Väčšie sucho bolo len pred 65 rokmi

18.08.2012 06:00
sucho, obilie
V čase sucha dozeral na každý výmlat úradmi dosadený mlatobný komisár. Prednosť mali dodávky obilia štátu. Autor:

Tohtoročná zlá úroda je dôsledkom katastrofálneho sucha, tvrdia vládni politici. Takmer rovnaké slová použil v septembri 1947 pred poslancami československého parlamentu minister výživy Václav Majer (mimochodom tiež sociálny demokrat).

Klimatológovia však označujú vtedajšie sucho za päťstoročné, kým terajšie nanajvýš za storočné. Aj živelné pohromy tohto druhu majú svoje odstupňovanie.

Bolo sucho ako na Sahare, a to celú jar, v lete i v jeseni. Zhruba tak opisujú situáciu v roku 1947 obecné kroniky. Niektorí kronikári ju však zaznamenali do najmenších podrobností.

„Neprší celý máj, až okolo 10. júna, potom zasa sucho do 9. júla,“ čítame v kronike šarišskej obce Krivany. „Od 10. júla po daždi je opäť sucho až do 19. júla, kedy sa prihnala búrka.“

Na mnohých miestach vyschli studne, vodovodná sieť na slovenskom vidieku bola vtedy ešte veľmi riedka. „Vodu si musia ľudia nosiť od kapličky,“ stojí v kronike obce Vysoká, ktorá leží medzi Sabinovom a Lipanmi.

Blahodarná vlaha chýbala aj Gemeru. „Úroda obilovín aj krmovín bola minimálna, aj zemiakov sa urodilo málo,“ zhrnul suchý rok 1947 kronikár obce Kružno. „Väčšina ľudí bola odkázaná na prídel z verejného zásobovania. Pre nedostatok krmovín roľníci odpredávali dobytok.“

Najhoršie bolo v južných okresoch, predovšetkým však na juhozápade Slovenska. Vtedajší meteorológ Štefan Petrovič vypočítal, že napríklad v okolí Senice chýbalo v lete 1947 do normálu až 150 mm vlahy, čiže každý hektár potreboval okolo 10-tisíc hektolitrov vody.

V lete sa prejavil nízky úhrn zrážok ešte z jarných mesiacov. Podľa starého porekadla pastierovi nemá v máji ani palica uschnúť. Ibaže v máji 1947 spadlo na celom južnom, strednom a východnom Slovensku v priemere menej ako 10 a v Hurbanove len 5 milimetrov zrážok.

Hurbanovo sa vtedy „vyznamenalo“ aj iným spôsobom. Nepretržité sucho tam trvalo 83 dní. Nikde na Slovensku sa dodnes nezaznamenalo dlhšie suché obdobie. Podľa niektorých príručiek pravdepodobnosť zopakovania je v tomto prípade až 330 rokov.

Sucho v roku 1947 postihlo aj okolité krajiny. Napríklad pri Viedni sa na sklonku leta dalo cez Dunaj prejsť pešo. Celá Európa trpela nedostatkom vody.

Zle bolo najmä na Dolniakoch

Aj súčasný klimatológ považuje sucho v roku 1947 za čosi výnimočné. Podľa profesora Milana Lapina z Univerzity Komenského sa na ňom podpísala najmä vysoká teplota vzduchu a nízke úhrny zrážok. Od marca do začiatku júla bolo o 1,2 až 1,4 stupňa Celzia teplejšie, ako ukazoval dlhodobý priemer. Úhrny zrážok dosahovali za to isté obdobie v celoslovenskom meradle 80 percent a v máji iba 30 percent obvyklej normy (na juhu Slovenska ešte menej – sotva 10 percent).

A ako to vyzerá v roku 2012? Situácia v jeho prvej polovici sa vyvíjala dosť podobne. „Do začiatku júla 2012 bolo sucho na viacerých miestach na juhu Slovenska skutočne mimoriadne a určite patrilo medzi najhoršie od roku 1881,“ spresňuje Lapin.

Nízke úhrny zrážok má južná časť Slovenska vlastne už od leta minulého roku. Napríklad od augusta 2011 do júla 2012 namerali v Hurbanove iba 55 percent dlhodobého priemeru zrážok.

„V júli však spadlo na juhozápade Slovenska okolo 110 milimetrov zrážok, čo je asi 150 percent obvyklej úrovne,“ pokračuje klimatológ. „Dôsledky sucha to síce neodstránilo, ale značne zmiernilo.“

Ani úrodu obilia to už nezachránilo, dodajme. Keďže obilniny tentoraz dozreli skôr, žatva sa musela začať už v prvých júlových týždňoch a dažde ju len skomplikovali. Ešte len uvidíme, ako dopadne so zrážkami august a september. V roku 1947 totiž sucho pokračovalo celé leto a ináč to nebolo ani v jeseni.

„Od 30. júla do 22. septembra nepršalo vôbec, ani od 23. septembra do 12. októbra,“ poznačil si kronikár Kravian, „Pre veľké sucho mohli hospodári vykonať svoje jesenné práce až v novembri, ba niektorí až začiatkom decembra!“

Ale aj keby sa, nedajboh, priebeh vtedajšieho sucha zopakoval teraz do detailov, nemal by ani zďaleka také hrôzostrašné dôsledky. Nezabúdajme, že bolo dva roky po svetovej vojne a krajina sa iba pozvoľna spamätúvala z jej strašných následkov.

Lapin upozorňuje na ďalšie významné odlišnosti: „Poľnohospodárstvo sa pred 65 rokmi nachádzalo v zlom technickom a organizačnom stave. Lepšia agrotechnika, vhodné osivá a možnosti zavlažovania umožňujú dnes ľahšie prekonať nástrahy sucha v porovnaní s minulosťou.“

Sucho prinieslo milionársku daň

Skúsme si teda priblížiť, čo všetko spôsobilo v roku 1947 katastrofálne sucho a ako si s nim poradili naši rodičia a starí rodičia.

Hoci v májových voľbách 1946 získala na Slovensku najviac hlasov Demokratická strana, celoštátne zvíťazili komunisti vedení Klementom Gottwaldom. Preto prezident Edvard Beneš poveril práve jeho zostavením novej koaličnej vlády, v ktorej zástupcovia KSČ mali najviac členov. Nuž a predstavitelia tejto vlády už od začiatku leta 1947 zdôrazňovali, že mimoriadna situácia vyvolaná suchom si vyžaduje mimoriadne opatrenia.

Škody zapríčinené poklesom úrody sa odhadovali spočiatku na 15, neskôr až na 20 miliárd korún. Dovoz obilia zo zahraničia sa skomplikoval tým, že extrémne sucho postihlo celý kontinent, do úvahy preto prichádzal hlavne import zo zámoria.

Imperatívom dňa sa stalo šetrenie. Už počas žatvy siahli úrady k opatreniam, ktoré sa predtým využívali len počas veľkej krízy alebo vo vojnových časoch. Išlo najprv o dobrovoľný a potom i povinný výkup obilia a potom aj zemiakov.

„Roľníci, ktorí dobrovoľne odpredajú obilie a zemiaky nad predpísaný kontingent, budú prednostne zásobení textilnými článkami,“ oznamovalo príslušné nariadenie vlády.

Úrady však rýchlo zistili, že na dobrovoľnosť nie je veľké spoľahnutie. „Pri mlátení boli ako dozorcovia mlatební komisári,“ uvádza kronika hornokysuckej obce Raková. Takého komisára ustanovili ku každej mláťačke v dedine. Mal jednak evidovať výmlat obilia, ale aj dbať na plnenie predpísaných dodávok štátu, takzvaných kontingentov.

Začiatkom jesene 1947 vláda rozhodla o drastickom znížení prídelu potravín, ktoré už aj predtým obyvateľstvo mohlo dostať iba v rámci tzv. lístkového systému. Odteraz sa však prídely či „body“ určovali na všetky potraviny.

V celom Československu sa totiž urodilo podstatne menej nielen obilnín, ale aj zemiakov (o dve tretiny) a cukrovej repy (takmer o polovicu) ako v predchádzajú­com roku.

Gottwaldov kabinet zároveň prijímal radikálne opatrenia vo verejných financiách. Nepredvídané výdavky štátneho rozpočtu spôsobené suchom a neúrodou sa rozhodol kompenzovať uvalením jednorazovej milionárskej dávky na veľké majetky.

Raj pre šmelinárov a politické čachre

Napriek ráznemu postupu úradov sa naďalej darilo „čiernemu trhu“, všade kvitlo priekupníctvo a šmelina.

Ekonomický časopis Výstavba Slovenska (kontrolovaný komunistami) upozorňoval na to, že ťažkú vyživovaciu situáciu ešte viac zhoršujú „nedostatky distribučného systému“ a že „úplne zlyhala zásobovacia správa“.

Povereníctvo výživy vedené demokratom Kornelom Filom malo svojimi vyhláškami spôsobiť „ešte väčší zmätok“. Odbory usporiadali na tento účet niekoľko protestných zhromaždení v Bratislave i na vidieku. Filo pod vplyvom udalostí podal demisiu.

To však už hospodárska kríza prerástla do politickej. Pod tlakom zorganizovaným KSS prišla DS v októbri 1947 o ďalšie dva posty v Zbore povereníkov, ktorý bol vtedy najvyšším orgánom výkonnej moci na Slovensku.

„Bola to snaha o prevrat, ale nakoniec sa jesenná kríza v Bratislave stala iba generálnou skúškou naň, akýmsi malým Februárom,“ skonštatoval svojho času historik Michal Barnovský. Na ten „veľký“ bolo treba ešte štyri mesiace počkať. Odohral sa v Prahe.

Medzitým sa rozhodovalo, kde nakúpiť chýbajúce obilie a krmoviny: na Západe alebo na Východe? Aj tu išlo o zložitú hru tentoraz so zahraničnopoli­tickou orientáciou štátu.

Núkala sa americká hospodárska pomoc, v júli 1947 mohla ešte aj ČSR prijať Marshallov plán. Vláda bola tomu naklonená a spočiatku sa zdalo, že Sovieti nebudú proti tomu namietať. Tak aspoň vyzneli rokovania v Kremli, kde československú delegáciu viedol Vladimír Clementis, vtedy štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí. Na druhý deň však dostal z Moskvy telegram, ktorého obsah sa dal vykladať iba takto: buď my, alebo oni. Okamžite musela zasadať vláda a zmeniť svoje pôvodné rozhodnutie.

V rozhovore pre Pravdu sa k tomu pred časom vrátil bývalý diplomat a blízky Clementisov spolupracovník Matej Andráš (zomrel v marci tohto roku ako 90-ročný). „Rozdelenie Európy sa uprostred leta 1947 stalo realitou,“ povedal, „dovtedy ešte bola istá nádej na spoluprácu Východu so Západom.“

Stalin sa zároveň zaviazal Gottwaldovi, že Sovietsky zväz dodá Československu potrebné obilie. Malo ísť o mimoriadny dovoz 400-tisíc ton chlebového a 200-tisíc ton kŕmneho obilia. Nebolo to však celkom nezištné, ako sa neskôr tradovalo. Za sovietsky chlieb sme platili hutníckymi a strojárskymi výrobkami.

Prvý vlak s obilím prišiel do Čiernej nad Tisou 26. októbra a sprevádzala ho mohutná propagandistická kampaň. Aj v nasledujúcich štyroch desaťročiach sa písalo, že následky katastrofálneho sucha v roku 1947 by boli oveľa horšie, nebyť sovietskej potravinovej pomoci, a to v čase, kedy mnohí ľudia v ZSSR sami nemali čo do úst. „Dodávky však viazli a bolo ich treba pravidelne urgovať,“ spomínal Andráš.

Ako sa pripraviť na podobné pohromy

Extrémne sucho vyvolalo odbornú diskusiu o tom, ako sa vyvarovať podobných živelných pohrôm. Hydrológ Oto Dub upozornil na neriešené vodohospodárske problémy Slovenska, na potrebu vybudovať meliorácie, zavlažovaco-odvodňovací systém.

Navrhol však aj ďalšie, len zdanlivo podružné opatrenia. Napríklad „vysádzať stromové vetrolamy a živé ploty proti smeru teplých vetrov na zamedzenie prílišného vysušovania pôdy“.

Za dôležité označil aj zalesňovanie a podstatné zvýšenie počtu malých vodných nádrží a rybníkov. „Zvýšeným výparom z ich plôch sa dá zlepšiť vlhkosť vzduchu,“ tvrdil Dub a poukázal na zaostávanie Slovenska v tomto ohľade za Čechami a Moravou.

V podobnom duchu sa vyjadril aj meteorológ Petrovič, ktorý kritizoval koristnícky prístup človeka k prírode: „Vyrúbali sa lesíky a háje, aby sa získala pôda pre pestovanie obilnín a cukrovky, vysušili sa umelé nádrže, a tak sa značne zmenšili iné zdroje vlhkosti.“

Viacerí odborníci vyslovili obavy, či nejde o vlnu suchých rokov a či sa netreba pripraviť na dlhodobejší boj proti suchote. Zrejme predbehli svoju dobu, lebo frekvencia vyslovene „suchých“ rokov sa zvyšuje najmä po roku 1990 (roky 1994, 2000 a najmä 2003).

Súvisí to s prebiehajúcou klimatickou zmenou, s globálnym otepľovaním. Podľa Lapina môžeme reálne predpokladať rast počtu dní so suchom do roku 2100 až o 50 percent v porovnaní s podobnými mimoriadnymi epizódami v minulosti. Pričom problémy so suchom budú výraznejšie na juhu Slovenska. Ako to bolo aj v roku 1947.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku