Nevyhodnotili kalamitu ako krajnú núdzu a nedovolili vyťažiť choré stromy, aby sa zastavil lykožrútový mor. Tak v skratke vysvetľuje Generálna prokuratúra, prečo vedie voči obom ministrom trestné stíhanie. Špecialista na podkôrny hmyz Rastislav Jakuš to považuje za absurdné. Ministri sa podľa neho riadili zákonom, keď nedovolili ťažbu vo vari najvzácnejších lesoch na Slovensku, v Tichej a Kôprovej doline. Podľa neho netreba podliehať pocitu, že tatranské lesy už budú navždy mŕtve, ktorý vyvoláva smutný pohľad na suché lesy. V skutočnosti sa tam prebúdza nový život.
Prokurátor hovorí o 70-tisíc hektároch zničeného lesa. Doliny naozaj vyzerajú žalostne. Ako to vidíte vy?
Z môjho pohľadu nejde o zničený les, veď dnu už rastie mladina. Lykožrútovej kalamite sa však nedalo vyhnúť.
Ako to?
Víchrica z roku 2004 bola živel, ktorému sa nedalo zabrániť. Aj keby boli stromy vystužené oceľou, tak ich zvalí. Potom sa objavil lykožrút. Kalamita by tu bola nezávisle od toho, čo by ľudia spravili. Môžeme však debatovať o tom, v akom by bola rozsahu, keby sa ťažilo. Možno v rovnakom ako dnes, možno menšia.
Aj osem rokov po kalamite sa hľadá vinník, ale neskrýva sa skôr v inej než ľudskej ríši?
Je to vec prírody a klimatických zmien. Dejú sa veci, ktoré neovplyvní nikto, ani minister. Mne sa zdá, že ministri postupovali podľa noriem. Je absurdné trestať niekoho za to, že sa riadil slovenskými zákonmi a medzinárodnými dohovormi.
Obvinenie voči ministrom sa opiera o jediný znalecký posudok z Národného lesníckeho centra a o vyjadrenie Poľnohospodárskeho znaleckého ústavu z Nitry. Sú to dostatočné a presvedčivé argumenty?
Národné lesnícke centrum je špičkový ústav v oblasti hospodárskych lesov. V tomto sú naozaj dobrí. Akurát sa na každý les pozerajú ako na hospodársky, preto každý ich doterajší posudok bol za ťažbu v rezerváciách. V Tatrách je však priorita ochrana prírody, a preto by sa k nim mali vyjadrovať hlavne špecialisti na ochranu prírody. A pokiaľ ide o tú Nitru… Zháňal som si na sieti články týchto pánov, u nikoho som však nenašiel žiadnu prácu o lykožrútovi. Je neštandardné a smutné, že sa k problematike vyjadrujú tí, ktorí s ňou nepracujú.
Nemali ministri predsa len povoliť zásah, aj keď išlo o najprísnejšiu zónu ochrany?
Keď chceme mať v Tatrách národný park, čo asi všetci chceme, tak by sa v jadrovej zóne nemali robiť zásahy.
Vôbec žiadne?
Existujú tri názorové prúdy. Jeden hovorí, nerobiť v jadrovej zóne nič. Takto znie zákon a to je aj názor ochrany prírody. Potom je tu názor, že treba robiť aktívnu ochranu, ťažiť drevo. Lenže, keď začnem ťažiť drevo v jadrovej zóne, už to prestáva byť národný park. Ja mám stredný názor. Robiť zásahy, ale také, ktoré nepoškodzujú prírodu. Feromónové lapače a iné metódy. Ale v súčasnosti je aj s nimi problém.
Aký problém?
Musí byť pre ne výnimka. A mám dojem, že je problém aj s financiami.
Je vôbec správne, aby človek nezasahoval do prírody?
To je tá najťažšia otázka. Z hľadiska prírodných vied, ekológie, biológie, je to správne. Z pohľadu sociálnych vied je to trochu iné. Ľudia veľmi ťažko vnímajú pohľad na suchý les a z toho vzniká spoločenské napätie. Podobne to bolo v Poľsku, Česku aj v Nemecku. Je fakt, že hmyz migruje z jadrových bezzásahových zón do okolitých lesov. Zatiaľ čo v prvej zóne je vnímaný ako prirodzená súčasť lesa, v tých druhých, hospodárskych lesoch sa vníma ako škodca a treba s ním bojovať. Opäť, ja vidím skôr strednú cestu, ktorá spočíva v tlmení kalamity.
V Tatrách nie sú pôvodné smrekové spoločenstvá ako pred 150 rokmi. Veľa stromov sa umelo vysadilo, nasvedčujú tomu aj názvy osád, ako napríklad Tatranská Javorina. Nie je zvláštne, že sa prísne chráni to, čo nie je pôvodné, o čo sa vlastne pričinil človek?
Je pravda, že veľká časť Tatier je zasiahnutá činnosťou človeka, pretože pred vznikom národného parku bola odlesnená. Lesníci tam v dobrej viere vo veľkom sadili smreky. Na základe vtedajších poznatkov však z lesa zámerne odstraňovali brezy a jarabiny. Navyše smrekom zalesňovali aj pasienky. Na takýchto plochách sa udržal zdravý les len krátko, asi 50 rokov, potom sa začali objavovať žlté stromy, napádala ich huba. Jedna z ciest, ako ozdraviť takýto les, je ponechať ho na seba. Má zmysel chrániť les, hoci nepôvodný, takto sa rekonštruuje.
Ak by tam bol holorub, bolo by to horšie?
Holorub je totálna deštrukcia lesa. To, čo v Tatrách vidieť na niektorých miestach, možno z ekologickej stránky považovať za holorub. Lenže keby ste to povedali lesníkovi, tak sa naštve a povie, že to je holina po sanitárnej ťažbe. Je to také slovičkárenie… V každom prípade, les potrebuje biomasu, aby mohol zdravo rásť, a tá je všetka preč.
Niektorí ochranári tvrdia, že výrub stromov napadnutých lykožrútom napríklad na Volovských vrchoch či Levočských vrchoch sa ukázal ako neúčinný spôsob ochrany. Kde, naopak, bezzásahovosť a striktná ochrana viedli k úspechu?
Pozitívny príklad je už teraz v Kôprovej doline. Keď sa tam prejdete, uvidíte, že les sa obnovil. Existuje plno prác o Bavorskom lese a z poľskej strany Tatier sú plochy, ktoré boli napadnuté lykožrútom a teraz je tam zdravý les. Ale nezdá sa mi fér zo strany ochranárov, že používajú Volovské vrchy proti lesníkom.
Prečo?
Celý sever Slovenska je postihnutý novodobým odumieraním smrečín. Pôvodne tu boli zmiešané lesy, v minulosti ich zamieňali za smrekové monokultúry. Vysadili ich na nepôvodných miestach. Smreky neboli adaptované. A teraz máme klimatické zmeny, smreky vo veľkom napáda huba podpňovka, ktorá ich zabíja. A to je niečo, čo sa nedá zastaviť. Len tlmiť. Uvediem predsa len jeden pozitívny lesnícky príklad diferencovanej aktívnej ochrany, strednej cesty. Použila sa v Tatrách v Javorine. Tam je dobre vidieť, že kalamita sa dá tlmiť jemnými metódami, lapačmi.
Slovenská akadémia vied vyvíja špeciálnu hubu, ktorá dokáže cielene zlikvidovať larvy lykožrúta v kmeňoch stromov. Prečo sa ešte nevyužíva?
Žiadna metóda nie je stopercentná, potrebujeme kombináciu viacerých metód, treba vymyslieť optimálny systém. Metóda s hubou ešte nie je dokončená. Keď sa dotiahne, bude kľúčová pre zníženie dosahu kalamít v nárazníkových zónach a v hospodárskych lesoch. Problémom lapačov aj húb je však selektívnosť. Lapač zachytí aj iné chrobáčiky a huba tiež nie je absolútne selektívna metóda. Ale je to menšie zlo.
Stále na seba narážajú dva zákony, o ochrane prírody a o lesoch. Podľa lesníkov je ochranársky zákon veľmi prísny. Myslíte si to isté?
Problém vidím skôr v tom, že tu nie je systémový prístup k zákonom. Jedna skupina si robí svoje zákony, druhá si robí svoje a nevedia sa stretnúť. Oba zákony by mali do seba zapadať ako kolieska v hodinkách, ale k tomu nedochádza, a preto sa stroj stále kazí. A o tom je prípad kalamity. Ani jeden zákon nie je taký, ako by som si predstavoval. Uvediem dve veci. Po prvé, je absurdné povoľovanie výnimiek pre ťažbu v prísnych rezerváciách. Ale tiež je zle nastavené nárazníkové pásmo v okolí týchto rezervácií. V súčasnosti je to 100 metrov. No vieme, že lykožrút môže doletieť aj do vzdialenosti viac ako 500 metrov.
Je šanca, že sa lesy v Tatrách obnovia?
Už teraz sú tam jarabiny dosť vysoké. Za 20 až 30 rokov tam už bude vidno väčšie stromy, jarabina rastie rýchlo. Mladý smrekový les tam môže byť za 50 rokov. Verím, že sa po ňom budú prechádzať aspoň naše deti.