Prečo sa zmenila spoločenská váha vysvedčenia?
Pokles populácie a spôsob financovania núti stredné školy bojovať o každého žiaka bez ohľadu na jeho schopnosti a výsledky. To súčasnej generácii študentov nesmierne uľahčuje vstup na stredné školy. Aj preto vysvedčenie už nie je vnímané ako kľúčová karta v hre o vzdelanie. Ponuka škôl a dopyt po žiakoch vedú k zmäkčeniu kritérií. Podobne je to aj na vysokých školách.
Posunuli sa nejako aj rodičovské postoje?
Predstava o správnom rodičovstve sa vďaka desaťročiam popularizácie psychologického výskumu značne posunula a prispela k inej kultúre vzťahov ku škole a vysvedčeniam. Rodičia vedia, že by nemali vytvárať na dieťa tlak a podmieňovať rodičovskú lásku výkonmi a výsledkami dieťaťa. Neznamená to však, že by voči výkonom dieťaťa boli ľahostajní. No oproti minulosti sa na výsledky dieťaťa pozerajú pragmatickejšie. Otvorene hovoria, že stačí, ak dieťa bude dobré v určitej veci a výsledky v iných oblastiach sú podružné. Takýto postoj potom logicky vedie k aj „čara zbavenému“ pohľadu na školu.
Zachovala sa súdržnosť medzi učiteľmi a rodičmi?
„Pohľad zbavený čara“ znamená aj menšie vnímanie autority školy. V minulosti boli rodičia viac spojencami učiteľa. Dnes sa toto spojenectvo autorít z mnohých dôvodov značne zoslabilo a rodičia sa vnímajú skôr ako investori, ktorí kriticky zvažujú hodnotu školy. Škola, učitelia, kvalita výučby sú často témou domácich debát, do ktorých sú vťahované deti a spolu s rodičmi rozoberajú praktiky výučby. Takáto diskusia často spochybňuje autoritu učiteľov, a to tiež vedie k tomu, že deti nemajú také obavy z učiteľského súdu, lebo cítia, že rodič je na ich strane.
Prečo už rodičia nevedú dieťa k tomu, aby sa snažilo mať jednotky zo všetkých predmetov?
Kedysi bol zaužívaný názor, že treba vedieť všetko, čo sa v škole ponúka. V súčasnosti ide skôr o to, že stačí, keď je naše dieťa dobré v jednej veci a ostatným sa nemusí venovať. Zvlášť v rodinách patriacich k strednej a vyššej triede sa vyžadoval všeobecný rozhľad a zriedka sa pripúšťalo, že časť vedomostí dieťa nikdy nebude potrebovať. Dnes sa aj v tzv. lepších rodinách otvorene podceňujú „neužitočné“ predmety typu história či literatúra, ktoré sú pritom dosť podstatné pre kultiváciu človeka. Vysvedčenie mnohí berú tak, že ich zaujímajú iba známky z predmetov, ktoré budú smerodajné pre budúcu kariéru dieťaťa. Tolerujú, že ostatné predmety zanedbáva ako nepraktické a zbytočné. To je nebezpečné.
Dá sa to zmeniť zvýšením dôrazu na hodnotenie na vysvedčení?
Kľúč ku všetkému nie je strach alebo posvätná úcta k vysvedčeniu. Problémom je, že sa podceňuje časť predmetov, ktoré dnešní praktickí rodičia nevnímajú ako užitočné. To sa nedá riešiť zmenou postoja k vysvedčeniu. Je to prejav vyhroteného pragmatizmu časti dnešných rodičov a toho, že k časti kultúrneho poznania sme ľahostajní.