Malo vôbec Slovensko vojnových zločincov?

15.04.2012 07:00
Tiso, Hitler
Posledné stretnutie Jozefa Tisa s Adolfom Hitlerom 2. mája 1944. Autor:

Kde sú Tiso, Tuka, Mach, Ďurčanský? Pátranie po exponentoch ľudáckeho režimu sa začalo takmer hneď po oslobodení Bratislavy a celého Slovenska pred 67 rokmi s jediným cieľom: dolapiť ich, postaviť pred ľudový súd a exemplárne potrestať. V reči víťazov boli totiž vojnovými zločincami. Ale boli aj na zoznamoch?

Otázka dodnes vyvoláva ostré spory, a to aj medzi historikmi. Stačí si spomenúť na ich skrížené kordy po vlaňajšom odhalení busty Ferdinandovi Ďurčanskému na Námestí SNP (!) v Rajci.

Beáta Blehová z Historického odboru Matice slovenskej tvrdí, že v londýnskych zoznamoch vojnových zločincov sa Ďurčanského meno vôbec nenachádza.

Ako dôkazy uvádza negatívnu odpoveď britského ministerstva zahraničných vecí na žiadosť československej vlády o vydanie Ďurčanského z 2. mája a memorandum tamojšieho ministerstva vojny z 20. júna 1946. Podľa tohto memoranda vraj menovaný nebol obvinený z vojnových zločinov, ale „iba z rôznych kriminálnych prečinov proti československým občanom, spáchaných počas existencie bratislavského režimu“.

Práve však vyšla pozoruhodná publikácia Slovenský povojnový exil a jeho aktivity (mýty a realita), spoločné dielo Jana Peška z Historického ústavu SAV a českého historika Václava Vondrášku. Autori uskutočnili rozsiahly archívny výskum a na jeho základe prišli k tomuto záveru:

„Ferdinand Ďurčanský bol zapísaný na listinu A (s. 19, č. 110) vojnových zločincov až 18. septembra 1946. Celá procedúra sa uskutočnila na zvláštnom zasadnutí Komitétu I., Komisie Spojených národov pre vojnové zločiny v Londýne… na základe návrhu zástupcu ČSR H. Mayer-Hartinga.“

Mimochodom, 3. októbra 1946 sa na tú istú listinu dostali mená matičných predstaviteľov a popredných ideológov Tisovho režimu Stanislava Mečiara, Ján Kaššoviča a Henricha Barteka. (Pešek a Vondrášek prinášajú medzi prílohami vo svojej knihe aj kópie viacerých archívnych dokumentov, ktoré potvrdzujú uvedené skutočnosti.)

Na základe uznesenia spomínanej komisie sa Ďurčanský dostal na londýnsky zoznam okrem iného za tieto vojnové zločiny spáchané v rokoch 1931–1941 (uvádzame v pôvodom znení): „murder an massacres, systematic terrorism, torture of civilians, dliberaté starvation of civilians…con­fiskation of property and indiscriminate mass arest.“

Aj bez prekladu môže byť každému zrejmé, že bývalému ministrovi zahraničných vecí i vnútra v prvej vláde slovenského štátu kládla spojenecká komisia za vinu čosi oveľa závažnejšie, ako sú „bežné kriminálne prečiny“ . Za zmienku stojí tiež fakt, že uznesenie komisie o Ďurčanskom prijali jej členovia jednomyseľne. A to jej predsedal britský delegát sir Robert Craige a bol v nej aj delegát USA Earl W. Kintner.

Nikoho nevymazali. A prečo aj?

Niektorí autori, napríklad Pavol Parenička, pripúšťajú, že Ďurčanský a iní predstavitelia Slovenskej republiky sa síce ocitli na zozname vojnových zločincov, ale neskôr boli z neho „vymazaní“ . Ináč by vraj nikdy nedostali povolenie vstúpiť na územie USA.

Ďurčanský ho oficiálne dostal – po opakovaných žiadostiach – až v roku 1958, ale už o niekoľko týždňov musel na základe protestov najmä židovských organizácií Spojené štáty opustiť. (Bývalý minister sa totiž významné podieľal na protižidovskom zákonodarstve v slovenskom štáte.)

Pešek s Vondráškom však o nejakom „vymazaní“ nenašli v archívoch žiadne údaje a pripomínajú, že súhlas na niečo také by museli dať aj ďalšie zainteresované štáty vrátane Československa.

Obhajcovia vzniku slovenského štátu – ako údajne najlepšieho zo všetkých zlých riešení v marci 1939 – idú ešte ďalej. V úsilí očistiť nielen Ďurčanského, ale aj Tisu a ďalších prominentov tvrdia, že na zoznamoch vojnových zločincov v londýnskom štátnom archíve nenašli žiadneho Slováka, zato až 1 204 Talianov, 402 Bulharov, 62 Maďarov, 9 Albáncov a tak ďalej, nehovoriac už o Nemcoch (začiatkom vlaňajšieho leta to priniesli matičné Slovenské národné noviny).

Čiže Tisa, Macha alebo Ďurčanského stíhali po vojne neoprávnene? Zaujímavé, že podobná argumentácia nenapadla ináč veľmi schopnému advokátovi Ernestovi Žabkayovi, ktorý v roku 1947 obhajoval pred Národným súdom slovenského exprezidenta.

Pred desiatimi rokmi som mal zriedkavú možnosť pozhovárať sa s vtedy asi posledným žijúcim svedkom zatýkania J. Tisa, ktorý sa po vojne skrýval v kapucínskom kláštore v bavorskom Altöttingu.

Plukovník vo výslužbe, bývalý príslušník americkej spravodajskej služby CIC, sa predstavil ako John Spiegler. Žil striedavo na Floride a v Salzburgu, kde si po vojne našiel manželku. Pred vojnou sa však volal Ján Špigler, medzi kamarátmi Hanzi Špigler, a žil v Bratislave. Preto na rozdiel od svojich spolubojovníkov, rodených Američanov, vedel niečo nielen o Tisovi, ale i jeho osobnom tajomníkovi Karolovi Murínovi.

Kde ste však koncom júna 1945 nabrali istotu, že Tisovo meno figuruje na listine vojnových zločincov? spýtal som sa. „O tom som sa presvedčil hneď po tom, čo som zistil, že Tiso sa skrýva v kláštore,“ odpovedal Spiegler. „Jednoducho som nazrel do fasciklov so zoznamami vojnových zločincov. A Tiso bol medzi nimi.“

Ukazuje sa, že tých zoznamov bolo viac a pracovali na nich medzinárodné organizácie i vnútroštátne orgány jednotlivých krajín, nezriedka vo vzájomnej súčinnosti.

Ako unikol Ďurčanský alias Bobor

Dávno pred skončením vojny, už v októbri 1943, vznikla Komisia Spojených národov pre stíhanie vojnových zločincov so sídlom v Londýne. Medzi jej zakladateľov patril aj delegát Československa (vtedy čs. exilovej vlády v Londýne) Bohumír Ečer. Mimochodom, práve on ako prvý navrhol, aby komisia zaradila na listinu vojnových zločincov Adolfa Hitlera a členov jeho vlády.

Už z toho je zrejmé, že nebol vojnový zločinec ako vojnový zločinec. Tých hlavných, nacistických pohlavárov, postavili pred Medzinárodný vojnový tribunál v Norimbergu a súdili podľa zoznamu, na ktorom sa dohodli štyri víťazné mocnosti.

Kolaboranti, prisluhovači Hitlera a rôzni napodobnitelia jeho nacistického režimu v Európe sa zodpovedali pred národnými retribučnými súdmi v štátoch, kde títo takzvaní quislingovci (podľa Vidkuna Quislinga, nórskeho fašistického politika) cez vojnu vládli či pôsobili.

Mnohí z nich boli po skončení vojny na úteku, pokúšali sa v prestrojení emigrovať do bezpečia, ale aj na túto eventualitu spojenci pamätali v značnom predstihu. Deklarácia, ktorú prijali ešte v roku 1943, požadovala vydanie vojnových zločincov do krajiny, kde spáchali svoje zločiny, aby tam boli súdení a potrestaní podľa jej zákonov.

Je všeobecné známe, že hlavným žalobcom v procese s Tisom, Machom a Ďurčanským bol Anton Rašla. Už menej sa vie, že v rokoch 1945 až 1946 ten istý Rašla viedol vojenskú spravodajskú službu obnoveného Československa. Medzi jej hlavné úlohy vtedy patrilo vyhľadávanie predstaviteľov ľudáckej a gardistickej emigrácie.

Rok pred Rašlovou smrťou (zomrel v máji 2007 vo veku 95 rokov) sme sa niekoľkokrát zhovárali aj o tejto jeho činnosti.

„Už začiatkom leta 1945 sme mali informácie, že viacerí prominenti vojnového slovenského štátu sa pokúšajú uniknúť pred stíhaním do zámoria,“ spomínal generál vo výslužbe. „Podľa niektorých indícií, ktoré sa neskôr potvrdili, viedla táto trasa z talianskeho prístavu Janov cez Neapol, Sicíliu a Španielsko do Argentíny a zo slovenských utečencov ju využil napríklad posledný minister obrany vojnového štátu Hašík.“

„Jeden čas sme si mysleli, že aj Tiso využil túto únikovú cestu,“ pokračoval Rašla, „lebo šesť týždňov po skončení vojny nebolo po ňom ani stopy, ale potom Američania zadržali v Altöttingu jeho tajomníka Murína, ktorý sa pohyboval v meste napriek zákazu vychádzania. A vlastne on ich doviedol do exprezidentovej skrýše v kláštore.“

Rašlu by možno prekvapil čerstvý objav dvojice historikov v pražských archívoch. Zistili, že spomínanou trasou emigroval do Argentíny aj Ďurčanský, ale oveľa neskôr, až 6. decembra 1947, čiže osem mesiacov po tom, čo ho Národný súd v Bratislave odsúdil v neprítomnosti na trest smrti.

Ďurčanský mal pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža a vízum argentínskeho generálneho konzulátu v Ríme na meno Ján Bobor.

Aj predtým menil často identitu a úkryty, pred odchodom do zámoria sa skrýval v jednom františkánskom kláštore v Taliansku. Zo zachovaných hlásení čs. rozviedky a jej informátorov vyplýva, že exminister slovenského štátu si odfarbil vlasy, zmenil farbu pleti na bledú a oholil si fúzy.

Československa vláda opakovane žiadala Taliansko o vydanie Ďurčanského, ale často sa obracala aj na americké a francúzske okupačné úrady, podľa toho, kde sa hľadaný momentálne nachádzal.

Najmä Američania sa však priamej odpovedi vyhýbali alebo vydanie Ďurčanského ustavične odkladali, až to vyzeralo, že je pod ich ochranou.

Včerajší nepriatelia v službách víťazov

Ale to už prepukla studená vojna a Československo sa čoraz viac dostávalo pod vplyv Moskvy. „Nie je žiadnym tajomstvom, že západné veľmoci v rámci studenej vojny využívali služby včerajšieho nepriateľa,“ poznamenávajú Pešek s Vondráškom.

Mohli však existovať aj iné dôvody, prečo otáľali. Prvé vážnejšie zádrhy vo vzájomnej spolupráci nastali vlastne už začiatkom jesene 1946, keď čs. úrady odmietli vydať povolenie americkej vojenskej misii. Chcela na Slovensku vyšetrovať zločiny spáchané nemeckými okupačnými jednotkami proti zostreleným letcom a ďalším občanom USA.

Pešek s Vondráškom nevylučujú, že to mohla byť aj reakcia na „štěchovický prípad“, keď americký vojenský oddiel nelegálne prenikol na územie ČSR, aby sa zmocnil nacistického archívu.

Pritom požiadavky čs. strany na vydanie stíhaných osôb ustavične rástli. Len v polovici júla 1946 predložil Ečerov úrad americkej okupačnej správe v Rakúsku dva zoznamy vojnových zločincov. Na prvom bolo 36 a na druhom dokonca 122 mien, medzi nimi veľa Slovákov.

Vtedajšie Československo pátralo po vojnových zločincoch prostredníctvom takzvaných repatriačných dôstojníkov. Za jedného z najschopnejších považoval Rašla štábneho kapitána Alexandra Domana. Práve on si prišiel v júni 1946 „vyzdvihnúť“ do Švajčiarska Jozefa Kirschbauma, bývalého generálneho tajomníka HSĽS a neskôr slovenského vyslanca v Berne.

Ale vysoký úradník neutrálnej krajiny, ktorá sa necítila byť viazaná dohodami spojencov, odmietol splniť žiadosť vlády ČSR. „Nevydali sme Lenina (pred ruskou revolúciou žiadal o to cár), nevydáme ani Kirschbauma,“ tak asi znela jeho odpoveď.

Prenasledovatelia sa stali stíhanými

Zaujímavé by bolo sledovať ďalšie osudy niektorých aktérov tohto rozprávania. Rašla skončil v 50. rokoch opakovane v komunistických väzniciach ako „buržoázny nacionalista a titoista“.

Domana, hrdinu z Dukly a Povstania, degradovali vtedy na „nulu“ ako politicky nespoľahlivého. Okrem toho sa odmietol rozviesť s Angličankou, ktorú spoznal počas svojho pôsobenia na Britských ostrovoch. (Pani Ailsa, vdova po A. Domanovi dodnes žije vo Zvolene, kde si našla druhý domov.)

Generál Ečer unikol väzeniu len tak, že deň pred zatknutím v roku 1954 dostal od rozrušenia infarkt a zomrel.

Ďurčanský zakladal a viedol v zahraničí rôzne exilové organizácie, bojujúce najprv proti „českému imperializmu“ a neskôr proti boľševizmu. Zomrel v Mníchove v roku 1974.

Mečiar sa stal predsedom zahraničnej Matice slovenskej, zomrel v roku 1971 v Argentíne. Vlani koncom augusta jeho telesné pozostatky previezli do Martina a pochovali na Národnom cintoríne. (Napriek protestom antifašistov.)

Kirschbaum sa v roku 1949 usadil v Kanade, kde pred desiatimi rokmi aj zomrel. Stal sa popredným slavistom tejto krajiny.

Všetci šiesti menovaní – niekdajší stíhaní vojnoví zločinci aj ich neodbytní prenasledovatelia – boli medzičasom právne alebo aspoň fakticky rehabilitovaní…

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

32,99
Lady červené ruže a hypericum

Lady červené ruže a hypericum

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk