Podľa kritikov zlyhali pri ochrane priemyselných budov, pri povoľovaní sporných projektov a nadstavieb či v nedostatočnom vyhlasovaní nových pamiatok. Vyčítajú im, že namiesto toho, aby sa sústredili na ochranu kultúrneho dedičstva, stali sa z nich úradníci bez praxe, ktorí nemajú čas plniť svoje úlohy.
Ťažké srdce na pamiatkarov majú najmä majitelia vzácnych budov. Ak si chcú dom alebo byt, ktorý je pamiatkovo chránený, zrekonštruovať, musia dodržiavať presné pokyny. Urbárskemu spoločenstvu v Záblatí napríklad trenčianski pamiatkari nedávno vyrubili pokutu 500 eur, pretože na dome správcu v areáli kaštieľa nasadili plastové okná. Keďže objekt je kultúrnou pamiatkou, okná mali byť drevené. Budova pritom chátra a urbárnici do jej opravy z vlastných zdrojov investovali vyše 65-tisíc eur.
Problémy majú i obyvatelia v okolí hradu Lietava. Pamiatkarom totiž nestačí, že je národnou kultúrnou pamiatkou miestna zrúcanina. Okolo nej chcú vyhlásiť ochranné pásmo. To by však zasahovalo aj na pozemky tunajších obyvateľov. Akékoľvek stavebné práce by potom museli robiť pod dohľadom pamiatkarov. Známe sú tiež prípady ľudí, ktorí nemajú peniaze na rekonštrukciu svojich domov, lebo im pamiatkari prikazujú dať tam príliš drahé materiály. Postup pamiatkarov preto veľa z nich chápe ako šikanovanie. Najmä ak vidia, že developerom, ktorí sa ku kultúrnym pamiatkam stavajú často bezohľadne, žiadna pokuta nehrozí.
Odborníci sa zase sťažujú, že pamiatkarom chýba potrebná kvalifikácia. Známa archeologička Tatiana Štefanovičová je presvedčená, že na vine je zákon, ktorým sa v roku 2002 bývalý Pamiatkový ústav zmenil na úrad. Tým sa pamiatkarom zmenili povinnosti. „Predtým to boli odborníci. Na Pamiatkovom ústave pracovali skúsení historici, architekti a historici umenia. Robili výskum v teréne, takže vedeli, o čom rozhodujú. Dnes pri nástupe na Pamiatkový úrad už nijakú prax netreba. Jeho zamestnanci často posudzujú veci, ktorým ani nerozumejú. Veď čo už môžu vedieť architekti alebo kunsthistorici, ktorí hneď po škole nastúpili do úradu?“ pýta sa archeologička.
To, že sa Pamiatkový ústav pretransformoval na úrad, považuje za omyl aj bývalý pamiatkar Andrej Petrek. Pripomína, že predtým sa pamiatkari venovali hlavne výskumu, no len čo sa stali úradníkmi, prevážili u nich administratívne úlohy. Za to, aby sa zmenili na úrad, však bojovali sami. Vychádzali z toho, že sa im podarí presadiť viac, ak budú môcť vydávať rozhodnutia. „Táto ušľachtilá snaha sa však zvrhla na to, že úrad síce rozhoduje, ale nevenuje sa výskumu. Postavenie pamiatkarov sa tak nakoniec oslabilo. Ďaleko väčšiu silu sme mali, keď sme vydávali záväzné stanoviská a rozhodoval okresný úrad,“ hovorí Petrek, ktorý bol i starostom bratislavského Starého Mesta.
Vedenie Pamiatkového úradu SR je, naopak, s uvedenou zmenou spokojné. „Tento model sa jednoznačne ukázal ako funkčný, efektívny, uznávaný a kladne hodnotený odbornou verejnosťou doma aj v zahraničí,“ píše sa v stanovisku úradu. Obvinenia, že pamiatkari nepracujú v teréne, odmieta. Údajne sa podieľajú na projektoch základného výskumu, spolupracujú aj na medzinárodnej úrovni a venujú sa publikačnej i vydavateľskej činnosti. Pamiatkový úrad, pod ktorý spadajú aj pobočky v jednotlivých krajoch, však priznáva, že množstvo agendy každoročne rastie a súčasný počet zamestnancov na to nestačí.
Ochrane kultúrneho dedičstva v Bratislave ublížilo i to, že miestni pamiatkari prišli o kompetencie. „Boli sme odborne najpripravenejší pamiatkový ústav na Slovensku. Mali sme skúsených architektov, kunsthistorikov a historikov,“ opisuje Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave Petrek, ktorý ho päť rokov viedol. Bratislavskí pamiatkari boli aktívni už za socializmu. Prvý zoznam technických pamiatok odovzdali ministerstvu kultúry ešte v roku 1983, potom znovu o 11 rokov. Ani raz však neprešiel. Keby ho rezort kultúry schválil už vtedy, fabriky ako Cvernovka, tepláreň na Čulenovej či Gumonka nemuseli padnúť za obeť developerom.
V roku 1996 mestskí pamiatkari v Bratislave napokon z procesu schvaľovania vypadli, ich právomoci prevzal krajský pamiatkový úrad. Ten, ktorý v historickom centre mesta odobril niekoľko sporných projektov, výškových budov i nadstavieb a nezabránil zbúraniu takmer všetkých starých tovární.
Petrek vidí chybu v tom, že sa pamiatkari v spore s investormi nemajú o čo oprieť. „Keby mali spracované zásady pamiatkovej starostlivosti, mohli by sa na ne odvolať a ich rozhodnutie by bolo nepriestrelné. Tie zásady by stanovili napríklad, ktoré fasády možno upraviť, kde má byť koľko podlaží a podobne. V Bratislave však stále chýbajú. Preto sa pamiatkari možno boja vydať rozhodnutie, lebo ho nemajú čím podložiť. Investor sa pýta, podľa čoho vlastne rozhodujú, obviňuje ich, že je to len ich subjektívny názor a že zasahujú do jeho majetkových práv,“ vysvetľuje Petrek.
Podľa architekta Petra Žalmana sú pamiatkari v nezávideniahodnej pozícii. Majú totiž chrániť verejný záujem pred súkromníkmi. „To je ten konflikt. A verejný záujem nemôže stíhať za súkromným,“ porovnáva Žalman, ktorý stál pri zrode bratislavskej galérie Danubiana či pamätníka Holokaustu. Ako dodal, developeri si môžu najať celé štáby právnikov a keď sa vezme do úvahy, že úrady musia všetko vybaviť v stanovených lehotách, ťažko to môžu stihnúť. „Súkromník, ktorému ide o zisk, je vždy mobilnejší aj agresívnejší. Pamiatkari to nemajú ľahké. Legislatívne by bolo lepšie, keby boli tak ako predtým ústavom,“ mieni Žalman.
Petrek si myslí, že sú krajskí pamiatkari príliš pasívni. „Keď som ešte pôsobil na mestskom ústave ochrany pamiatok, návrhy na vyhlásenie nových pamiatok sme podávali každý rok. Dnes akoby pamiatkari nemali chuť rozširovať zoznam kultúrnych pamiatok. To je však chyba, ten nemá byť nikdy konečný,“ dodáva Petrek.
Pamiatkový úrad s kritikou nesúhlasí. Nie je si ani vedomý nejakého zlyhania. „Verejnosť a aktivisti veľmi často nevnímajú to, čo Pamiatkový úrad musí brať do úvahy pri posudzovaní podnetov na vyhlásenie vecí za súčasť pamiatkového fondu, a to sú pamiatkové hodnoty. Nie každá ,stará vec' ich vykazuje,“ uvádza úrad v stanovisku s tým, že ani vyhlásením objektu za pamiatku sa neudeje zázrak a vec nebude zachránená. „Vyhlásením vzniká len právny rámec na uskutočnenie krokov k záchrane, pričom je dôležitý najmä vlastník a pri územiach aj samospráva. Váľať zodpovednosť len na plecia pamiatkarov je pomerne hrubozrnný alibizmus,“ tvrdí úrad.