Ibaže to už tu raz bolo – trestať „vyhýbanie sa práci“ ako príživníctvo. A hoci socialistický štát nemusel v porovnaní s dnešným brať až také ohľady na ľudské práva a mal na neprispôsobivých občanov oveľa dlhší bič, veľkú zmenu nedosiahol.
Pred štyridsiatimi rokmi schválili najvyššie stranícke a štátne orgány v bývalom Československu koncepciu „spoločenskej a kultúrnej integrácie cigánskeho obyvateľstva“, takpovediac skultúrňovania Rómov (pojem „Róm“ sa však ešte oficiálne nepoužíval).
Ale sociológovia už vtedy dobre vedeli, že dôsledkom akulturácie býva aj strata pôvodnej kultúry a identity.
Politický režim s tým nemal problém, keď sa navyše mohol oprieť o názory niektorých vedeckých autorít. Historička Anna Jurová zo Spoločenskovedného ústavu SAV pripomína v tejto súvislosti práce docentky Emílie Horváthovej, ktoré Rómov charakterizovali ako „etnickú skupinu bez perspektívy dosiahnuť štádium národa, a preto bez nároku na právny a politický status národnosti“.
Federálna vláda rozhodla o zásadách novej politiky koncom leta 1972 a slovenský kabinet začiatkom jesene, ale v podstate deklarovali to isté: dôraz sa mal položiť na výchovu rómskych detí a mládeže a na prevýchovu dospelých. „Počas výstavby socializmu sa podstatne zlepšila životná úroveň cigánskeho obyvateľstva,“ konštatovalo vládne uznesenie, „jeho časť však zostáva vážnym spoločenským problémom.“
Za fasádou týchto nič nehovoriacich fráz sa skrývalo priznanie neúspechu dovtedajšej politiky nútenej či riadenej asimilácie Rómov. Napriek vynaloženým finančným prostriedkom značnú časť rómskej populácie totiž naďalej charakterizovala negramotnosť, zlý zdravotný stav, vysoký podiel kriminality.
Podľa dobových štatistík patrilo koncom 60. rokov minulého storočia na Slovensku ešte 37,4 percenta Rómov do takzvanej III. kategórie, čiže medzi najzaostalejších. V absolútnych číslach tohto utajovaného súpisu išlo o 61 602 osôb.
Preč s rómskymi osadami
V duchu marxisticko-leninskej ideológie sa predpokladalo, že stačí zmeniť materiálne podmienky života a Rómovia sa začnú podobať obrazu „gadžov“. A to aj myslením, mentalitou, spôsobom života.
Preto už od roku 1958 začal štát s politikou masového zapájania Rómov do pracovného procesu, likvidácie rómskych osád, organizovaného rozptylu Rómov medzi väčšinové obyvateľstvo a ich čiastočného odsunu do Čiech.
V priebehu troch rokov malo zaniknúť vyše 600 rómskych osád, ich obyvatelia sa mali sťahovať do novopostavených bytov v mestách. Plán však bol utópiou a navyše vyvolával pobúrenie medzi tými, čo roky čakali na pridelenie bytu v poradovníkoch. „Povereníctvo financií dôrazne varovalo pred neodôvodneným a nezvyklým preferovaním Rómov s ohľadom na rozpočet i verejnú mienku ostatných občanov,“ konštatuje Jurová.
Napriek tomu prišli mocenské orgány štátu s ďalším ambicióznym plánom: v rokoch 1966–1969 presťahovať na Slovensku z osád takmer 70-tisíc Rómov. Z nich 14-tisíc, čiže 2 177 rodín, presunúť do Čiech a na Moravu. Vláda v tejto súvislosti odporučila zamerať sa na družobné okresy a kraje.
„V zmysle týchto pokynov sa slovenskí Rómovia museli povinne sťahovať do určeného družobného okresu, a nie tam, kde mali napríklad príbuzných alebo vyhliadky získať prácu,“ upozorňuje český znalec rómskej migrácie Roman Krištof.
Z výskumov Jurovej na Spiši vyplýva, že plnenie vládneho uznesenia prinieslo v roku 1966 zmätky pri výkupe chatrčí, prechmaty pri ich oceňovaní, svojvoľný odchod i návrat „odsunutých“ rodín, viazla výstavba náhradných bytov. Pre tieto i ďalšie problémy nezanikla v okrese Spišská Nová Ves do roku 1970 ani jedna väčšia osada.
Podľa štatistiky z roku 1971 bolo na Slovensku stále 930 osád (prevažne na východe republiky) s 92-tisíc obyvateľmi. Zároveň pokračoval transfer slovenských Rómov do českých krajov.
Ako sa slovenskí Rómovia stali Čechmi
Treba vari pripomenúť, že počas nacistického protektorátu postihol českých Rómov takmer taký holokaust ako tamojších Židov. Preto dnešní Rómovia žijúci v Česku majú zväčša slovenské korene. (Podľa kvalifikovaných odhadov ich tam žije okolo 150-tisíc.)
Sťahovali sa tam už v prvých povojnových rokoch, predovšetkým dosídľovať pohraničie, a potom počas „rozptylu“.
Pokračovanie transferu Rómov však koncom 70. rokov minulého storočia vyústilo do pred verejnosťou utajovaného konfliktu medzi českými a slovenskými úradmi.
„České úrady konštatovali, že postup integrácie nie je dostatočne úspešný, lebo zo Slovenska prichádzajú najzaostalejší Rómovia z osád,“ tvrdí Petr Víšek, v súčasnosti jeden z najuznávanejších znalcov rómskej problematiky v Česku. V roku 1972 nastúpil pracovať ako mladý ekonomický inžinier na Federálne ministerstvo práce a sociálnych veci, kde pôsobil prakticky až do jeho zániku.
„Slovenské úrady namietali,“ pokračuje Víšek, " že, naopak, z osád odchádzajú tí najvyspelejší, ktorí si uvedomili potrebu riešiť svoj život, a po nich tam zostávajú len nemocní, starci a matky s deťmi."
Dohodlo sa, že odsun do Čiech po likvidácii osady budú orgány miestnej a regionálnej samosprávy na oboch stranách rieky Moravy koordinovať, ale následná kontrola ukázala, že všetko beží po starom.
Ba vyskytli sa prípady, keď slovenské úrady vykúpili od Rómov chatrče len vtedy, ak súhlasili s odchodom do českých krajov. Dokonca im deponovali peniaze za opustenie rodnej chatrče v sporiteľni na českom území! Česká strana sa potom musela postarať o byty a prácu pre bývalých „osadníkov“.
„Spornú úlohu tu zohrali aj českí zamestnávatelia,“ myslí si Víšek. S cieľom získať lacnú pracovnú silu ubytovali celú rodinu v provizóriu, aby po skončení stavby posunuli vyriešenie problému ich ďalšieho ubytovania miestnym orgánom.
Súpisy Rómov rozvrstvených úradmi do troch známych kategórii podľa „vyspelosti“ však potvrdili, že v Čechách je podiel tretej z nich (najzaostalejších) skutočne oveľa nižší ako na Slovensku.
Slovenskí Rómovia vtedy nechýbali na žiadnej ostro sledovanej „stavbe päťročnice“, či už v Prahe alebo ďalších českých mestách. Rozšírili sa o nich vtipy, v ktorých figurovali ako „soudruzi ze Slovenska“. Pracovali tam väčšinou ako pomocní robotníci alebo kopáči. A bývali medzi seberovnými. Presťahovanie sa do Čiech pre nich spravidla neznamenalo ani zvyšovanie vzdelania či kvalifikácie, ani spoločenský vzostup, čo bol hlavný cieľ koncepcie „skultúrnenia“.
Víšek nesúhlasí s pomerne rozšíreným názorom, podľa ktorého slovenské orgány riešili problém Rómov na svojom území až do zániku federácie predovšetkým na úkor jej českej časti: „V pozadí veľkého sťahovania Rómov boli v tom čase aj rozvojové záujmy okresov a krajov v Českej republike. Išlo totiž o peniaze, investície a lacnú pracovnú silu.“
Likvidácia osád na Slovensku bola jednou z položiek štátneho plánu, a teda aj dôvodom na pridelenie investičných prostriedkov.
Rómovia mali preskočiť stáročia
Samozrejme, väčšia časť Rómov z osád zostávala žiť na Slovensku. Po roku 1972 ich však začali umiestňovať do panelákových bytov v novopostavených mestských sídliskách, a to bola zrejme veľká chyba.
Upozorňoval na ňu už Anton Facuna, prvý predseda počas normalizácie rozpusteného Zväzu Rómov – Cigánov. „Presadiť Cigána z chatrče do moderného bytu niekde v paneláku predpokladá, aby preskočil stáročia, a to on nedokáže,“ upozorňoval. Bol za to, aby sa so „skultúrňovaním“ života začalo v osadách a za účasti samotných Rómov.
Pamätníkom tých čias je aj Luník IX v Košiciach. Projektovať ho začali v roku 1974, prví ľudia sa do nových bytov sťahovali o štyri roky neskôr. Dnes už málokto vie, že pôvodne to malo byť sídlisko ABC, pričom skratka znamenala Armáda – Bezpečnosť – Cigáni. Mali tam teda bývať aj vojaci a policajti, ktorí mali tak trocha dohliadať na susedov Rómov.
Postupne sa však Luník IX stal čisto rómskym megasídliskom (podobne ako Chánov v Moste na severe Čiech). Stal sa rómskym getom. Už v roku 1995 sa z neho odsťahovali poslední „gadžovia“. Každý vie, prečo.
Ale vráťme sa do Košíc na začiatku 70. rokov. V tom čase mala metropola východu a jej okolie najväčšiu koncentráciu Rómov v celom bývalom Československu. V samotnom meste žilo takmer 13-tisíc Rómov, z nich okolo 4 600 v produktívnom veku. Čo je zaujímavé, trvalé zamestnanie z nich malo viac ako 2 500. Čiže takmer polovica, čo je z vtedajšieho pohľadu málo. A z dnešného? Priam neuveriteľne veľa.
Zaiste, v minulom režime bolo povinnosťou pracovať. Mnohé sociálne dávky sa poskytovali len vtedy, ak človek bol poistený a poistenie bolo podmienené prácou. Navyše, v podmienkach extenzívneho hospodárenia a zjavnej „prezamestnanosti“ nemal ani Róm problém zohnať prácu či skôr zamestnanie.
Po roku 1972 dostali dokonca stavebné podniky z vyšších straníckych a štátnych orgánov pokyn zamestnávať Rómov. Pravde to potvrdil aj Arne Mann, etnológ a známy romista zo Slovenskej akadémie vied. Zároveň upozornil na dvojsečnosť podobných praktík: „Podniky mali príkaz zamestnávať určité percento Rómov, ktorí museli odpracovať určitý počet dní v mesiaci. Bol to paternalistický prístup a viedol k zneužívaniu tohto systému.“
Do roku 1989 zamestnanosť rómskej mužskej populácie sa takmer vyrovnala zamestnanosti nerómskej populácie (u rómskych žien bola nižšia vzhľadom na starostlivosť o detí).
Vieme, že mnohí chodili do zamestnania, a nie do práce, na rozdiel od väčšiny dnešných mladých Rómov z osád však získali aspoň elementárne pracovné návyky.
Prišlo aj na výcvik negramotných
Ako to bolo so vzdelávaním Rómov? V roku 1972 vyšlo aj vládne uznesenie, ktoré umožňovalo povolávať na základnú vojenskú službu aj „negramotných cigánskych brancov“. Dovtedy to nebolo možné, hoci negramotnosť medzi Rómami v produktívnom veku dosahovala 17 percent.
V rámci vojenských útvarov potom vznikali zvláštne jednotky s výchovným programom na odstránenie negramotnosti a získanie pracovnej kvalifikácie. Uvádza sa, že len v rokoch 1976 – 1982 prešlo týmto výcvikom okolo 5 500 rómskych brancov, čo sa vtedy utajovalo. Po jeho skončení získali Osvedčenie o civilnej profesiovej príprave v odboroch vodič, zvárač, murár a pod. Po roku 1990 sa tieto kurzy v armáde zrušili. Dnes sa odhaduje negramotnosť v rómskych osadách a mestských getách na 30 percent.
V Košiciach navštevovalo v školskom roku 1972 – 1973 základné školy 1 480 žiakov z rómskych rodín. Z nich sa len 227 dostalo na druhý stupeň. Až 75 percent týchto detí končilo školu v siedmom či nižšom ročníku. Podobná situácia – ale skôr horšia – bola aj v ďalších rómskych komunitách na Slovensku. Realizácia prijatých opatrení, zameraných na „integráciu cigánskeho obyvateľstva“ mala situáciu zásadne zmeniť.
„Keďže jazyková bariéra, neznalosť vyučovacieho jazyka, spôsobovala neúspešnosť rómskeho žiaka už na začiatku školskej dochádzky,“ upozorňuje v tejto súvislosti Jurová, „koncentrovala sa pozornosť školských orgánov na skvalitnenie prípravy rómskeho dieťaťa pred vstupom do školy.“
Išlo, samozrejme, o materské školy. V roku 1988 dosiahla zaškolenosť rómskych detí takmer 76 percent. Základné vzdelanie dosiahlo dovtedy vyše 80 percent rómskej populácie.
Motor integrácie nefungoval
Napriek týmto úspechom správa predsedníctva ÚV KSČ v roku 1989 konštatovala, že „úroveň vzdelávania cigánskeho obyvateľstva naďalej zaostáva za úrovňou ostatného obyvateľstva“.
No nielen to: „Životné podmienky cigánskych občanov zaostávajú za ostatným obyvateľstvom.“ Správa politbyra vlastne priznala, že motor integrácie nefunguje. Potvrdzovali to údaje o rastúcej kriminalite, o zhoršenej školskej dochádzke, ale aj o neprimerane vysokej pôrodnosti (hoci štát zvyšoval finančné príspevky, ak viacdetné Rómky pristúpili na dobrovoľnú sterilizáciu).
Nuž a potom prišla zásadná spoločensko-politická zmena s trhovým hospodárstvom, na ktoré boli vari najmenej pripravení Rómovia. Začali vznikať nové osady a preľudňovať sa staré. Charakterizuje ich takmer 100-percentná miera nezamestnanosti.
Každá ponovembrová vláda správne hovorila o potrebe vzdelávania Rómov, lebo ináč neobstoja na trhu práce. Ale nájsť si prácu má problém často aj Róm, ktorý vychodil školu.
Rómovia si museli zvyknúť na to, že štát už nie je paternalistický a že všetko za nich nevyrieši. Horšie je – ako zvykne hovoriť A. Mann – že súčasný štát sa vo vzťahu k Rómom správa ako otec, ktorý má iné, vážnejšie starosti. Vari to „napraví“ exekúciou sociálnych dávok?