A Václav Havel rovno svetu oznámil, že odstupuje z funkcie prezidenta ČSFR: „Nemôžem niesť zodpovednosť za vývoj, na ktorý prestávam mať vplyv,“ napísal v abdikačnom liste. Federálnemu parlamentu ho odovzdal vtedajší prezidentov kancelár Karel Schwarzenberg len pár hodín po vyhlásení deklarácie.
Silu rozbušky mala v jej krátkom, sotva 15-riadkovom texte najmä táto záverečná, v poradí štvrtá veta: „Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“
Vladimír Mečiar tíšil rozbúrenú hladinu ubezpečovaním, že deklaráciou ešte nevzniká samostatný štát, lebo ide iba o politický dokument, a nie konštitučný akt. „Federálna ústava stratí svoju platnosť až v okamihu nadobudnutia platnosti ústavy Slovenskej republiky,“ opakoval slovenský premiér.
V zatiaľ spoločnom štáte však Praha nemohla nevedieť, že bratislavskí vládni legislatívci už urýchľujú práce nad finálnym návrhom Ústavy SR.
„Vyvodzujeme z toho patričné závery,“ upozorňoval Klaus. A o štyri dni neskôr informoval na tlačovke, že jeho vláda práve „niekoľko hodín pripomienkovala prvý návrh téz českej ústavy“.
Hoci mnohí tomu nechceli uveriť, do zániku česko-slovenskej federácie a vzniku dvoch nástupníckych štátov zostávalo vtedy iba päť mesiacov.
Každý musel povedať, ako hlasuje
Vedúci českí politici sa navonok tvárili prekvapene, v skutočnosti však museli predpokladať práve takýto vývoj.
Písal sa predsa 17. júl 1992, bolo zhruba šesť týždňov po parlamentných voľbách, v ktorých jasne zvíťazili ODS v Čechách a HZDS na Slovensku.
Volebné programy týchto politických subjektov sa v niektorých základných otázkach zreteľne rozchádzali. V otázke ďalšieho osudu spoločného štátu sa rozchádzali až diametrálne a nezmieriteľne, čo potvrdili povolebné schôdzky vedení oboch strán. Po tej štvrtej, bratislavskej, ktorá sa konala 20. júna, už aj verejne pripustili možnosť zániku Československa.
Národná rada v novom zložení mala teda na svojej 3. schôdzi jediný bod programu – prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska.
Poslanci hlasovali menovite po tom, čo vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič prečítal ich meno. Z prítomných 147 hlasovalo 113 za návrh, 24 bolo proti a 10 sa zdržalo hlasovania. Proti boli poslanci KDH a Spolužitia (Egyuttélés).
Po schválení deklarácie odovzdal Mečiar jeden jej exemplár predsedovi Matice slovenskej Jozefovi Markušovi a druhý predsedovi Svetového kongresu Slovákov Mariánovi Šťastnému.
Potom vyšli Mečiar a Gašparovič na balkón budovy SNR, pred ktorou čakalo asi 300 občanov. V tom čase opúšťali budovu poslanci KDH. „Nechajte ich pokojne odísť, pretože odchádzajú do minulosti,“ vyzval premiér zhromaždených. Odpovedali piskotom a nadávkami.
Naopak, potleskom privítali schválenie deklarácie, ktorú im prečítal podpredseda SNR (a predseda SNS v jednej osobe) Jozef Prokeš.
„Pôvodne som ju mal čítať ja,“ spomína profesor Ivan Laluha, pred 20 rokmi predseda Zahraničného výboru SNR. „Krátko pred zasadnutím mi však Vladimír Mečiar povedal, že to prenecháme radšej Slovenskej národnej strane, ktorá si to zaslúži.“
Národniari presadzovali myšlienku slovenskej štátnosti skôr ako HZDS a aj viac tlačili „na pílu“. Samotný Mečiar bol do februára 1992 stúpencom česko-slovenskej federácie v jej takpovediac voľnejšej podobe.
Až po krachu nekonečných rokovaní národných reprezentácií o česko-slovenskej štátnej zmluve v Milovách prišiel na scénu model štátoprávneho riešenia z dielne HZDS.
Mečiarovci, ktorí boli vtedy v opozícii, navrhli vlastne konfederáciu, nazývali ju však „ekonomicko-obranným spoločenstvom“ alebo „úniou“. Akési súštátie, v ktorom by obe jeho časti disponovali medzinárodnou subjektivitou. Pre českú stranu to bola od začiatku neprijateľná predstava.
Prokeš v týchto dňoch vyhlásil, že bol aj pri koncipovaní textu deklarácie. Ale kto je vlastne jej autorom? Podľa Laluhu to bolo kolektívne dielo a rodilo sa postupne v niekoľkých variantoch, z ktorých nakoniec vznikol optimálny výsledný návrh.
Chceme štát s vlastným prezidentom!
Treba vari pripomenúť dnes už takmer zabudnutú vec. Prvý návrh deklarácie pripravili „národne orientované iniciatívy a spolky“ takmer o pol druha roka skôr. Začiatkom marca 1991 ho verejne prezentoval vtedajší predseda Spolku slovenskej inteligencie Korene Jozef Magala (počas prvej Ficovej vlády viedol ako nominant Smeru – SD Slovenskú informačnú službu).
Už tento návrh počítal s Česko-Slovenskom len ako so súštátim, pričom na záver prízvukoval, že „Slovenská republika slobodne a samostatne rozhoduje o svojom vstupe do zväzkov s inými štátmi a o výstupe z nich“.
Koncom mája 1992 sa konal tzv. kongres slovenskej inteligencie na Donovaloch, ktorý vyzval Národnú radu, aby hneď po voľbách „bez otáľania“ vyhlásila štátnu suverenitu Slovenskej republiky a prijala slovenskú ústavu.
„Nechceme spoločný štát s vierolomným partnerom, chceme štát vlastný,“ uvádzalo sa vo vyhlásení. „S vlastným prezidentom, s vlastnou diplomaciou, s vlastnou ekonomickou politikou a s vlastnou armádou!“
Požiadavka vyhlásenia zvrchovanosti a prijatia slovenskej ústavy sa objavila vo volebných programoch SNS a HZDS. Oba programy však zároveň počítali s „vyhlásením referenda o suverenite a o novom usporiadaní vzťahov s ČR“.
Druhá Mečiarova vláda prevzala tieto úlohy – v uvedenej postupnosti – aj do programu svojej činnosti.
Ako by dopadlo referendum
V reakcii na snahy „pronárodných“ síl vyhlásiť zvrchovanosť a štátnu samostatnosť Slovenska sa už v roku 1991 sformovalo hnutie „federalistov“ za spoločný štát. Organizovalo petičné akcie, prichádzalo s vlastnými deklaráciami, spolupracovalo s pražským centrom.
Malo za sebou politickú opozíciu, ktorá v júnových parlamentných voľbách utrpela porážku. V predvečer 17. júla sa však zmobilizovala a poslanecký klub KDH navrhol, aby Národná rada v tento deň vyhlásila referendum o vystúpení Slovenska zo zväzku ČSFR a schválila ho ústavným zákonom. Návrh však neprešiel.
Diskusia v grémiu SNR sa potom sústredila na obsah návrhu deklarácie. Výhrady KDH i oboch maďarských strán sa týkali najmä poslednej vety, spochybňovali jej ústavnosť.
Kresťanskí demokrati však odmietli deklaráciu predovšetkým z politických dôvodov. Jasne to vyplynulo z vystúpenia predsedu KDH Jána Čarnogurského v rozprave na pléne Národnej rady 17. júla.
Znepokojenie vyvoláva, povedal, že deklaráciu predložilo HZDS, ktoré neustále s niekým zápasí, vždy má nejakých nepriateľov a pravidelnou súčasťou jeho politických metód sú vyhrážky. Deklarácia je hmlistým naznačením budúcich zmien, pokračoval, „a z čistého aktu nášho národa sa stáva nástroj nátlakovej politickej hry smerujúcej k politickej destabilizácii tohto priestoru Európy“.
Výhrady maďarskej koalície MKDH – Spolužitie sformuloval Pál Csáky: keďže v texte nie je ani zmienka o práve národnostných menšín na sebaurčenie a o ich práve na samosprávu, Deklaráciu nemôžeme podporiť.
Za deklaráciu sa však postavil klub Strany demokratickej ľavice, hoci neprešiel návrh poslankyne Gabriely Rothmayerovej, aby sa nehlasovalo verejne a menovite, ale tlačidlami. Zrejme zavážilo najmä ubezpečenie HZDS – čo ocenil poslanec Milan Ftáčnik – že o budúcnosti štátu rozhodnú občania v referende.
Ako by asi dopadol takýto plebiscit? Laluha pripúšťa, že väčšinu by získali zrejme tí, čo boli za spoločný štát. „Mnohí radoví občania totiž vtedy ešte zdieľali ilúzie, ktoré už tí, čo boli v politike, nemali,“ dodáva.
Prečo sa však referendum napokon nekonalo? Pripomeňme si, že už v roku 1991 myšlienka takého všeľudového hlasovania stroskotala na neschopnosti federálneho parlamentu dohodnúť sa na vhodnej otázke.
V lete 1992, keď udalosti vedúce k rozpadu spoločného štátu nabrali rýchly spád, sa začal skloňovať pojem „ratifikačného referenda“, ktoré by už len posvätilo to, čo predtým „uvarili“ politici. Ale v jeseni 1992 už aj slepému muselo byť jasné, že niektoré kroky urobené národnými vládami a parlamentmi sú nezvratné.
Sľúbené a neuskutočnené referendum dodnes vyvoláva spory a jatrí staré rany. Spisovateľ a publicista Roman Kaliský si myslí, že nebolo potrebné. Nerobilo sa predsa ani po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa.
„V revolučných situáciách sa referendum nikdy nerobí,“ povedal Kaliský pred časom v rozhovore pre Pravdu. „Ľudia, ktorí sú na čele politiky, majú vtedy plné právo a zodpovednosť rozhodovať.“
Sokol: O siedmej dajte zvoniť päť minút
Hlasovanie poslancov SNR o deklarácii (zopakovalo sa aj pri prijímaní ústavy) rozčeslo slovenskú politiku nadlho a jeho dôsledky pociťujeme vlastne dodnes.
Podľa Laluhu sa dalo tomu predísť, nebyť istej samoľúbosti a tvrdohlavosti politikov KDH. Takto nechali jednej strane, aby zlizla všetku smotanu. Navyše: „Pripojením sa, hlasovaním za deklaráciu by rozšírili sociálnu a politickú základňu utvárania slovenskej štátnosti.“
Je zaujímavé, že deklaráciu privítala aj veľká čas katolíckej cirkvi a jej hierarchie na Slovensku, o ktorú sa kresťanskí demokrati tradične opierajú.
Slovenský metropolita arcibiskup Ján Sokol sledoval hlasovanie priamo v budove Národnej rady. Dva dni predtým vyzval farárov trnavskej diecézy touto písomnou inštrukciou: „V piatok 17. 7. 1992 po vyhlásení deklarácie treba o 19. h zvoniť päť minút.“
A v mnohých farnostiach sa skutočne zvonilo…
Bývalí poslanci KDH však aj po 20 rokoch trvajú dôsledne na svojom postoji. „Nechceli sme byť pri žiadnom kroku, ktorý zavádza dvojprávny stav,“ povedal v minulých dňoch František Mikloško pre portál Aktuálne.sk. „Aj keď deklarácia bola len deklaráciou, na konci sa už hovorilo o samostatnosti.“
Oslavy zvrchovanosti len pre prvotriednych
Podobné výroky nás vracajú k úvahám o zmysle a význame deklarácie. Podľa jedných historikov bola priam nevyhnutným predpokladom prijatia ústavy (čo sa stalo už o šesť týždňov), podľa iných išlo len o gesto. Dušan Kováč ju označuje dokonca za „veľké prázdne gesto bez obsahu“.
Laluha si to nemyslí: „Ústava by sa síce prijala aj bez deklarácie, ale takto sme verejnosť – domácu i zahraničnú – dopredu informovali, čo sa chystá a na čo sme odhodlaní sa podujať. Zároveň sme otestovali rôzne spoločenské skupiny, ako zareagujú na pripravované kroky.“
Preto je otázkou, prečo prijatie deklarácie nerezonuje v širšom spoločenskom vedomí, hoci v kalendári patrí medzi pamätné dni Slovenska.
Vysvetlenie treba hľadať najskôr v prvých ročníkoch „osláv zvrchovaností“, ktoré si takpovediac sprivatizovali politici a aktivisti HZDS a SNS. Stávalo sa, že nepustili medzi seba ani politikov a sympatizantov SDĽ, hoci tí boli predsa za deklaráciu. Hovorilo sa, že sú to oslavy iba pre „prvotriednych“ Slovákov.
Mnohých ľudí odradzoval aj spôsob osláv, ich starosvetské kulisy a pseudovlastenecké reči. A tak nečudo, že pri „vatrách zvrchovanosti“ sa rok po roku schádzalo menej a menej oslavujúcich.
Dá sa však predpokladať, že časom vášne opadnú a deklarácia aj bez preskakovania vatier zostane historickým dokumentom, ktorý si treba aspoň pri okrúhlejších výročiach pripomenúť.