Skúsme si však najprv priblížiť dejisko Expa 1862 v hlavnom meste vtedajšieho britského impéria.
„Napriek niektorým pochybeniam znamenala obrovský prínos k popularizácii technologického pokroku,“ napísal o tejto svetovej výstave britský historik Paul Greenhalgh.
Páčila sa aj českému etnografovi Vojtěchovi Náprstkovi, ktorý ju navštívil. V liste priateľovi si však neodpustil kritickú poznámku: „Na prechádzkach mestom i výstaviskom sa treba mať na pozore pred vreckármi a inými podvodníkmi.“
Je zaujímavé, že do Londýna sa Svetová výstava vrátila už po jedenástich rokoch – medzitým bolo jedno Expo v Paríži – čo len potvrdzuje vtedajšiu silu a vplyv Albiónu.
Krátko predtým však zomrel princ Albert, manžel kráľovnej Viktórie, duchovný otec svetových výstav a patrón historicky prvej, tej z roku 1851. Aj úspech v poradí tretieho Expa by bol býval ešte väčší, pripúšťa Greenhalgh, nebyť predčasnej smrti Alberta a pri výraznejšom zapojení kráľovskej rodiny do príprav celého podujatia.
Výstava sa konala od 1. mája do 1. novembra 1862, ale už nie v Krištáľovom paláci, ako pred 11 rokmi, lež v novopostavenom Veľtrhovom paláci, ktorý ohromoval svojimi rozmermi.
A hoci časť dobovej tlače mu vyčítala monštruóznosť a nevkus, organizátorom Expa 1862 sa podarilo prekonať svojich dvoch predchodcov aj počtom vystavovateľov (28 000 z 36 krajín), aj návštevnosťou (vyše 6 miliónov osôb). Mimochodom, počet návštevníkov výstavy zodpovedal tretine obyvateľstva Veľkej Británie tých čias.
Samozrejme, Slovensko sa na svetových výstavách ešte nemohlo samostatne zúčastňovať – bolo vtedy súčasťou habsburskej monarchie, jej Uhorského kráľovstva.
Nuž a Rakúsko-Uhorsko nechcelo zostať v hanbe, preto poslalo do Londýna tie najzaujímavejšie ukážky z produkcie svojho priemyslu a špičkové výsledky vedecko-technickej tvorby. Medzi nimi sa zvlášť vynímala expozícia Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. Tvorila ju zbierka kryštálov a fosílií, ale predovšetkým farebné geologické mapy.
Podľa všetkého to bola najlepšia expozícia svojho druhu na tejto Svetovej výstave, lebo získala dovedna až 5 zlatých medailí. Jedna z nich sa ušla aj mapám vtedy 35-ročného Dionýza Štúra.
Aký bol poľný geológ Štúr
Bol ešte pomerne mladý, ale už absolvoval množstvo terénnych výskumov v okolí Viedne, Tábora, Ľvova, v Štajersku, Korutánsku, Tirolsku, Chorvátsku, Taliansku, Sedmohradsku, v povodí Nitry i Váhu. Pritom Tatry začal skúmať, keď už mal za sebou deväť rokov výskumov v Alpách. A každý takýto výskum korunovala geologická mapa.
Zároveň to boli akoby čriepky do výslednej mozaiky. „Jeho obrovská práca sa stala pilierom prvej prehľadnej geologickej mapy bývalej rakúsko-uhorskej monarchie,“ pripomína Alexander Nagy, pracovník Štátneho geologického ústavu v Bratislave, nazvaného menom Dionýza Štúra.
Tento rodák z Beckova bol neuveriteľne skromný a pracovitý, preto aj keby mohol, sotva by si bol doprial taký luxus a vycestoval na Expo do Londýna. A to ani na udeľovanie zlatých medailí v polovici septembra 1862.
Po prvé, už vtedy sa zúčastňovali na podobných medzinárodných podujatiach na štátne trovy iba najvyšší predstavitelia zúčastnených štátov a inštitúcií. A Štúr ešte nepatril do vedenia ríšskeho ústavu. Ale aj keby sa všetko udialo v neskoršom období, keď už bol šéfom sekcie, zástupcom direktora či dokonca direktorom, dal by skôr prednosť práci než výletu za La Manche a oslavám úspechu.
Po druhé, v čase konania Expa 1862 Štúr mal plné ruky práce s geologickým výskumom v strednom Chorvátsku. Pohyboval sa na území medzi Sávou a dalmátskou hranicou, juhozápadne od Záhrebu.
A každý týždeň posielal zo širokého okolia Karlovca podrobné správy o najnovších zisteniach riaditeľovi ústavu a svojmu učiteľovi v jednej osobe Wilhelmovi Haidingerovi.
Pre informáciu: to Haidinger založil v roku 1849 Ríšsky geologický ústav a už v nasledujúcom roku prijal iba 23-ročného Štúra do jeho kmeňového stavu.
Ale až do roku 1872, čiže plných 22 rokov, pracoval Štúr ako terénny, alebo, ako sa vtedy hovorilo, „poľný“ geológ. Čo to bolo za prácu, nám približuje Ján Tibenský, historik vedy a techniky na Slovensku: „Pracoval často v daždi, inokedy v páľavách, musel zdolávať obrovské výškové rozdiely a ako sám vo svojich správach a článkoch spomína, neraz celé hodiny blúdil.“
V ústave bolo možné zastihnúť mladého Štúra zväčša v zimných mesiacoch. Spracovával tam svoje zbierky skamenelín a rastlín, vyhotovoval geologické mapy, písal výsledné správy o výskumoch.
V zime 1861 – 1862 mal však aj iné povinnosti. Už začiatkom decembra bol v deputácii vedenej biskupom Štefanom Moyzesom, aby spoločne odovzdali panovníkovi Františkovi Jozefovi I. Slovenský prestolný prosbopis. Ten obsahoval takmer všetky požiadavky z Memoranda národa slovenského, adresované predtým uhorskému snemu, vrátane samosprávy pre tzv. Slovenské Okolie a slovenčiny ako úradného jazyka.
Štúr sa neocitol v deputácii náhodou, veď už v júni 1861 sa zúčastnil na celonárodnom zhromaždení v Martine, ktoré prijalo Memorandum.
A tak sa zdá logické, že jeho meno nachádzame aj v zozname zakladajúcich členov Matice slovenskej, ktorá vznikla o dva roky neskôr. „C. k. geológ Dýneš Štúr“ je tam uvedený dokonca na prvom mieste.
Medzi milou Nitrou a šumnou Torysou
Štúrov záujem o povznesenie rodného Slovenska sa v tom čase dostal na novú úroveň. Práve v roku 1862 vychádza v časopise Sokol jeho štúdia pod názvom Geologicko-geografická osnova polohopisu Slovenska.
Stojí za to zmieniť sa o nej osobitne, keďže Štúr písal svoje odborné práce zväčša po nemecky. Navyše vo svojom príspevku pre Sokol prejavil ináč exaktný vedec básnickú žilku – napokon v študentských rokoch D. Štúr aj veršoval – a obdivuhodnú nápaditosť pri tvorbe slovenského zemepisného názvoslovia. Do tretice, z celého článku dýcha – povedané slovami Tibenského – „vlastenecká zanietenosť“.
Píše o „plťonosnom Váhu“, vrcholy Vonkajších Karpát nazýva „hraničným vrchoťahom“ a pomer vodných tokov k povrchovým tvarom opisuje až romanticky obrazotvorne. Posúďte sami: „Čo nám v tom rozvlnenom mori všelijako zrastených a potrhaných vrchov otčiny našej najsamprv do očí padne, to sú naše vody, ktoré jako bystré potôčky a potoky a jako rieky valné sťa šnôrky strieborné otčinu našu na menšie a väčšie čiastočky a čiastky delia.“
Ale nie je to samoúčelné slovičkárenie. Geológovia dobre vedia, že „mnohé doliny vodných tokov sa často viažu na dôležité štruktúrne a tektonické línie“ (Juraj Činčura).
Štúr sa snažil nahradiť umelo vytvorené maďarské a nemecké názvy vrchov a riek Horného Uhorska slovenským názvoslovím. Napríklad pohorie v Západných Karpatoch nazval v roku 1860, keď tam robil geologické mapovanie, Nižnými Tatrami. O tri roky neskôr však Ján Hunfalvy to zle preložil do maďarčiny ako Nízke Tatry. Skomolený názov sa beztak ujal a používa sa dodnes.