Tézy o trvalo udržateľnom rozvoji zo začiatku 70. rokov posunul – už nešlo len o vytvorenie rovnováhy medzi ťažbou, výrobou, spotrebou a prežitím. Bolo to oveľa intímnejšie – zdravie a šťastie človeka nezávisí iba od jeho sociálnych vzťahov. Rovnako dôležité je životné prostredie.
Túžba žiť v rovnováhe s prírodou viedla po roku 1989 na Slovensku k vytvoreniu prvých ekokomunít. Dnes fungujú cez občianske združenia, ako je Živica, Pospolitosť pre harmonický život, Alter Nativa, Artur, Donjon a ďalšie. Ponúkajú kurzy remesiel, tradičného staviteľstva, chovateľstva, pestovateľstva aj dobrovoľnícke pobyty v rámci Európskej dobrovoľníckej služby.
Najstaršia a najväčšia ekokomunita je v Zaježovej neďaleko Zvolena. Na lazoch okolo dediny žijú ľudia s rôznymi záujmami a motiváciami, ale s rovnakou prioritou – byť slobodnejší.
Úrodu vymieňajú s miestnymi
Tridsaťpäťročná Anka Valentýniová pochádza zo Zvolena, no už 14 rokov je doma v Zaježovej. „Keď som bola malá, vždy som sa tešila, že budem so starkou robiť v záhrade. Stále si to užívam,“ vyznáva sa Anka.
Ako stredoškoláčka túžila ísť do tábora Stromu života. Nasledovali Zvolenskí skauti a Deti Zeme, až sa dostala na zaježovský laz Sekier, kde začiatkom 90. rokov vznikol Spoločný dom – miesto pre dobrodruhov, ekológov, nadšencov aj hľadačov životnej cesty.
Tu sa zoznámila so životným partnerom, s ktorým má tri dcérky – 12-, 6– a 4-ročné. Spolu gazdujú v malom. „Žijeme tým. Máme kravu, jalovičku, dva kone, dve ovce, býčka, prasiatko, sliepky aj kohúta. V porovnaní s ostatnými obyvateľmi sme dosť sebestační, ale podstatne menej ako pred pár rokmi,“ hovorí Anka.
Po narodení detí je menej času a treba viac peňazí. „Keď sme boli sami, nepotrebovali sme toho toľko. Teraz chodí najstaršia dcérka do školy, potrebuje na autobus, na stravu, na zošity. To nie je možné vymeniť za mrkvu.“ Rozpočet rodiny je nízky, čo nevyhnutne nepotrebujú, nekupujú. Prebytočnú úrodu a mlieko vymieňajú s miestnymi.
Pri dome pestujú ovos, zemiaky, mak, petržlen, mrkvu, cviklu, kvaku, fazuľu, kukuricu. „Ovos muž mláti cepmi na ovsené kaše. Ale musím priznať, že mne to veľmi nechutí, som zvyknutá skôr na ovsené vločky.“
Anka zase robí domácu vegetu – z mrkvy, petržlenu a listov ligurčeka – známeho aj ako vegetový koreň. Postrúhaná zelenina sa za mokra zmieša so soľou. Potom zmes vysušia a ešte raz premelú. „Prvotný impulz bol, aby sme nepoužívali čistú soľ. Nemám to overené, ale vraj s vlhkosťou zo zeleniny soľ reaguje a je zdravšia,“ vysvetľuje.
O zvieratá sa stará partner, Anka sa venuje záhrade. „Vstávam v pokoji o pol siedmej, muž už je vonku. Máme taký španielsky systém – popoludní si ľahneme, máme siestu. Večer, keď treba dojiť alebo polievať, potiahneme dlhšie,“ hovorí Anka.
Žiť v prírode a postarať sa o seba
Gazdovstvo je pre Anku Valentýniovú cestou k lepšiemu a slobodnejšiemu životu. Keď dochádzala učiť do Špeciálnej školy v Detve, zistila, že takýto stereotyp ju neláka.
„Viac mi vyhovuje, keď tam, kde sa ráno zobudím, robím veci, ktoré priamo súvisia s tým miestom, aj s tým, aby som nejako prežila.“
Pracovať na poli a starať sa o zvieratá však nestačí. Ako hovorí Anka, k plnému životu potrebujú viac. Preto vedie zaježovský časopis Na-O-Zaj, s ostatnými obyvateľmi vydali dva zborníky poézie, prózy a výtvarného umenia. Prvý, Snežné ženy, bol záležitosťou ženskej časti, úspešne ju prezentovali v banskobystrickej knižnici. O rok neskôr prispeli aj muži a vydali Zimný zber. V zime pripravovali piatkové kaviarne v bývalom MNV. Anka sama píše, väčšinou prózu, zapája sa do súťaží. Gazdovanie je pre ňu základom a tvorivá práca nadstavbou, bez ktorej by nebola šťastná.
„Bez tejto nadstavby by som tiež nevedela byť, riešiť stále len to, čo do brucha. Môj muž síce vraví, že on taký nie je, ale po večeroch číta také zložité knihy, že si myslím, že my sme už iná generácia, ktorá nemôže len drieť na gazdovstve.“
Anka priznáva, že bez podpory rodičov by sa im žilo ťažko. Pomohli kúpou staršej škodovky, prispievajú na potreby vnúčat. Dojenie mlieka a výroba vegety v modernom svete nestačia.
Televízor a nákupné centrá len u starých rodičov
V zaježovskom dome Kašiakovcov je veselo. Kým nás otec rodiny Miro víta pred domom, manželka Hanka varí bulgur s mrkvou, k tomu čerstvý kozí syr od Sekierčanov. Po kuchyni behajú deti – k ich štyrom synom – 10-ročnému Mikulášovi, 7-ročnému Jonášovi a 4-ročným dvojičkám Eliášovi a Tadeášovi – sa pridávajú dievčatá od susedov.
V bezprostrednom okolí je 11 detí rôzneho veku. Hanka dodáva, že výchova je jednoduchšia – netreba sa im venovať toľko, ako keď vyrastajú na sídliskách. V bezpečí rozsiahlych lúk majú voľnosť, ktorú im v meste rodičia nemôžu poskytnúť. Televízor, cukríky a nákupné centrá si užijú na prázdninách v meste u starých rodičov.
Zdravotná sestra z Nitry Hanka Tóthová sa po škole zamestnala v pražskej nemocnici. Jedného dňa si v električke prečítala, že hnutie Dúha organizuje dobrovoľnícky tábor na Šumave. „Tam som spoznala ľudí, ktorí vedeli o Zaježovej a o Jindřichoviciach pod Smrkem v Jizerských horách, kde vznikal podobný projekt. Robili tam remeselno-pracovný tábor, tak som sa tam prihlásila,“ hovorí Hanka, dnes už Kašiaková.
Na ďalšiu dovolenku šla do Zaježovej a zostala. Na Sekieri stretla Mira, kúpili dom na najzapadnutejšom laze Častobrezie, kam sa ide od najbližšej cesty hodinu peši. Vydržali sedem rokov, keď pribudli dve deti, postavili si v Zaježovej ekologický dom z balíkov slamy a presťahovali sa. „Bol to pre nás návrat do civilizácie,“ smeje sa Miro.
Hanka zažila veľkomesto, opatrovala v zahraničí. Výhody oboch spôsobov života vie porovnať. Oceňuje, že do prírody netreba cestovať, je za dverami. „Je to slobodnejšie, máme dom, záhradu. Ale zase tu máme oveľa viac práce, ako keby sme bývali v byte.“
V záhradke dopestujú len časť toho, čo potrebuje rodina so štyrmi deťmi. Kupujú od susedov, ktorí majú väčšiu úrodu, po mlieko zájdu k chovateľovi pár metrov od domu.
Popri materskej si Hanka privyrába opatrovaním, spolupracuje s ADOS-om (Agentúrou domácej ošetrovateľskej starostlivosti). Aj ona hľadá viac možností, ako sa realizovať.
S učiteľkou miestnej jednotriedky urobili projekt Dedičstvo Zaježovej. S deťmi navštevovali starousadlíkov, aby zistili, ako sa žilo kedysi – ako chodili do školy, aké mali hračky, čo robievali v zime. Dvaja dokumentaristi, ktorí sa prisťahovali na lazy, natočili z návštev film.
Dnes ľudia chcú ekologický luxus
Miro má 41 rokov, vyrastal v Prievidzi, na lazy prišiel po skončení Fakulty elektrotechniky a informatiky bratislavskej STÚ v roku 1996. Keď bolo treba ísť na povinnú vojenskú službu, vybral si civilku v prvej väčšej obci pri Zaježovej, v Pliešovciach, kde občianske združenie Pospolitosť pre harmonický život učilo triediť odpad.
Dnes je predsedom Pospolitosti, pre ktorú pripravuje projekty. Spolupracujú so združením Živica, spolu prevádzkujú zaježovské vzdelávacie centrum, kde pripravujú programy pre všetky vekové skupiny.
Dva roky si zarábal stavaním pecí, vlastnoručne postavenou pecou vykuruje aj ich domček, teplú vodu zabezpečuje solárny panel, opretý o prízemie domu, aby bol nízko a ľahko sa z neho odhrabával sneh. Vodu čerpajú z vlastnej studne.
Miro ešte plánuje koreňovú čističku vody. „Odpadová voda z domu prechádza cez filter, ktorý tvoria korene rastlín ako trstina a iné bežné rastliny z mokradí. Dá sa na to zapojiť aj celá dedina. Na Západe je to bežná, certifikovaná metóda. Začína sa s ňou už aj u nás, ale stále je pomerne ťažké vybaviť povolenia,“ vysvetľuje.
Ľudí sťahujúcich sa z miest na vidiek pribúda. „Keď sa nabažia konzumu, veľa ľudí by chcelo mať "ekologický luxus“ – žiť v peknom prostredí, mať väčšiu mieru slobody a nezávislosti. Zároveň je to však iná motivácia, ako sme mali na začiatku my, keď sme chceli dokazovať, že sa dá žiť úplne z mála, tak, ako sa žilo voľakedy."
Po rokoch skúseností Miro zistil, že to nie je vôbec jednoduché. „Dá sa, ale prináša to aj mnoho problémov. Hlavne keď sa deti dostanú do školského veku, vtedy sa už musíte krotiť vo vymýšľaní. Môžete však nájsť rozumný kompromis medzi extrémne skromným a bežným životným štýlom.“
Život na statku je aj psychologickou hrou
Začiatkom hľadania môže byť pobyt v Spoločnom dome na Sekieri. „Pôvodne to bolo opustené gazdovstvo, kam sa nasťahovalo zopár ľudí, aby skúsili, ako sa žilo voľakedy,“ spomína Miro.
Na Sekier chodia z celej Európy. „Mali sme tu Francúza, Fína a Švajčiarku, ktorí si vypli elektrinu, do novembra spávali vonku, to bolo pre nich zaujímavé. Potom príde partia, ktorá fičí na internete, na Facebooku si obnovujú statusy, aby sa pochválili – "podojil som kozu“.
Zaježová je v databáze ekodedín, cudzinci Spoločný dom objavujú cez ňu alebo cez projekty Európskej únie v rámci programu Mládež v akcii. Jedným z nich je Európska dobrovoľnícka služba.
Život na statku s ľuďmi rôznych záujmov, schopností a pováh je aj psychologickou hrou – dominantní rozdeľujú úlohy, ostatní sa snažia brániť, sem-tam sa niekto podvolí a robí aj za druhých. „Je to najväčší test seba samej,“ konštatuje Češka Hanka Schneiderová.
Po Pospolitosti prišla Živica
Bratislavčan Juraj Hipš (36) vyrástol v petržalskom paneláku. Keď počas štúdia filozofie začal učiť environmentálnu výchovu, zistil, že tvorivé programy chýbajú a školy ich chcú. To bol začiatok neziskovky Živica, ktorú spolu s dvoma kamarátmi založili roku 2000.
Od začiatku mali sen vybudovať v prírode centrum pre kurzy. Splnil sa im pred dvoma rokmi, keď v Zaježovej otvorili Centrum pre environmentálnu a etickú výchovu Živica.
Presťahoval sa aj Juraj s rodinou. Postavili drevodom s izoláciou z konopí a pilín, s trstinovou strechou, tieto Vianoce sa nasťahovali. Vedľa sa usadila jeho sestra, s manželom varia vo vzdelávacom centre.
Živica pripravuje letné tábory, výučbové programy, kreatívne kurzy pre deti i dospelých, environprogramy pre firmy, vydáva publikácie, v bratislavskej centrále má ekoobchodík.
Od septembra spustili náučný projekt pre školy o bylinkách. V spolupráci s autormi Atlasu liečivých rastlín, otcom a synom Kresánkovcami, pripravili učebnicu a programy pre učiteľov, ktorí deťom sprostredkujú krásu a význam byliniek. Na školských dvoroch vytvoria bylinkové špirály, kde sú rastliny v kopci hliny vysadené podľa potreby vlahy – hore suchomilné – šalvia, levanduľa, dole, kam voda steká, zase také, ktoré jej potrebujú najviac. Potom si z nich uvaria čaj, naučia sa, ktorá je na čo dobrá.
Jurajova manželka Zuzana Labašová (32) skončila na FF UK v Bratislave klinickú a poradenskú psychológiu. V Spojených štátoch študovala filozofiu, umenie aj arterapiu. Vzdelanie využíva v kurzoch, zameraných na posilnenie kolektívov alebo pri globálnom vzdelávaní.
„Globálne vzdelávanie hovorí o tom, ako naša spotreba ovplyvňuje prírodu a ľudí inde. Napríklad používanie množstva papierových výrobkov vedie k vyrúbavaniu dažďových pralesov. Hovorím aj o podmienkach, v akých sa vyrába oblečenie, ktoré nosíme, o tom, ako nadnárodné spoločnosti porušujú ľudské práva, nedodržiavajú environmentálne štandardy v treťom svete, ako deti v Ázii často zmrzačia ohňostroje, ktoré vyrábajú.“
Zuzana verí, že environmentálna výchova súvisí so psychológiou človeka, o čom hovorí aj čoraz populárnejšia ekopsychológia. „Podľa nej náš vzťah k prírode vychádza zo vzťahu k sebe samému. Keď poškodzujeme Zem, naša psychika je nastavená na sebapoškodzovanie, pretože keď zničíme planétu, na ktorej žijeme, zničíme aj seba. Je to prepojenie makrosveta a mikrosveta, sebadeštrukcia vo väčšom meradle,“ vysvetľuje.
Hipšovci majú dve deti, 8-ročné dievčatá. Jurajova Viktória z prvého manželstva žije v Zaježovej s mamou, Zuzanina Iniya s nimi v ekodome. Obe vyrastali v Bratislave, ale na lazoch sú spokojné. „Keď sa ich spýtate, povedia, že v Zaježovej je im lepšie,“ vraví Zuzana a Iniya prikyvuje.
Zuzana chce dcére dopriať slobodu, akú mala ona, keď sa vďaka otcovej práci dostala s rodičmi a sestrou z Československa. „Žili sme na maltskom ostrove Gozo, kde som nesmela chodiť do školy, takže som celé detstvo strávila na pláži a potápaním. Zažila som si "eko“ sama na sebe, odvtedy ma lákala sloboda, príroda, voľnosť."
Na druhej strane deti nemôžu zostať oddelené od bežnej civilizácie, zdôrazňuje Juraj. „Cieľom je, aby boli zdravo sebavedomé, schopné a sebestačné, aby dokázali žiť v Londýne, New Yorku, v Zaježovej alebo na Sahare. Aby nemali pocit, že prídu do Bratislavy a skolabujú, lebo vidia dvadsať áut.“
Vidiecka komunita ako odpoveď na existenciálne otázky
Ekokomunity konkurujú trendu ekoturizmu, premene často vysídlených oblastí vidieka na dočasnú ubytovňu pre mestského človeka, odbiehajúceho na chvíľu od konzumu. Psychologička Marta Halašová z Katedry životného prostredia Univerzity Mateja Bela s trendom vidieckeho turizmu polemizuje. Za dôležitú považuje renesanciu vidieka s udržateľným poľnohospodárstvom, komunitou, dobrým susedstvom, priamym kontaktom s prírodou a zvieratami.
Naša kultúra si nekladie otázky o reálnej hodnote vecí, ako je vzťah k zvieratám, k pôde, k vode, zmysel sveta a ľudskej existencie, osamelosť, umieranie, smrť, pretože odpovede by neuniesla. Vytváranie polootvorených komunít s rešpektom voči všetkým formám života, uplatňujúcim dlhodobo udržateľný životný štandard svojich členov, zaručujúcim ich osobnostný, sociálny a duchovný rozvoj, môže byť podľa Halašovej odpoveďou na najťažšie existenčné otázky. „Vidiecka komunita má k takémuto modelu spolužitia blízko,“ konštatuje (v článku Udržateľná vidiecka komunita, psychoekologické reflexie).