Mnohým sa zdá, že za dvadsaťdva rokov po páde socializmu sa v ňom nič nezmenilo. Pacienti ležia v nemocniciach, ktoré akoby postáli v čase, len sú oveľa ošúchanejšie ako „za mlada“. V čakárňach trávia hodiny, mnohé nemocnice a polikliniky v ich najbližšom okolí sa buď „scvrkli“ alebo úplne zmizli. Nespokojnosť však vládne aj u ľudí v bielych plášťoch. Nedávno mnohí štrajkovali, až kým im vláda nesľúbila pridať. Teraz je problém so sestričkami. Tiež majú dostať viac, ale… Pod pokrievkou zdravotníckeho hrnca to stále vrie. Pokúsili sme sa ju aspoň trochu nadvihnúť a pozrieť sa, čo tam buble.
Nemocnica na okraji centra
V Považskej Bystrici stojí nemocnica od roku 1957. Po redukcii oddelení jej zostalo 461 lôžok a spádová oblasť so zhruba 170-tisíc obyvateľmi. História nemocničnej starostlivosti v meste siaha do konca 19. storočia, keď vznikol prvý „špitál“ – zariadenie pre infekčne chorých, chudobných a starých. Dnes okresnú nemocnicu v správe Trenčianskeho samosprávneho kraja ohrozujú exekúcie a obrovské dlhy.
Námestník pre lekársku starostlivosť Igor Steiner cíti veľký finančný tlak na zánik regionálnych nemocníc. Bez hrubej čiary sa zdravotníctvo nepohne, tvrdí. „Postavme všetky nemocnice na rovnakú štartovaciu líniu.“ Ak sa nebudú môcť odraziť z rovnakého bodu, nemôžu preukázať svoju životaschopnosť.
Znamená to napríklad rovnaké platby od poisťovní za rovnaké výkony, rovnaké oddlženie všeobecných nemocníc v správe VÚC ako štátnych nemocníc, rovnaké podmienky účtov – fakultné ich majú v štátnej pokladnici, kde nemá dosah exekútor, rovnaká možnosť nakupovať lacnejšie cez centrálne obstarávanie ministerstvom.
„Teraz nakupuje ministerstvo pre svoje nemocnice vo veľkom, my si musíme vyrokovať podmienky samostatne. Keď berie antibiotiká alebo prístroje pre štyri nemocnice v konzorciu Univerzitnej nemocnice v Bratislave, ceny sú iné.“
Žilinský župan Juraj Blanár zo Smeru súhlasí. Pre neoddlženie regionálnych nemocníc Slovensko zažaloval. Veľa si sľubuje od rovnakých platieb za diagnózu, verí, že budú realitou už od budúceho roku. Je presvedčený, že regionálne nemocnice sú tlačené ku krachu, aby sa mohli sprivatizovať.
„Tlak na nemocnice sa začal vznikom zdravotných poisťovní, ktoré sa stali dominantnými hráčmi na poli poskytovania zdravotnej starostlivosti,“ dodáva Steiner, ktorý je v považskobystrickej nemocnici 21 rokov a stále je aj primárom a slúžiacim lekárom na detskom oddelení.
Na slniečku je pacientom dobre
Považská Bystrica sa tento týždeň v stredu opäť dostala do celoslovenských správ. Pacienti sa sťažujú, že za použitie elektrickej zásuvky nemocnica vyberá 5 eur bez ohľadu na dĺžku pobytu. Doma by za takú sumu mohli počúvať rádio aj rok. Zadarmo je len nabitie mobilu. Riaditeľ Peter Rendek poplatky obhajuje. „Iné nemocnice majú aj vyššie. Vychádzali sme z cenníkov ostatných nemocníc. U nás napríklad pacient neplatí parkovné ako inde.“
Dvaja muži v modrých nemocničných županoch pri našej návšteve pred týždňom naťahujú tvár za jarným slnkom a tvária sa spokojne. „My zdravotníkom veríme. Odborná starostlivosť je tu naozaj na dobrej úrovni,“ hovorí pacient neurológie a jeho kolega prikyvuje. Tvrdia, že lekárom nikdy nedávali úplatok. Potešilo by ich, keby sa o svojom stave dozvedeli viac. „Doktori sa len pýtajú, ako sa cítime. Keby sme sa opýtali, povedali by, ale považovali by sme to za otravovanie.“
Vladimíra Ciesara, 48-ročného pacienta z Horoviec v okrese Púchov, priviezli s podozrením na akútny stav. Tŕpla mu ruka a zle sa cítil. Tento civilný zamestnanec vojenského útvaru v Nemšovej si nevie predstaviť, že by sa považskobystrická nemocnica zrušila. Pri ostatnom rušení oddelení už zanikli viaceré oddelenia v neďalekej Ilave, púchovskú nemocnicu zrušili úplne. „Už teraz je to ďaleko chodiť a keby zanikla aj táto nemocnica, kam by sme chodili? Do Žiliny?“ pýta sa.
V štvorlôžkovej izbe na chirurgii leží po operácii pani Anna z obce pri okresnom meste. Hovorí, že so starostlivosťou je spokojná, sama robila roky v zdravotníctve. Zdá sa, že izba bez komfortu jej pripadá ako samozrejmosť. Za väčší luxus ďalej od domova by ju nemenila.
Čo môže a čo nesmie lekár
Po praxi v pražskom IKEM-e a bratislavskom Ústave srdcovo-cievnych chorôb nastúpil pred 31 rokmi 57-ročný Ladislav Korec na chirurgiu v Považskej Bystrici. Už 22 rokov je jej primárom. Mesačne odrobí šesť až osem služieb, riadi oddelenie, operuje – a oči mu pritom žiaria šibalskými iskričkami.
„Musíte mať radi svoju prácu. Pacient vás nesmie dráždiť, aj keď vás o tretej v noci vytiahne z postele. Potom nemáte ani vysoký tlak, ani vás to nerozčuľuje. Musíte sa tiež naučiť zvládať zákrok na sále. Nesmiete byť nervózni, hádzať nástroje.“
Je dôležité, aby sa lekár udržiaval vo forme. „Nesmie fajčiť a piť,“ hovorí. Nad legendami o ľúbostných vzťahoch medzi personálom, ktorý spolu trávi viac času ako so svojimi rodinami, sa len usmieva. Prepletené vzťahy, ako ich poznáme zo slávnej Nemocnice na okraji mesta Jaroslava Dietla alebo dnes obľúbenej Ordinácie v ružovej záhrade, sú viac filmové ako reálne. Korec však zároveň dodáva – takýto lekár pacientovi neubližuje, je pripravený natiahnuť nohavice a operovať. Ale keď v službe pije, je nepoužiteľný.
Najväčšia zmena – technické vybavenie
Najväčšou zmenou v zdravotníctve je za tridsať rokov podľa Korca technologický pokrok a enormný nárast chirurgických výkonov. „Hospitalizujeme mesačne 200 ľudí, ročne ich odoperujeme okolo 1 500 až 1 600.“ Na oddelení so 60 lôžkami je päť lekárov vrátane primára. „Zákonník práce sa tu dodržiavať nedá,“ konštatuje primár.
Ubezpečuje, že pacient nemusí mať obavy. „Sme veľmi dobre vybavení. Na chirurgii máme operačný röntgen s intraoperačnou artériografiou, to nemajú ani kliniky, máme výborné operačné stroje, pooperačka je dobre vybavená.“
Kompletného vyšetrenia sa dočká každý pacient z pohotovosti. „Robíme automaticky sono, rozbor krvi. Možno niekto povie, že sú to zbytočné vyšetrenia a náklady – ale ako chcete vyberať? Protekčnému to urobíte a neprotekčnému nie? Často ideme do konfliktu aj s kolegami na rádiológii, ale sebecky chránime seba aj pacienta.“
„Keď príde pacientka so zápalom vaječníkov, gynekológ veľké obavy nemá – dá jej antibiotiká. Ale chirurg spozornie, lebo na pravej strane môže byť zapálené slepé črevo. A omyl je smrteľný. Príde pacient, že spadol z rebríka a sťažuje sa na bolesti hrudníka. Automaticky robíme aj sono brucha, lebo môže mať zlomené kaudálne rebrá a prasknutú slezinu bez symptómov. Musíte vylúčiť chybu – veď ide o ľudský život.“
Ako v Bangladéši zachránili Mníchovčana
Nezáleží, v akých podmienkach operujete, ale čo máte v hlave. Všade sa dá robiť dobrá chirurgia. „Anatomický základ je všade rovnaký – či v Spojených štátoch, alebo v Považskej Bystrici. A keď viete urobiť resekciu pankreasu, urobíte ju aj tu. Dobrá medicína sa dá robiť aj v malých špitáloch,“ pripomína primár Korec.
Nemocnica, kde pracuje, nevyzerá ako z filmov. Kúpeľne v izbách nie sú, vraj za to môže zlá kanalizácia. Zmeny k lepšiemu sa robia vtedy, keď sa nájde sponzor. Predsálie dvoch chirurgických operačných sál je čisté, ale pôsobí ako z 50. rokov. Na prvý pohľad príliš dôvery nevyvoláva.
Asi pred siedmimi rokmi sa v takýchto podmienkach ocitol 18-ročný mladík z Mníchova po ťažkej havárii na kopci Vrtižer. V Považskej Bystrici ho zachránili pred invaliditou – úspešne zoperovali devastačné poranenie brucha a zrekonštruovali preťaté cievy zásobujúce tenké črevo.
„Jeho rodičia sem prišli autokarom, lebo si mysleli, že tu ani hotel nie je. Keď videli, v akých podmienkach leží v porovnaní s nemeckými, mali obrovský šok.“ Po konzultácii s mníchovským profesorom sa upokojili.
Z mladého pacienta, ktorého pred pár rokmi šokoval hluk chladničky za hlavou a starožitná nemocnica mu pripomínala Bangladéš, sa stal lekár. Chirurgom z malého okresného mesta každé Vianoce píše ďakovný e-mail a nezabudne poslať šampanské s veľkou bonboniérou.
Nemci chcú našich lekárov. Môžu byť úspešní
Anestéziologička už vyzerá vo dverách posledného pacienta. Operácia hemoroidov patrí medzi tie ľahšie. „Bez entuziazmu by sa to robiť nedalo,“ hovorí 51-ročná Renáta Piačková o svojej práci, ktorá je po zvýšení platov v zdravotníctve aj lepšie platená. Stále je to však ďaleko od ocenenia, ktorého by sa jej dostalo v zahraničí.
Práve anestéziológovia, chirurgovia a patológovia patria medzi nedostatkové špecializácie aj v tejto nemocnici. Pripúšťa, že môžu prísť aj o ňu. „Každému je jasné, že zdravotníctvo je finančne poddimenzované, že treba lepšie vybavenie,“ konštatuje.
Pred dvoma týždňami Nemecko lákalo v Bratislave slovenských lekárov. „Bola som sa tam pozrieť. Anestéziológov berú skoro všade,“ hovorí Piačková. Rok pracovala v renomovanej nemocnici v bavorskom Bad-Neustadt an der Saale, vrátila sa kvôli rodine. Zatiaľ nie je rozhodnutá, či opäť prijme ponuku na lepší život. „Ale je to cesta,“ dodáva.
Na západ od Slovenska majú zdravotníci oveľa lepšie podmienky, preto veľa lekárov aj sestier odchádza. Špecialisti chýbajú všade, nedostatok sestier naplno cíti bratislavský región, stredné Slovensko ťaží zo starších sestier, ktorých doma drží rodina.
Tamojší zdravotníci upozorňujú, že to dlho nepotrvá. Mladé sestry s vysokoškolským vzdelaním vydržia v nemocniciach priemerne dva roky. „Momentálne sme na hranici minimálneho počtu zdravotných sestier,“ konštatuje námestník Steiner.
Nemocničné sestry o vyšších platoch pochybujú
„Keď máte tri deti a pôžičku, neurobíte nič,“ hovorí o skepse k vyššiemu platu sestrička, ktorú nedávno po zrušení krčného oddelenia preložili na chirurgické. Je rada, že má prácu, ale pocity zdravotníckeho personálu zhŕňa do slova zúfalstvo. „Robiť za necelých štyristo eur je smutné.“
Lea je na oddelení dvadsaťdva rokov. Má za sebou pomaturitné štúdium aj vysokú školu, ktorú si vyžiadala zdravotnícka reforma. Jej základný plat je 440 eur, ak berie víkendové služby, sviatky a nočné, vytiahne svoj príjem na 500 eur.
Pacientov umývajú, polohujú, zdravotníckych asistentov je nedostatok. V nočnej je jeden na tri oddelenia – mužské, ženské aj pooperačné. Aj ona sníva o väčšom finančnom ocenení ako napríklad v Nemecku. „Ale čo urobíte, keď máte rodinu, deti.“
Na oddelení sú cez deň dve sestry, v noci je na 31 pacientov jedna. „Majú to naozaj ťažké,“ podporí ich primár Korec.
Rozdiely v platoch poznajú sestry už dávnejšie. Iné zárobky sú vo fakultných nemocniciach a na špecializovaných klinikách, iné v regionálnych v správe samosprávnych krajov. Rovnaký problém ťaží aj lekárov. Hoci ich platy šli hore, rozdiel medzi regionálnym a klinickým lekárom zostal.
„Lekárom sme platy upravili, pretože to bolo v januári a v danej chvíli sme na to ešte mali, a čiastočne k tomu prispeli aj "kozmetické úpravy“ poisťovní. My chceme sestrám zvýšiť platy, lebo tie dámy si to stopercentne zaslúžia. Majú veľmi nízke platy," podotýka námestník Steiner. Zatiaľ však nemá z čoho. Ak by chceli od 1. apríla dodržať zákon, potrebovali by 100– až 150-tisíc eur mesačne.
Nepáči sa mu ani platové zrovnoprávnenie sestier v ambulanciách, kde sú osem hodín denne, so sestrami v nemocniciach, pracujúcimi pri lôžku v trojzmennej prevádzke vrátane víkendov. „Je to diametrálne odlišné.“
Aj ambulantné sestry čelia nátlaku
Sestry sú nútené podpisovať nevýhodné zmluvy, hlásia v týchto dňoch médiá. Nielen niektoré nemocnice, ale aj ambulancie sa snažia meniť nezákonný stav na zákonný. Od apríla majú sestry zarábať viac, no už dávno tomu neveria.
Zmluvy, podľa ktorých sa im na papieri skracujú úväzky alebo sa polovica ich práce klasifikuje ako administratívna, dostávajú po celom Slovensku. Zo strachu, že prídu o prácu, odmietajú hovoriť otvorene.
„Sme radi, že pracujeme. Roky sme si budovali vzťah s lekárom, sme šťastné, že sme našli prácu v mieste bydliska a že si v ambulancii rozumieme. Určite nebudeme svojich zamestnávateľov udávať inšpektorátu práce,“ hovorí jedna z mnohých sestier, ktoré odmietli zverejniť svoje meno.
Sestra v neurologickej ambulancii jedného z krajských miest stojí pred dilemou. Má po päťdesiatke a podľa zákona presadeného komorou by sa mohla tešiť na výrazne vyšší plat. Paradoxne však môže zarábať menej ako doteraz. Lekár jej navrhol polúväzok ako sestre a polúväzok ako administratívnej pracovníčke. Za rovnakú prácu ako doteraz by dostala zhruba o sto eur menej.
Súkromný odborný lekár v Púchove má sestru pred dôchodkom. Platí jej viac, ako je v okrese bežné, ďalšie zvýšenie by ho však dostalo do veľkých problémov. Okrem nájmu za miestnosť a prístroje musí brať do úvahy aj platby za dovolenku – na rozdiel od všeobecných lekárov či gynekológov, ktorí dostávajú peniaze na poistenca, aj keď oddychujú alebo maródujú, ostatných špecialistov sa to netýka. „Sestru asi budem musieť prepustiť,“ hovorí. „Už teraz platby z poisťovní pokryjú výkony za dva-tri týždne. Zvyšok robíme zadarmo. "Ak by som dodržal zákon, zarábal by som menej ako sestra, ktorej musím zabezpečiť aj 5 týždňovú platenú dovolenku a stravné lístky.“
Častým riešením, ktoré lekári ponúkajú, sú skrátené úväzky. Samozrejme, pri zachovaní plného pracovného času. Vzbura sestier na vidieku je nepravdepodobná.
Tradícia a nedostatok personálu
V dvoch spojených budovách bytčianskej polikliniky je niekoľko ambulancií medicínskej „eseročky“, súkromné ambulancie, lekárska služba prvej pomoci, lekáreň, ale aj bufet, holičstvo, pedikúra a kozmetika. Takisto nemá na ružiach ustlané a aj tu sa reč točí okolo zvyšovania platov.
Sestry so zárobkom okolo 400 eur zlepšenie nečakajú. Sú presvedčené, že lekári a nemocnice sa vždy vykrútia a zákon je na nich prikrátky. Lekári tvrdia, že zvyšovať platy niet z čoho. „Asi budeme skracovať úväzky. Nemáme z čoho zvyšovať platy,“ vraví jedna zo všeobecných lekárok. Sestry ani lekári oficiálne hovoriť nechcú, pripomínajú, že sú závislí od dobrých vzťahov s poisťovňami aj so samosprávnym krajom.
V starej budove, postavenej ešte za prvej republiky, je nedostatok peňazí zjavný. Roztrhané sedadlá lavíc, steny, ktoré potrebujú vymaľovať, hrdzavé odreniny na zárubniach, vonku rozpadávajúci sa chodník. Hneď na prízemí je röntgenové pracovisko. Stôl pamätá lepšie sedemdesiate roky, zubný röntgen je síce panoramatický, snímky však stále vyvolávajú vo vývojke. Vedľa je sono, ktoré cez týždeň nemá kto obslúžiť. Aj tu sa boria s nedostatkom odborných lekárov. Röntgenológa hľadali cez inzeráty aj na Ukrajine.
Keď bývalý doktor odišiel vyše 70-ročný do dôchodku, muselo pomôcť mesto Žilina. Doktorka Eva Uhrínová chodieva do bytčianskej polikliniky každý piatok. Od skorého rána popisuje snímky – denne tu zröntgenujú aj sedemdesiat ľudí, potom sadá k ultrazvuku. Na sestru nie sú peniaze. Lekárka sama, ale v ráznom tempe, stihne vyšetriť aj 50 pacientov. Takýto počet je bežný aj v ambulanciách.
Pacientov však ošetria profesionálne. Gastroenterológ má nové vybavenie, pozrie sa človeku do útrob. Problém je, ako na celom Slovensku, so špecialistami, za ktorými treba chodiť do väčšieho mesta. Sú preťažení a pacient to pocíti. Niekde stojí prvé vyšetrenie aj 25 eur, prednostné 16, podanie infúzie päť.
„Dnes sú ľudia nejakí veľmi chorí. Kedysi to tak nebolo, to bude tým pohodlným životným štýlom,“ myslí si pani Eva, ktorá prišla k obvodnému lekárovi pre lieky na vysoký tlak.
Celá jej rodina prežila život v horskej dedinke pri Bytči a toľko chorôb, ako je dnes, nepoznali. „Moja mama do desiatich rokov nevedela, čo sú topánky. Aj s bratom behali bosí, v lete i v zime. Ani kĺby ju nikdy neboleli, dožila sa 98 rokov.“
Ľudia dnes podľa nej spohodlneli, sú zatvorení vo svojich prekúrených bytoch. „Ani deti sa už nehýbu. Prídu zo školy, urobia úlohy a sedia pred počítačom a pred televízorom. Veď pohyb je život, ale aký už dnes máme pohyb,“ vraví vrtká dôchodkyňa.
Dôchodca čakal na operáciu zbytočne
Peniaze stoja podľa nemocníc aj za čakacími listinami na operácie. Pán Milan je 66-ročný aktívny dôchodca. Takmer denne uniká z paneláku do lesa, hodinu rezkej chôdze cez les, a pracuje aj v záhradke v neďalekej dedine. Chodí sa mu však stále horšie – kosti padajúcej klenby chodidla prerastajú nežiaducimi smermi a kúpiť dostatočne široké a pohodlné topánky je pre neho stále väčší problém.
Na radu špecialistu zašiel do spádovej nemocnice v Žiline a objednal sa na operáciu. Objednávku z augusta ešte raz potvrdil po Novom roku. Pred štyrmi týždňami si nechal urobiť predoperačné vyšetrenia, v utorok pred operáciou šiel opäť do krajského mesta na rozhovor s anestéziológom.
„Povedal mi, že bude na druhý deň pri mojej operácii. V stredu ráno som prišiel pripravený aj s barlami, ale poslali ma domov. Vraj nemajú miesto.“ Pán Milan netuší, kedy sa opäť vyberie na operáciu. Záhradka ho teraz bude potrebovať, na leto sa operovať nedá. „Uvidím, kým budem môcť chodiť, vydržím,“ hovorí. Najviac ho hnevá, že každému je jedno, že ho to stálo čas, cestovanie a peniaze.
Zbytočné vyšetrenia stáli peniaze aj poisťovňu. Nemocniční manažéri vravia, že chybu treba hľadať v systéme. „Predoperačné idú z inej pokladnice ako samotný výkon. Nemocnica už nemusí mať na operáciu peniaze. To, že sa už platilo inde, ju nebolí, ona ide z iného rozpočtu a do toho sa musí zmestiť,“ pripomína nemenovaný manažér.
Čakacie listiny poznajú všade. „Nečakajú však onkologickí pacienti, tých operujeme okamžite,“ hovorí doktor Korec. Robia im aj predoperačné vyšetrenia a CT. Po operácii sa presunú do starostlivosti onkológov v Žiline. „Spolupracujeme s profesorom Hrubým. Je to vynikajúce pracovisko,“ konštatuje primár Korec a dodáva, že skvelú spoluprácu majú aj so žilinskou neurochirurgiou.
U lekárov treba mať známosti
Myslí si to zdravotná sestra z rýchlej zdravotnej pomoci v Bytči Iveta Gabajová. So zdravotníctvom spokojná nie je. „Vidím, aké by mohli byť možnosti, a vôbec sa nevyužívajú. Kto nemá v zdravotníctve známosti, ťažko sa dostane k odbornému vyšetreniu. Bežný smrteľník čaká na CT vyšetrenie alebo magnetickú rezonanciu neskutočne dlho. Ale keď má známosti, dá sa to aj do týždňa,“ pomenúva ťažkosti, rovnaké všade, aj v Mimobratislavčanmi často ironicky komentovanom hlavnom meste.
„Zažila som to teraz s mamou. Kým som to nevybavila, trikrát bola v Martine odmietnutá s operáciou kŕčových žíl.“ Úplatok však nikdy nedala. „Nevidím na to dôvod.“
Iveta je na materskej dovolenke. Či bude zarábať viac, keď sa vráti, nevie. Nechápe však, prečo sa práve zdravotným sestrám nemá do praxe započítať materská, ako hovorí nový zákon. „Nechápem to. Som z toho rozčarovaná.“
Skončí sa tichý boj v zdravotníctve?
Situácia dnes pripomína studenú vojnu. Pocit nepochopenia nezaťažuje len vzťahy zdravotník – pacient či zamestnávateľ – sestra. Rivalita je citeľná aj medzi veľkými štátnymi klinikami a malými nemocnicami v regionálnej správe. „Je len jeden balík peňazí a odbornosť je zjavná. Chápem regionálne nemocnice, ale zložité prípady aj tak posielajú k nám. Mali by u nich zostať len nevyhnutné oddelenia,“ hovorí riaditeľ jednej z veľkých štátnych nemocníc, ktorý nechce byť menovaný.
Primár Korec oponuje. Malé nemocnice majú obrovský význam a sú schopné kvalitne ošetriť aj vážne prípady. „Pred rokom sme prišili ruku, kompletne amputovanú na cirkulárke. Podobne sme mali teraz pacienta z Púchova, ktorému v gumárňach zlisovalo ruku. Zachránili sme ju, obnovili cievy, spolupracovali sme pritom s plastikou v Bratislave, kde na to dali kožné transplantáty.“
Ak by sa ich pacienti mali presunúť do Žiliny alebo Trenčína, stúpol by podľa neho počet omylov. Preťažení lekári by sa im nevyhli. V Považskej Bystrici ošetria na traumatologickej ambulancii za sobotu okolo 100 až 120 ľudí. „A to nie je pracovný deň. Neviem, čo je toto za oblasť. Taká je tu úrazovosť,“ dodáva Korec.
Tým, ktorí rozhodujú o zdravotníctve, odporúča, aby prišli na mesiac k nim. „Budú prekvapení, koľko a v akých podmienkach sa zvláda. Zdravotníctvo nie je fabrika. Nemôžte povedať, že odoperujete a na tretí deň pošlete pacienta domov. Môžete ho perfektne odoperovať a zhnisá, rozpadnú sa rany. To nie je ako vo Volkswagene – urobíme nový typ, spustíme ho na linku. To takto nefunguje. Musíte mať na pacienta peniaze – veď je to ľudský život. Nedá sa na všetko pozerať len cez čísla v počítači.“