Dnes už ani budúcnosť nie je to, čo bývavalo

30.06.2012 08:29
Šikula
Profesor Milan Šikula, riaditeľ Ekonomického ústavu SAV. Autor:

Už pred tromi rokmi upozorňoval, že svet má tentoraz do činenia nielen s hypotekárnou či finančnou krízou, ale s krízou civilizácie. V jej priebehu sa podľa neho naplno obnažila ekonomická i morálna zvrátenosť viacerých stránok globalizácie.

Stále je však presvedčený, že Slovensko môže ťažiť z jej výhod, ako aj z predností integrovanej Európy, len musí prezieravo čeliť rizikám, ktoré tieto procesy prinášajú. „Ale to predpokladá posilniť štát, modernizáciou jeho funkcie,“ dodáva profesor Milan Šikula, riaditeľ Ekonomického ústavu SAV a čerstvý laureát najvyššieho ocenenia akadémie, Zlatej medaily SAV.

Pýtajú sa vás dnes ľudia častejšie, či nemajú radšej vybrať úspory z niektorých bánk? Alebo do akej meny majú investovať svoje eurá?
To sú skôr otázky pre finančných analytikov, no aj oni môžu dať odpovede len s veľmi krátkodobou platnosťou. Problém je v tom, že protikrízové opatrenia skôr „hasia“ dôsledky, a nie príčiny a na vývoj pôsobí mnoho neurčitých faktorov v nepredvídateľných kombináciách.

Predsa len, čo tak investovať do dolára? Alebo radšej do švajčiarskeho franku?
Zatiaľ je ešte otázne, ako sa to všetko vyvinie. Americký dolár sa momentálne posilňuje (rozhovor sa uskutočnil v predvečer gréckych parlamentných volieb – pozn. red.), ale ako dlho to asi potrvá? Švajčiarsky frank je na tom dobre, no Švajčiari už boli nútení blokovať jeho zhodnocovanie, lebo by im to ohrozovalo exportnú konkurencieschop­nosť.

A čo bude s eurom?
Ak sa euro udrží – verím, že áno – a Slovensku sa podarí udržať v onej, politikmi už nahlas skloňovanej, "jadrovej skupine“ eurozóny, tak máme šancu lepšie sa vyrovnávať aj s dôsledkami krízy.

Nehrozí však inflácia?
Zvýšenej inflácii sa asi nevyhneme. To je už dané spôsobom riešenia súčasnej dlhovej krízy – nalievaním veľkých nekrytých peňazí. Veď Európska centrálna banka na to dala komerčným bankám k dispozícii jeden bilión eur. Tie si ich zobrali a sčasti spätne tam ako rezervu uložili. Pozícia týchto bánk sa relatívne zlepšila, ale podmienky na úverovanie nie sú priaznivé.

Bratia Česi sa tešia, že sú mimo eurozóny…
Viete čo, je väčšia pravdepodobnosť, že aj pri prehlbujúcej sa kríze by euro mohlo obstáť lepšie ako národná mena. Tá je totiž vystavená väčším rizikám a už sa predsa stalo, že národnú menu takmer položil jeden šikovný finančný špekulant.
Čo sa však s eurom stane, ak bude treba zachraňovať nielen španielske, ale aj talianske banky?
Nuž áno, Taliansko sa spomína v týchto súvislostiach už dlhšie. A dosť oprávnene, lebo táto krajina má jednu z najväčších zadlžeností s tendenciou ešte ďalej rásť a, navyše, výnosy jej dlhopisov sa blížia ku kritickej hranici. Táto kombinácia sa zvykne označovať za smrtiacu.

Politici však podobný vývoj vylučujú…
Ibaže vývoj doteraz prebiehal tak – počnúc Gréckom cez Španielsko – že to, čo včera bolo ešte nemysliteľné a politici to rezolútne popierali, je na druhý deň hotová vec a na tretí deň sa ukáže, že to ešte nezodpovedá reálnej hĺbke problémov eurozóny. Napokon politikom nič iné ani neostáva, ako zatĺkať. Priznanie zlého stavu je pre agentúry dôvodom na okamžité zníženie ratingu bánk, čo neskôr zhoršuje aj rating jednotlivých štátov a má vplyv na oslabenie eura.

Ak nezatĺkajú, tak aspoň predstierajú, že situácia nie je až taká zlá, ako sa zdá. Španielskym bankám údajne chýba v skutočnosti dvoj- až trojnásobne viac, ako tamojší politici pôvodne tvrdili.
Niektoré ratingové agentúry i bruselský Ústav pre výskum politik EÚ, s ktorým spolupracujeme, odhadujú, že sanácia uvedených bank si vyžiada niekoľkonásob­ne viac.

Mnohé naše banky sú dcérami zahraničných, ktoré sa topia v problémoch. Čo s tým?
Máme vari najvyššiu mieru účasti zahraničného kapitálu v bankovom sektore. Napríklad Maďari majú aj vlastné maďarské banky. To nie je zanedbateľná vec. Pred časom sa mi zdôverili niekoľkí naši domáci podnikatelia, že ak požiadajú o úver niektorú z filiálok zahraničných bank, zaujíma ich nielen solventnosť záujemcu, ale si ho overujú aj ako potenciálneho konkurenta klienta ich materskej banky v zahraničí.

Teraz stojí otázka, či materské banky, ktoré postihla dlhová kríza, nebudú preťahovať kapitál svojich dcér od nás?
Národná banka ubezpečuje, že sú mechanizmy schopné niečomu takému zabrániť. Na druhej strane existuje aj takzvané kreatívne účtovníctvo, ktoré umožňuje dennodenne odvádzať nielen kapitál, ale možno aj likviditu. Ak ju odvádzate denne, za mesiac už to nie je zanedbateľné. Pravda, aj to sa dá sledovať a analyzovať.

Už od roku 2006 ste začali koordinovať vyše 100-členný výskumný tím, ktorý pracoval na strategickom projekte vlády SR. Tušili ste v roku 2008, keď prepukla na Wall Streete finančná kríza, aké rozmery, intenzitu, hĺbku a dosah nadobudnú jej procesy?
Už v priebehu prác na Vízii a stratégii rozvoja slovenskej spoločnosti sme upozorňovali, že tentoraz nepôjde o štandardnú cyklickú ekonomickú krízu, ale o civilizačnú krízu. Zdôrazňovali sme, že dôležitým a asi aj nezastupiteľným predpokladom jej prekonávania je aj obroda morálnych a duchovných hodnôt spoločnosti. Niektorí kritici to vtedy spochybňovali, resp. nebrali vážne.

A čo hovoria dnes?
Ponechám to bez komentára. Radšej vám odcitujem niekoho, kto súčasnú krízu od samého začiatku nebral na ľahkú váhu: "Zlyhanie nášho finančného systému je odrazom všeobecného zlyhania nášho hospodárskeho systému a zlyhanie hospodárskeho systému zase odzrkadľuje hlbšie problémy našej spoločnosti.“

Kto to povedal?
K tomuto záveru prišiel známy americký ekonóm, nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz, ktorý tvrdí, že sa skončil nielen komunizmus, ale aj kapitalizmus. Podľa neho sa dnes v rôznych krajinách formujú vo fungovaní rozličné kombinácie konkrétneho spojenia štátu a trhu.

Nepripomína tým Stiglitz aktuálnosť teórie Johna Keynesa, ktorá tvorila základ riešenia veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia?
Ako iste viete, podľa Keynesa by mal byť trh v centre úspešnej ekonomiky, tento ekonóm však zároveň upozorňoval, že trh sám osebe nemôže správne fungovať. Na to je potrebný ešte štát, ktorý musí zohrať dôležitú úlohu nielen pri zachraňovaní ekonomiky, keď trhy zlyhajú, ale mal by takýmto zlyhaniam aj predchádzať reguláciou trhov.

Kedysi sme sa učili, že veľká kríza z 30. rokov bola predovšetkým krízou odbytu z nadvýroby. Čo má spoločné s dnešnou, keď sa potápajú veľké a solídne bankové domy?
Krach na americkej burze v čierny utorok, ako nazvali 29. október 1929, vyjavil nezdravé trendy v ekonomike, ale nebola to zďaleka jediná príčina vtedajšej krízy. Ďalšia vyplývala práve z problematického vývoja v bankovom sektore.

Čo sa v ňom dialo?
FED, federálna centrálna banka USA, rozpožičala za relatívne krátke obdobie nie desaťkrát, ale mnohonásobne viac peňazí, než predstavovali úspory. Peniaze založené dovtedy na úsporách sa tým zmenili na peniaze založené na dlhoch.

Ako reagovali komerčné banky?
Súčasťou komerčných bank bolo v tom čase aj investičné bankovníctvo, kde sa čoraz viac špekulovalo a postupne sa v ňom preinvestovali aj komerčné depozitá. Preto jedným z najúčinnejších protikrízových opatrení sa stal neskôr prezidentom Franklinom Rooseveltom iniciovaný zákon, ktorým sa oddelilo komerčné a investičné bankovníctvo.

Peniazom sa však už nevrátil ich pôvodný charakter?
Nie, ale fungovanie dlhových peňazí dostalo únosnejší, kontrolovanejší rámec. Z pohľadu dneška je však dôležité aj niečo iné: skúsenosti veľkej hospodárskej krízy naplno odhalili zlyhanie liberálnych koncepcií a do centra pozornosti postavili plnú zamestnanosť a vyváženejší vzťah medzi trhom a štátom.

Ten sa opäť rozkolísal, ba "prevrátil“ o štyri desaťročia neskôr, však?
Sedemdesiate roky minulého storočia sa naozaj stali prelomovou dekádou. Stačí spomenúť rozpad brettonwoodského menového systému, založeného na pevných kurzoch mien, ktoré sa viazali na dolár, a jeho vymeniteľnosť za zlato. Vystriedali ich plávajúce kurzy a centrálne banky, aj pod vplyvom ďalších zmien, zvolili voľnejšiu monetárnu politiku. Tým sa vytvorili podmienky na bezprecedentnú expanziu finančných trhov a ich čoraz väčšiu odtrhnutosť od reálnej ekonomiky.

Nasledovali takzvané ropné šoky a potravinová kríza, čo však malo aj svoju pozitívnu stránku, veď podnietili vedecko-technickú revolúciu, ako sme ju vtedy nazývali. Nebol to náhodou začiatok procesu globalizácie?
Do istej miery áno. Pod vplyvom technologicko-inovačnej revolúcie sa ekonomický rast stal menej náročný na prácu a vznikli technické podmienky na prekonávanie času i priestoru pri celoplanetárnom rozvíjaní ekonomických aktivít. To sa však dalo reálne využiť iba za predpokladu, že sa odstránia prekážky v podobe rôznych foriem regulácie vonkajších ekonomických vzťahov, ktoré uplatňovali jednotlivé štáty.

Čiže najprv bolo treba liberalizáciou a dereguláciou oslabiť úlohu štátu ako takého v ekonomike?
Presne tak, a tu zohral významnú úlohu takzvaný washingtonský konsenzus, súbor odporúčaní Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a Ministerstva financií USA z konca 80. rokov minulého storočia.

O čo v nich išlo?
Pôvodne to boli takpovediac recepty na liečbu dlhovej krízy v krajinách Latinskej Ameriky, neskôr sa však uplatnili aj pri ekonomických reformách v postkomunis­tických krajinách. Odporúčalo sa tvrdé obmedzovanie rozpočtových deficitov škrtmi výdavkov predovšetkým na zdravotníctvo a sociálne služby, rušenie progresivity daní, uprednostňovanie nepriamych daní a ďalej otvorenie národných ekonomík obchodu a zahraničnému kapitálu.

Je ešte v živej pamätí, že štáty, ktoré tieto odporúčania prijali, ich neskôr museli plniť ako záväzné pod stupňujúcim sa tlakom spomínaných inštitúcií. K čomu to viedlo?
Predovšetkým k odpútavaniu ekonomickej moci od štátov, ktoré sa dobrovoľne vzdali podstatnej časti regulácie a kontroly vonkajších ekonomických vzťahov, otvorili svoje ekonomiky pre "bezbariérové“ rozvíjanie ekonomických aktivít nadnárodných korporácií a finančného kapitálu. V konečnom dôsledku však táto ďalekosiahla deregulácia a liberalizácia utvorila podmienky na frontálny nástup proti sociálnej sfére odbúravaním rôznych podôb sociálneho štátu.

Neoliberáli v postkomunis­tických štátoch neprestajne argumentovali, že štát je najhorší hospodár, a tak napríklad na Slovensku sa sprivatizovali nielen všetky banky, ale aj "zlaté nosnice“ medzi štátnymi firmami.
Navyše niektoré z týchto prosperujúcich firiem sprivatizovali štátom kontrolované spoločnosti západných krajín. Tam je predsa bežným javom, že popri súkromných existujú aj silné štátne podniky, pravda, so štandardným tvrdým manažérskym režimom. A čo sa týka argumentácie neoliberálov, treba si položiť otázku: Ako je možné, že existujú na svete štáty, kde je takmer nulová korupcia, existuje veľké prerozdeľovanie a tie štáty sú na čele konkurencieschop­nosti? Nie štát je zlý hospodár, ale tí, čo konkrétne realizujú funkcie štátu, čiže politici. Najnovšou ukážkou boli zlaté padáky v slovenskom rezorte ministerstva dopravy.

Spomenuli ste nadnárodné korporácie, ktoré sú kľúčovými hráčmi globalizácie. Oslabenie úlohy štátu v ekonomike zrejme zodpovedalo predovšetkým ich záujmom?
V týchto spoločnostiach sa postupne sústredila taká obrovská ekonomická moc a vplyv, že sú schopné nútiť štáty – najmä malé, ale aj stredne veľké štáty – často až k opatreniam, ktoré sú v rozpore s ich národnoštátnymi záujmami, môžu viesť k morálnemu hazardu a podobne.

To zbavovanie ekonomickej moci platí len o hostiteľských, alebo aj o domovských štátoch nadnárodných korporácií?
V tom druhom prípade pozorujeme skôr prelínanie moci a vplyvu najsilnejších nadnárodných korporácií, osobitne finančných skupín, s veľkými domovským štátmi a dôležitými medzinárodnými inštitúciami.

Domáci podnikatelia sa opakovane sťažujú na jednostranné zvýhodňovanie veľkých zahraničných investorov štátom. Ako je to možné?
V podmienkach globalizácie štát prestáva byť organizátorom hospodárskej súťaže podnikov, ktorý určuje jej pravidlá, naopak, on sa stáva účastníkom súťaže o priazeň významných podnikateľských subjektov a ich prilákanie na svoje územie.

Inými slovami, súťaž pre národné štáty teraz usporadúvajú globálni hráči?
Ibaže súťaží sa nie o trhy s podnikateľským prostredím, ale skôr o trhy s "podnikateľským pohodlím“. So znevýhodnením domácich podnikateľov, samozrejme.

Zároveň s rastom ekonomickej moci najväčších nadnárodných korporácií sa ďalej polarizovalo ľudstvo na masu chudobných a na hŕstku bohatých, v ktorých rukách sa koncentrovalo svetové bohatstvo.
Táto polarizácia nadobudla extrémne rozmery. Na širokú bázu ľudskej spoločnosti, ktorá má vytvárať dopyt, tak pripadá čoraz menej, zato neuveriteľne bohatne špička. Až v takej miere, že pre svoje bohatstvo nenachádza zhodnocovací priestor v reálnej ekonomike. Vďaka novým informačným technológiám a deregulácii sa teda začal vytvárať fiktívny, virtuálny priestor pre finančné trhy. Dnes sa tam točia špekulatívne bilióny dolárov, ktoré namiesto reálnych hodnôt vytvárajú v rôznych sférach ekonomiky „bubliny“, ktorých praskanie má ďalekosiahle krízové dosahy.

Vo svojich prácach tvrdíte, že globalizácia znefunkčnila nielen štát, ale aj základné mechanizmy demokracie. Ako to myslíte?
Nie som sám, čo niečo také tvrdí. Ekonóm Dani Rodrik z Harvardovej univerzity dokonca svoju najnovšiu knihu uviedol podtitulom Prečo nemôžu globálne trhy, štáty a demokracia koexistovať.

Nuž prečo?
Lebo demokratické vládnutie i politické subjekty sú nateraz organizované prevažne v rámci národných štátov a v dohľadnej budúcnosti to asi inak ani nebude. Ak oslabujete štát, tak zároveň okypťujete demokratické mechanizmy, ktoré sú v jeho rámci ukotvené.

Jestvuje nejaké východisko z tohto bludného kruhu?
Rodrik navrhuje prejsť od agresívnej globalizácie k umiernenej, obnoviť niektoré funkcie štátu a posilniť v jeho rámci demokratické procedúry. Trh a štát chápe ako dve strany jednej mince.

Čo tu však zmôže malý štát, povedzme také Slovensko?
Tak počkajte, globalizácia je síce v zásade objektívny a nezvratný proces, to však neznamená, že štáty vrátane tých malých sú odsúdené iba bezradne sa prizerať alebo pritakávať tomu, čo sa deje.

Nezdá sa, žeby slovenské elity chceli nejako ovplyvňovať celoplanetárne procesy alebo aspoň celoeurópske, skôr sa snažia kopírovať postoje nemeckých a francúzskych politikov…
Práve teraz je však potrebné sa angažovať, keď sa to v spoločnej Európe láme, aby sme sa podieľali na formovaní prebiehajúcich zmien a aby nevyzneli jednostranne v prospech ekonomicky najsilnejších štátov.

Ale stačí, ak sa postaví samo Slovensko?
Treba hľadať partnerov, ktorí majú rovnaký záujem, čím sa ich vyjednávacia sila zväčší. To však tiež predpokladá mať vlastnú stratégiu – čo chceme, kam a ako budeme smerovať – lebo bez nej aj reakcie na vonkajšie prostredie bývajú živelné až chaotické.

Má mať Slovensko ambíciu umiestniť sa v tej "užšej“ eurozóne, ktorá nasadí vyššiu rýchlosť?
Áno, lebo ináč bude vystavené vonkajším šokom, ktoré nemusí zvládnuť. Prehlbovanie integračného procesu skutočne otvára väčší rozvojový priestor, pravda, len za určitých predpokladov.

Momentálne však spôsobuje účastníckym štátom čoraz väčšie problémy. Prečo? Lebo ekonomická integrácia zaostáva za politickou?
Logika je taká, že nemôžete mať len spoločne regulovanú menu a ostatné si robí každý po svojom. Už v minulom storočí vznikla Mandelova teória, ktorá zadefinovala podmienky, za akých môžu mať štáty spoločnú menu. Keď si ich pozriete, tak zistite, že dnešné problémy s eurom sú aj dôsledkom neplnenia týchto podmienok.

Bolo treba brať do eurozóny také Grécko?
Pri striktnom dodržiavaní spomínaných podmienok by sa tam sotva dostalo.

Ste tvorcom bonmotu, že dnes už ani budúcnosť nie je to, čo bývavalo. Ako vznikol?
Ešte na konci bývalého režimu som sa dostal do prognostického tímu, ktorý viedol ponovembrový federálny minister Pavel Hoffmann. Nuž a tam pri jednej diskusii mi táto myšlienka napadla. Musím priznať, že odvtedy sa mi čoraz viac potvrdzuje.

Čím to je, že budúcnosť sa dnes ťažšie predpovedá, že jej kontúry sú menej jasné ako v minulosti?
Zrýchľuje sa plynutie historického času, zvyšuje sa frekvencia zmien v spoločnosti. Americký futurológ a sociológ Alvin Toffler to v práci Šok z budúcnosti vyjadril paradoxom: ľudstvo svojou aktivitou generuje stále rýchlejšie zmeny, ktorým je stále menej schopné sa prispôsobiť.

Môže však potom ľudstvo nejakým spôsobom ovplyvňovať svoju budúcnosť?
Môže a aj ovplyvňuje. Otázkou však je, či to bude „neviditeľná vláda“ transnacionálnych korporácií, alebo demokraticky vyvážené viacúrovňové globálne vládnutie štátov, medzinárodných inštitúcií a integračných organizácií, ale aj regiónov v rámci nich.

Vo Vízii a stratégii rozvoja slovenskej spoločnosti do roku 2020 ste identifikovali hlavné trendy, ktoré sa dovtedy presadia alebo budú presadzovať. Platí to naďalej aj o prechode k znalostnej ekonomike a spoločnosti?
Samozrejme, ale aj s rozpormi a vedľajšími účinkami, na ktoré sme poukázali a pred ktorými sme aj varovali. Vedecký a technologický pokrok nielenže samočinne nerieši narastajúce ekonomické a sociálne problémy, ale má predsa aj negatívne účinky, môže sa zneužívať a tak ďalej. Zoberte si len najnovšie informačné technológie, ktoré predsa umožňujú nastoliť totálne kontrolovanú spoločnosť. Rozporný je i vývoj samotnej ekonomiky. Ďalší príklad: drancovanie prírodných zdrojov, pribúdanie environmentálnych záťaží. Ide to tak ďaleko, že niektorí francúzski vedci začínajú raziť tézu o "neraste“.

O zápornom raste?
Pravdaže nie. Pojmom „nerast“ sa vyjadruje existenčná požiadavka zladiť činnosť ľudstva s reálnymi možnosťami našej planéty, takpovediac umravňovanie potrieb, ekologické prekalibrovanie štruktúry výroby a spotreby a dôsledné recyklačné odbúravanie odpadu.

Takýto prístup však sotva nájde pochopenie zo strany Číny.
Pozor, Čína síce pri súčasnom raste obrovsky zvýšila dopyt po prírodných zdrojoch, ale dovolím si tvrdiť, že patrí medzi tie štáty, čo sa dostali najďalej v koncipovaní i príprave ekologických opatrení.

V svojich prednáškach hovoríte o potrebe posilniť vplyv štátu modernizáciou jeho funkcií. Bude to ešte sociálny štát?
A prečo nie? Pozrite, v škandinávskych krajinách – v Dánsku, Fínsku a Švédsku – dokázali zachovať aj v podmienkach globalizácie silný sociálny štát s vysokou mierou prerozdeľovania hrubého domáceho produktu, ktoré je však ekonomicky i sociálne vysoko funkčné.

Ako to dokázali?
Jadro ich úspechu spočívalo vo výraznom zvyšovaní výdavkov na znalosti, čiže na výskum a vzdelanie. Postupne tieto výdavky tvorili až 11 percent z hrubého domáceho produktu, teda takmer raz toľko, ako je to bežné v iných modeloch. To im umožnilo politiku drahej, výrazne sofistikovanej práce. Porovnávacie analýzy ukazujú, že škandinávsky model je dnes ekonomicky i sociálne najúspešnejší.

Nemyslíte si však, že hrozbám a výzvam súčasného sveta by lepšie čelil európsky "superštát“? A rizikám hyperglobalizácie – nejaká forma "svetovlády“?
Vo Vízii a stratégii rozvoja slovenskej spoločnosti sa prihovárame za viacúrovňové globálne vládnutie, čo síce predpokladá presunúť niektoré funkcie štátu na nadnárodnú alebo na medzinárodnú úroveň, ale zároveň zachovať vysoko funkčný národný štát.

Presunúť na medzinárodné inštitúcie, ktoré sa podpísali aj pod terajšiu globálnu morálnu a civilizačnú krízu?
Samozrejme, najprv ich treba prispôsobiť zmeneným podmienkam, musia sa morálne obrodiť a oslobodiť od závislosti od transnacionálnych korporácií.

Máme príklad nadnárodnej úrovne – Európsku úniu. Jej orgány však rozhodujú dosť ťažkopádne, nemyslíte?
Áno, a na krízové situácie reaguje buď oneskorene, alebo neprimerane. Preto je snaha centralizovať, posilniť fiškálnu a vôbec hospodársko-politickú úniu. Pravda, v zmysle veľmi racionálneho princípu subsidiarity. Ten predpokladá riešiť konkrétne problémy na tej úrovni rozhodovania, ktorá o nich má najúplnejšie informácie a najlepšie predpoklady na ich riešenie.

To je idea, prax však býva oveľa zložitejšia, pravda?
Prax je taká, že v únii sú staré členské štáty a nové, vysoko rozvinuté štáty i menej rozvinuté, s väčšou i menšou mierou korupcie, skrátka, rozdielne štáty. Preto asi nebude možne preskočiť etapu "viacrýchlostnej“ Európy. Len treba pre ňu definovať pravidlá a podmienky tak, aby neboli jednostranne výhodné pre jednu skupinu štátov.

Na záver dovoľte jednu osobnú otázku. Je pravda, že pred štartom profesionálnej dráhy ste pracovali v zlatonosných kremnických baniach?
Môj otec tam bol baníkom, ja sám som tam každé prázdniny ako stredoškolák a vysokoškolák pracoval a prešiel som všetky tamojšie pracoviská – pod zemou i na povrchu, v úpravni aj na riaditeľstve. Rád na to spomínam, bola to užitočná skúsenosť.

V čase finančnej krízy cena zlata láme rekordy a v Kremnici sa investori opakovane pokúšajú obnoviť ťažbu. Narážajú však na tvrdý odpor miestnych občianskych združení. Na čej strane ste v tomto súboji ako ekonóm?
S úzko ekonomickým prístupom tu nevystačíme. Problém je v tom, že obnovenie ťažby sa má uskutočniť na báze veľkokapacitnej povrchovej ťažby spojenej s veľkým zvýšením prašnosti ovzdušia. Obavy sú aj zo škodlivosti chemickej technológie spracovania rudy. Ekologické hľadisko sa stáva dnes rozhodujúcim nielen v globálnom, ale aj lokálnom meradle.

Prof. Ing. Milan Šikula, DrSc. (70)
* Po skončení Vysokej školy ekonomickej v roku 1964 pôsobil najprv na tejto škole a potom na Ekonomickom ústave SAV, kde sa postupne vypracoval až na jeho riaditeľa.
* Po roku 1989 pracoval aj na Ministerstve pre hospodársku stratégiu SR, vo viacerých bankách a dva roky viedol Slovenskú konsolidačnú, a. s.
* V roku 2002 sa však vrátil do Slovenskej akadémie vied a v súčasnosti už tretie funkčné obdobie vedie jej Ekonomický ústav.
* V rokoch 2006 – 2010 bol gestorom projektu Vízia a stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti, ktorý si objednala vláda SR.
* V svojich monografiách a ďalších vedeckých prácach sa venuje vývoju a perspektívam svetovej ekonomiky, problémom globalizácie a ekonomickým i sociálnym súvislostiam integrácie Slovenska do Európskej únie.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku