Fair Trade ani adopcia na diaľku nie sú iba bubliny

19.05.2012 18:44
Allan Bussard
Allan Bussard pred strojom na praženie zelenej kávy,ktorú v rámci programu spravodlivého obchodu Fair Trade nakupujú od pestovateľov v Etiópii - krajine, odkiaľ káva pochádza. Autor:

Štyridsaťročný Kanaďan prišiel s rodinou na Slovensko, aby podnikal. Dnes pomáha africkým deťom i farmárom, medzitým stihol cez nadáciu Integra vyškoliť znevýhodnené ženy na Slovensku i v ďalších krajinách bývalého východného bloku a požičať im na drobné podnikanie. "Som skôr optimista ako skeptik," hovorí Allan Bussard. Dnes sa blíži k šesťdesiatke a do dôchodku sa nechystá. S manželkou a synom pracuje na tom, aby sa Slováci začali zaujímať o Afriku.

Prečo sa Kanaďan rozhodne žiť na Slovensku a odtiaľto robiť rozvojové a humanitárne projekty. Nebolo by jednoduchšie získavať podporu v Kanade?
Bolo by to jednoduchšie, ale neprišiel som sem s týmto zámerom. Prišiel som ako podnikateľ. So slovenskými spoločníkmi sme založili eseročku, ktorá dodnes robí konzultačné a školiace služby pre veľké firmy. K rozvojovým projektom sme prešli až po piatich, šiestich rokoch.

Prečo ste sa začali zaoberať rozvojovými projektmi?
V čase, keď sme prišli, boli na Slovensku zložité sociálne podmienky, vysoká nezamestnanosť. Vo firme sme boli štyria spoločníci a veľa našich priateľov prišlo o zamestnanie, ich rodiny sa dostávali do čoraz ťažšej ekonomickej situácie. Rozhodli sme sa preto v rámci firmy vytvoriť oddelenie, ktoré bude podporovať vznik malých podnikov. Začali sme školeniami, ale zistili sme, že nemôžu na podnikanie zohnať peniaze, tak sme začali poskytovať mikropôžičky.

V ktorom roku ste začali s mikropôžičkami?
Neformálne v roku 1993, formálne sme po dvoch rokoch založili Integru. V roku 1999 sme si uvedomili, že malé podnikanie a mikropôžičky môžu byť ako rozvojová stratégia užitočné aj pre väčší počet ľudí a iné cieľové skupiny. Začali sme s programami ženského podnikania a rozšírili sme ich do iných krajín.

Takže sa z vás na Slovensku stal lepší človek – pomáhate druhým?
Každá profesia poskytuje príležitosť robiť dobro. Vždy ma to zaujímalo, keď som mal 20 rokov, pracoval som počas hladomoru rok v Etiópii.

Čo privedie 20-ročného človeka z dobrej krajiny k tomu, aby šiel do Afriky?
V Kanade je to inak ako na Slovensku, dobrovoľníctvo je bežné. Ľudia vnímajú živelné katastrofy a chcú pomôcť, takže to, že mladí idú pomáhať, nie je nič výnimočné. Keď sme si uvedomili, že ako Integra môžeme pomáhať Afrike, bolo to jasné. Vtedy to tu bolo nové, ale myslím, že sme neboli prví. Pred nami bolo v Afrike napríklad eRko a pán doktor Krčméry zo svätej Alžbety.

Vás v mladosti oslovila skúsenosť s africkým hladomorom. Nepomohlo by aj našim mladým ľuďom konfrontovať sa so životom v Afrike, aby si lepšie usporiadali priority pre ďalší život?
Mňa tiež ovplyvnila manželka, ktorá mala vždy záujem urobiť niečo pre Afriku a veľmi podporovala, keď sme sa do toho pustili. Tiež syn James strávil niekoľko rokov v Etiópii, robil tam projekty, učil angličtinu, zoznámil sa s pestovateľmi kávy, s ktorými robíme Fair Trade. Myslím si, že všetko sa vyvíja prirodzene a človek príde na to, kde by sa chcel uplatniť a byť užitočný.

Koľko máte teraz projektov v Afrike?
Máme tam tri programy. Adopčný pre deti Malaika, v ktorom spolupracujeme so štyrmi partnermi v Keni a jedným väčším v Etiópii. Slovenské rodiny sa môžu stať sponzormi afrického dieťaťa. Najväčšie projekty sú ekonomické, robíme Fair Trade (spravodlivý obchod) s pestovateľmi makadamiových orechov v Keni, v Etiópii je to káva, ale máme tam aj ekoturistické zariadenie v spolupráci s miestnou komunitou. V Sudáne sme investovali do riečnej dopravy, pekárne, mlyna, založili sme mikrobanku na mikropôžičky v Sudáne aj v Etiópii, v Etiópii máme aj ambulanciu. Integra je teda nadácia – neziskovka, ale aj družstvo, ziskový podnik, ktorý investuje do podnikateľských projektov.

Ako funguje Fair Trade? Podporujete miestnych pestovateľov?
O to ide. V prevádzke v Keni robíme Fair Trade makadamiové orechy. Fabriku sme tam založili preto, lebo to, čo vykúpime od farmárov, treba pred vývozom spracovať. V skupine máme okolo dvetisíc kenských farmárov, od ktorých vykupujeme orechy.

Kupujete v rámci spravodlivého obchodu za vyššie ceny ako svetové monopoly?
Je to trochu zložitejšie. Fair Trade trvá na minimálnej cene, pod ktorú nemôžeme ísť. Monopol v rámci výkyvov svetových cien ponúka občas vyššiu, ale veľmi často aj nižšiu cenu ako systém spravodlivého obchodu. S nami majú podľa pravidiel Fair Trade istotu stabilnej ceny, čo môže byť aj trhová cena. K tomu pridávame sociálnu prémiu, čo je v Keni päť kenských šilingov na kilo. Tieto peniaze idú do spoločného fondu na sociálne projekty v komunite. Plus dávame päť kenských šilingov na rozvoj farmárskeho družstva.

Koľko je päť kenských šilingov?
Je to okolo päť eurocentov, ale keď kupujeme 400 ton ročne, je to dosť peňazí. Predstava, že produkty Fair Trade musia byť drahšie, je mylná. Napríklad naša etiópska Fair Trade káva má rovnakú cenu ako bežná kvalitná káva plus je zo spravodlivého obchodu, pritom je veľmi kvalitná, stopercentná arabika a pochádza z jedného zdroja. Na Slovensku vznikla táto mylná predstava preto, lebo slovenské Fair Trade subjekty nemajú svoje vlastné produkty, ale dovážajú ich z Anglicka alebo Talianska. Potom, samozrejme, cena musí byť vyššia.

Mnoho ľudí je presvedčených, že Fair Trade je len módna vlna a nevidia dôvod, prečo kupovať takéto produkty, keď ich v nižšej kvalite v reťazcoch kúpia lacnejšie.
To je mylná predstava. Výrobky Fair Trade v Anglicku alebo Nemecku nie sú drahšie ako porovnateľné bežné produkty. Veľmi často sú pritom kvalitnejšie a sú bio. Fair Trade podlieha veľmi prísnemu auditu. Absolvovali sme ich niekoľko a boli to najtvrdšie audity, aké sme zažili. Auditor prichádza každý rok z Nemecka, v Afrike strávi týždeň, počas ktorého sa stretáva s pestovateľmi, pozerá účty, sleduje, kam idú peniaze, ako sa využíva sociálny fond a ako družstvo hospodári s peniazmi – či naozaj postavilo studňu, kúpilo počítač pre školu, röntgen pre nemocnicu. Ak to nie je v poriadku, prichádzate o značku Fair Trade.

Takže za tou značkou naozaj niečo je, nie je to len bublina?
Presne tak. Pre pestovateľa sú tri základné výhody Fair Trade – stabilná cena, takže nikdy nemôže dostať menej, ako to, čo ho dokáže uživiť. Inak napríklad kávu predáva za cenu na newyorskej burze, na ktorú nemá žiaden vplyv. Teraz je cena kávy vysoká, ale niekedy je taká nízka, že z toho nevyžije. Ďalšou výhodou je, že dostane aspoň 60 percent platby vopred a nemusí znášať počiatočné náklady. Z nich zaplatí hnojivo, vodu, prácu, aby bol produkt kvalitný. Tretia vec je sociálna prémia, ktorá zlepšuje život komunity. Napríklad družstvo, od ktorého kupujeme etiópsku zelenú kávu, investovalo do 110 projektov. Vďaka tomu majú nové ambulancie, školy, mosty, studne. Možno všetko vždy nefunguje dokonale, ale veľakrát som videl, že komunita, ktorá má šancu pracovať v rámci spravodlivého obchodu, žije lepšie.

Pomáhate tejto časti tretieho sveta ešte nejako inak?
V súčasnosti je vo východnej Afrike hladomor, aj keď nie až tak akútny, ako keď som tam bol ako 20-ročný. Preto robíme studne, vodné nádrže, kanalizácie, v Keni aj v Etiópii zabezpečujeme lieky pre ľudí postihnutých hladomorom. Zabezpečili sme napríklad lieky pre viac ako dvadsaťtisíc obyvateľov v južnej Etiópii. V Keni sme postavili studňu a vodnú nádrž s kapacitou 50-tisíc litrov pre komunitu s 26-tisíc obyvateľmi.

Ako ste spomínali, nezačínali ste v Afrike, ale tu, na Slovensku. Na čo ste sa zameriavali?
Začali sme s podporou malého a stredného podnikania, potom sa najmä program ženského podnikania rozšíril do Rumunska, Bulharska, Srbska, Chorvátska a do Ruska, kde doteraz pokračuje v Moskve.

Čo znamená program ženského podnikania?
Zameriavali sme sa na ženy z chudobných oblastí s malou perspektívou nájsť si prácu – bez dokončeného vzdelania, slobodné matky, rozvedené, ženy s dlhodobo nezamestnanými partnermi. Vytvorili sme program Happy Hand, v ktorom sme vyberali potenciálne podnikateľky, robili školenia pre 20-členné skupiny, kde získali základné zručnosti pre podnikanie – viesť účtovníctvo, založiť živnosť, akú podporu môžu dostať od štátu. Potom pripravili podnikateľský zámer, na základe ktorého mohli od nás získať miniúver. Vtedy to bolo do 300-tisíc korún. Naši ľudia im prvý rok pomáhali. Celkovo prešlo programom 3-tisíc žien, najviac na Slovensku a v Rumunsku. Asi polovici sa podarilo úspešne podnikať.

Pôsobili ste aj hladových dolinách, školili ste ženy bez maturity. Pomáhali ste im nájsť predmet podnikania, ktorý by aj mali komu predať?
Vždy sme museli nájsť dieru na trhu a spojiť ju s ich záujmom a talentom. Mnohé robili ručne remeselné výroby, istý čas sme mali v centre Bratislavy obchod, kde sme ich predávali.

Znamená to, že ste ich pripravovali na drobné živnostenské podnikanie?
Presne tak. Väčšina ani nemala ambície na nejaké veľké podnikanie. Chceli sa len uplatniť, aby uživili rodinu. Začali so živnosťou v remeselnej výrobe, potravinárstve, robia upratovacie služby, venčenie psov, stráženie detí, ale boli aj ženy so vzdelaním, ktoré začali robiť účtovníctvo, preklady, tlmočenie. Dosť ich je úspešných. V bratislavskom Auparku má jedna z absolventiek Cafeteriu Manna. Podniká vyše 10 rokov a zamestnáva napríklad rómske ženy, ktoré majú problém nájsť prácu. Veľkým úspechom bolo aj vytvorenie siete penziónov na Liptove. Založili sme občianske združenie Vitajte na Liptove, 17 žien prerobilo domy a ešte stále úspešne fungujú.

Vo vašom programe boli aj rómske ženy?
Mali sme centrá v Lučenci, Michalovciach a Ružomberku, takže, prirodzene, boli aj rómske ženy.

S čím môže podnikať žena v rómskej osade, po čom je tam dopyt?
To bol práve najväčší problém, lebo aby ste boli úspešní, musíte mať komu produkt predať. Keď nie je žiadna ekonomická sila, je to veľmi ťažké a musím povedať, že sme nenašli úspešnú stratégiu. Párkrát sme dali pôžičky, nakúpili za ne kozy, prasce, sliepky, ale kde to všetko skončilo… Okrem toho "silný muž“ v komunite neumožnil žene, aby vrátila úver, bral to tak, že to sú ich peniaze. Boli aj poctivé, aj úspešné, ale bolo ich málo.

Na vašej stránke sa píše, že ste sa venovali aj sociálnym podnikom. Po škandáloch s rovnomenným vládnym projektom z eurofondov to vyvoláva pochybnosti.
Preto už nemôžeme používať tento názov. Ale začali sme s tým skôr, ako boli tieto škandály a projekt pokračuje. Sú to väčšie podniky, eseročky, so sociálnou stratégiou. Prvým bolo bratislavské Artfórum na Kozej ulici, kde robia rôzne besedy. Poskytli sme im školenie, sprevádzanie a úver. Bola to prvá skupina tých, ktorí prišli o zamestnanie a my sme im pomohli založiť podnik. Ďalším je dnes úspešná firma na výmenu oleja na Račianskej, kde zamestnávajú chlapcov, ktorí sú z rôznych dôvodov ťažko zamestnateľní.

Cieľom týchto podnikov je zamestnávať ťažko zamestnateľných ľudí?
Každý má svoj cieľ. Artfórum malo cieľ ovplyvniť život v komunite, Oil partner mali cieľ zamestnať tých, čo majú sťažené podmienky nájsť si prácu.

Koľkým deťom pomáhate cez program adopcie?
Je tam okolo 1 100 detí, máme okolo 300 slovenských sponzorov. Funguje to tak, že majú adoptované svoje deti, ale 20 eur mesačne, ktoré posielajú, nejde priamo im, ale do spoločného projektu, z ktorého môžeme pomôcť viacerým, aby mohli chodiť do školy v Keni a v Etiópii. Asi 350 detí je sponzorovaných priamo, lebo niektorí sponzori ich majú adoptovaných viacero.

V Keni je ale základné vzdelanie zdarma.
To je pravda, no je tam stále veľa detí, ktoré nechodia do školy. Dieťa musí mať uniformu, topánky, zošit, ceruzku, obed. Preto napríklad v Nairobi 50-tisíc detí do školy nechodí, rodičia si to nemôžu dovoliť. Veľa rodičov nevidí zmysel v tom, aby posielalo dieťa do školy, keď môže ísť na ulicu žobrať. Kenská vláda síce uzákonila bezplatné základné vzdelanie, ale školy sú preplnené. V triedach je 100–120 žiakov, takže učiteľky sú rady, keď deti do školy nechodia. Keď žiak nemá ceruzku alebo topánky, alebo ich má deravé, pošlú ho domov. Jeden projekt v Keni máme výlučne pre deti, ktorým rodičia zomreli na AIDS a staré mamy im nemôžu kúpiť veci do školy.

V kenskom hlavnom meste máte aj ďalšie projekty?
Projekt TAPA v slume Kibera v Nairobi zabezpečuje škôlku pre malé deti, ktorých mamy pracujú. Pomáha to aj ako príprave na školu. Deti zo slumov sú ako 5– až 7-ročné vekovo pripravené, emocionálne ani sociálne však nie. Potom sú okamžite vylúčené, dostávajú sa do slabších tried a nedokážu byť v škole úspešné. Máme aj projekt pre staršie deti z ulíc. V meste je veľký problém, že mnohé deti, ktoré zostali bez rodičov, žijú samy na ulici, nevedia čítať ani písať. Cez nás sa dostanú do základnej alebo strednej školy.

Podporujete aj štúdium na stredných školách, ktoré sú platené?
Áno, dokonca máme štipendijný program, cez ktorý sa môžu dostať na slušné stredné školy. Niektoré deti z ulice sú veľmi úspešné, máme aj absolventov vysokej školy.

Cez adoptívnych rodičov zo Slovenska ale pomáhajte aj v deťom v Etiópii.
Tam máme 490 detí, ktorých rodičia denne pracujú na poli, ale nemajú na to, aby im kúpili rovnošaty alebo topánky. Im tiež pomáhame, aby sa dostali do školy.

Sú tieto deti vďaka tomu, z akých ťažkých pomerov pochádzajú, životaschopnejšie?
To neviem, ale sú často veľmi šikovné. No musíme tiež priznať, že niektoré sú veľmi poznačené životnými skúsenosťami a toto bremeno so sebou nesú celý život. Dievčatá, ktoré sa dostanú do programov, sú skoro všetky sexuálne zneužívané a túto minulosť veľmi ťažko prekonávajú.

Takže by bol potrebný ešte program psychoterapie?
V štipendijnom programe máme sociálnu pracovníčku, ktorá sa týmto deťom venuje. V Afrike ale nie je bežné povedomie duševných potrieb. Dôležité je, že dieťa je v škole, má čo jesť, má kde bezpečne bývať a má základnú zdravotnú starostlivosť. Až keď sú tieto základné potreby splnené, začínajú sa objavovať duševné potreby, takže teraz čoraz viac času a kapacity venujeme tomu, aby sa mali s kým rozprávať o svojej minulosti a mohli prekonať svoje traumy.

Môžeme hovoriť o novej kvalite humanitárnej pomoci, keď sa po zabezpečení tela treba postarať o dušu?
Presne tak. Máme tam dievča, ktoré bolo ako 9-ročné znásilnené. Musí nejako spracovať svoju minulosť, inak spadne do toho istého rytmu ako jej mama, stará mama. Potrebuje absolvovať nejaký proces, v ktorom sa vyrovná s traumami.

Vráťme sa teraz k vám. Prečo ste sa rozhodli ako Kanaďan študovať históriu strednej a východnej Európy?
Lebo Kanada nemá takú bohatú históriu. Študoval som v Calgary, potom som šiel do Záhrebu na postgraduál. Pracoval som 10 rokov v Rusku, keď prišla príležitosť založiť podnik na Slovensku. To, že som odišiel z Kanady, je asi v rodine – brat odišiel do Austrálie. V Kanade síce máte zabezpečený pekný život, ale ako krajina je nudná, nič sa tam nedeje. Keď človek túži robiť niečo zaujímavejšie, tak odíde. Niekedy má hlbšie zámery ako pohodlný život s dovolenkou na Havaji.

Neviem si predstaviť, ako sa Kanaďan dostal za Sovietskeho zväzu a podnikal.
To bol taký zvláštny podnik. V Kanade je veľká ruská a ukrajinská komunita, ktorá chcela navštíviť miesta, odkiaľ pochádzajú ich predkovia. Vtedy som mal cestovku, ktorá zabezpečovala takúto turistiku. Sovieti za Brežneva turistiku veľmi vítali, boli tam tisíce amerických a kanadských turistov, pretože to prinášalo doláre. Ruská vládna agentúra Inturist vytvorila podmienky na dosť rozsiahly turistický ruch.

To ma prekvapuje, veď aj my sme potrebovali v rámci socialistického tábora pozvania a víza, boli tam povestné uzavreté mestá, silná tajná služba.
Uzavreté mestá sa nedali navštíviť, ale bolo bežné a vítané ísť do Moskvy, Leningradu, Kyjeva. Samozrejme, boli prísne kontroly a vždy sme museli mať svojho ruského sprievodcu, nemohli sme sa voľne pohybovať, prenajať si auto a len tak ísť. Ale mohli sme navštíviť ukrajinské dediny.

Vaša manželka je tiež dobrodruh? Ako ste sa zoznámili?
Zoznámili sme sa, keď som mal päť rokov a ona šesť, v prvej triede základnej školy. Ona je tiež dobrodružná povaha, práve sa vrátila po dvoch týždňoch z Afriky. Chodí tam pravidelne, býva s miestnymi deťmi v slume.

Nezačína pre vás byť Slovensko nudné ako Kanada?
Áno, to je ďalší dôvod, prečo sme sa pustili do projektov v Afrike. Môj známy hovorí, že Slováci najradšej sedia, pijú pivo a na všetko sa sťažujú, aj keď netvrdím, že je to pravda. Bolo by ale veľmi zdravé vytvoriť podmienky, aby sa zoznámili so životom v Afrike. To je jeden z našich ďalších zámerov. Teraz sme skončili dvojročnú kampaň, ktorou sme oboznamovali mládež so životom v Afrike. Robili sme program so združením eRko, letné tábory, pobyty pre školákov. Na budúci víkend je v Bratislave Zážitok v krabici. Začne sa prednáškami na Hlavnom námestí v sobotu o ôsmej večer, príde aj študent z Kene. Ľudia budú spať v krabici na námestí, budem tam aj ja s manželkou, už máme pripravenú krabicu. Tam nás môžu priamo podporiť a dozvedieť sa viac o bezdomovectve v Afrike aj u nás. Zapojí sa združenie Depaul, ktoré tu pracuje s ľuďmi bez domova.

Takže chcete na Slovensku spropagovať dobrovoľnícku prácu v Afrike?
Človek, ktorý myslí len na seba a na to, čo nemá, je nezrelý a slabší ako ten, ktorý hľadá príležitosť, čo môže urobiť pre ostatných. Slováci sa sťažujú, myslia si, že sú veľmi chudobní a chcú sa dostať do Ameriky, kde je podľa nich život lepší, čo samotné je omyl. Ale keby sa stretli so životom afrických detí, obohatí ich to. Myslím, že človek sa tvorí darovaním, nielen prijímaním. Adopčný program dáva slovenským rodinám príležitosť, aby ich deti nerástli len s tým, že sa mám zle a chcel by som sa dostať do Ameriky.

Áno, ale čo keď rodičia iba mesačne pošlú peniaze trvalým príkazom a ich deti o tom ani nevedia?
Máme rodiny, ktoré si pre každé svoje dieťa adoptovali africké, aby spolu vyrastali. Deti si dopisujú, vymieňajú fotografie. Už to začína fungovať a podľa mňa je to zdravé. Manželka bola dnes na gymnáziu porovnávala život afrického dieťaťa v slume so životom tunajších detí. Nejde o to, aby sme mali výčitky, ale aby sme si uvedomili, čo máme a že môžeme byť štedrí.

Na Slovensku sa väčšina ľudí hlási ku kresťanstvu a hoci je Biblia venovaná predovšetkým konaniu dobra, starostlivosti o druhých, pomoci a dávaniu, nezištná pomoc u nás nie je celkom bežná.
To je pravda, dokonca by som povedal, že kľúčovou témou kresťanstva je spravodlivosť. A spravodlivosť je základom napríklad Fair Trade – aby za poctivú prácu dostali ľudia spravodlivú cenu. Súčasná ekonomika niekedy neumožňuje spravodlivosť, lebo moc je v rukách tých, ktorí určujú cenu na úkor farmárov a pestovateľov.

Keď to hovoríte, napadlo mi, že vaša nadácia Integra spolupracuje s predstaviteľmi práve takýchto mocných a kritizovaných odvetví, petrolejármi a bankármi. Na prvý pohľad to pôsobí kontroverzne, nie?
Dobrá poznámka, túto otázku nám kládli veľakrát. My sme veľmi pragmatickí. Boli ochotní dávať nám peniaze a nikdy sa nesnažili presmerovať náš program na podporu ich značky, iba sa uvedie donor. Shell Foundation aj Citigroup Foundation majú dosť nezávislosti od materskej firmy, dokonca projektový manažér Shell Foundation k nim prešiel od Greenpeace. Nikdy sme nemali pocit, že musíme podporiť ich agendu a ľuďom, ktorí z toho majú úžitok, je to jedno. Posudzujeme to v našich podmienkach, ale chudobná žena v Rumunsku sa tým nezaoberá.

Je ešte v Rumunsku, členskej krajine Európskej únie, skutočná chudoba?
Väčšia ako v hladových dolinách alebo osadách na Slovensku. Sú tam oblasti, kde zatvorili bane a stovky rodín žijú len z toho, čo vyrastie v záhrade. Keď skončíme rozhovor, idem práve do Rumunska, kde máme program mikropôžičiek pre chudobných.

Celý život cestujete po svete. Kde sú vám ľudia najbližší?
To sa nedá povedať. Ale čo mi prekáža v Kanade a v Amerike, je, že nepoznajú zvyšok sveta, na Slovensku to, že ľudia sú cynici a skeptici, stále sa sťažujú, v Keni nám kradnú a je tam obrovská korupcia. Ale všade sú aj krásni ľudia. Každá kultúra má silné aj slabé stránky.

Nemáme byť skeptickí, ale ste aj podnikateľ a médiá denne hlásia, že sme v kríze, padá euro. Vy nemáte obavy?
Som skôr optimista ako skeptik. Ako historik dobre viem, že v minulosti boli oveľa horšie obdobia, ako je to súčasné. Pre mňa je skôr výzvou byť ľudský, štedrý, nie sa počas kríz uzatvárať do seba. Nie je podstatné, či budem mať dve autá, alebo len jedno, či dovolenka bude len v Chorvátsku, alebo na Maldivách.

Pochádzate z Calgary, centra zimných športov. Lyžujete? Ako relaxujete?
Celý život v Kanade som lyžoval. Tam musíte robiť zimné športy, lebo zima je dlhá a inak by ste sa nudili. Teraz bývame v Lamači, chodíme na prechádzky do lesa, robíme v záhrade, čítame, trávime čas s deťmi, takže nič zvláštne.

Na Slovensku ste vychovali dvoch synov a dcéru. Chodili na slovenské školy, aký je podľa vás náš školský systém?
Chodili na slovenské školy, vysoké ale dokončili v zahraničí. Slovenské školstvo bolo veľmi slabé v tom, že nevytváralo tvorivosť ani nehľadalo v dieťati to, v čom je dobré. Tvorivé deti v ňom majú viac problémov. Je silné pre 10 percent tých, ktorí v ňom dokážu byť úspešné, ale školstvo je podľa mňa na to, aby každé dieťa malo svoj úspech. Manželka učila v Kanade aj tu na základnej škole. Školský systém je odlišný. Je hlúpe vytvárať tlak na dieťa, aby malo samé jednotky. Systém byť mal deti hodnotiť podľa ich možností, nie podľa iných. Ak je slabé v matematike, malo štvorku a teraz má trojku, je to úspech, nemalo by byť trestané. Systém je ale vytvorený tak, že z trojky nemôže mať radosť, lebo to nie je jednotka.

Chystáte sa na dôchodok vrátiť do Kanady?
Asi áno, asi pôjdeme späť do Kanady, do tej nudy, prechádzať sa po lesoch.

Allan D. Bussard (59)
* Je riaditeľom nadácie Integra.
* Vyštudoval históriu strednej a východnej Európy na Univerzite v Calgary. Absolvoval štúdium histórie Chorvátska na Univerzite v Záhrebe.
* Počas štúdií v Záhrebe začal učiť angličtinu pre podnikateľov. Tam sa začala jeho kariéra konzultanta pre malé a stredné podniky, ktoré boli v Juhoslávii v tom období na vzostupe.
* V 70. rokoch pôsobil v strednej Európe a Rusku.
* V 80. rokoch pôsobil v Rakúsku, následne vo Veľkej Británii založil a riadil spoločnosť zameriavajúcu sa na poskytovanie špecializovaných profesionálnych zručností štátnym organizáciám v Sovietskom zväze.
* Na Slovensku sa ako zakladajúci partner podieľal na založení družstva zameraného na rozvoj drobného podnikania a MSP v strednej Európe v rámci stratégie boja proti chudobe. Zúčastnil sa na úspešnom spustení viac ako 40 malých a stredných podnikov v strednej Európe. Získal fondy na podnikový kapitál v objeme viac ako 2,5 milióna eur.
* Dozeral na spustenie partnerských družstiev v Chorvátsku a Rumunsku a školil ich personál.
* Vytvoril program Mikrofond, zameraný na rozvoj drobného podnikania ohrozených žien.
* Inicioval rozšírenie aktivít Integry do východnej Afriky s programami rozvoja malých a stredných podnikov a drobného podnikania v Sudáne, Etiópii a Keni.
* Okrem rodnej angličtiny hovorí po slovensky, chorvátsky a po rusky, je ženatý, má tri dospelé deti. Manželka aj syn James aktívne pôsobia v programoch nadácie Integra.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku