Noví zámockí páni
Bývať v kaštieli s veľkým parkom, jazerom, kaplnkou a ešte uprostred mesta sa zdá ako sen. Neďaleko hlavného mesta jeden taký je a nenájdete v ňom aristokratov. V stupavskom bývajú seniori, väčšinou tí chudobnejší.
Od roku 2002 ponúka zariadenie v správe Bratislavského samosprávneho kraja miesto 250 klientom na štyroch oddeleniach, stará sa o nich 108 zamestnancov. Mnoho klientov je ležiacich, relatívne zdravých je okolo tridsať.
Náklady na jedného sú okolo 800 eur mesačne, klient platí 150 až 200 podľa stavu a počtu postelí v izbe. Obavy vyvoláva nový zákon, podľa ktorého budú musieť platiť polovicu nákladov na pobyt a starostlivosť. "Väčšine zostane zákonný limit 37,97 eura. "Ale upokojujeme ich, že tu môžu zostať a všetko budú dostávať ako doteraz,“ hovorí riaditeľ Michal Petrovaj. Z dlhu klientov, ktorých dôchodok neumožní polovičnú platbu, zostane často nevymáhateľná pohľadávka.
Zariadenie, spájajúce Zariadenie pre seniorov a Domov sociálnych služieb pre ľudí so zdravotnými problémami, sa snaží získavať peniaze zvonka. Z eurofondov urobili na budove barokového kaštieľa základné opravy, obnovili fasádu, okná, strechu, prízemia a vysušili pivnice. Ďalšie peniaze by potrebovali na novú kanalizáciu, rozvody elektriny a vody.
Do izieb často investujú rodiny klientov. Vymaľujú, kúpia televízor, závesy. Na oddelení pre ležiacich už pri rekonštrukcii nezostalo na umývadlo, syn ležiacej pacientky ho dal do izby namontovať na svoje náklady.
Tkáčsky stroj naplní deň aj zarobí
Na prízemí kaštieľa je znovuotvorená vysvätená kaplnka, čajovňa, sponzorsky novo zariadená spoločenská miestnosť v teplých tónoch, aj tvorivá dielňa, odkiaľ pochádza výzdoba na stenách chodieb.
V slnečnej miestnosti sedáva za krosnami 72-ročná Štefánia Navrátilová. Bývalá kuchárka sa v domove naučila tkať, dnes je to súčasť jej bežného dňa.
"Ráno vstanem, dám si tabletky, umyjem sa, prídem sem, pootváram okná, kvetinky popolievam, idem na raňajky a z raňajok idem sem pracovať,“ hovorí spokojná pani Štefánia. Do kaštieľa sa presťahovala po smrti manžela pred piatimi rokmi, aj keď deti boli proti – navrhovali jej jednoizbový byt.
"Z dôchodku 391 eur by mi v byte nezostalo ani na lieky. Ja som rada medzi ľuďmi, mám tu priateľov, sú tu veľmi dobré sestry, aj zdravie zatiaľ slúži,“ vysvetľuje pani Štefánia, ktorej sa z jej súkromia v kaštieli nechce ani na Vianoce. Občas si však zájde na dovolenku k bratovi, ktorý zostal na rodnom východe.
Za jednoposteľovú izbu, stravu a starostlivosť zaplatí 233 eur mesačne. Zo zvyšných 158 dá 60–70 za lieky, za zvyšok si kúpi obľúbené osemsmerovky, časopisy pre ženy, ovocie a zeleninu. Na zvýšenie platieb je pripravená. "Keď budú dvíhať poplatky, dcéra aj syn mi sľúbili, že pomôžu.“
S krosnami to vie pani Štefánia z domova ako jediná, jej nasledovníčku zatiaľ hľadajú márne. Jej koberce, predložky a vankúše sa pritom páčia. Na Župných slávnostiach, ktoré usporiadal kaštieľ spolu s mestom a župou, zarobili ich predajom 300 eur.
Na ryby v papučiach
"Byť znova zdravý a vo svojom. Doma je doma,“ hovorí o svojom najväčšom želaní 67-ročný Ivan Kopča. Jeho sen vrátiť sa do rodičovského domu vo Vysokej na Morave za bratom je však nereálny. Šofér z povolania doplatil na jazdu na bicykli. Po zrážke s autom ho ťažký úraz hlavy pred desiatimi rokmi obral o zdravie. "Povedal som synovi, že už sám nemôžem bývať, tak mi vybavil pobyt tu.“
V Stupave je šesť rokov, kontakt s dvoma synmi neprerušil. "Starší je tu aj dvakrát do týždňa, mladší robí tu v Stupave kuchára, tak chodím aj ja za ním.“
Pán Ivan vyštudoval poľnohospodárske učilište. Dodnes v ňom zostala láska ku kvetom. Z peňazí za koberčeky kúpili sadenice, ktoré vysadil pred kaštieľom. Len pár krokov od budovy je jazero, kde vášnivý rybár trávi mnoho času. "Tam sú všetky ryby,“ hovorí a ukazuje svoje udice. "Najlepšia ryba je zubáč, ale ten tu nie je. Tu je najlepší sumec, ten sa však ťažko chytá. Treba ísť v noci.“ Ryby si potom pripravuje v mikrovlnke. Keby mal rúru, spravil by si svoj obľúbený recept: "Ryba sa naplní nadrobno nakrájanou cibuľou, na kolieska nakrájanými zemiakmi, okorení sa, osolí, na to kmín, zabaliť do alobalu a piecť. K tomu môžeme dať zvlášť do alobalu dopiecť ďalšie zemiaky.“
Riaditeľ podotýka, že pán Kopča robil "panského šoféra“ v Ústave zdravotníckych informácií a štatistiky. Vozil riaditeľa, keď bolo treba, poslali ho voziť aj iných "súdruhov“ vrátane ministrov. "Keď bola burčiaková sezóna, aj tri dni som nebol doma. Obyčajne som ich vozieval do Limbachu a do Slovenského Grobu.“
S potentátmi jazdil aj pre rôzne "pozornosti“ a vždy sa niečo ušlo aj jemu. "V Jure boli Hydinárske závody. Išli tam, nabrali plný kufor rôznej hydiny, tak som dostal aj ja. V Bratislave na Jelenej zas bola rozdeľovňa mäsa pre vidiek. Tam sa chodilo po kartóny mäsa,“ spomína. Teraz dostáva dôchodok 386 eur, v domove platí 215 , zvyšok mu zostáva. Kupuje len lieky na tlak za štyri-päť eur mesačne. Zmena v poplatkoch mu robí starosti. "Doteraz sa z toho dalo vyžiť. Ale ako to bude od 1. júla, to neviem.“ Tak ako väčšina klientov v Skalici bude zrejme musieť vystačiť so zákonným nárokom necelých štyridsiatich eur.
Rozhlasák má svoj "myšlienkar“
Bratislavčan Oldrich Zemánek má 84 rokov, v Stupave je piaty rok. "Dával som jedenásť žiadostí,“ opisuje problémy s hľadaním miesta syn – po smrti manželky, syna a dcéry jediný člen rodiny, ktorý mu zostal. Pracoval 45 rokov v Slovenskom rozhlase a vraví, že mu stále chýba. Byť rozhlasákom nie je zamestnanie, ale diagnóza na celý život. Stále počúva najmä spravodajské relácie, športové prenosy a tvrdí, že dnešní rozhlasáci robia svoju prácu lepšie ako jeho generácia. "Dnes sú už úplne iné technické možnosti.“
"Nastúpil som tam v roku 1946 po gymnáziu ako mladý človek, plný elánu, nadšenia,“ spomína. Začínal v hudobnej redakcii, mal však iný cieľ – stať sa "všestranným rozhlasákom“. "To sa mi, myslím, podarilo. Začal som písať, pravidelne som účinkoval, robil som aj hudobného redaktora, viedol komparzy. Spolupracoval som najmä s redakciou zábavy.“ V domove skončil, keď prišiel o nohu a nemohol už bývať sám. Izba s dvoma kovovými opotrebovanými posteľami a veľké zariadenie pocit súkromia veľmi nedávajú. Spolubývajúci sa striedajú – počas jeho pobytu umreli už traja.
Veselé oči si udržiava napriek závislosti od invalidného kresla ustavičnou aktivitou. "Čítam, píšem, lúštim krížovky, sebavzdelávam sa. Mám tu myšlienkar – čo ma zaujme, zapíšem si to. Obohacujem sám seba,“ usmieva sa a ukazuje na veľký zošit pri nohách postele.
V Stupave už pripravil osem programov "úsmevného slova, hudby, spevu, tanca“, moderoval aj stupavské hody. "Ja sa riadim myšlienkou veľkého filozofa, ktorý žil pred dvetisíc rokmi a volal sa Seneca – Rozumný človek by sa mal v každej situácii zachovať rozumne. To je stále platné. A keď nie ste šteklivý na krku, zvyknete si aj na šibenicu,“ vtipkuje.
Seniorville Jablonové
Kúsok za Stupavou sa po pár minútach jazdy ponoríte do zelene malokarpatských vrchov. Neštátny domov pre seniorov Seniorville tu na okraji dedinky Jablonové od roku 2006 prevádzkuje nezisková organizácia Harmónia života.
Prerobená bývalá škôlka a dostavané jednoizbové apartmány s balkónmi sú k dispozícii pre 79 klientov. Dvadsaťštyri postelí je na zatvorenom poschodí pre ťažšie stavy s Alzheimerovou chorobou a poruchami pamäti. Za pobyt a starostlivosť platí klient podľa závažnosti zdravotného stavu od 22 eur denne.
"Snažíme sa prepojiť život klientov s tým vonku,“ hovorí riaditeľka Denisa Morgensternová, podľa ktorej tak nemajú čas na depresie a pocity osamelosti. Za seniormi chodia zdravotní klauni – Červené nosy, dobrovoľníci z British International School, či terapeuti so psami. Mimochodom, psíka má so sebou v Jablonovom aj jedna z klientiek, ktorá ho nemala u koho nechať.
V záhradke zasadili mrkvu, čoskoro im dovezú zajace – ako ďalší prostriedok terapie. Raz týždenne sa môžu dať klienti ostrihať u kaderníčky, v rozľahlej spoločenskej miestnosti s klavírom pre nich pripravujú kultúrne vystúpenia, prednášky z Univerzity tretieho veku.
Celý život stretáva len dobrých ľudí
Vieru Baumannovú sme našli v kreatívnej dielni. Táto 81-ročná dáma je plná života. Spolubývajúcich motivuje aj zabáva – vedie krížovkársky krúžok. Krížovky lúštila celý život, chodila na súťaže a s úsmevom dodáva, že vyhrávala.
Do Jablonového sa rozhodla prísť pred dvoma mesiacmi, no vybrala si už dávnejšie. Pred piatimi rokmi viedla klub dôchodcov v bratislavskej Rači, keď ich do Seniorvillu pozvali na športové hry seniorov. "Prišli sme celý autobus a mne sa tu veľmi páčilo.“
Pobyt financuje z predaja bytu. Súkromný penzión nepovažuje za predražený. Pohodlie, skvelá strava, široká ponuka programu, starostlivosť aj čistá dedinka v údolí Karpát za to stoja. Odísť do domova sa rozhodla pred rokom. Do Bratislavy prišiel bratranec z USA a sesternica z Austrálie, aby jej pripravili oslavu 80. narodenín z vďaky za to, že doopatrovala ich rodičov, ktorých opustili emigráciou v roku 1968. Oslava napokon nebola, pani Viera náhle ochorela a umrela staršia sestra.
"Nevedela som sa z toho spamätať. Vtedy som si povedala, že nebudem čakať, kým aj ja ochoriem.“ Hoci dodnes nemá žiadnu chorobu, presťahovala sa do izbičky v Jablonovom, kde sa cíti ako doma. "Tu je to jedna rodina. Našla som tu aj ,druhý´ klub dôchodcov, lebo ja to tu tak trochu vediem,“ smeje sa.
Pani Viera pochádza z Liptovského Mikuláša. Mala sestru a dvoch bratov, všetci už zomreli. Vychovala manželovho syna, a hoci sa po rokoch rozviedli, hovorí o ňom v dobrom. Ako mladá doopatrovala svojho otca, ruského zajatca z prvej svetovej vojny, ktorého poslali na robotu na statok v Liptove, kde žila jej matka. Život mladej rodiny nebol vždy ľahký.
Za slovenského štátu boli s ruským otcom deťmi nepriateľa. V roku 1945 prišlo znárodnenie. "Nemohli sme študovať, lebo sme boli deti statkára. Hoci viete, v Liptove, to bol taký statok, že viac roboty ako úžitku.“ Otec ešte pomerne mladý ochorel na Parkinsonovu chorobu. "Koľkí by povedali – chúďa, musí opatrovať ocka. Ale ja som bola šťastná, že sa oňho môžem starať. Ťažko mi bolo, keď umrel,“ spomína s láskou v hlase. "Od narodenia som mala pekný život. Všade som stretávala len dobrých ľudí,“ tvrdí pani Viera.
Pocit osamelosti nepozná. „V živote som nepocítila nudu alebo že by som bola sama. Všetko ma zaujíma, počnúc čítaním, internetom, krížovkami až po turistiku.“ Na spokojný život má jednoduchý recept – "dobre robiť ľuďom, byť veselá, odovzdávať, čo je vo mne, pomáhať“. A k tomu si každý deň prečíta kúsok z Biblie.
Najlepšie roky sú od 20 do 35
Deväťdesiatročnú Elenu Chrobákovú pripútal zlomený bedrový kĺb na invalidný vozík. V Seniorville je od začiatku, svoj život má uložený v hrubých albumoch s fotografiami – ukazujú vysmiatych mladých ľudí na lyžiach, pri ohni, na stanovačke, pri kúpaní v rieke. Bývalá recitátorka, divadelníčka, nadšená športovkyňa, rozhlasová hlásateľka aj autorka a naposledy jazyková redaktorka vydavateľstva odbornej literatúry Alfa sa narodila pod Kriváňom vo Východnej. Vyrastala však na Valašsku vo Vsetíne.
„Maturovala som za protektorátu, a keďže Hitler zatvoril české vysoké školy, študovať som nemohla.“ Po maturite ju prijali do rozhlasu, kde sa v 50. rokoch zaslúžila o vytvorenie prvej redakcie pre deti a mládež. Mladá sa vydala a vychovala štyri deti. Stále miluje zosnulého manžela, mamu, rodný Kriváň a briezky.
Na poznámku o peknom veku sa uškrnie. "Zniesla by som aj nižší.“ Ktorý je najlepší? "Medzi dvadsiatkou a tridsaťpäťkou,“ konštatuje rozhodne.
Štúdium omladzuje
To, že odchod do dôchodku nie je koncom plnohodnotného života, dokazujú "veční študenti“. V mladosti hanlivé označenie menej šikovných naberá s vekom opačný náboj. Poslucháči Univerzity tretieho veku majú bystrú myseľ a veľkú túžbu spoznávať.
Vyše dvadsať rokov univerzitu navštevuje 77-ročná Eva Šeligová. Prihlásila sa hneď po jej založení v roku 1990, keď ich na Univerzite Komenského začínalo 70. Teraz chodí na prednášky len v Bratislave 1 600 seniorov. Od založenia Klubu absolventov Univerzity tretieho veku v roku 1999 je pani Eva jeho predsedníčkou.
Mama troch detí a babka šiestich vnúčat žije sedemnásť rokov v jednoizbovom byte v Domove pre seniorov v Lamači, spravovanom hlavným mestom. S rodinami detí udržiava blízke vzťahy, zo štvorizbového bytu v Dúbravke odišla, aby ho nechala synovi. "Deťom som to povedala, až keď mi z penziónu po tri a pol roku napísali, že môžem nastúpiť. Vtedy sa ešte nič neplatilo, neskôr sa už dávalo sponzorské 100– aj 200-tisíc korún.“
Španielčinárka sa počas šesťročného pobytu v Lisabone, kde bol jej manžel za socializmu obchodným radcom, naučila perfektne po portugalsky. V oboch jazykoch pozerá televízne programy cez satelit. Spomína, že už vtedy chodili Portugalci do dôchodku v 63 rokoch.
Aj ona sa stále cíti pri sile, lieky berie iba na vysoký tlak. Za bývanie, s ktorým je spokojná, platí v penzióne 160 eur mesačne z 370-eurového dôchodku. Nad pripravovaným zvýšením cien sa netrápi. "Čo sa budem znervózňovať dopredu.“ Myslí si, že tomuto životnému postoju – netrápiť sa zbytočne tým, čo bude – vďačí za stále zdravé telo aj myseľ.
K trvalému zdraviu prispieva aj pohyb
Podobný recept na dobré starnutie má aj jej spolužiačka, 76-ročná Viera Šuleková. "Veľa som športovala, teraz prejdem desať kilometrov denne. Doma si pustím Boney M a hodinu tancujem. Nerozmýšľam dopredu, ako veci dopadnú, nerobím si zbytočné problémy,“ vraví.
Rodená Tisovčanka prežila život v Rimavskej Sobote, kde pracovala ako knihovníčka. Z chladných a vlhkých priestorov ochorela a prišla o obličku. Napriek invalidnému dôchodku sa zamestnala v resocializačnom zariadení pre deti a mládež, neskôr jej osem rokov prinášala radosť práca v predajni zvierat.
Teraz má mačku, kedysi však chovala rôzne zvieratá vrátane hada. Keď v sedemdesiatke prestala pracovať, nevedela si na nečinnosť zvyknúť. Po smrti manžela pred dvanástimi rokmi predala dom a prišla za dcérami do Bratislavy. Hneď sa prihlásila na seniorskú univerzitu.
Presťahovanie sa za dcérou do Devínskej Novej Vsi dostalo pani Vieru do centra jednej z najhorších masakier u nás. Jej jednoizbový byt je nad bytom strelca Ľubomíra Harmana, ktorý vystrieľal celú rodinu. "Dcéra býva pod bytom, kde sa to stalo. Keď strieľal, prestrelil radiátor. Z kúrenia cezeň vytekala voda, zmyla krv a stekala dole k dcére. "Všetko sme museli vyhodiť a byt dezinfikovať.“
Pani Viera doteraz nechápe, čo sa vtedy stalo. Rodina, ktorá sa stala obeťou strelca, nikdy nebola problémová. "Boli to milí ľudia, stretávala som sa s nimi každý deň.“ Nikdy si nevšimli ani žiadne spory, ktoré by mal vrah s obeťami.
Zaneprázdnený dôchodca
"Odkedy som v dôchodku, nemám na nič čas,“ povzdychne si 68-ročný Štefan Matuška. Aktívny akvarista, skalný čitateľ literatúry faktu, študuje viacero odborov naraz. Na Univerzite tretieho veku prešiel za deväť rokov záhradnou a parkovou architektúrou, dejinami architektúry, záhradníctvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom, teraz chodí na taliančinu, latinčinu, kultúru starovekého Ríma, topografiu Antiky.
Univerzita nie sú len mesačné prednášky, ale aj exkurzie – často do zahraničia, a každoročný ples. Pán Štefan oceňuje kvalitu väčšiny prednášajúcich, najviac Alexandru Ostertagovú z Katedry jazykov FF UK. "Všetci ju zbožňujeme, to je pedagogický zázrak,“ hovorí nadšený študent.
Rozvedený muž s domom v Lamači, bývalý spevák bigbítovej kapely precestoval svet vďaka práci v zahraničnom obchode. Ani dnes nesedí doma. S univerzitou navštívili viaceré štáty Európskej únie aj jej sídlo v Bruseli. Predsa má však nesplnený sen – stolové hory v Južnej Amerike a prírodu Vietnamu.