedeň sa nakoniec dohodne s Maďarmi na úkor ostatných národností.
Zvyšné roky života venovala Hrebendová organizovaniu zdravotníckych kurzov prvej pomoci a horlila za vznik škôl pre ošetrovateľky. V roku 1869 sa podieľa na založení spolku Živena a zúčastňovala sa na jeho činnosti. Zomrela 25. januára 1880.
Mimochodom, nariadenie o vzniku dvojročných ošetrovateľských škôl vydalo rakúske ministerstvo vnútra až v roku 1914. V Anglicku začali vznikať, aj zásluhou F. Nightingalovej, takmer o 40 rokov skôr…