Zmena klímy sa začala priemyselnou revolúciou

Máme za sebou ďalšie horúce leto. Nielen Slovensko toto leto potrápili vlny horúčav, sucho, silné búrky a prívalové dažde. V Severnom ľadovom oceáne sa topí morský ľad. Ako je to vlastne s roztápaním grónskeho ľadovca? Bude tento trend pokračovať aj naďalej? Hrozí nám naozaj ľadová doba? Čo všetko má pre nás ešte klíma prichystané? Spýtali sme sa klimatológa Pavla Matejoviča.

08.09.2012 06:00
Pavel Matejovič Foto:
Klimatológ Pavel Matejovič.
debata (55)

Končí sa leto, ktoré bolo pocitovo veľmi horúce. Potvrdzujú to aj merania?
Áno, toto leto bolo aj z klimatologického hľadiska veľmi teplé. Meteorologické leto sa začína 1. júnom a končí sa 31. augustom. V Hurbanove, kde sa robia meteorologické pozorovania od roku 1871, skončí asi ako tretie najteplejšie. Ale aj vo Viedni, kde sa počasie pozoruje už od roku 1775, bude toto leto patriť medzi desať najteplejších liet.

Bude to aj najsuchšie leto?
Hoci bolo veľmi suché, v minulosti boli aj suchšie letá. Treba však zohľadniť, že sucho v podstate trvá už od minulej jesene a situácia s nedostatkom vlahy je veľmi vážna. Bol som sa pred pár dňami prejsť v lese v Malých Karpatoch – listy na stromoch sú zožltnuté alebo zoschnuté ako na jeseň a tráva spálená. Ak sa v dohľadnom čase nevyskytnú výdatnejšie dažde, situácia sa môže ešte zdramatizovať. Poľnohospodárom sucho túto jar a leto už spôsobilo veľké škody, ale môžu nastať aj iné problémy.

Vidieť trend suchých období alebo rokov?
Trend je skôr taký, že sa striedajú obdobia, keď prší veľa, s obdobiami, keď je veľmi sucho. Spomeňme si na rok 2010, ktorý bol najdaždivejším rokom v histórii meteorologických pozorovaní a vyskytli sa aj povodne. Nasledujúci rok bol oveľa suchší a od augusta 2011 sucho v podstate pokračuje až doteraz. Hovoríme, že sa zvýrazňuje nerovnomerné časové a priestorové rozloženie zrážok. Rovnako sa to týka aj lokalít – tam, kde sú búrky a prívalové dažde, môžu sa vyskytnúť povodne, no v neďalekej lokalite môže byť sucho.

Môžeme takúto nerovnomernosť pozorovať aj pri vetre? Nedávno na Záhorí silný vietor na jednom mieste pováľal strechy a o pár kilometrov ďalej sa nepohol ani lístok. Medzi ľuďmi sa hovorilo o tornáde.
Silný vietor postihol najmä obce Moravský Svätý Ján a Sekule. Tornádo to asi nebolo. Tornádo je vzdušný vír s vertikálnou osou otáčania. Má tvar lievika alebo chobota, ktorý siaha od spodnej časti oblakov až po zemský povrch. V tomto prípade šlo s najväčšou pravdepodobnosťou o vír s horizontálnou osou otáčania, ktorému sa u nás hovorí húľava. Ale aj ten môže spôsobiť obrovské materiálne škody. Pri búrkach sú však takéto javy bežné, len nie vždy je vietor taký silný.

Ako vznikajú takéto mimoriadne silné vzdušné víry?
Obrazne by som to prirovnal, akoby niekto z búrkového oblaku naraz vylial studený vzduch. Studený vzduch je totiž ťažší ako teplý a správa sa ako kvapalina. Ak sa vyleje prudko, silné nárazy vetra môžu spôsobiť veľké materiálne škody. Podobné javy boli pozorované aj pri leteckých nešťastiach. Ak pri vzlietaní alebo pristávaní lietadlo počas búrky zasiahne takýto prúd studeného vzduchu, pilot môže stratiť kontrolu nad strojom. Samozrejme, čím sú búrky intenzívnejšie, tým sú silnejšie aj všetky ich prejavy, či už ide o prívalové dažde, krúpy, blesky a silné nárazové vetry.

Ako laikom sa nám zdá, že sila vetra u nás rastie, prekvapia nás tornáda alebo hurikány?
Treba rozlišovať medzi tornádom a hurikánom. Tornáda sú, ako som už spomínal, vzdušné víry v tvare lievika a na našom území sa vyskytovali aj pred storočiami, sú o tom záznamy. Nemajú však takú silu, ako napríklad vo vnútrozemí Spojených štátov, pretože u nás na to nie sú vytvorené klimatické a geografické podmienky.

Aké sú to podmienky?
Musí sa predovšetkým stretnúť masa studeného a teplého vzduchu. Z oblasti Mexického zálivu prúdi do vnútrozemia Spojených štátov veľmi vlhký a teplý vzduch, oproti nemu ide studený vzduch z vysokých zemepisných šírok, najmä z oblastí Kanady a Arktídy. Keď sa stretnú, na ich rozhraní vznikajú veľmi silné búrky, ktorých sprievodným javom sú práve tornáda. V Európe nemá Stredozemné more toľko tepelnej energie ako Mexický záliv a navyše studený vzduch, ktorý k nám prúdi zo severu, musí prejsť cez Atlantický oceán, nad ktorým sa čiastočne zohreje. V Európe sú pohoria rozložené v smere rovnobežiek, ako Alpy, Karpaty a Pyreneje, ktoré vytvárajú prirodzenú prekážku nielen pre studený vzduch zo severu, ale aj pre teplý z juhu. Keď sa pozrieme na územie Spojených štátov, pohoria sú rozložené vertikálne v smere poludníkov, takže studený vzduch môže prúdiť hlboko na juh.

Čo je hurikán?
Hurikán je tropická búrka, najvyššie štádium tropickej níže. Hurikány, miestne sa im hovorí aj tajfúny alebo cyklóny, vznikajú v subtropických oblastiach. U nás hurikán byť nemôže, v priestore Európy nie sú na to vytvorené vhodné klimatické a geografické podmienky. Rodiskom hurikánov je predovšetkým teplé Karibské more.

Takže v Európe sa s hurikánom nestretneme.
Niekedy sa stane, že tropická búrka z Karibiku, Floridy alebo juhovýchodného pobrežia USA doputuje až k brehom Európy, ale takýto hurikán už nemá pôvodnú silu, pretože sa zmení na tlakovú níž. Ale škody menšieho rozsahu spôsobiť môže, ako napríklad transformovaný hurikán Hortenzia, ktorý zasiahol Európu 4. až 5. októbra 1984 a čiastočne ovplyvnil aj územie Česka.

Nemôže globálne otepľovanie zvýšiť teplotu v Európe natoľko, že aj nám budú hroziť hurikány?
Nie. Ako som spomínal, nie sú tu na vytvorené podmienky, hurikány, tajfúny a cyklóny potrebujú väčší priestor a Stredozemné more je na ich vznik malé.

Zato prudké prívalové dažde sú čoraz častejšie. To predtým tiež nebolo…
Horúčavy, silné búrky a prívalové dažde sa vyskytovali aj v minulosti, ale neboli také časté a nesprevádzali ich také intenzívne prejavy ako v súčasnosti. Pokiaľ ide o teplotu vzduchu, tam je to viac viditeľné, v posledných dvoch desaťročiach boli prekonané viaceré teplotné rekordy absolútnych maxím a týka sa to aj priemerných mesačných a ročných teplôt. Pri zrážkach je to komplikovanejšie, aj v minulosti sa vyskytovali intenzívne dažde a povodne.

Takže prudké prílivové dažde, keď sa veľmi veľa vody za krátky čas vyleje na malé územie, by nás nemali prekvapovať? Nie sú dôsledkom globálneho otepľovania?
Všetky atmosférické javy, ktoré dnes pozorujeme, nejako súvisia s globálnym otepľovaním, atmosférické procesy nemôžeme posudzovať izolovane. Globálne otepľovanie je permanentný proces a neprejavuje sa iba v lete, keď je nám horúco. Z tohto hľadiska všetko, čo prežívame v počasí a klíme, nejako súvisí aj s globálnym otepľovaním, jeho prejavy sú však rôzne, okrem iného sa napríklad prejavujú aj vyššou frekvenciou prívalových dažďov.

Je globálne otepľovanie prejavom prirodzeného vývoja klímy alebo je to dôsledok činnosti človeka?
Osobne uprednostňujem termín klimatická zmena, ktorý Medzivládny panel pre klimatickú zmenu používa od roku 1996. Tento pojem sa používa v súvislosti s antropogénne podmienenou klimatickou zmenou, ktorá je spôsobená človekom, jeho aktivitami, industriálnou činnosťou, a najmä nadmerným spaľovaním fosílnych palív, pri ktorom sa uvoľňuje do ovzdušia oxid uhličitý. Klimatické zmeny prirodzeného charakteru boli aj v minulosti, ale nespôsoboval ich človek. Tie prebiehali a budú prebiehať nezávisle od človeka. Prirodzené klimatické zmeny boli spôsobené napríklad driftom kontinentov, rotáciou Zeme, hlavne sklonom zemskej osi k rovine ekliptiky, čomu sa hovorí tzv. Milankovičove cykly. Ale pod klimatickou zmenou v jednotnom čísle sa myslí len zmena, ktorá je spôsobená ľudskými aktivitami.

Nakoľko je významný ľudský faktor pri deštrukcii klímy, ako ju poznáme?
Pojem deštrukcia klímy by som nepoužíval, vždy totiž bude nejaká klíma. V súčasnosti je oproti iným prirodzeným vplyvom vplyv ľudskej činnosti na klímu približne desaťnásobne väčší, človek ju ovplyvňuje desaťkrát viac ako prirodzené procesy.

To nie je dobrá prognóza.
Nie je. Práve preto s tým treba niečo robiť. Predovšetkým treba znižovať emisie skleníkových plynov, najmä oxidu uhličitého, čo už je všeobecne akceptované. Tento proces je však veľmi komplikovaný, pretože ide o ekonomické a politické rozhodnutia a súvisí to aj so správaním ľudstva. Musíme sa rozhodnúť, či chceme svoju budúcnosť stavať na ustavičnom zvyšovaní hospodárskeho rastu, z ktorého sme urobili fetiš, alebo či máme racionálnejšie využívať energetické zdroje, rovnomernejšie distribuovať bohatstvo a brať ohľad aj na prírodu. Na produkcii emisií sa dá demonštrovať, ako nerovnomerne sú rozložené ľudské aktivity – 20 percent obyvateľov planéty z najrozvinutejších krajín produkuje 80 percent oxidu uhličitého – predovšetkým Spojené štáty, Európa a Rusko, ale čoraz viac emisií produkuje aj Čína a iné hospodársky sa rozvíjajúce krajiny.

Kritici globálneho otepľovania tvrdia, že príroda sama vytvára skleníkové plyny a vie sa s nimi vyrovnať.
Naozaj v prírode existujú procesy, pri ktorých prirodzeným spôsobom vzniká oxid uhličitý, zem ho potom dokáže prostredníctvom oceánov a zelených rastlín absorbovať. Tento prirodzený uhlíkový cyklus fungoval, kým človek nezačal vypúšťať do atmosféry ďalší uhlík. Ročne pridávame do atmosféry asi 10 miliárd ton fosílneho uhlíka. Musíme si uvedomiť, že fosílne ložiská vznikali v prírode prirodzenými procesmi milióny rokov. To, čo človek v relatívne krátkom čase svojou činnosťou vyprodukoval, nedokáže príroda tak rýchlo spracovať. Dokáže absorbovať približne polovicu, ostatné zostáva v atmosfére. To potom prináša známe negatívne dôsledky.

Vplyv človeka na klimatickú zmenu však mnohí spochybňujú. Búrlivé reakcie na celom svete vyvolal svojou klimaskeptickou knihou Zelená, nie modrá planéta český prezident Václav Klaus, ktorého pozvali prednášať aj do amerického Kongresu. Čo si myslíte o jeho názoroch?
To, že má človek podstatný vplyv na zmenu klímy, nie je vecou názoru, je to vec faktov, meteorologických pozorovaní a laboratórnych experimentov. Je to teda exaktne dokázané. To, že niekto tvrdí opak, môže mať rôzne dôvody. V demokratickej spoločnosti má každý právo hlásať svoje idey, otázkou je, do akej miery sa určitým názorom poskytuje priestor. Ak by Václav Klaus nebol prezidentom a politikom, ale len „obyčajným“ klimaskeptikom, nerozprúdila by sa okolo knihy taká diskusia.

Čítali ste ju?
Čítal a musím povedať, že fakty, ktoré uvádza, nie sú vedecky korektné. Z textu vyplýva, že ho písal človek, ktorý nerozumie fyzikálnym procesom súvisiacim s klímou, meteorológiou, s klimatickou zmenou. Je to predovšetkým politický text, nie je možné ho posudzovať z hľadiska odborných kritérií.

Sú aj medzi vedcami klimaskeptici?
Skepticizmus by mal byť prirodzenou súčasťou každého výskumu, každý vedec by mal byť skeptický. Je to normálne, osobne tiež neprijímam všetko bez výhrad. Lenže skepticizmus by mal mať svoje hranice – keď mi niekto na základe meteorologických pozorovaní ukáže, že teplota vzduchu rastie, že to dokazujú merania na celom svete, nemal by som to ignorovať, nemal by som napríklad tvrdiť, že tie údaje niekto sfalšoval alebo si ich vymyslel. Medzi klimatológmi sú tiež ľudia s rôznymi názormi, diskutujeme, ale spoločné pre všetkých je, že nepopierajú výsledky meteorologických pozorovaní ani to, že všeobecná teplota na našej planéte rastie.

Odkiaľ sa potom vo verejnej diskusii objavujú spochybňovania klimatickej zmeny?
Od ľudí mimo vedeckej komunity, sú to často politici alebo tí, čo majú záujem, aby sa o tomto probléme nehovorilo, pretože je spojený s určitými ekonomickými aktivitami. Dnes sú nielen nadnárodné spoločnosti, ale aj celé štáty ekonomicky závislé od obchodu s energiami, najmä ropou.

Oni však hovoria, že biznis sa stal z globálneho otepľovania, z biopalív a rôznych iných projektov alternatívnych energií, pričom výsledkom je vysoká cena obilia a kukurice. Akoby to bol spor medzi pravicou a ľavicou, bývalý americký viceprezident, demokrat Al Gore svojím filmom a turné s ním spojeným, vyvolal priam politickú búrku. Ide teda opäť len o biznis?
Máte pravdu, že problém klimatickej zmeny už nie je len vedeckým problémom. Klimatológ však nemôže zodpovedať za to, ako s výsledkami jeho práce naložia politici. Máte pravdu aj v tom, že aj klimatická zmena sa stala zdrojom biznisu a nielen s biopalivami. Stala sa aj súčasťou agendy politikov, ktorí ju často zneužívajú na financovanie rôznych pochybných projektov, ktoré nie sú vedecky garantované.

Al Gore je na opačnej strane ako Václav Klaus. Poznáte aj jeho prácu?
Čítal som jeho knihu Earth of Balance, ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Země na misce vah, a považujem ju za celkom zaujímavú a aktuálnu aj z dnešného pohľadu. Samozrejme, v USA má všetko charakter nejakého vizionárstva, ale ak si to odmyslíme, jeho snaha o kultiváciu ekologického povedomia ma oslovila. Ak chceme ako ľudstvo prežiť, mali by sme byť sociálne solidárni a rovnomernejšie distribuovať bohatstvo, civilizačný vývoj nemôže byť založený len na ekonomickom raste, nič nie je totiž zadarmo.

Ako vplýva otepľovanie na topenie ľadovcov, ktoré sa spomína často ako veľká hrozba nielen pre ľadové medvede ale aj pre klímu. Antarktída je najväčším pevninským ľadovcom, prejavuje sa na ňom klimatická zmena?
V Antarktíde nie sú pozorované také významné zmeny klímy ako vo zvyšku sveta. Je predpoklad, že vplyvom klimatickej zmeny môže objem antarktických ľadovcov rásť. Napríklad na stanici Vostok je priemerná ročná teplota mínus 55 stupňov Celzia a spadne tam ročne 5 milimetrov zrážok. Ak sa tam oteplí o 5 stupňov, zrážky narastú a ľadovec tiež. Iné je to v oblasti Arktídy na severe, kde sa najväčšie ľadovce nachádzajú v Grónsku. V Severnom ľadovom oceáne je plávajúci morský ľad, ktorý sa najmä v lete čiastočne roztápa. Toto leto zaznamenali jeho najväčší úbytok v histórii pozorovaní. Prechodne sa roztopil aj povrch grónskeho ľadovcového štítu, no rýchlo opäť zamrzol. V lete je však bežné, že sa sneh a ľad v Grónsku na povrchu čiastočne topia a vznikajú rieky a jazerá. Tento rok to však bolo na väčšej ploche ako zvyčajne – asi na 97 percentách povrchu.

Médiá o topení grónskeho ľadovca informovali dosť poplašne.
V médiách sú informácie zjednodušované. Neroztopil sa grónsky ľadovec, len jeho povrch, a vzápätí znova zamrzol. Ak by sa totiž grónsky ľadovec roztopil, hladina oceánov by sa zvýšila o 7 metrov. Grónsky ľadovec je navyše hrubý tri kilometre a keby sa mal celý roztopiť, trvalo by to aj stovky rokov. Topia sa však vysokohorské ľadovce a plávajúci morský ľad v Severnom ľadovom oceáne. V minulosti bola oblasť Severného ľadového oceánu kráľovstvom večného ľadu, bola by obrovská škoda, ak by tento svet zanikol.

Ako to ovplyvňuje podnebie?
Sneh a ľad sú biele, a preto odrážajú slnečné svetlo späť do vesmírneho priestoru. Ak ľad zmizne, slnečné svetlo absorbuje zem a voda, príde k spätným väzbám, čím ešte viac vzrastie teplota vzduchu. To ovplyvní aj cirkulačné procesy v Európe, v lete bude ešte teplejšie a dôsledky klimatickej zmeny, ktorých sme dnes svedkami, budú ešte výraznejšie. Dôsledky úplného alebo takmer úplného roztopenia plávajúceho morského ľadu v Arktíde v letnom období opísali vedci už pred polstoročím – ak sa to stane, budeme vystavení ešte väčším extrémnym prejavom počasia.

Kedy sa začal topiť arktický ľad? Je to ďalší dôsledok globálneho otepľovania?
Oteplenie v Arktíde, ktoré sa začalo prejavovať na konci 19. storočia, klimatológovia už opísali viac ako pred polstoročím. Vtedy však nebolo ešte také výrazné ako dnes a na základe vtedajšej úrovne vedeckých poznatkov nevedeli, čo ho spôsobuje.

Vtedy však nemohli oteplenie ovplyvniť emisie, nejazdili sme autami, nebola taká veľká spotreba energií.
Mohli. Obsah oxidu uhličitého v atmosfére rastie od počiatku industriálnej revolúcie, približne od roku 1750. Teda to, čo dnes zažívame, spustila anglická priemyselná revolúcia, keď sa začalo vo väčšej miere využívať uhlie na výrobu energie. Neskôr pribudla ropa v spaľovacích motoroch.

Napriek tomu, že hovoríme o otepľovaní, spomína sa príchod ľadovej doby. Objavujú sa špekulácie, že to môže byť rýchlo, až budeme prekvapení.
To sú naozaj iba špekulácie. Ako som už hovoril, prirodzené klimatické zmeny sa diali v minulosti a budú aj v budúcnosti. Ide len o to, z akého časového horizontu sa na to pozeráme. Z pohľadu histórie Zeme žijeme vlastne vo veľkej ľadovej dobe. Tá trvá asi 700-tisíc rokov, počas nej sa striedajú obdobia glaciálu a interglaciálu, čiže medziľadové obdobia s ľadovými. V súčasnosti žijeme v jednom z období interglaciálu. Medziľadové obdobia sú asi desaťkrát kratšie ako ľadové – teda, keď ľadové trvajú približne stotisíc, medziľadové desaťtisíc rokov. Posledné ľadové obdobie sa skončilo približne pred 10-tisíc rokmi, takže v súčasnosti by mala nastupovať nová ľadová doba.

Máme kupovať kožuchy, nie ventilátory?
Ak by človek nezačal ovplyvňovať klímu, tak možno áno. Niektorí klimatológovia tvrdia, že ochladzovanie sa začalo v stredoveku, no človek ho svojou aktivitou prerušil. Proces prirodzenej zmeny klímy je však veľmi pomalý, neudeje sa z roka na rok a človek ho v priebehu jednej generácie ani nemôže zaregistrovať. Trvá aj desaťtisíc rokov, kým nastanú javy, aké bolo možné pozorovať počas poslednej ľadovej doby, keď severnú časť Európy pokrývali obrovské ľadovce. Čisto teoreticky – ak by sa za 10-tisíc rokov malo postupne ochladiť o 10 stupňov, potom za sto rokov by sa malo ochladiť asi o jednu desatinu stupňa Celzia. Samozrejme, v skutočnosti by tak teplota nemusela rovnomerne klesať. K tej jednej desatine ochladenia však na prelome 20. a 21. storočia musíme prirátať celý jeden stupeň. O toľko sa totiž približne oteplilo oproti začiatku 19. storočia.

Neoddialili sme tým príchod novej ľadovej doby?
Je to možné aj dosť pravdepodobné. Skôr či neskôr ďalšia ľadová doba príde, no bude to najskôr o desaťtisíc rokov. Ide aj o to, čo je pre nás akútnejšie – zaoberať sa tým, čo bude o 10-tisíc rokov, alebo problémami najbližších desaťročí. Ak by sme mali na to nazerať astronomickými kritériami, podľa astronómov o dve miliardy rokov sa vyparia všetky oceány a na Zemi nebude možný život a o ďalšie tri miliardy rokov prestane existovať Slnko tak, ako ho poznáme. To všetko súvisí s vývojom našej najbližšej hviezdy.

Súčasné generácie teda ľadovú dobu nezažijú, nemusia sa pripraviť na prudké ochladenie.
Nie, lebo kým sa to stane, prejde naozaj veľmi dlhý čas, nemôže to nastať z roka na rok. Klimatický systém má navyše určitú zotrvačnosť, podnebie sa nemôže náhle zmeniť. Treba pritom rozlišovať medzi počasím a podnebím – kým počasie je premenlivé, klíma sa mení pomaly. Existujú rôzne počítačové simulácie, čo by sa stalo, keby zrazu prestalo svietiť Slnko a podobne. Ale takéto situácie sú iba čisto teoretické a podľa mňa je zbytočné sa tým zaoberať, pretože tam existuje len veľmi malá pravdepodobnosť, že sa taká udalosť naozaj stane.

A čo, ak by sa vplyvom globálneho otepľovania začal prudko roztápať grónsky ľadovec a zasiahol by do fungovania teplého Golfského a studeného Labradorského prúdu? Ak by Golfský prúd skončil, Európu by nemalo čo ohrievať.
Grónsky ľadovec sa vytváral tri milióny rokov. Je teda vylúčené, že sa náhle roztopí a sladká voda sa vyleje do oceánu. Ak by sa aj teoreticky začal roztápať, trvalo by to stovky až tisíce rokov. Dokonca aj keby Golfský prúd teoreticky prestal fungovať, neznamená to, že by automaticky musela nastať nová ľadová doba. Maximálne by sa zvýraznila kontinentalita podnebia, čo znamená, že by sa zvýšil rozdiel medzi teplotami v zime a v lete.

Vy ste vlani vydali knižku o zimách v Európe a na Slovensku v rokoch 1500 – 2010. Takže na zimu a ľad ste odborník.
Práve pri písaní tejto knižky som sa stretol s podobnými špekuláciami, ako sa objavujú dnes. Keď bola vo februári v roku 1929 v bývalom Československu mimoriadne tuhá zima s mrazmi až do mínus 42 stupňov Celzia, Lidové noviny prišli so „senzačnou“ informáciou, že je to preto, lebo slabne Golfský prúd, či dokonca začína tiecť opačným smerom.

Na čo ste ešte prišli?
Napríklad, že počas roka sa neotepľuje rovnomerne, ale najviac v zime a v lete. Tuhé zimy úplne vymizli, posledná bola v roku 1987. Aj keď sa vyskytujú obdobia so silnými mrazmi, ako tento rok vo februári, keď na viacerých miestach na severnom Slovensku klesla teplota pod mínus 30 stupňov Celzia, zimy už strácajú na sile.

To je zvláštne, pretože nedávno som čítala, že posledné zimy sú porovnateľné s malou ľadovou dobou.
Nie sú porovnateľné. Meteorologicky trvá zima od 1. decembra do konca februára a posledná zima, porovnateľná s tzv. malou ľadovou dobou, bola v roku 1963, keď na veľkej ploche zamrzla aj londýnska Temža. V knihe dokazujem, že tzv. malá ľadová doba sa v skutočnosti skončila v 60. rokoch 20. storočia.

Hovoríme, že sme v období medzi ľadovými dobami, tak čo je potom malá ľadová doba?
Tzv. malá ľadová doba znamená niečo úplne iné ako skutočné ľadové doby a nemá s nimi nič spoločné. Toto označenie sa pred rokom 1970 nepoužívalo. Začalo sa používať až v súvislosti s klimatickou zmenou. V dôsledku globálneho otepľovania sa jednoducho klíma, ktorá tu bola približne do konca 19. storočia, javí ako chladnejšia. Preto sa toto obdobie metaforicky pomenovalo ako tzv. malá ľadová doba. Nemá to nič spoločné so skutočnou ľadovou dobou a ľudí tento pojem iba zbytočne mätie.

Vy ste nielen klimatológ, ale aj literárny vedec. Ako sa to dá spojiť?
Začalo sa to všetko v detstve. Vyrastal som na verneovkách, fascinovala ma knižka Dobrodružstvá kapitána Hatterasa. Možno povedať, že je v nej všetko – od literatúry až po meteorológiu. Ale je to najmä kniha o dobrodružstve poznávania.

Pavel Matejovič (49)

  • Po absolvovaní Pedagogickej fakulty v roku 1985 v Nitre pracoval ako učiteľ.
    • V rokoch 1995–2012 pôsobil v Slovenskom hydrometeorolo­gickom ústave a od roku 1998 pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV.
    • V roku 2000 vydal vo vydavateľstve Kalligram interdisciplinárnu prácu pod názvom Synoptici, v roku 2001 monografiu o spisovateľovi Ivanovi Kadlečíkovi a v roku 2011 prácu Zima A.D. 1500–2010 (vydavateľstvo Veda). Dokončuje monografiu o Vladimírovi Mináčovi.
    • Venuje sa meteorológii, klimatológii, literárnej histórii a literárnej vede. Je ženatý, žije v Pezinku.

© Autorské práva vyhradené

55 debata chyba