Na nájdenie miesta nestačí ani diplom, ani skúsenosti

Beznádej, nulové sebavedomie, sklamanie. S týmito pocitmi zápasia tisíce mladých ľudí, ktorí si mesiace bezvýsledne hľadajú prácu. Mnohí z nich zostávajú závislí od rodičov a ich pomoci.

26.03.2012 12:00
debata (35)

Do detských čias sa závislosťou od rodičov a ušetrených peňazí vrátila napríklad 27-ročná Katarína z Bratislavy. Je pol roka nezamestnaná napriek tomu, že má vysokoškolský diplom z marketingovej komunikácie, za sebou odpracovaný rok a pol v odbore a ďalšie pracovné skúsenosti. „Zatiaľ posielam žiadosti na tie pozície, kde vyhovujem. Pozvali ma iba na tri osobné pohovory, a to každý týždeň posielam minimálne tri žiadosti. Povedala som si, že ešte mesiac a vezmem čokoľvek,“ hovorí Katarína.

Dominika Laskotová z Liptovského Mikuláša školu skončila pred rokom a pol a hneď sa zaevidovala na úrade práce. Brigádovala aj v mliekarni pri páse, naposledy bola opatrovať starších ľudí v Rakúsku. „Teraz čakám už tri mesiace, kým sa znova uvoľní miesto. Občas brigádujem a financujú ma rodičia. Zvažujem, či sa neprihlásim na vysokú školu, aby som mohla robiť aspoň zdravotnú sestru,“ hovorí Dominika.

Karol Andrejský zo Zvolena je absolventom žurnalistiky, prácu si hľadá asi trištvrte roka. Len v januári poslal asi 40 žiadostí, vo februári 30. „Finančne mi pomáhajú rodičia, inak by som to nezvládal. Nič mi nevyčítajú, lebo vidia, že sa snažím nájsť si prácu,“ hovorí. Neschopnosť nájsť si zamestnanie dáva za vinu nedostatku voľných miest na trhu. Prácu si hľadá výlučne v Bratislave, ale nielen vo svojom odbore. „Brigádoval som už aj na stavbe, ale to nie je robota na stálo,“ povedal Karol.

Prácu nemá ani 26-ročná absolventka sociálnej práce Natália Vrablecová z Ružomberka. Dôvod vysokej nezamestnanosti mladých vidí v tom, že im prácu berú dôchodcovia. „Nie je fér, že ľudia popri poberaní dôchodku ešte pracujú. Rovnako si privyrábajú bývalí vojaci popri pekných výsluhových dôchodkoch. Treba vymedziť, aby si ľudia museli vybrať. Buď budú poberať dôchodok, alebo pracovať,“ tvrdí.

Kvôli práci by si neváhala doplniť vzdelanie a presťahovať sa. „Psychicky som na dne, nemám už žiadnu sebadôveru. Človeku sa stereotyp a pocit beznádeje dostane pod kožu. Je to čoraz horšie,“ hovorí Natália.

Mladým nezamestnaným sťažuje situáciu aj to, že nemajú nárok na podporu v nezamestnanosti, pretože na to nemajú odpracované potrebné roky. Mladí do 25 rokov, ktorí žijú u rodičov, nemajú nárok ani na dávku v hmotnej núdzi, lebo nie sú považovaní za samostatné osoby. Často sú úplne závislí od rodičov. „Nie je dobrým životným pocitom poznanie, že vás nikto nepotrebuje a keby ste neexistovali, štátu sa uľaví. Mladí ľudia, ktorí žijú v rodinách, ktoré sú zabezpečené, to prežívajú inak ako tí, ktorých rodičia sami majú problém, aby vyžili do druhého dňa,“ pripomína sociologička Zuzana Kusá.

Okrem sledovania inzerátov v médiách odporúčajú odborníci aj priame oslovovanie potenciálnych zamestnávateľov. „Oplatí sa byť iniciatívny. Odporúčame napríklad byť aktívny v komunite odborníkov z oblasti, kde chce uchádzač pracovať. Sledovať pracovné portály a veľtrhy by malo byť samozrejmosťou,“ hovorí Marcela Glevická zo spoločnosti Profesia.

„Neplatí, že reagovať treba len na ponuky, kde dopodrobna človek spĺňa všetky kritériá. V inzerátoch je bežne uvedené, že človek má mať vodičský preukaz skupiny B. Ak nejde o povolanie, kde je nevyhnutné denne šoférovať a spĺňate iné kritériá, personalisti vás len pre tento jeden nedostatok nevylúčia,“ dodáva Glevická zo spoločnosti Profesia.

V súčasnosti si ľudia hľadajú prácu v priemere približne 14 mesiacov.

© Autorské práva vyhradené

35 debata chyba