Na Slovensku majú archeológovia prácu aj na 5 000 rokov

V lokalite Fidvár sa vtedy usadila komunita, ktorú odtiaľ vyhnal až približne o päťsto rokov neskôr veľký požiar. Dnes je toto územie archeologickým pokladom, starobylým mestom, ktoré možno prirovnať k Tróji či Mykénam. O tom, ako od začiatku jeho podrobného výskumu archeológovia pokročili a aké poznatky o živote pred štyritisíc rokmi výskum vo Fidvári zatiaľ priniesol, sme sa porozprávali s vedúcim výskumu Jozefom Bátorom z Archeologického ústavu SAV v Nitre, ktorý je zároveň vedúcim Katedry archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

V poslednom veľkom rozhovore pre náš denník pred vyše dvomi rokmi ste sa nádejali, že archeologický výskum vo Fidvári poodhalí čosi viac o živote v strednej Európe v bronzovej dobe. Podarilo sa?
Najskôr musím pripomenúť, že sme sa nesústredili výlučne len na sídlisko zo staršej bronzovej doby. Za posledné dva roky sme spolu s nemeckými archeológmi urobili geofyzikálny prieskum, čo je niečo ako podzemný röntgen, na podstatne väčšej ploche ako predtým. Na tomto území sme pritom zachytili významné osídlenia až z troch období.

Ktoré je najstaršie?
Osada z čias neolitu. Ide o osadu ktorej menšia, západná časť bola ohradená priekopou a palisádou. V ohradenej i neohradenej časti sme zistili až 315 pôdorysov dlhých domov. Ide zrejme o jedno z najväčších sídlisk kultúry s lineárnou keramikou v Európe. Jestvovalo približne pred 7-tisíc rokmi. Nositelia tejto kultúry boli poľnohospodári, a tak ako prví vlastne celú túto oblasť odlesnili.

Vydržalo toto osídlenie z mladšej kamennej doby až do vzniku osady zo staršej bronzovej doby?
Nie. Hoci osídlenie tohto územia bolo mimoriadne intenzívne, nebolo celkom kontinuálne. Opevnenú osadu zo staršej bronzovej doby pri dnešných Vrábľoch ako prví postavili príslušníci hatvanskej kultúry. Okolo roku 1900 pred naším letopočtom do osady zasiahli ľudia z únětickej kultúry. „Mestom“ sa síce osada stala už v období únětickej kultúry, maximálny vrchol jej rozvoja nastal až v období kultúry maďarovskej.

Jej koniec v tejto lokalite nastal okolo roku 1500, keď mesto vyhorelo. Aké bolo ďalšie osídlenie, ktoré ste v týchto miestach objavili?
Osídlenie tu pokračovalo až o 1500 rokov neskôr v dobe rímskej. Zistili sme dva vojenské dočasné tábory. Nešlo pritom o malé posádky. Jedna rímska légia mala okolo 6 000 vojakov a ďalších 100 až 300 jazdcov. Jeden z táborov je navyše unikátny, tým, že je ohradený dvojitou priekopou. Keďže severne od Dunaja boli Rimania vlastne v nepriateľskom území, ohradu si stavali vždy, hoci aj na veľmi krátky čas. Dvojitá priekopa však poukazuje na to, že tábor tu fungoval dlhší čas. Na slovenskom území takýto tábor dosiaľ objavený nebol, najbližší s dvojitou priekopou je známy až na južnej Morave. Zaujímavosťou je aj to, že v rovnakom období tu existovalo aj germánske sídlisko, ktoré sme takisto lokalizovali. To ale zrejme po príchode Rimanov zaniklo.

Prečo je táto oblasť taká výnimočná?
Má svoj genius loci. Ústrednú úlohu evidentne zohrávala geografická poloha. Do hlavného toku, ktorým bola rieka Žitava, sa neďaleko náleziska vlievalo sedem bočných prítokov. Navyše je tu mimoriadne dobrá a kvalitná pôda. To bol základ, ktorý sem prilákal aj prvých neolitických roľníkov. V staršej dobe bronzovej bolo zase toto miesto významné aj tým, že sa tu prelínali tri kultúrne okruhy. Na území dnešných Vrábeľ bola najvýchodnejšia hranica rozšírenia únětickej kultúry, ktorá mala západnú hranicu v miestach dnešného Berlína a centrum na území dnešných Čiech a Moravy. Na druhej strane tu prebiehala najzápadnejšia hranica rozšírenia hatvanskej kultúry s jadrom osídlenia v Potisí. Okrem toho sa tu nachádzala aj severná hranica kultúr s inkrustovanou keramikou, ktoré mali svoje centrum v Zadunajsku. Významným miestom však toto územie bolo aj neskôr v novoveku keď tu v prvej polovici 17. storočia existovala protiturecká pevnosť. Od nej pravdepodobne pochádza aj názov Fidvár, čo je skomolené maďarské slovo „Földvár“- „Zemný hrad“.

Vráťme sa však k sídlisku z bronzovej doby, ktoré je svojím významom najzaujímavejšie.
Mohlo v ňom žiť až do tisíc obyvateľov vo vyše 140 domoch. Jeho obyvatelia sa živili najmä poľnohospodárstvom. Podľa našich nálezov pestovali pšenicu dvojzrnnú, pšenicu jednozrnnú aj pšenicu špaldovú. Chovali najmä hovädzí dobytok, ošípané, ovce a kozy. Našli sme aj viaceré kostené predmety z parohoviny, čo len potvrdzuje, že sa živili aj lovom. Mimochodom, tie parohy pochádzali z kapitálnych kusov jeleňov. Aj dnešní poľovníci nad tým vyjadrili uznanie. Hovorili, že s takými kusmi by vyhrávali trofejové súťaže.

Ako bolo mesto členené?
Na tri časti. Uprostred bola akropola, na najvyššom mieste, opevnená mohutnou priekopou, ktorá ho oddeľovala od ďalšej časti – akéhosi podhradia. Druhá časť bola od ďalšieho terénu rovnako oddelená, ale podstatne menšou priekopou. Mimochodom, tieto kruhy po priekopách pekne vidno aj na leteckých snímkach, vzdialene pripomínajú kruhy v obilí. Ľudia síce žili a bývali aj ďalej za priekopami, my sme sa však tento rok zamerali na odkryv obydlí v centrálnej časti a v „predhradí“.

Čo ste tým sledovali?
Napríklad sme sa snažili zistiť, či ide o rovnakú architektúru. Spravili sme dve sondy, odkryli sme dom v centrálnej časti a v „predhradí“. Predpokladali sme, že na akropole žila elita tamojšej spoločnosti.

A aké benefity malo pred 4-tisíc rokmi bývanie v centre?
Ako sme spomínali, celé mesto napokon vyhorelo. V centrálnej časti sa však dodnes zachovali zvyšky dreva. V centre teda museli využívať iné, azda kvalitnejšie materiály. Okrem toho, kým v podhradí boli domy len z dreva a hliny, v akropole sa využíval aj kameň. V centre sa zachovali aj zhorené kosti zvierat či zuhoľnatené obilie. Zrejme mali na povalách domov na akropole zásoby jedla. V „predhradí“ sa naproti tomu žiadne zásoby nenašli. Rozdiel bol i v tom, že domy v „predhradí“ boli o čosi väčšie, asi v nich bývalo viac ľudi, kým v centre si mohlo dovoliť bývať v jednom dome aj menej ľudí. Okrem toho elita zrejme disponovala aj so spoločnými zásobami, ktoré boli uložené v asi 20 až 30 zásobnicových jamách umiestnených v hospodárskom zázemí osady.

Koľko obyvateľov mal jeden taký dom, aký bol veľký a ako členený?
Domy v podhradí boli dlhé asi 12 metrov a približne 6 - 7 metrov široké. V jednom mohlo žiť 5 až 7 obyvateľov. Išlo o rodinných príslušníkov, keďže v tomto období už boli párové rodiny. Členené boli zväčša iba na dva priestory. Ohnisko bolo z bezpečnostných dôvodov v strede stavby, keďže celá konštrukcia bola veľmi horľavá. Okolo centrálnej časti sa sústreďoval pracovný život. Druhá časť slúžila na oddych.

A čo nejaké cenné predmety, ktoré by naznačili sociálne rozdiely?
K sídlisku sme pri prieskume objavili aj pohrebisko, čo je vždy veľmi vzácne. Väčšinou totiž archeológovia natrafia buď na jedno, alebo na druhé. Na budúci rok sa chceme zamerať práve na výskum miesta posledného odpočinku. To by mohlo prispieť k detailnejšiemu poznaniu života, ako aj spoločenskej diferenciácii vtedajšej spoločnosti. Nielen na základe nálezov osobných predmetov. V spolupráci s paleopatológmi či antropológmi sa sústredíme napríklad aj na to, aký bol ich „jedálny lístok“. Je predpoklad, že elita mala celkove lepšiu výživu, zrejme žila zdravšie, ľudia z „predhradia“ zrejme pracovali viac fyzicky, a aj to dnešné metódy výskumu umožňujú zistiť.

V čom vám ešte technika pomáha?
Vlastne v tomto projekte využívame technológie, ktoré sú prvýkrát využité nielen na Slovensku, ale v niektorých prípadoch aj v celej strednej Európe. Vďaka geofyzikálnym mapám a satelitom vieme byť pri kopaní presní doslova na centimetre. Pomáhajú aj geoelektrické merania, čo sú vlastne kolmé rezy do náleziska, akýsi tomograf. Zaujímavé bolo tiež využitie nových mimoriadne rozmerných fóliových stanov – mohli sme vďaka nim pohodlne pracovať aj pri silnom slnku či v daždi. Pre mňa však je dôležité aj to, že celý výskum je zameraný interdisciplinárne.

Čo všetko sa teda v rámci rôznych disciplín zisťuje?
Antropológovia skúmajú pohlavie a vek kostier. Analyzujeme chemicky tiež keramiku – zisťujeme či sa vyrábala na mieste, alebo bola dovezená z iných regiónov. Ak bola dovezená, tak zisťujeme odkiaľ. Zistili sme, že kamene, ktoré sa používali pri výstavbe domov v centrálnej časti sídliska, nie sú miestne, ale že sú vulkanického pôvodu a boli dovezené z oblasti Štiavnických vrchov. Preplavujeme v špeciálnom zariadení vzorky zeminy z domov a zásobnicových jám, aby sme sa napríklad dozvedeli, čo vtedajší ľudia pestovali, z čoho piekli chlieb ale i aká bola okolitá vegetácia.

Cieľom tohto všetkého je teda komplexne rekonštruovať život človeka v dávnej minulosti?
Áno, presne. Avšak k takémuto výskumu sú potrebné aj patričné finančné prostriedky a technické vybavenie. Dnes sú žiaľ obvykle peniaze len na takzvané záchranné výskumy. Tie sa dejú vtedy, keď sa robí nová výstavba a developerom zo zákona vyplýva povinnosť financovať archeologický prieskum. Objav v lokalite Fidvár je však natoľko zaujímavý, že radi na ňom participujú aj kolegovia z Nemecka. Spoločne sme vypracovali a podali projekt do Nemeckej výskumnej spoločnosti v Bonne a prešli sme prísnym výberom, vďaka čomu máme dnes na tento výskum financie. Nemecká strana by však nepodporila tento projekt, keby nebola presvedčená, že výskum významne rozšíri naše doterajšie poznatky o tom, ako žili ľudia v strednej Európe v staršej bronzovej dobe.

Aj kolegovia z Nemecka prirovnávajú význam lokality k významu Mykén či Tróje?
Poviem to tak, že súhlasia s tvrdením, že patrí medzi top 10 lokalít svojho druhu v Európe. Osada mala rozlohu minimálne 15 hektárov, teda patrila k najväčším v strednej Európe. Počtom domov a ich usporiadaním zase pripomínala štruktúru osídlenia vo východnom Stredomorí a v eurázijskej oblasti. Práve v tejto dobe boli kultúrne kontakty strednej Európy s týmito časťami sveta najintenzívnejšie. Prebiehal bohatý transfer tak v oblasti duchovnej a technickej, čo sa prejavovalo napríklad práve v štruktúre osád a v ich architektúre, ako aj materiálnej, čo potvrdzujú napríklad artefakty zdobené takzvaným mykénskym špirálovitým ornamentom. Ten sme už našli na kostených predmetoch napríklad v lokalitách Nitriansky Hrádok, Hoste, Santovka.

Čo ešte Fidvár spája s Mykénami?
Predovšetkým súčasná existencia.

Nechýba miestu väčšia reklama? Veď keď nemecký archeológ Heinrich Schliemann objavil Tróju, sprevádzala to veľká mediálna sláva.
Túto lokalitu sme neobjavili len teraz. Je známa už od 19. storočia, v roku 1878 ju v literatúre spomínal Florián František Rómer. Na prelome 19. a 20. storočia zase vo Vrábľoch pôsobil poštmajster Jozef Nécsey, ktorý sa zaujímal o históriu a na Fidvári robil prvý povrchový prieskum. V jeho zbierke sa nachádzali viaceré predmety z tejto lokality. V roku 1967 zase vtedajší riaditeľ archeologického ústavu Anton Točík odkryl na mieste sondu o veľkosti 50 × 2 metre a už vtedy zistil, že ide o viacvrstvové sídlisko (podobne ako Trója) s tromi rôznymi kultúrami.

O Fidvári sa ako o archeologickom „poklade“ však rozpráva až v posledných rokoch…
Zrejme ani docent Točík vtedy netušil, aký veľký potenciál táto lokalita má. Vtedy sa vedelo len o pár domoch, ale o pohrebisku nemali informácie.

Predsa len, teraz, keď sa už o význame vie, neplánujú sa nejaké aktivity či výstavy pre verejnosť?
Nálezisko určite plánujeme spropagovať, ale momentálne sme riešili iné naliehavé problémy. Napríklad sme tento rok dosiahli, aj vďaka pánu starostovi Vrábeľ, aby v najohrozenejšej časti starobylého sídliska veľkosti asi 2,6 hektára už neprebiehala poľnohospodárska činnosť. Doteraz sa totiž rozorávali domy či obranné priekopy, čo je nenahraditeľná strata.

A plány do budúcnosti?
Vo Vrábľoch funguje občianske združenie Žitavská komunita, ktoré prejavilo záujem o pomoc pri zakonzervovaní niektorých našich sond. Zakryli ich slamou, fóliami, jednu časť dokonca drevom. To všetko preto, aby sa dali sondy v budúcnosti otvoriť a priamo na mieste alebo v tesnej blízkosti vybudovať repliky domov zo staršej doby bronzovej. Na základe podkladov z výskumu to vieme spraviť veľmi presne. Poznáme naozaj aj drobné detaily – napríklad aká bola dĺžka použitých drevených brvien, hrád a dosák. Priamo na lokalite by sme teda radi vybudovali skanzen. Na mieste by však bolo možné postaviť aj múzeum, kde by boli vystavené nájdené artefakty. Jedno takéto múzeum funguje napríklad na juhovýchode Poľska v Trzcinici. Ak by to nebolo možné priamo pri lokalite, tak potom sa ponúka druhá možnosť umiestnenia múzea v priamo v meste Vráble v tzv. stoličnom dome.

Aké artefakty sa vlastne zatiaľ našli? Predpokladám, že veľa bronzových predmetov…
Kovových predmetov zatiaľ veľa nemáme, skôr čakáme, že ich nájdeme na pohrebisku. Našlo sa však pár bronzových ihlíc.

A iné predmety?
Zaujímavý je napríklad hromadný nález keramiky. Našli sme štrnásť kusov nádob, ktoré slúžili prevažne na pitie. Väčšina z nich bola obrátená hore dnom. Predpokladáme, že boli použité pri nejakom rituálnom obrade, po ukončení ktorého ich zahrabali do zeme. Zrejme išlo o jednorazovú záležitosť, tak tým dosiahli aby sa nádoby viackrát nepoužívali. Za to, že išlo naozaj o rituálny obrad, sa prihovára aj nález dvoch kadlubov, teda foriem na odlievanie ozdobných predmetov. Kadluby pozostávali obvykle z dvoch samostatných častí, no v tomto prípade sme našli len jednu. Zrejme druhú časť kovolejár tiež zničil, aby ďalej nemohla byť použitá.

Keď to takto opisujete, spomenul som si na jedno zábavné video, v ktorom sa archeológovia v roku 3000 snažia zrekonštruovať, čo sa z vykopávok dozvedeli o Beatles. Pomiešajú však členov so skupinou Queen a za jedného člena označia aj basketbalistu Scottieho Pippena. Ako sa dá predísť takýmto mýlkam o živote v dávnej minulosti?
Archeológia je veda, a tak sa musí opierať o fakty. V teréne preto vždy všetko podrobne dokumentujeme, sledujeme nálezové situácie – či dva domy vedľa seba sú súčasné, či sa prekrývajú a tak ďalej. Naozaj sa musíme držať iba faktov.

A čo fantázia?
Isteže, každý archeológ musí mať predstavivosť. Stanú sa prípady, keď názor archeológa, ktorý ostatným príde na prvé počutie ako úlet, sa napokon ukáže ako pravdivý. Občas má človek naozaj dobrú intuíciu. A stáva sa aj opačný prípad, keď prílišná predstavivosť privolá kritické hlasy.

Tróju objavili podľa legendy. Treba preverovať aj miestne povedačky?
Pracujeme aj s miestnymi názvami a legendami. Aj keď sa to 99-krát zo 100 nepotvrdí, ten jeden objav môže stáť za to.

Mimochodom, čaká Slovensko ešte na ďalší veľký archeologický objav alebo už je riadne preskúmané a žiadne veľké prekvapenia už nebudú?
Túto otázku dostávam často aj od študentov – budeme mať ešte čo vykopávať? Ja hovorím, že aj keby na Slovensku pracovalo sto archeológov denne ďalších 5 000 rokov, aj tak by ešte mali čo objavovať. Slovensko je síce rozlohou malá, ale na archeologické objavy nesmierne bohatá krajina.

A čo objav veľkosti Fidváru? Je možné aj to?
Nie je to vylúčené. Čo musím povedať trochu kriticky aj do vlastných radov – nemáme celé Slovensko úplne preskúmané ani v tých kľúčových oblastiach – teda v povodiach riek v bočných údoliach. Respektíve to nemáme systematicky tak prejdené, aby sme mohli takúto možnosť vylúčiť.

Vy pôsobíte aj ako šéf Katedry archeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je pre mladých kariéra Indianu Jonesa stále lákavá? Keďže uplatnenie asi nie je vždy najjednoduchšie…
Keď sa pozriem na to, že na 30 miest sa nám tento rok hlásilo 70 študentov, ten záujem asi nehasne. Čo je zaujímavé, tak zo študentov, ktorí tento rok nastúpili, sú len piati chlapci, ostatné dievčatá. Archeológia sa v poslednom čase vôbec dosť feminizuje, už to dávno nie je taký klasicky mužský odbor. A uplatnenie? Mladí ho môžu nájsť aj ako doktorandi či ako odborní pracovníci vo výskumných inštitúciách, v múzeách a pamiatkových úradoch. Na druhej strane, dnes majú problém uplatniť sa už aj právnici či ekonómovia. Taká je skrátka doba.